1Stk/2/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:4020200533.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/90/2020
- IČS
- 4020200533
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): V.. U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, H., právne zastúpený advokátskou kanceláriou AS Legal s.r.o., Hlučínska 1/11, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Nitra, Pieskova 35, Nitra, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/90/2020 - 109 zo dňa 13. júna 2022, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/ 90/2020-109 zo dňa 13. júna 2022 zrušujea vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Okresné riaditeľstvo PZ v Nových Zámkoch, odbor poriadkovej polície, Obvodné oddelenie PZ v Nových Zámkoch ako správny orgán rozhodol dňa 26. septembra 2020 v blokovom konaní tak, že vydal blok na pokutu nezaplatenú na mieste pod ev. č. XXXXXXXX, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 999,- eur za porušenie ustanovenia § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva za to, že žalobca nemal na policajnom oddelení na tvári ochranné rúško proti Covid - 19. Zároveň rozhodol dňa 26. septembra 2020 v blokovom konaní tak, že vydal blok na pokutu nezaplatenú na mieste pod ev. č. XXXXXXXX, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 33,- eur za porušenie ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch za to, že neuposlúchol výzvu na preukázanie svojej totožnosti občianskym preukazom.
II. Konanie pred krajským súdom
2. Krajský súd v Nitre konštatoval, že jeho úlohou bolo preskúmať zákonnosť postupu správneho orgánu v blokovom konaní a posúdiť, či správny orgán vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom a či boli alebo neboli splnené zákonom stanovené podmienky na vydanie bloku v blokovom konaní.
3. Podľa názoru krajského súdu uvedeného v odôvodnení rozsudku z pripojeného spisového materiálu bolo preukázané, že žalobca sa dňa 26. septembra 2020 pohyboval v Meste Nové Zámky v strede cesty a javil známky silného požitia alkoholu. Policajná hliadka ho pristavila a následne kontrolovala a vyzvala aby sa preukázal dokladom totožnosti, na čo žalobca sa opakovane správal k hliadke arogantne, vulgárne a hrubo, používal vulgárne výrazy na zasahujúcich policajtov, čo vyplýva z úradného záznamu. Žalobca nerešpektoval výzvy hliadky a rukami chcel udrieť veliteľa hliadky, preto zasahujúci príslušníci použili donucovacie prostriedky až po tom, keď vyzvali žalobcu aby upustil od protiprávneho konania.
Keďže na výzvu nereagoval, pokúsil sa z miesta ujsť a začal bežať smerom od hliadky, boli použité donucovacie prostriedky a to hmaty a chmaty v zmysle § 51 ods. 1 písm. c/ zákona č. 171/ 1993 Zb. o Policajnom zbore, pretože žalobca kládol aktívny odpor, využíval fyzickú silu tela, metal sa, kopal do zasahujúcich policajtov. Z toho dôvodu boli použité razantnejšie donucovacie prostriedky, a to chmaty, údery a kopy sebaobrany v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore.
Keďže osoba naďalej aj po spacifikovaní pokračovala na odpore pri pokuse o založenie pút, bola privolaná ďalšia hliadka, ktorá poskytla asistenciu pri zakladaní pút. Opakovane sa zopakovala agresivita a aktívny odpor žalobcu, aj napriek výzvam policajtov, aby upustil od svojho protiprávneho konania.
Následne bol žalobca eskortovaný na Obvodné oddelenie PZ Nové Zámky. Počas eskorty sa neustále správal hrubo, vulgárne nadával príslušníkom. Žalobcovi bola uložená bloková pokuta po zistení jeho totožnosti podľa § 47 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch 33,- eur.
Následne bolo zabezpečené žalobcovi ošetrenie, keďže mal drobné povrchové zranenia v oblasti tváre. Po absolvovaní vyšetrenia sa žalobca podrobil dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu s pozitívnym výsledkom 0,67mg/l. O použití donucovacích prostriedkov zasahujúce hliadky telefonicky vyrozumeli riaditeľa PZ Nové Zámky.
4. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že počas obdobia, kedy došlo k tomuto skutku platili mimoriadne opatrenia v súvislosti so šírením nebezpečnej choroby Covid-19. V zmysle zákona č. 69/2020 Z. z. o mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v oblasti zdravotníctva a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony , na základe ktorého platila povinnosť nosiť prekrytie tváre rúškom, je porušenie tejto povinnosti správnym deliktom alebo priestupkom. Tejto povinnosti sa zbaví osoba ak preukáže, že v dôsledku uplatňovania prijatých opatrení v súvislosti s výnimočným stavom, nemohla splniť povinnosti, ktorých porušenie je správnym deliktom alebo priestupkom podľa osobitných predpisov.
5. Krajský súd tiež poukázal na to, že žalobca pri zásahu policajných hliadok nemal tvár prekrytú rúškom a na ich výzvu nereagoval, a taktiež nereagoval ani na výzvu, aby preukázal svoju totožnosť pri zásahu. 6. Podľa názoru krajského súdu je nepochybné, že uloženie pokuty v blokovom konaní je individuálnym správnym aktom, vydaným príslušným správnym orgánom, ktorým dochádza k zásahu do práv a povinností dotknutého priestupku. V tejto súvislosti bolo potrebné pripomenúť, že jednou z podmienok prípustnosti vydania rozhodnutia v blokovom konaní podľa § 84 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch je skutočnosť, že obvinený z priestupku je ochotný pokutu zaplatiť a ďalšou podmienkou, ktorá musí byť kumulatívne splnená je, že priestupok bol spoľahlivo zistený. V prípade, ak by priestupca nepovažoval priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne by z iného dôvodu nebol ochotný pokutu zaplatiť, nasledovalo by riadne priestupkové konanie, ktorého súčasťou by bolo aj dokazovanie. Začatím takéhoto správneho priestupkového konania teda fakticky disponuje osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť. Priestupca teda buď považuje priestupok za spoľahlivo zistený,
nechce sa ďalšiemu konaniu podrobiť a súhlasí so sankciou uloženou v blokovom konaní alebo priestupok nemá za preukázaný, nesúhlasí so zaplatením pokuty a využije svoje právo na začatie správneho konania o priestupku. V predmetnej právnej veci však žalobca svoje právo
nevyužil. 7. Zmyslom prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany tam, kde osoby, ktoré tvrdia že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho orgánu, sa ochrany týchto svojich práv nedomohli v konaní pred správnym orgánom, hoci sa o to pokúsili využitím dostupných prostriedkov.
V predmetnej veci však žalobca nepožadoval, aby s ním bolo vedené riadne konanie o priestupku, ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti ktorému by boli prípustné opravné prostriedky v zmysle zákona, ale sa uspokojil s ukončením veci v blokovom konaní, teda nevyužil opravné prostriedky v správnom konaní, ktoré zákon pripúšťa, a preto sa žalobca teraz nemôže úspešne domáhať súdnej ochrany. Pri použití opačného výkladu prieskumu správnym rozhodnutí, vydaných v blokovom konaní, by totiž súd namiesto činnosti prieskumnej, vykonával sám činnosť, ktorú by inak mal uskutočňovať správny orgán, ak by priestupca takéto konanie svojim nesúhlasom s uložením pokuty v blokovom konaní vyvolal.
8. V danej veci mal súd za preukázané, že rozhodujúcou skutočnosťou nebola tá skutočnosť, že proti uloženiu pokuty v blokovom konaní nie sú prípustné opravné prostriedky podľa § 84 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ale rozhodujúca bola skutočnosť, že žalobca nevyužil opravné prostriedky, ktoré mohol vyvolať, teda žalobca nevyčerpal všetkými právnymi predpismi prípustné opravné prostriedky v správnom konaní, kde mohol namietať i tie skutočnosti, ktoré uvádza v žalobe, napr. postupom podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, s ktorými by sa správny orgán riadne zaoberal.
9. Správny súd v predmetnej veci konal so žalovaným aj napriek tomu, že predmetné blokové rozhodnutia vydal správny orgán prvého stupňa - Okresné riaditeľstvo PZ v Nových Zámkoch, ktorého si súd v konaní určil ako žalovaného v zmysle ustanovenia § 180 ods. 1 Správneho súdneho poriadku.
