1Stk/12/2022
ECLI:SK:NSSSR:2024:8020200708.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2S/80/2020
- IČS
- 8020200708
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: SPRAVBYTKOMFORT, a. s. Prešov, so sídlom Volgogradská 88, 080 01 Prešov, IČO: 31718523, právne zastúpený: PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s. r. o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36854581, proti žalovanému (sťažovateľovi): Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Bajkalská 21/A, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: SK/0243/99/2017 zo dňa 6. decembra 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/80/2020 - 52 zo dňa 20. januára 2022 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Inšpektorát obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj na základe kontroly vykonanej u žalobcu na podnet spotrebiteľa rozhodnutím č. P/0478/07/16 zo dňa 27.03.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi peňažnú pokutu vo výške 1000,- Eur podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „zákon o ochrane spotrebiteľa“) za spáchanie správneho deliktu spočívajúcom v porušení zákazu podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého predávajúci nesmie upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, v spojitosti s §
3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého má spotrebiteľ právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. 2. Uvedeného deliktu sa mal žalobca dopustiť tým, že v článku VI. v bode 6.2.1. zmluvy o výkone správy č. 2011/300 zo dňa 25.05.2011 (ďalej aj „zmluva o výkone správy“) zakotvil neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedená neprijateľná zmluvná podmienka bola v znení: „V prípade porušenia povinností špecifikovaných v čl. IV. body 4.1.1., 4.2.8, 4.2.9, 4.3.2. je zmluvná strana, ktorá je v omeškaní s plnením povinností povinná zaplatiť druhej zmluvnej strane úrok z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania a náklady spojené s vymáhaním. Úrok z omeškania sa počíta až odo dňa splatnosti ročného vyúčtovania v zmysle lehôt uvedených v čl. IV. bod 4.2.8. a 4.2.9. tejto zmluvy”.
Uvedenú podmienku prvostupňový správny orgán považoval za neprijateľnú, pretože zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že požaduje od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením peňažného záväzku
v porovnaní s výškou, ktorá je upravená v § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj „nariadenie vlády k OZ“). V zmysle uvedenej zmluvnej podmienky je spotrebiteľ povinný zaplatiť úrok z omeškania vo výške 18,25% ročne z dlžnej sumy, čo je o 13,25% viac ako upravuje vyššie uvedené
nariadenie. Správny orgán poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) v spojení s §3 ods. 1 nariadenia vlády k OZ kogentne upravuje hornú hranicu úrokov z omeškania a jej prekročenie je nedovolené a neprípustné, a preto sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ.
Uvedeným konaním sa žalobca dopustil konania podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, za ktoré zodpovedá v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa. 3. Žalovaný rozhodnutím číslo: SK/0243/99/2017 zo dňa 06.12.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) na základe odvolania podaného žalobcom potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
4. K odvolacej námietke individuálneho dojednania zmluvy o výkone správy žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že by došlo k individuálnemu vyjednaniu zmluvných podmienok. Poukázal na skutočnosť, že na platnosť uzavretia zmluvy sa nevyžaduje súhlas všetkých vlastníkov bytov, a taktiež na to, že aj za predpokladu, že vlastníci mali možnosť sa oboznámiť s obsahom zmluvy, z mechanizmu uzatvárania zmlúv je všeobecne zrejmé, že vlastníci nemajú možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, teda ju iba ako celok príjmu alebo odmietnu. Žalovaný taktiež uviedol, že zo zmluvy nevyplýva žalobcom tvrdená skutočnosť, a to že príjem z vymoženej sankcie je príjmom fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu a nie správcu, práve naopak zo zmluvy je zrejmé, že úrok je spotrebiteľ povinný zaplatiť druhej zmluvnej strane. Čo sa týka neskúmania ohrozenia spoločenského záujmu, žalovaný uviedol, že postačuje, ak zo strany dodávateľa dôjde k porušeniu zákonnej povinnosti. Opätovne poukázal na skutočnosť, že zmluvná podmienka v
bode 6.2.1 je neprijateľná podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ a to z dôvodu, že úrok z omeškania prevyšuje zákonný úrok o 13,25% a zároveň okrem úroku je spotrebiteľ sankcionovaný aj zmluvnou pokutou v zmysle článku 6.2.2. zmluvy o výkone správy. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého má povinnosť uložiť pokutu v prípade, ak došlo k porušeniu povinností uvedených v zákone o ochrane spotrebiteľa. Zároveň uviedol, že pokutu uložil v zákonnej sadzbe a na dolnej hranici, keďže prihliadol na charakter protiprávneho konania a závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti.
