1Stk/12/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M., v právnej veci žalobcu: Mestské lesy Banská Bystrica s.r.o., so sídlom Dolný Harmanec 51, 976 03 Dolný Harmanec, IČO: 31642365, právne zastúpený: JUDr. Daniel Janšo, advokát, so sídlom Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42304253, proti žalovanému (sťažovateľovi): Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, referát lesného hospodárstva, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 00151866, v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania proti rozhodnutiu žalovaného č. OU-BB-OOP4-2022/004242-002 z 5.1.2022, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-72S/10/2022-59 z 10.8.2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

II. Konanie na správnom súde

4. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov výkon súdnictva prešiel od 1.6.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých bola od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov, a to (okrem iného) z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.

6. Správny súd odôvodnil napadnutý rozsudok predovšetkým tým, že: - objasňovanie iného správneho deliktu podľa § 78 zákona o poľovníctve nesporne patrí okresnému úradu, ktorý má primárne povinnosť konať na základe vlastného zistenia.

poriadku, - žalovaný na viacerých miestach svojho rozhodnutia uviedol, že podnet Štátnej ochrany prírody spolu s fotodokumentáciou, ktorá zaznamenala lokality v poľovnom revíre mesta Banská Bystrica, pričom každá fotografia bola označená GPS súradnicami, nevyvrátiteľne dosvedčuje porušenie povinností zo strany žalobcu. Podľa žalovaného za podnet, ktorý obsahoval aj fotodokumentáciu zachyteného stavu, zodpovedá jeho podávateľ - Štátna ochrana prírody, pričom v zmysle § 34 ods. 6 správneho poriadku predstavuje takto zachytený stav (polozhnité a zhnité potraviny či plesnivé pečivo, resp. ich nadmerné množstvo predložených krmovín, resp. krmív) všeobecne známu skutočnosť, ktorú z úradnej činnosti nie je potrebné dokazovať.

činnosti. Tieto skutočnosti sú však pre správny orgán nepochybné a musia sa dokazovať, len v tom v prípade, ak by boli spochybnené, - nie je súladné so zákonom, že žalovaný sám neverifikoval stav veci v poľovnom revíre žalobcu bezprostredne po doručení podnetu Štátnej ochrany prírody, ako oznamovateľa iného správneho deliktu.

Na základe takto zisteného skutkového stavu veci nemal Správny súd za preukázané zo strany žalobcu nesplnenie povinností podľa § 26 ods. 1 písm. a), d), f), g) zákona o poľovníctve v spojení s § 78 ods. 3 písm. a), e) daného zákona a ani následok, ktorý s porušením povinností zákon spája ako predpoklad uloženia sankcie (pokuty) podľa § 76 ods. 3 zákona o poľovníctve, - záverom skonštatoval, že nad rozsah podanej žaloby nezistil vady v postupe a v konaní orgánov verejnej správy v zmysle § 195 SSP.

7. Proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-72S/10/2022-59 z 10.8.2023 podal včas kasačnú sťažnosť žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 8. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti predovšetkým namietal, že: - správny súd napadnutým rozsudkom spochybnil postavenie, činnosť, ako aj svedectvá (minulé či budúce) členov všetkých stráží (lesná, vodná, rybárska, poľovnícka, stráž ochrany prírody), napriek skutočnosti, že pri výkone svojej funkcie sú verejnými činiteľmi so všetkými právami a povinnosťami a pod hrozbou trestného stíhania v prípade zneužitia svojej právomoci. Ak by sťažovateľ prijal názor Správneho súdu o povinnosti v teréne overovať podnety členov stráží (ktorí svoju činnosť vykonávajú po preskúšaní a zložení sľubu) zadokumentované prostredníctvom fotografií, resp. obrazového záznamu, bolo by absolútne znemožnené objasňovanie veľkého množstva priestupkov a iných správnych deliktov (napr. nepovolený vjazd motorových vozidiel na lesné pozemky); - správny súd nevyužil žalovaným navrhovanú možnosť vypočutia oznamovateľov porušenia zákona - pracovníkov Štátnej ochrany prírody s oprávnením členov stráže ochrany prírody, ktoré mohlo výrazne prispieť k objasneniu veci; - správny súd napadnutým rozsudkom spochybnil použitie fotodokumentácie vyhotovenej verejným činiteľom, ako oprávnenou osobou pri zisťovaní priestupkov, resp. iných správnych deliktov, ako dôkazu. Ak by bol prijatý právny názor Správneho súdu, bola by spochybnená napr. aj objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla pri neuhradení poplatku za používanie diaľnic a rýchlostných komunikácií preukazovaná fotografiami vyhotovenými organizáciou poverenou výberom poplatku (fotografia je v konaní jediným dôkazom jazdy motorového vozidla po rýchlostnej komunikácii); - správny súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil faktor plynutia času od zistenia porušenia zákona, cez jeho oznámenie príslušným orgánom štátnej správy, ako aj skutočnosť, že miesto porušenia zákona je v terénnom prostredí, voľne prístupné ako poľovnej zveri (jelenia zver, diviačia zver, medveď hnedý,...), tak aj hospodárskym zvieratám a vystavené poveternostným vplyvom. Podľa sťažovateľa zistenia členov stráže ochrany prírody (zadokumentované fotograficky s uvedenými GPS súradnicami) po uplynutí niekoľkých dní až týždňov nebudú zodpovedať stavu na fotografiách a už by ich nebolo možné z týchto dôvodov overiť, a preto sú závery správneho súdu chybné, - zásada materiálnej pravdy vychádza z toho, že správny orgán musí spoľahlivo zistiť stav veci. Označenie „spoľahlivo“ by pritom nemalo byt' vykladané v absolútnom zmysle. Uvedená zásada preto znamená povinnosť správneho orgánu zistiť stav veci tak, že o ňom nebudú pochybnosti, avšak nie je povinnosť správneho orgánu poznať/zistiť úplnú pravdu. 9. Žalobca sa vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Predovšetkým nesúhlasil s tým záverom sťažovateľa, že by členovia stráže prírody mali mať ako oznamovatelia vo vzťahu k zásade materiálnej pravdy nejaké privilegované postavenie.

