1Stk/13/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): I. K., nar. X.XX.XXXX., bytom M. XXX/XX, XXX XX Q., právne zastúpeného: Mgr. Viliam Parák, advokát so sídlom Komenského 2700/7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OOP1-2021/028683-003 z 5.10.2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 12Sa/16/2021-49 z 24.2.2022 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalovanému náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Z obsahu lekárskej správy I.. I. N. z 2.1.2020 vyplýva, že poškodený mal zranenie v podobe zlomeniny spodnej časti ľavej očnice so zakrvácaním za oko a do ľavej čeľustnej dutiny a utrpel tržné zhmoždenie ľavého obočia. Poškodený bol od 16.12.2019 práceneschopný, pričom táto práceneschopnosť v čase vydania lekárskej správy trvala. V bode 20 lekárskej správy na otázku, „či bol pacient obmedzený počas liečby v bežnom obvyklom spôsobe života, uveďte počet dní“, uviedol lekár 20 dní. 3.

4. Proti rozhodnutiu Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-TN-OVVS-2020/003137, PK 44/2020 z 9.7.2020 podala Okresná prokuratúra Nové Mesto nad Váhom protest prokurátora č. Pd 57/21/3304-2 z 6.5.2021 (ďalej len „protest prokurátora“) z dôvodu, že správny orgán sa nesprávne vysporiadal so sťažením obvyklého spôsobu života S. C. a napriek tomu, že konanie žalobcu vykazovalo znaky trestných činov ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona vo veci právoplatne rozhodol, pričom mal podľa § 71 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“) postúpiť vec prokurátorovi alebo orgánu Policajného zboru, pretože skutočnosti nasvedčovali tomu, že ide o trestný čin.

6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím OU-TN-OOP1-2021/028683-003 z 5.10.2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného?“) tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný uviedol, že skutok, ktorý prejednal prvostupňový orgán, nebol priestupkom, ale trestným činom, o ktorom nemal právomoc rozhodovať, pretože právomoc konať v danej veci prináležala orgánom činným v trestnom konaní. Prvostupňový orgán tým konal v rozpore s

II. Konanie na krajskom súde

7. Žalobca sa správnou žalobou včas podanou na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného. 8. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a správny orgán nesprávne vyhodnotil skutkový stav a dôkazy. Právne závery žalovaného označil žalobca za nesprávne a samotné rozhodnutie za nezákonné a nedôvodné. 9. Žalobca predovšetkým namietal, že: - rozhodnutie žalovaného sa prakticky opiera len o jediný dôvod a to lekársku správu z

a nie také, ktorých výsledkom je rozhodnutie správneho orgánu, tvoriace objektívnu prekážku pre postup tej istej prokuratúry v inej trestnej veci, - dôvod protestu prokurátora a rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo obmedzenie poškodeného na bežnom spôsobe života v dĺžke 20 dní vyplývajúce z lekárskej správy z 2.1.2020 je nepostačujúci, pretože v zmysle ustálenej judikatúry sa vyžaduje, aby sa jednalo o dobu

. . . vyplýva že pacient bol obmedzený na bežnom spôsobe života 20 dní," nie je takou okolnosťou, pre ktorú mal priestupkový orgán odstúpiť vec orgánom činným v trestnom konaní pre podozrenie z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 123 ods. 2 Trestného zákona.

Aj napriek uvedenému, sama o sebe ani takáto lekárska správa nie je objektívnou okolnosťou, ktorá by odôvodňovala záver, že vo veci išlo o podozrenie z trestného činu. Lekárska správa totiž nebola podporená žiadnym ďalším objektívnym dôkazom, ako napr. doklad o práceneschopnosti poškodeného, resp. znaleckým posudkom o objektívnych dobách liečenia, práceneschopnosti a čase sťaženého obvyklého spôsobu života poškodeného, - následný postup prokuratúry spočívajúci v podaní protestu prokurátora bol len hasením zisteného problému - prekážky nie dvakrát v tej istej veci, pričom v priestupkovom konaní bolo pritom právoplatne rozhodnuté pred vznesením obvinenia, - z aplikačnej praxe je známe, že prokuratúra v iných prípadoch postupuje podobným postupom (protestom prokurátora) pomerne často, no to neznamená, že tento postup je správny v každom jednotlivom prípade. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť.

12. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že: - sa stotožnil so záverom žalovaného ako aj prvostupňového orgánu, že v danej veci sa nejednalo o priestupok, ale trestný čin, ktorý mali vyšetrovať orgány činné v trestnom konaní a v prípade podania obžaloby, mal o ňom rozhodnúť súd, - neobstojí námietka žalobcu o nedostatočnosti lekárskej správy z 2.1.2020, pretože z jej obsahu jednoznačne vyplýva, že poškodený bol obmedzený počas liečby v bežnom obvyklom spôsobe života počas 20 dní. Uvedený riadok správy výslovne hovorí o liečbe, čo znamená, že uvedená skutočnosť napĺňa znaky trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 v spojení s § 123 ods. 2 Trestného zákona, - aj práceneschopnosť v čase vystavenia lekárskej správy dňa 2.1.2020 u poškodeného trvala 18 dní, čo je jednoznačne viac, ako z ustálenej judikatúry vyžadovaných minimálne 7 dní, - povinnosťou prokuratúry je neustále skúmať dodržiavanie zákonnosti v rozsahu jej zákonom zverenej pôsobnosti tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Keď prokuratúra zistila, že v

III. Konanie na kasačnom súde

13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), pretože krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažovateľ kasačnému súdu navrhol alternatívne preskúmavaný rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo napadnutý

rozsudok

zmeniť tak, že sa rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 14. Podanie kasačnej sťažnosti sťažovateľ odôvodnil (len) vo vzťahu nesprávnemu právnemu posúdeniu a to predovšetkým tým, že: - nesprávny postup prokuratúry ako i správnych orgánov spočíval v tom, že uprednostnili nápravu v skoršom priestupkovom konaní a nie v neskoršom trestnom konaní. Keďže sa v oboch konaniach konalo o totožnom skutku, mal prokurátor najprv rozhodnúť o zastavení trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, a nie naopak „hasiť“ prekážku v trestnom konaní podaním protestu prokurátora, - krajský súd sa nezaoberal správnosťou postupu prokurátora, že „pokiaľ správny orgán konal nezákonne (ak vec ako priestupok prejednal a rozhodol, hoci na to nemal právomoc), tak podľa § 230 ods. 2 písm. c) Tr. Poriadku mohol dozorujúci prokurátor zrušiť rozhodnutie o postúpení veci na priestupok do 30 dní od doručenia“. 15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a stotožniac sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

16. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

17. Po preskúmaní podmienok konania sa kasačný súd následne venoval otázke, či napadnutý rozsudok bol na krajskom súde vydaný zákonným sudcom. Hoci si sťažovateľ neuplatnil sťažnostný dôvod v zmysle § 440 ods. 1 písm. e) SSP, s odkazom na znenie uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/1/2022 z 29.3.2023 sa kasačný súd zaoberal otázkou, či na krajskom súde nemal miesto sudcu konať a rozhodnúť senát.

Vo vzťahu k tejto nadväznosti možno potom dospieť k záveru, že ak zákonodarca v § 23 ods. 2 SSP niektoré správne súdne konania spojil s konaním a rozhodovaním sudcu, možno takúto úpravu vztiahnuť nielen na prieskum zákonnosti rozhodnutí vydaných vo veci samej ale aj na prieskum zákonnosti rozhodnutí vydaných v konaní o proteste prokurátora.

vyplývala len z okolností vecí. Napr. z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Asan/18/2019 z 24.3.2021 je zrejmé, že predmetom prieskumu bolo rozhodnutie o vyhovení protestu prokurátora a zrušení priestupkového rozhodnutia s tým, že vo veci na krajskom súde konal a rozhodoval senát (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/64/2018-61 z 22.1.2019), zatiaľ čo z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Ssk/93/2021 z 7.2.2023 vyplýva, že pri predmete prieskumu, ktorým bolo rozhodnutie o zastavení konania o proteste prokurátora, vo veci na krajskom súde konal a rozhodoval sudca (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 14 Sa 28/2021-42 z 9.8.2021).