II. Konanie pred správnym súdom
5. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“). Rozhodnutia správnych orgánov žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie namietajúc nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia, nedostatočné zistenie skutkového stavu, rozpor skutkového stavu s administratívnym spisom, porušenie ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej moci, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami žalobcu v administratívnom konaní, nedostatočné uplatnenie základných zásad trestného konania a absenciu zákonných náležitostí vo výroku prvostupňového rozhodnutia ohľadne popisu konkrétneho skutku.
Namietal, že jednotlivé ustanovenia zmluvy o výkone správy je nevyhnutné považovať za individuálne dojednané, pričom na preukázanie tohto tvrdenia v žalobe navrhol výsluch svedkov. Tiež uviedol, že úroky iba vymáha v mene vlastníkov bytov, avšak plnenie patrí vlastníkom bytov, nie správcovi. Namietal aj nevysporiadanie sa s podmienkami, ktorých splnenie je nevyhnutné na naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, a neprimeranosť pokuty.
6. Krajský súd rozsudkom č. k. 2S/12/2018-48 zo dňa 28.02.2019 rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Na základe kasačnej sťažnosti podanej žalovaným Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Asan/5/2020 zo dňa 20.08.2020 tento (v poradí prvý) rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že správny súd neprihliadaním na vyjadrenie žalovaného znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Následne po vrátení veci krajský súd vo veci opätovne rozhodol totožným spôsobom, a to v tomto konaní preskúmavaným rozsudkom č. k. 2S/80/2020 - 52 zo dňa 20.01.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania ako aj kasačného konania voči žalovanému. 7. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd skonštatoval, že zistený skutkový stav, z ktorého vychádzal správny orgán, bol nedostačujúci na riadne posúdenie veci. Žalobca v rámci administratívneho konania, ako aj konania pred súdom namietal, že ustanovenie 6.2.1 zmluvy o výkone správy, ktoré prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný posúdili ako neprijateľné zmluvné ustanovenie, bolo individuálne vyjednané práve vlastníkmi bytov, v prospech ktorých by boli takéto sankcie prijaté. Teda z tohto dôvodu bez ohľadu na samotný obsah takéto ustanovenie nemôže spĺňať zákonnú podmienku na to, aby ho bolo možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca vo svojich podaniach opakovane poukazoval na fakt, že zmluva o výkone správy bola vlastníkom bytov zaslaná vopred na jej preštudovanie a následne bol dohodnutý termín rokovania o jednotlivých zmluvných podmienkach, na ktorom bolo možné obsah jednotlivých zmluvných podmienok meniť podľa návrhov vlastníkov bytov. Správny súd na základe uvedeného mal za to, že správne orgány dospeli k záveru o
neprijateľnosti zmluvných podmienok bez toho, aby sa vysporiadali s námietkou žalobcu týkajúcou sa individuálneho dojednania zmluvných podmienok. 8. Krajský súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. l nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. je kogentné, preto sa od neho nemožno odkloniť a stanoviť inú výšku úroku z omeškania, ako vyplýva zo zákona. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 8/2010 zo dňa 18.08.2010, z ktorého vyplýva, že dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Zároveň však poukázal na skutočnosť, že nie každé neplatné ustanovenie je zároveň aj neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 Občianskeho zákonníka.
Preto bude úlohou správnych orgánov doplniť dokazovanie podľa návrhov žalobcu na preukázanie spôsobu uzatvorenia zmluvy o výkone správy, pretože uvedená okolnosť je podstatná pre posúdenie tej skutočnosti, či zmluvné dojednanie v bode 6.2.1 zmluvy o výkone správy napĺňa zákonom stanovené predpoklady pre jeho posúdenie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.