13. Z pohľadu štrasburskej judikatúry sa pod trestným obvinením upraveným v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozumie aj správny delikt [v širšom slova zmysle vymedzenom v § 194 SSP ako priestupok, (iný) správny delikt a sankcia za iné podobné protiprávne konanie] za splnenia troch tzv. Engelovských kritérií, z ktorých rozhodujúcim je v zásade to tretie, týkajúce sa druhu a stupňa závažnosti hroziacej sankcie. Prihliadanie na tzv. vady trestania vymedzené v § 195 SSP z tohto pohľadu predstavuje určitú „procesnú skratku“, v rámci ktorej po zistení, že sa jedná o vec správneho trestania už správny súd ani nemusí skúmať splnenie podmienok pre aplikáciu Dohovoru. Nepriamo cez rozhodnutia správnych súdov sú potom aj orgány verejnej správy viazané zohľadňovať pri svojom rozhodovaní v rámci správneho trestania skutočnosti vymedzené v § 195 SSP. 14.

uloženie pokuty. 16. Ustanovenie § 78 ods. 8 zákona o poľovníctve teda určuje subjektívnu jednoročnú a objektívnu trojročnú lehotu, v rámci ktorých je okresný úrad oprávnený rozhodnúť o uložení pokuty za spáchanie iného správneho deliktu na úseku poľovníctva, pričom logicky platí, že subjektívna lehota musí uplynúť v rámci objektívnej lehoty. Subjektívna i objektívna lehota sú pritom lehotami prekluzívnymi, na ktorých plynutie prihliada orgán verejnej správy z úradnej povinnosti, pričom v dôsledku márneho uplynutia ktorejkoľvek z týchto lehôt zaniká nielen nárok, t. j. uplatniteľnosť práva na potrestanie páchateľa, ale aj samotné právo orgánu verejnej správy vysloviť vinu a uložiť páchateľovi sankciu za spáchaný správny delikt (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.

18. Hoci správny súd v druhej vete bodu 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku skonštatoval, že „Nad rozsah podanej správnej žaloby správny súd nezistil vady v postupe a v konaní orgánov verejnej správy v zmysle § 195 SSP.“, pozornosti kasačného súdu neunikla skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 20.9.2021, pričom rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 5.1.2022 a dňa 12.1.2022 nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľ (žalovaný) vo svojom vyjadrení poukázal na nemožnosť dodržania uvedenej lehoty z dôvodu covidovej situácie existujúcej v rozhodnej dobe, pričom poukázal na to, že v období od 12.3.2020 do 15.9.2023 bola uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.3.2020 vyhlásená mimoriadna situácia pre šírenie ochorenia COVID 19 v zmysle § 8 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva (ďalej len „zákon č. 42/1994 Z. z.“). V tejto súvislosti bol prijatý zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“) a zákon č. 9/2021 Z. z. ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19 (ďalej len „zákon č. 9/2021 Z. z.“), ktoré podľa sťažovateľa obmedzili plynutie prekluzívnych a procesných lehôt. Naviac, v predmetnom období platnosti mimoriadnej situácie bol trikrát vyhlásený núdzový stav v zmysle čl. 5 Ústavného zákona