Kasačný súd pritom zohľadnil aj to, že pokiaľ doposiaľ (v iných konaniach) na krajskom súde konal a rozhodoval pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o vyhovení protestu prokurátora a zrušení ním napadnutého priestupkového rozhodnutia senát, nebol tým účastník dotknutý na svojich právach, pretože mu bola poskytnutá vyššia miera ochrany a súčasne aj to, že tento sporný moment už bol odstránený de lege ferenda, pretože s účinnosťou od 1.7.2023 rozhoduje na správnych súdoch o správnych žalobách vo veciach správneho trestania (výlučne) senát.

18. Predmetom prieskumu zákonnosti v rozhodovanej veci bolo rozhodnutie o vyhovení protestu prokurátora a zrušení protestom napadnutého rozhodnutia o zastavení priestupkového konania. 19. Protest prokurátora predstavuje právny prostriedok dozoru prokuratúry nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre (tzv. netrestný dozor prokuratúry). Protest prokurátora teda nie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ako sa mylne vyjadril krajský súd v preskúmavanom rozsudku (bod 33 odôvodnenia). Protest prokurátora totiž neslúži účastníkovi administratívneho konania na zabezpečenie ochrany jeho subjektívnych práv. Protestom reaguje prokurátor na zistenú nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, v rámci ktorej mohol byť zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis porušený tak v prospech ako i neprospech účastníka administratívneho konania. Účelom protestu prokurátora potom je dosiahnutie zrušenia napadnutého rozhodnutia a tým aj umožnenie, aby orgán verejnej správy vo veci opätovne konal a rozhodol v súlade so zákonom. V tomto rozsahu sa pritom konanie o proteste prokurátora proti rozhodnutiu a opatreniu orgánu verejnej správy (§ 24 zákona o prokuratúre)

vyčerpal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu (viď bod 15 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Stk/7/2021 z 30.3.2023). Pri rozhodnutí o vyhovení prokurátora je tomu ale inak. Toto rozhodnutie totiž obsahuje tzv. zložený výrok, ktorým sa nielen protestu prokurátora vyhovuje, ale sa ním aj napadnuté rozhodnutie či opatrenie zrušuje. Týmto zrušením v zásade dochádza k dotknutiu subjektívnych práv účastníka konania, ktorý sa následne môže správnou žalobou domáhať preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia.

V tejto súvislosti je ale potrebné zdôrazniť, že kasačný súd vykonáva svoju pôsobnosť a právomoc v oblasti správneho súdnictva a preto nie je v žiadnom rozsahu oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní. Kasačný súd sa preto nemôže vyjadriť k tomu, ako by mal prokurátor konať a rozhodovať v trestnom konaní vedenom pre ten istý skutok, vo vzťahu ku ktorému došlo (predtým) k zastaveniu priestupkového konania. Kasačný súd preto nemôže ani posudzovať, či mal prokurátor vykonávajúci dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (tzv. trestný dozor prokuratúry) zrušiť rozhodnutie o postúpení veci, tak ako to namietal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, pričom kasačný súd akcentuje aj to, že v administratívnom spise sa žiadne takéto rozhodnutie o postúpení veci nenachádza.