9. Krajský súd zároveň poukázal na možnosť začatia konania podľa § 301 a nasl. CSP o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, v zmysle ktorých je Slovenská obchodná inšpekcia oprávnená podať žalobu voči žalobcovi ako dodávateľovi, na základe ktorej príslušný súd preskúma, či zmluva o výkone správy obsahuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Uvedeným by došlo k vyriešeniu predbežnej otázky príslušným orgánom, pričom prvostupňový správny orgán by podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku prerušil konanie o uložení pokuty za 0správny delikt do rozhodnutia súdu. 10. Ďalšie námietky žalobcu vyhodnotil krajský súd ako právne irelevantné. S poukazom na
§ 8, § 8a v spojení s § 14b ods. 1 písm. e) a § 6 ods. 1 druhá veta v spojení s § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov“) krajský súd uviedol, že zmluva o výkone správy má jednoznačne spotrebiteľský charakter. Taktiež jasne konštatoval oprávnenie Slovenskej obchodnej inšpekcie vykonávať dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa.
11. Námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že v prípade vymoženia uvedenej sankcie, táto by bola príjmom účtu patriaceho vlastníkom bytov a nie žalobcu, považoval správny súd za právne irelevantnú. Podľa jeho názoru na naplnenie skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 24 ods. l zákona o ochrane spotrebiteľa postačí, ak dodávateľ poruší povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa, teda sa nevyžaduje spôsobenie škody ani obohatenie
dodávateľa. Dodávateľ v prípade, ak nedôjde k individuálnemu dojednaniu zmluvných podmienok, zodpovedá za obsah ním predloženej zmluvy bez ohľadu na to, či došlo k spôsobeniu škody, prípadne inej ujmy.
12. V dôsledku uvedeného neobstojí podľa krajského súdu ani žalobná námietka, že konaním žalobcu nedošlo k poškodeniu záujmu spoločnosti, keďže uvedené sankcie žalobca od vlastníkov bytov nevymáhal. Ak správne orgány na základe doplneného dokazovania dospejú k názoru, že zmluvná podmienka je neprijateľná, krajský súd argumentoval, že k poškodeniu záujmu spoločnosti dôjde už tým, že žalobca ako dodávateľ vo vopred pripravenej zmluve, ktorú vlastníci bytov nemohli ovplyvniť, upravil povinnosti spotrebiteľa tak, že tieto je možné kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky.
13. Námietku žalobcu, že úrok z omeškania dohodnutý v bode 6.2.1. zmluvy o výkone správy je nevyhnutné posúdiť ako zmluvnú pokutu, kedy by zmluvná pokuta v uvedenej výške nebola neprijateľná, súd neakceptoval. Z predmetného ustanovenia jasne vyplýva, že medzi zmluvnými stranami došlo k dohode o výške úroku z omeškania a nie zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta bola medzi účastníkmi zmluvy dojednaná v bode 6.2.2. zmluvy o výkone správy, a to za totožné porušenie zmluvných podmienok.
14. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie zrušil z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), keďže zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, pretože tieto sú nepreskúmateľné kvôli nevysporiadaniu sa s podstatnou námietkou žalobcu vznesenou už v administratívnom konaní týkajúcou sa individuálneho dojednania zmluvnej podmienky, ktorú správne orgány posúdili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
15. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. Sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 16. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením krajského súdu, že sa nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa individuálneho dojednania zmluvných podmienok. Uznal, že žalobca namietal vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania, ako aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu to, že zmluva o výkone správy bola s vlastníkmi individuálne
dojednaná. V oboch prípadoch žalobca uviedol, že vlastníci mali možnosť pred podpisom zmluvy oboznámiť sa s jednotlivými zmluvnými ustanoveniami a mali možnosť ovplyvniť ich obsah, a tiež že návrh zmluvy bol doručený vlastníkom, pričom vlastníci mali možnosť pripomienkovať zmluvu, požadovať vysvetlenia a ovplyvniť tak jej obsah. Žalovaný však namietal, že tak prvostupňový ako aj druhostupňový správny orgán sa vo svojich odôvodneniach k rozhodnutiam touto námietkou zaoberali, a náležite sa s ňou vysporiadali. 17. Žalovaný v tejto súvislosti citoval príslušnú časť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (str. 8): „Aj keď správny orgán súhlasí s názorom účastníka konania, v zmysle ktorého na zmluvné podmienky so spotrebiteľom individuálne dojednané sa ustanovenia o neprijateľných podmienkach nevzťahujú, avšak takýto dôkaz o individuálnom dojednaní úroku z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania so splnením peňažného záväzku so spotrebiteľom v zmysle článku VI. bodu 6.2.1. Zmluvy o výkone správy, účastník konania
správnemu orgánu nepredložil. V takomto prípade platí právna domnienka predpokladaná v ust. § 53 ods. 3 OZ, podľa ktorej sa má za to, že neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dojednané neboli. Samotná skutočnosť, že zmluvný proces v prípade zmlúv o výkone správy podlieha osobitnému právnemu režimu zákona o vlastníctve bytov (§ 8a), pri ktorom sa na platnosť a účinnosť zmluvy nevyžaduje súhlas ani podpis všetkých vlastníkov a aj napriek tomu sú všetci vlastníci zmluvou viazaní, len potvrdzuje, že zmluvné podmienky ani nemohli byť so všetkými vlastníkmi individuálne dojednané.“
18. Rovnako citoval aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného (str. 5): „Správny orgán na námietku účastníka konania, podľa ktorej na zmluvné podmienky so spotrebiteľom individuálne dojednané sa ustanovenia o neprijateľných podmienkach nevzťahuje uvádza, že účastník konania dôkaz o individuálnom dojednaní článku VI. bodu 6.2.1. Zmluvy o výkone
správy, ktorý sa týka úroku z omeškania, nepredložil. Odvolací orgán teda predpokladá, že tieto zmluvné podmienky individuálne dojednané neboli. Odvolací orgán v tejto súvislosti zdôrazňuje, že na platnosť a účinnosť zmluvy o výkone správy sa nevyžaduje súhlas ani podpis všetkých vlastníkov, a aj napriek tomu sú všetci vlastníci zmluvou viazaní.
Táto skutočnosť potvrdzuje, že zmluvné podmienky ani nemohli byť so všetkými vlastníkmi individuálne dojednané. Individuálny vlastník v tomto prípade síce možno mal možnosť oboznámiť sa s týmito zmluvnými podmienkami pred uzavretím zmluvy, zároveň ale, vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmlúv v týchto prípadoch, nemal možnosť ovplyvniť ich obsah, preto v žiadnom prípade nie je možne pokladať zmluvné podmienky za individuálne dojednané ako uvádza účastník konania.“
19. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca zakotvil do zmluvy o výkone správy neprimerane vysokú sankciu v prípade porušenia vymedzených povinností druhej zmluvnej strany, podľa názoru žalovaného je potrebné pokladať toto ustanovenie zmluvy o výkone správy za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Ako žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí, kým maximálna výška ročného úroku z omeškania bola 5,00 % z dlžnej sumy, podľa zmluvnej podmienky bol ročný úrok až 18,25 % z dlžnej sumy, čo je o 13,25 % viac v neprospech
spotrebiteľa. Takéto prekročenie maximálnej povolenej výšky úroku z omeškania považuje žalovaný jednoznačne za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. 20. Žalovaný nesúhlasil ani so súdom uloženou povinnosťou doplniť dokazovanie podľa návrhu žalobcu na preukázanie spôsobu uzatvorenia zmluvy o výkone správy.