skutkový stav veci nadriadená zásade rýchlosti a hospodárnosti konania, a preto považuje napadnutý rozsudok za správny. 23. S uvedenými vyjadreniami účastníkov konania sa kasačný súd nestotožnil. 24. Podľa názoru kasačného súdu rozhodnutie žalovaného bolo jednoznačne vydané po uplynutí jednoročnej subjektívnej prekluzívnej lehoty danej § 78 ods. 8 zákona o poľovníctve, čo znamená, že márnym uplynutím tejto lehoty došlo k zániku administratívnej zodpovednosti žalobcu a k nemožnosti uloženia mu pokuty za príslušný iný správny delikt podľa § 78 ods. 3 písm. a) a e) zákona o poľovníctve.

26. Sťažovateľ síce v tejto súvislosti vo všeobecnosti poukázal na viacero skutočností, ktoré však boli v tomto smere právne irelevantné. Vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z. z. vôbec neupravuje otázku plynutia prekluzívnych lehôt v rámci správneho

27. Kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že ak by v čase pandémie ochorenia COVID-19 malo dôjsť k zásahu do plynutia prekluzívnych alebo premlčacích lehôt na vyvodenie administratívnej zodpovednosti, musel by tak zákonodarca učiniť zákonom a v ňom uvedeným jednoznačným znením. Príkladom takejto úpravy (hoci nie v sankčnej rovine) je § 9 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, podľa ktorého „Počas obdobia pandémie sa prerušuje plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň, plynutie lehoty, v ktorej sa premlčuje právo na vymáhanie daňového nedoplatku, a plynutie lehoty na zánik práva vymáhať daňový nedoplatok.“ Vo vzťahu k plynutiu prekluzívnych lehôt uvedených v 78 ods. 8 zákona o poľovníctve však kasačný súd neidentifikoval žiadne takéto zákonné ustanovenie všeobecnej alebo konkrétnej povahy, pričom toto nebolo obsiahnuté ani v samotnom zákone o poľovníctve a ani v osobitnom zákone č. 120/2021 Z. z. ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v súvislosti

Nakoniec najlepším dôkazom nesprávnosti argumentácie žalovaného by bola skutočnosť, že pri jej osvojení by sa vlastne nedal presne určiť moment uplynutia prekluzívnych lehôt uvedených v § 78 ods. 8 zákona o poľovníctve. 28. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu kasačný súd zdôrazňuje, že už len samotné zistenie skutočnosti, že žalovaný orgán verejnej správy rozhodol o inom správnom delikte, resp. o uložení pokuty až po uplynutí prekluzívnej lehoty, je dôvodom pre zrušenie takéhoto rozhodnutia bez ďalšej potreby skúmania jeho vecnej správnosti, pričom otázka presného a úplného zistenia skutočného stavu veci je neoddeliteľne spojená práve s preskúmavaním vecnej správnosti rozhodnutia. Inak povedané, procesná logika je presne opačná, než uviedol žalobca. Z tohto dôvodu sa preto kasačný súd následne ani nevenoval dôvodnosti kasačnej sťažnosti a v nej uplatnených sťažnostných bodov, pretože ich vyhodnotenie by nič nemenilo na závere, že žalovaný rozhodol po uplynutí prekluzívnej jednoročnej subjektívnej lehoty.

Zodpovedanie uvedenej otázky totiž nebolo pre rozhodnutie vo veci potrebné, pretože rozhodnutie žalovaného nebolo v rámci jednoročnej subjektívnej lehoty ani len vydané, nieto ešte právoplatné (porovnaj bod 10 odôvodnenia uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/1/2022 z 26.3.2023).

zamietnutí. V dôsledku predchádzajúceho postupu kasačného súdu podľa § 196 SSP pritom jeho rozhodnutie nebolo pre účastníkov konania prekvapivé a bola im daná možnosť vyjadriť sa k posudzovaniu vady trestania podľa § 195 písm. b) SSP spojenej s otázkou uplynutia prekluzívnej jednoročnej subjektívnej lehoty podľa § 78 ods. 8 zákona o poľovníctve. Uplatňujúci sa revízny princíp normatívne zakotvený v § 462 ods. 2 a 3 SSP pritom ex lege zužuje právo na posudzovanie predmetu konania v dvoch inštanciách, pričom správny súdny prieskum je explicitne normotvorcom označený ako jednoinštančný (§ 29 SSP), keďže oba opravné prostriedky, ktorými možno napadnúť meritórne rozhodnutia (kasačná sťažnosť a žaloba na obnovu konania) sú mimoriadne, pretože smerujú voči právoplatným rozhodnutiam správnych súdov (§ 438 a § 472 SSP).

V Bratislave dňa 23. októbra 2025