1Stk/11/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu: T.. T. I., súdny exekútor, so sídlom Exekútorského úradu, Z. X, XXX XX Q., IČO: 42354960, právne zast.: JUDr. Juraj Bilický, advokát, so sídlom Farská 8, 949 01 Nitra, IČO: 42210305, proti žalovanému: Slovenská komora exekútorov, Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát č. 1DS, so sídlom Šustekova 39, 851 04 Bratislava 5, za účasti ďalšieho účastníka konania (sťažovateľky): ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 11/2020 zo dňa 8.12.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 76S/23/2021-36 z 10.11.2021 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva voči ďalšiemu účastníkovi konania plnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

proti povinnému A. D.-TYPEX: 1. návrh povinného na zastavenie exekúcie z 20.7.2017, ktorý bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 27.7.2017, nezaložil do exekučného spisu a následne ho nepredložil súdu na

doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom do 31.3.2017, v bode 2. porušil § 36 ods. 8 Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017, v bode 3. porušil § 60 písm. e) Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017, čím sa dopustil závažného disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 2 Exekučného

500 eur. 3. Žalovaný rozhodnutím č. DK 11/2020 z 8.12.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) rozhodol o disciplinárnom tak, že v bode 1. návrhu, podľa ktorého mal žalobca porušiť § 30 ods. 1 Kancelárskeho poriadku v spojení s § 57 a § 58 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 tým, že návrh povinného na zastavenie exekúcie z 20.7.2017, ktorý mu bol doručený 27.7.2017, nezaložil do exekučného spisu a následne ho nepredložil na rozhodnutie súdu, disciplinárne konanie zastavil podľa § 228a písm. a) Exekučného poriadku z dôvodu, že návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný oneskorene, v bode 2. návrhu, podľa ktorého mal žalobca porušiť § 36 ods. 8 Exekučného poriadku tým, že sumu 26766,08 eur, ktorú vymohol prikázaním pohľadávky z účtu povinného dňa 10.10.2017, rozúčtoval a právnemu zástupcovi oprávneného poukázal nie bezodkladne po jej prijatí ale až dňa 10.12.2018, neuznal žalobcu za vinného a neuložil mu disciplinárne opatrenie, pretože sa disciplinárneho previnenia nedopustil,

4. Vo vzťahu k rozhodnutiu o uznaní viny a uložení disciplinárneho opatrenia (bod 3. návrhu) žalovaný skonštatoval, že „pri skúmaní objektívnej lehoty na podanie návrhu za tento skutok dospel k záveru, že konanie disciplinárne obvineného nemožno inak vyhodnotiť, len ako prieťahy v danom exekučnom konaní. Ustanovenie § 223 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje objektívnu lehotu na podanie návrhu najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu. Posledné plnenie od povinného nastalo dňa 10.10.2017, v tento deň skončilo konanie voči povinnému. Ak exekútor príjme peňažné prostriedky, je povinný tieto poukázať oprávnenému bezodkladne, najneskôr do 14 dní od ich prijatia. Vrátením poverenia na exekučný súd sa ukončí exekučné konanie vo veci. Objektívna lehota na podanie disciplinárneho návrhu sa počíta od tohto dňa, a preto tento skutok nie je premlčaný.“ 5. Následne žalovaný odôvodnil svoj záver o tom, že žalobca mal vrátiť exekučnému súdu poverenie bezodkladne po prijatí poslednej platby 26766,08 eur dňa 10.10.2017.

II. Konanie na krajskom súde

7. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 76S/23/2021-36 z 10.11.2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým rozhodnutie žalovaného v žalovanom rozsahu teda v bode 3/ návrhu na začatie disciplinárneho konania ako aj v závislom výroku o náhrade a úhrade výdavkov disciplinárneho konania zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Pojem prieťahy v konaní pritom nie je v Exekučnom poriadku definovaný. Na základe právnej teórie aj súvisiacej judikatúry súdov možno tento pojem vyložiť ako situáciu, keď je zo strany účastníkov konania očakávaný úkon a tento nebol vykonaný v zákonom stanovenej alebo primeranej lehote, v ktorej bolo možné takýto úkon očakávať. V prejednávanej veci bolo exekučné konanie nepochybne ukončené vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie dňa