Uviedol, že mu nie sú známe žiadne takéto návrhy alebo dôkazy žalobcu, ktoré by predniesol v rámci správneho konania, alebo ktoré by navrhoval vykonať. V prípade, ak také dôkazy existovali a boli žalobcovi ako účastníkovi konania známe, bol žalobca povinný takéto dôkazy navrhnúť (§ 34 ods. 3 Správneho poriadku). Žalovaný tiež poukázal na ustanovenie § 53 ods. 3 OZ, podľa ktorého dôkazné bremeno v súvislosti s tým, či boli zmluvné dojednania individuálne dojednané, znáša žalobca (dodávateľ). Keďže žalobca nepreukázal skutočnosť, že zmluva o výkone správy bola individuálne dojednaná, zmluvné dojednanie v bode 6.2.1 zmluvy o výkone správy nemožno považovať za individuálne dojednané.
21. Záverom sťažovateľ zotrval na názore, že žalobca porušil § 4 ods. 2 písm. b) v spojení s § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa tým, že stanovil neprimerane vysokú výšku úrokov z omeškania za porušenie povinností druhej zmluvnej strany. 22. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom a kasačné námietky označil za neopodstatnené. Argumentoval tým, že žalovaný v rámci správneho konania neumožnil žalobcovi realizovať jeho práva a účinne sa brániť.
Hoci žalobca na preukázanie svojich tvrdení v administratívnom konaní navrhoval dôkazy, žalovaný tieto návrhy bez odôvodnenia ignoroval, čo je samo o sebe dostatočným dôvodom pre zrušenie jeho rozhodnutia. Tým, že správne orgány nedali žalobcovi možnosť preukázať individuálne dojednanie zmluvných podmienok, keď ignorovali jeho návrhy na vykonanie dôkazov, nedošlo k objektívnemu zisteniu skutkového stavu (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku) a porušilo sa právo žalobcu na spravodlivý proces. V nadväznosti na uvedené požadoval žalobca kasačnú sťažnosť zamietnuť a priznať mu právo na náhradu trov konania.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
23. Prejednávaná vec bola dňa 24.05.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu SR, bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Stk/ 12/2022. 24. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
25. Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa: „Za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166000 eur.“ 26. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa: „Predávajúci nesmie upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3.“ 27. Podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa: „Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.“ (pozn. pod čiarou § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). 28. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“ 29. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.“ 30. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.“ 31. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka: „Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.“ 32. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.“ 33. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku: „Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.“ 34. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku: „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“ 35. Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku: „Správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.“
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
36. Predmetom správneho súdneho prieskumu boli rozhodnutia orgánov Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorými bola žalobcovi ako správcovi bytového domu uložená pokuta za spáchanie správneho deliktu spočívajúceho v porušení § 4 ods. 2 písm. b) v spojitosti s § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Uvedeného správneho deliktu sa mal žalobca dopustiť tým, že do zmluvy o výkone správy zakotvil neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, ktorá zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže požaduje od spotrebiteľa, aby za nesplnenie záväzku zaplatil neprimerane vysokú sankciu.
37. Krajský súd rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušil z dôvodu, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci v otázke, či bolo dotknuté ustanovenie zmluvy o výkone správy individuálne dojednané, čo by vylučovalo povahu zmluvnej podmienky ako neprijateľnej a tým aj zodpovednosť žalobcu za spáchanie správneho deliktu.
Okrem toho im vytkol aj to, že sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali s námietkami žalobcu o individuálnom dojednaní zmluvných podmienok. Vo zvyšku považoval krajský súd argumentáciou žalobcu za právne irelevantnú. 38. Kasačný súd úvodom poukazuje na skutočnosť, že vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo konanie o správnej žalobe vo veciach správneho trestania proti rozhodnutiu žalovaného o správnom delikte. S poukazom na túto skutočnosť kasačný súd hodnotil závery napadnutého rozsudku a rozhodnutia žalovaného cez prizmu primeraného použitia zásad podľa Trestného zákona a Trestného poriadku, ktoré sa podľa už ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho a ústavného súdu majú na posudzovanú vec aplikovať (ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 571/
2015, príp. NS SR, sp. zn. 8 Sžo 147/2008). 39. Nosnou kasačnou námietkou sťažovateľa bolo, že tak v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí žalovaného bolo na námietku žalobcu ohľadne individuálneho dojednania zmluvy o výkone správy riadne reflektované a že označiť dôkazy na preukázanie tvrdenia o individuálnom dojednaní predmetnej zmluvnej podmienky bolo povinnosťou žalobcu v súlade s § 53 ods. 3 OZ. Sťažovateľ taktiež namietal, že vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy o výkone správy, kedy sa pre záväznosť zmluvy nevyžaduje ani súhlas ani podpis všetkých vlastníkov, ustanovenia zmluvy o výkone správy ani nemožno považovať za individuálne dojednané.