IV. Konanie pred kasačným súdom
10. Sťažovateľ podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť v ktorej navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.) a odklonil sa od ustálenej praxe kasačného súdu (dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p.). 11. Uviedol, že predmetom súdneho konania bolo okrem posúdenia zákonnosti uloženia pokuty - blokov nezaplatených na mieste posúdiť, či na rozhodnutie o uložení pokút v blokovom konaní sa vzťahuje § 12 ods.1 č. 372/1992 Zb. zákon o priestupkoch.
12. Súd vôbec neposudzoval podstatné zásadné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu, a preto ich ani nemohol vyhodnotiť a dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nezaoberal sa a ani v odôvodnení rozsudku neuviedol podstatné tvrdenia žalobcu predovšetkým, že žalobca blok na pokutu na mieste nezaplatenú podpísal nie ochotne a dobrovoľne, ale iba pod hrozbou fyzického a psychického násilia a obmedzenia osobnej slobody, ktorému predchádzalo kruté fyzické a psychické násilie zo strany policajtov. Ide o zásadné argumenty pre rozhodnutie, na ktoré sa vyžaduje osobitná odpoveď. Nezaoberal sa tým, či zo strany žalobcu išlo o podpísanie bloku na pokutu na mieste nezaplatenú o prejav vôle žalobcu vykonaný dobrovoľne tzn. bez prvkov donútenia (nátlak, fyzické a psychické násilie, obmedzenie osobnej slobody, tieseň ako dôsledok psychického násilia) ako hlavnej podmienky pre platnosť dohody o vine a sankcii a pre riadne začatie blokového konania.
13. Podľa názoru sťažovateľa, krajský súd vôbec neprihliadol na znenie ustanovenia § 85 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a teda na to, že v danej veci boli vydané bloky na pokutu na mieste nezaplatenú. Žalobca však nemal inú možnosť než blokovú pokutu v ustanovenej lehote zaplatiť, pričom nezaplatenie blokovej pokuty nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť. Dodatočným nezaplatením bloku na pokutu na mieste nezaplatenú by žalobcovi hrozili nedozerné konzekvenčné následky. Sťažovateľovi nezostávalo nič iné než bloky na pokuty na mieste nezaplatené dodatočne neochotne a s pocitom skrivodlivosti zaplatiť pod hrozbou exekúcie. 14.
Podľa názoru sťažovateľa nebola tak naplnená jedna z nevyhnutných podmienok na uloženie pokuty v blokovom konaní zakotvená v ustanovení § 84 ods. 1 citovaného zákona teda ochota pokutu zaplatiť. Sťažovateľ pokutu zaplatil neochotne, nerád iba pod hrozbou obávaných zákonných opatrení spočívajúcich v exekučnom konaní.
15. V danom prípade sťažovateľ je toho názoru, že nebolo teda možné bez ďalšieho konštatovať, že sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné opravné prostriedky v správnom konaní. 16. Ďalej poukázal na to, že súd v odôvodnení svojho rozsudku tvrdí, že z pripojeného spisového materiálu bolo preukázané, že sťažovateľ sa dňa 26. septembra 2020 dopustil skutkov tak ako ich súd popísal, pričom odkázal na úradný záznam vyhotovený políciou.
Súd vychádzal zrejme len z toho jedného úradného záznamu, pričom bolo políciou vyhotovených viac úradných záznamov, ktoré však už súd vo svojom odôvodnení neuvádza. Ani tento úradný záznam nebol podrobený súdnemu prieskumu. Zo strany súdu nejde o hodnotenie dôkazov, ale len o prebratie údajov uvedených policajtmi v úradnom zázname. Súd vôbec nehodnotil nazhromaždené dôkazy obsahujúce administratívny spis, nijako sa nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa a nijako ich nevyvrátil.
17. Súd mal za preukázané tvrdenia policajtov bez toho, aby ich podrobil hodnoteniu a porovnaniu s jednotlivými prameňmi dôkazov v rámci aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov. Automaticky vychádzal z premisy, že policajti uvádzali pravdivé skutočnosti.