22. Hoci sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré by malo byť porušené rozhodnutím žalovaného a vo vzťahu k nemu mal vec nesprávne právne posúdiť aj krajský súd, možno z kontextu dospieť k záveru, že žalovaný mal primárne pochybiť tým, že protestom napadnutému rozhodnutiu o zastavení priestupkového konania neprisúdil atribút nemennosti, či nezrušiteľnosti.

Naopak prokuratúra pri súzvuku výkonu trestného a netrestného dozoru správne vyhodnotila, že priestupok má v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) povahu trestného obvinenia a preto by skoršie priestupkové rozhodnutie bolo vo všeobecnosti spôsobilé vytvoriť prekážku res iudicata resp. ne bis in idem pre následné trestné konanie pre ten istý skutok. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na obsolentnosť (obsolétnosť) § 94 zákona o priestupkoch, podľa prvej vety ktorého „správny orgán svoje právoplatné rozhodnutie o priestupku zruší, ak zistí, že osoba, ktorá bola uznaná vinnou z priestupku, bola za ten istý skutok súdom právoplatne odsúdená alebo bola obvinenia zbavená.“ Dané zákonné ustanovenie je totiž určitým „právnym reliktom“, keďže neberie do úvahy procesné súvislosti spojené s vnímaním priestupku ako trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Inak povedané postup konformný s Dohovorom je presne opačný než v citovanej časti § 94 zákona o priestupkoch a predpokladom vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti pre ten istý skutok, za ktorý (už) bol páchateľ priestupkovo potrestaný (riešený),

rozhodnutia. Opak by nakoniec spochybňoval aj samotnú podstatu či účel správneho súdnictva. Možno preto konštatovať, že prokurátor bol oprávnený podať proti rozhodnutiu o zastavení priestupkového konania protest prokurátora. 24. Nad rámec uvedeného a vo svojej podstate aj sťažnostných bodov kasačný súd pre úplnosť dodáva, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva dôvodnosť vyhovenia protestu prokurátora a zrušenia ním napadnutého rozhodnutia o zastavení konania o priestupku, keďže z lekárskej správy z 2.1.2020 je zrejmé, že poškodený bol v čase jej vystavenia práceneschopný 18 dní s tým, že mal byť obmedzený počas liečby v bežnom obvyklom spôsobe života počas 20

26. S odkazom na uvedené kasačný súd nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti vrátane v nej uplatnených sťažnostných bodov. 27. Vzhľadom na edukatívny charakter judikatúry považuje kasačný súd za potrebné v rámci obiter dictum dodať, že jeho pozornosti neušli dva momenty, ktoré i keď predstavujú určitú nesprávnosť, neboli spôsobilé v žiadnom prípade ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 302) vyplýva, že protest prokurátora sa formálne člení na výrokovú časť a odôvodnenie. Vo výrokovej časti musí byť uvedené (1) označenie správneho aktu, ktorý sa napáda, (2) presné označenie zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý bol vydaným správnym aktom orgánu verejnej správy porušený a (3) návrh na zrušenie alebo zmenu nezákonného správneho aktu, pričom pri proteste proti rozhodnutiu môže mať takýto návrh (len) podobu zrušenia napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 24 ods. 5 a 7 zákona o prokuratúre). Napriek uvedenému z odôvodnenia protestu prokurátora bolo možné vyabstrahovať, že namietané bolo porušenie § 71 písm. a) zákona o priestupkoch. Druhým nesprávnym (zrejme len formulačným) momentom bolo konštatovanie krajského súdu v poslednej vete bodu 33 odôvodnenia, podľa ktorej „uplatnenie oprávnenia prokurátora podať protest proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy možno považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorého použitie nie je vylúčené, tak v trestnom ako ani priestupkovom konaní“.

VI. Záver

28. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Kasačný súd preto nedospel k záveru, že by napadnutým rozsudkom bolo zo strany krajského súdu rozhodnuté na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 29. Z uvedených dôvodov preto kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 30. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1, § 169 SSP a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona (vo všeobecnosti) nevyplýva. 31. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. októbra 2023