40. Kasačný súd sa preto primárne vyjadrí k právnej otázke, či je vzhľadom na špecifický spôsob uzatvárania zmluvy o výkone správy podľa zákona o vlastníctve bytov v princípe možné, aby sa ustanovenia predmetnej zmluvy o výkone správy mohli považovať za individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 1 a 2 OZ. Kasačný súd na tomto mieste poznamenáva, že zmluvnými stranami zmluvy o výkone správy sú správca bytového domu na jednej strane a vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na strane druhej. Ide teda o dvojstranný zmluvný vzťah, pričom na strane vlastníkov je daná pluralita subjektov. Za zmluvnú stranu vlastníkov potom so správcom dojednáva zmluvu spravidla zástupca vlastníkov (resp. viacerí zástupcovia) zvolený vlastníkmi (najmä v prípadoch bytových domov s väčším počtom vlastníkom), ako tomu malo byť podľa vyjadrenia žalobcu aj v tejto veci, resp. vôľa vlastníkov ako zmluvnej strany sa pri dojednávaní voči správcovi demonštruje iným spôsobom a zmluva sa v konečnom dôsledku prijíma kvalifikovanou väčšinou hlasov vlastníkov podľa pravidiel stanovených zákonom o vlastníctve bytov.
Zákon o vlastníctve bytov na platnosť a účinnosť zmluvy o výkone správy nevyžaduje súhlas ani podpis všetkých vlastníkov v bytovom dome. Podstatné pre posúdenie zmluvného ustanovenia ako individuálne dojednaného však podľa kasačného súdu je, či došlo k individuálnemu dojednaniu medzi správcom na jednej strane a vlastníkmi ako pluralitnou zmluvnou stranou na druhej strane, a to bez toho, aby bolo za každých okolností nevyhnutne potrebné individuálne dojednanie zmluvného ustanovenia medzi správcom a každým jedným vlastníkom osobitne, resp. aby bol nevyhnutne potrebný súhlas a podpis každého jedného vlastníka na zmluve o výkone
správy. Ak aj so zmluvou o výkone správy nesúhlasí, resp. nepodpíše ju každý vlastník, táto skutočnosť neznamená, že zmluvu z tohto dôvodu nemožno považovať za individuálne dojednanú. Individuálne dojednanie teda neznamená, že žalovaný má prerokovať jednotlivé zmluvné ustanovenia osobitne s každým z vlastníkov samostatným rokovaním.
41. Právna úprava zakotvujúca špecifický mechanizmus prijímania a uzatvárania zmluvy o výkone správy v zákone o vlastníctve bytov v spojitosti s Občianskym zákonníkom tak podľa názoru kasačného súdu nevylučuje individuálne dojednanie ustanovení zmluvy o výkone správy tak, ako tvrdí sťažovateľ. Preto nie je a priori vylúčené, že v prejednávanej veci sporné ustanovenie zmluvy o výkone správy bolo vskutku výsledkom individuálneho dojednania vo forme zmluvného konsenzu dosiahnutého v kontraktačnom procese medzi žalobcom ako správcom a vlastníkmi, tak ako namieta žalobca, hoci aj zmluvu o výkone správy nepodpísali všetci vlastníci.