18. Podľa názoru sťažovateľa v právnom štáte je neprípustné, aby rozhodnutie súdu bolo založené iba na ničím nepodložených domnienkach a subjektívnych pocitoch osôb ignorujúc tým jednu zo základných zásad trestného konania (in dubio pri reo) a priori favorizovať tvrdenia policajtov iba z dôvodu ich postavenia ako verejného činiteľa.
19. Súd sa vôbec neoboznámil s obsahom úradného záznamu zo dňa 26. septembra 2020 o predvedení osoby vyhotoveného predvádzajúcimi policajtmi. Následne sťažovateľ tiež poukazuje na fakt, že bol podrobený zo strany policajtov mučeniu a zlému zaobchádzaniu, čo doložil lekárskymi správami ošetrujúcich lekárov na urgentnom príjme FNsP Nové Zámky zo dňa 26. septembra 2020 v deň kedy došlo k fyzickým útokom policajtov voči sťažovateľovi.
20. Sťažovateľ ďalej poukázal na znenie odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý uvádza, že sťažovateľ nevyužil opravné prostriedky, ktoré mohol využiť v správnom konaní. V správnom konaní mohol namietať tie skutočnosti, ktoré uvádza v žalobe, napr. postup podľa 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Sťažovateľ bol po fyzických útokoch policajtov a pod podmienkou neprepustenia z nezákonného zadržania prinútený prevziať a podpísať bloky na pokutu nezaplatenú na mieste. Túto zásadnú skutočnosť nebral súd do úvahy a ani sa ňou nezaoberal, a preto nepreskúmaval zákonnosť uloženia sankcie podľa § 12 ods. 1 zákona č. 372/1992 Zb. o priestupkoch.
21. V danom prípade sa mal súd podľa názoru sťažovateľa zaoberať tým, či uložené sankcie boli v rozpore so zákonom, pretože správny orgán uložil sankciu v inej než zákonom stanovenej výške a namiesto jednej sankcie uložil dve sankcie v rozpore so základnou zásadou uplatňujúcou sa pri ukladaní sankcií za priestupky, v zmysle ktorej sa za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný (§ 12 ods. 2 zákona č. 372/1992 Z. o priestupkoch), tzv. absorpčná zásada.
22. Taktiež súd nepreskúmaval zákonnosť výzvy policajtov na preukázanie totožnosti predložením občianskeho preukazu, nepreskúmaval zákonnosť predvedenia a nezákonné použitie donucovacích prostriedkov. Taktiež nepreskúmaval zákonnosť odmietnutia poskytnutia právnej pomoci. Ak by bolo umožnené sťažovateľovi uplatňovať základné právo na právnu pomoc, nikdy by nedošlo zo strany sťažovateľa k podpisu blokových pokút.
Taktiež účasť advokáta by mala zásadný význam na zistenie skutkového stavu a zabezpečenie dôkazov. 23. Súd v danej veci neprihliadal na doterajšiu judikatúru ESĽP, Ústavného súdu SR, NS SR (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 366/2012 zo dňa 15. januára 2013, ktorým zrušil rozhodnutie NS SR 10Sžd/29/2011 zo dňa 16. novembra 2011, ktorým NS SR potvrdil nezákonné uznesenie KS v Nitre sp. zn. 11S/179/2010 zo dňa 31. marca 2011), nerešpektoval rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci. Súd vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxi nevysvetlil v odôvodnení, prečo sa od nej odchýlil.
24. V prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s otázkami podstatného resp. rozhodujúceho (významného a relevantného) argumentu sporu, ktoré uplatnil sťažovateľ vo svojej žalobe, dokonca na ne v odôvodnení rozsudku vôbec nereagoval. Takýmto postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
25. Záverom poukázal na znenie ustanovenia § 139 Správneho súdneho poriadku a na povinnosť súdu dostatočne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. 26. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. 27. Považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny a zákonný. Podľa jeho názoru v prípade sťažovateľa boli splnené všetky zákonné podmienky na uloženie pokuty v blokovom
konaní. 28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 S.s.p,], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 S.s.p,) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 S.s.p. v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.