Nejde o taký úkon, ktorý je v rámci postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní oznamovaný účastníkom konania a nemá na práva účastníkov konania v exekučnom konaní žiaden dopad, pretože exekučné konanie v prípade vymoženia pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie bolo skončené samotným vymožením. Z tohto dôvodu došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu skutku obsiahnutého v bode 3. návrhu na začatie disciplinárneho konania žalovaným a to, že ide o zavinené konanie súdneho exekútora, v dôsledku ktorého došlo k prieťahom v exekučnom konaní. V zmysle vyššie uvedenej argumentácie nešlo o také zavinené konanie súdneho exekútora, ktoré by malo za dôsledok prieťahy v konaní, preto bol nesprávny postup žalovaného a nesprávne právne posúdenie, keď žalovaný dospel k záveru, že objektívna lehota na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania bola v zmysle § 223 ods. 2 Exekučného poriadku v trvaní 4 roky. Objektívna lehota na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania pre skutok uvedený v bode 3. návrhu bola v zmysle § 223 ods. 2 Exekučného

III. Konanie na kasačnom súde

9. Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť ministerka spravodlivosti ako ďalší účastník konania (ďalej len „sťažovateľka“) a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) Správneho súdneho poriadku, pretože krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zároveň rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe čoho navrhla zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie. 10. Sťažovateľka v rámci sťažnostných bodov uviedla, že predmetný skutok uvedený v bode 3. rozhodnutia žalovaného má v zmysle právnej teórie a súdnej praxe povahu trváceho deliktu. Trváci delikt pritom spočíva v udržiavaní protiprávneho stavu, ktorý bol vyvolaný tým, že žalobca po prijatí poslednej platby 26766,08 eur dňa 10.10.2017 bezodkladne nevrátil exekučnému súdu poverenie a toto vrátil až následne 31.12.2018. To znamená, že až 31.12.2018 došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. Podľa sťažovateľky „návrh na začatie disciplinárneho konania bol komore doručený 11. mája 2020, teda od 31. decembra 2018, kedy došlo k odstráneniu protiprávneho stavu, neuplynula lehota dvoch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu a návrh bol podaný v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 223 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 30. novembra 2021.“ 11. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a spochybnil záver sťažovateľky o tom, že predmetný skutok má povahu trváceho deliktu. Zároveň poukázal na to, že sťažovateľka svoju argumentáciu o zachovaní dvojročnej objektívnej lehoty v dôsledku kvalifikácie predmetného skutku ako trváceho deliktu uplatnila až v kasačnej sťažnosti, pričom takouto zmenou právnej argumentácie rieši svoju predchádzajúcu pasivitu na úkor princípov právneho štátu a právnej istoty. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“), na ktorý prešiel odo dňa 1.8.2021 výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky [§ 101e ods. 2 zákona č.?757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov], v?spojení s § 11 písm. h) Správneho súdneho poriadku preskúmal kasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas, oprávnenou osobou a?zároveň obsahovala zákonom stanovené náležitosti, pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné.

14. Kasačný súd v konštatačnej časti odôvodnenia viackrát použil citácie z rozhodnutia žalovaného ako i napadnutého rozsudku, aby mohol presne poukázať na to, na akých právnych záveroch boli tieto rozhodnutia postavené. 15. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalovaný vo svojom rozhodnutí výslovne skonštatoval, že sa žalobca dopustil prieťahov v exekučnom konaní, v dôsledku čoho neuplynula objektívna lehota štyroch rokov na podanie disciplinárneho návrhu podľa § 223 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v rozhodnej dobe.

17. Keďže otázka trváceho charakteru skutku 3 a s tým spojeného skúmania včasnosti podania disciplinárneho návrhu v dvojročnej lehote, počítanej od odstránenia protiprávneho nečinnostného stavu (31.12.2018), nebola doposiaľ predmetom posudzovania ani v administratívnom (disciplinárnom) konaní ani v správnom súdnom konaní (v konaní pred krajským súdom), nemôže byť predmetom posudzovania ani zo strany kasačného súdu.

18. Nad rámec uvedeného kasačný súd súčasne uvádza, že k správnosti právnych záverov krajského súdu týkajúcich sa toho, či konanie žalobcu malo povahu prieťahov v exekučnom konaní, sa nemôže relevantne vyjadriť, keďže v tomto rozsahu sťažovateľka sťažnostné body neformulovala. Kasačný súd síce nie je v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania viazaný sťažnostnými bodmi (§ 453 ods. 2 k § 195 Správneho súdneho poriadku), avšak uvedenú absenciu viazanosti je potrebné s poukazom na charakter správneho súdnictva vykladať v zásade v prospech ochrany subjektívnych práv žalobcu.

20. Na podklade vyššie uvedeného preto kasačný súd nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti a v nej uplatnených sťažnostných bodov. 21. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako ďalšieho účastníka konania podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

23. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.