Krajský súd preto podľa názoru kasačného súdu správne vychádzal z predpokladu, že otázka individuálneho dojednania spornej zmluvnej podmienky spadá pod rozsah riadneho zistenia skutkového stavu správnymi orgánmi, a že správne orgány v tejto otázke skutkový stav nezistili dostatočne. 42. Ďalšou medzi účastníkmi spornou otázkou bolo, či žalobca v administratívnom konaní dokazovanie v tomto smere (teda či zmluvné dojednanie bolo individuálne dojednané) navrhol
alebo nie. Kasačný súd po preskúmaní obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca v administratívnom konaní síce predostrel skutkové tvrdenia, ale nepredložil ani nenavrhol vykonanie nijakých dôkazov o tom, že dotknuté ustanovenie zmluvy o výkone správy bolo v danom prípade individuálne dojednané (uvedené učinil až v správnej žalobe, kedy navrhol výsluch zástupcu vlastníkov a zamestnancov žalobcu). Žalobca na oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 08.02.2017 reagoval vyjadrením zo dňa 16.02.2017, v ktorom uviedol, že zmluva o výkone správy je výsledkom individuálneho procesu dojednania s tým, že návrh zmluvy bol prostredníctvom zástupcu vlastníkov doručený vlastníkom, ktorí ju mohli pripomienkovať a ovplyvniť jej obsah. Avšak v tomto podaní dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia nepripojil ani nenavrhol ich vykonanie. Neurobil tak ani v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu.
43. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazoval na ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Občiansky zákonník teda v právnej úprave spotrebiteľských zmlúv priamo zakotvuje zákonný predpoklad individuálneho nedojednania zmluvných ustanovení a dôkazným bremenom na preukázanie opaku zaťažuje dodávateľa (v tomto prípade žalobcu).
44. Uvedená vyvrátiteľná domnienka a tzv. obrátené dôkazné bremeno má podľa názoru kasačného súdu zaiste svoje nezastupiteľné miesto v civilných súdnych sporoch medzi dodávateľom a spotrebiteľom ako tzv. slabšou stranou. V uvedenej veci však išlo o prípad správneho trestania, kedy dodávateľ vystupoval v pozícii „obvineného“ vo vzťahu k orgánu dozoru - vykonávateľovi štátnej moci, ktorý voči nemu vyvodzoval administratívnu zodpovednosť a ktorý voči nemu mocensky a autoritatívne vystupoval ako správny orgán. Kasačný súd sa teda v ďalšom sústredí na preskúmanie, či obstojí záver krajského súdu, ktorý správnym orgánom uložil povinnosť vykonať dokazovanie v ďalšom konaní, aj keď toto dokazovanie žalobca v administratívnom konaní nenavrhol a v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka individuálne dojednanie zmluvnej podmienky preukazuje dodávateľ.
45. V súvislosti so zákonnou povinnosťou zistiť presne a úplne skutočný stav veci orgánmi verejnej správy právna teória správneho práva (napr. SOBIHARD Jozef, 2012, Správny poriadok - komentár, Bratislava, Wolters Kluwer s. r. o.) rozoznáva dve procesné zásady, a to zásadu prejednaciu a zásadu vyhľadávaciu. Prejednacia zásada sa aplikuje na správne konanie, ktoré bolo začaté na základe návrhu účastníka konania, kedy ťažisko dokazovania spočíva v aktívnej súčinnosti účastníkov pri získavaní potrebných poznatkov o rozhodujúcich
skutočnostiach. Naproti tomu vyhľadávacia zásada sa aplikuje v konaní, ktoré orgán verejnej správy začal z vlastného podnetu (zásada oficiality), kedy povinnosť zistiť skutočný stav veci je vo verejnom záujme a dôkazné bremeno postihuje správny orgán.
Orgány Slovenskej obchodnej inšpekcie sú tak pri zisťovaní (vyšetrovaní) správnych deliktov povinné preukázať porušenia zákonných povinností fyzickými a právnickými osobami spôsobom, ktorý nevzbudzuje odôvodnené pochybnosti. 46. Vyvrátiteľný predpoklad individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky zakotvený v súkromnoprávnom predpise v § 53 ods. 3 OZ tak podľa kasačného súdu nemôže bez ďalšieho zbaviť správne orgány ich povinností smerujúcich k riadnemu zisteniu skutkového stavu „bez dôvodných pochybností“.