29. Kasačný súd v uvedenej právnej veci poukazuje na právny názor krajského súdu vyslovený v jeho rozsudku, že: „V predmetnej veci však žalobca nepožadoval, aby s ním bolo vedené riadne konanie o priestupku, ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti ktorému by boli prípustné opravené prostriedky v zmysle zákona, ale sa upokojil s ukončením veci v blokovom konaní, teda nevyužil opravné prostriedky v správnom konaní, ktoré zákon pripúšťa, a preto sa žalobca teraz nemôže úspešne domáhať súdnej ochrany.
Pri použití opačného výkladu prieskumu správnych rozhodnutí vydaných v blokovom konaní by totiž súd namiesto činnosti prieskumnej, vykonával sám činnosť, ktorú by inak mal uskutočňovať správny orgán, ak by priestupca takéto konanie svojim nesúhlasom s uložením pokuty v blokovom konaní vyvolal.“
30. Kasačný súd v intenciách nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 366/2012 zo dňa 15. januára 2013 uvádza, že aj keď sťažovateľ v okolnostiach tohto prípadu neinicioval riadne konanie o priestupku, ešte neznamená, že sa vzdal aj práva na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným súdom.
31. Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu v kontexte právneho názoru krajského súdu je potrebné konštatáciu krajského súdu interpretovať v tom zmysle, že v podstate sťažovateľ tým, že aj keď neochotne, ale predsa zaplatil pokutu v blokovom konaní, vzdal sa akoby svojho práva na súdny prieskum rozhodnutia o uložení pokuty.
32. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozhodnutie ESĽP vo veci Deweer proti Belgicku (rozsudok zo dňa 27. januára 1980), z ktorého plynie jednoznačný záver, že dohovor v zásade nevylučuje, aby sa dotknutá osoba vzdala svojho práva na súd.
V demokratickej spoločnosti je však právo na súd mimoriadne dôležité, a preto skutočnosť, že taká osoba sa ešte pred súdnym konaním dohodla na akomsi urovnaní veci, nemôže znamenať, že sa tohto práva aj vzdala. Jednou z podmienok, ktoré je potrebné za každých okolností splniť, je absencia donútenia. 33.
Podľa názoru kasačného súdu rozhodnutie krajského súdu a jeho argumentačná rovina spojená s nemožnosťou súdneho prieskumu v danej veci vyznieva príliš formálne. Z tohto pohľadu princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany nenašli svoje odzrkadlenie v namietanom rozsudku krajského súdu. Otázka právomoci všeobecných súdov v oblasti správneho súdnictva sa podľa názoru ESĽP posudzuje viac v konkrétnej než abstraktnej rovine, to znamená, že ESĽP skôr sleduje to, či v tej-ktorej veci bol uskutočnený úplný súdny prieskum, ako to, či vnútroštátna právna úprava takú právomoc súdom priznáva alebo ju odopiera (rozhodnutie ESĽP vo veci Družstevná záložňa PRIA a ďalší proti Českej republike, rozsudok zo dňa 31. júla 2008).
34. Sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí s poukazom na špecifické okolnosti tohto prípadu a predovšetkým s poukazom na nesplnenie podmienky podľa § 84 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, a teda na svoju neochotu pokutu zaplatiť. Vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu mal krajský súd prihliadnuť na nepriaznivú situáciu sťažovateľa a jej právne následky, ktoré spočívali v tom, že sťažovateľ pod hrozbou sankcií sa rozhodol nedobrovoľne pokutu zaplatiť. Aj keď sťažovateľ v okolnostiach toho prípadu neinicioval riadne konanie o priestupku, ešte neznamená, že sa vzdal aj práva na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným súdom.
Taktiež kasačný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods.2 Ústavy SR a ani iné ďalšie články ústavy nevylučujú, aby rozhodnutia správnych orgánov v blokovom konaní boli podrobené súdnemu prieskumu. 35. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vec prejednať v medziach podanej správnej žaloby a znova o nej rozhodnúť, súc viazaný právnym názorom kasačného súdu.
V novom konaní rozhodne prvostupňový súd i o nároku na náhradu trov kasačného konania (§467 ods.3 S.s.p.). 36. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. mája 2024