V administratívnom konaní je správny orgán vybavený rozsiahlymi právomocami smerujúcimi k riadnemu zisteniu skutkového stavu upravenými v ust. § 32 - § 45 Správneho poriadku (môže predvolať osobu na výsluch svedka alebo ju dať aj predviesť, môže požadovať od štátnych orgánov i fyzických a právnických osôb oznámenie skutočností, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie, môže uložiť predloženie listiny účastníkovi konania alebo inej osobe, a to všetko pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty).
Okrem povinnosti riadne zistiť skutkový stav sú správne orgány v zmysle príslušných ustanovení Správneho poriadku povinné postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, poskytovať im pomoc a poučenia o ich procesných právach, ako aj vyzývať ich na odstránenie nedostatkov
podania. Kasačný súd v zhode s názorom krajského súdu konštatuje, že žalobca správnemu orgánu predostrel konkrétne skutkové tvrdenia o individuálnom dojednaní zmluvy, pričom správny orgán už ďalej rezignoval na verifikáciu tejto skutočnosti a tým aj na riadne zistenie skutkového stavu (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), pričom uvedená okolnosť bola pre vec
podstatná. Správny orgán nepostupoval v úzkej súčinnosti s účastníkom konania (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku), neadresoval žalobcovi výzvu na navrhnutie dôkazov na preukázanie jeho tvrdenia ohľadom individuálneho dojednania zmluvnej podmienky, ani sa nesnažil vykonať dôkazy aj bez jeho návrhu. Správny orgán vo veci nenavrhol ani ústne pojednávanie, hoci podľa kasačného súdu by to mohlo prispieť k objasneniu veci a vysvetleniu procesu uzatvárania sporných zmluvných dojednaní zo strany žalobcu (§ 21 Správneho poriadku).
47. Taktiež neušlo pozornosti kasačného súdu, že správne orgány v napadnutých rozhodnutiach uviedli, že žalobca individuálne dojednanie zmluvnej podmienky nepreukázal, ale taktiež uviedli, že „v žiadnom prípade nie je možne pokladať zmluvné podmienky za individuálne dojednané“, a to práve vzhľadom na špecifickú právnu úpravu uzavierania zmluvy o výkone správy podľa zákona o vlastníctve bytov.
Uvedené tvrdenia pre účastníka vyznievajú zmätočne. Pokiaľ správne orgány vyslovili právny názor, že zmluvné dojednanie nie je „v žiadnom prípade“ už z titulu právnej úpravy možné považovať za individuálne dojednané, potom fakticky zmarili právo žalobcu na účinnú obhajobu a predkladanie dôkazov na preukázanie skutkovej okolnosti, že zmluvné dojednanie práve bolo v tomto konkrétnom prípade individuálne dojednané (minimálne v podanom odvolaní), keďže z obsahu ich rozhodnutí jasne plynie, že ani vykonané dôkazy by záver správnych orgánov nezvrátili.
48. Kasačný súd teda v zhode s názorom krajského súdu uzatvára, že správne orgány v rozpore s procesnými zásadami stanovenými Správnym poriadkom nezistili skutkový stav dostatočne, pretože nezistili pre vec podstatné skutkové okolnosti týkajúce sa individuálneho dojednávania dotknutých zmluvných ustanovení, ktoré správne orgány vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Kasačný súd síce nevzhliadol nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, pretože správne orgány sa s námietkou individuálneho dojednania zmluvných ustanovení vysporiadali, avšak konštatuje nesprávne právne posúdenie ich právneho názoru, podľa ktorého zmluvu o výkone správny nemožno za žiadnych okolností považovať za individuálne dojednanú. V ďalšom konaní teda bude potrebné vykonať vo veci ďalšie dokazovanie na preukázanie skutočnosti, či zmluvné dojednanie bolo individuálne dojednané a s týmto sa vo vydanom rozhodnutí vysporiadať.
VII. Záver
49. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a vec správne právne posúdil, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 50. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému vzhľadom na neúspech žalovaného ako sťažovateľa v kasačnom konaní. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. apríla 2024