1Stk/2/2024

1. Okresný úrad v Prešove, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozkazom č. OU-PO-OCDPK-2019/018066 zo dňa 21.03.2019 uložil žalobcovi podľa § 149 ods. 1 zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 106/2018“) v spojení s ustanovením § 148 ods. 14 písm. b) bod 4. zákona č. 106/2018 Z. z. pokutu vo výške 165,- eur za to, že ako prevádzkovateľ vozidla porušil ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona č. 106/2018 Z. z. v spojení s ustanovením § 108 ods. 1 zákona č. 106/2018 Z. z., t.j., že bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobil v ustanovenej lehote, do 15.10.2016, osobné vozidlo,

3. Rozhodnutím č. OU-PO-OCDPK-2019/018066-3-Šr zo dňa 06.05.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový orgán uložil žalobcovi ako prevádzkovateľovi vozidla pokutu vo výške 165,- eur za to, že nepodrobil v ustanovenej lehote osobné vozidlo technickej kontrole pravidelnej.

6. Prvostupňový orgán prostredníctvom listu zo dňa 08.10.2019 dal žalobcovi v zmysle § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 správneho poriadku možnosť v určenej lehote (7 dní od doručenia tejto výzvy) vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Na tento list reagoval žalobca zaslaním troch písomných vyjadrení, a to zo dňa 07.11.2019, zo dňa 08.11.2019 a zo dňa 09.11.2019. Vo vyjadrení zo dňa 07.11.2019 žalobca poukázal na § 3 ods. 2, 4 a 5, § 27 ods. 1, § 33 ods. 2 správneho poriadku a uviedol, že mu správny orgán neposkytol žiadnu pomoc a poučenie. Vo vyjadrení zo dňa 08.11.2019 žalobca poukázal na § 40 ods. 1 správneho poriadku a požiadal, aby „z dôvodu nedostatku staníc STK bola ako predbežná otázka daná Ministerstvu dopravy a to z dôvodu preukázania nevykonateľnosti pravidelnej technickej a emisnej kontroly čo je následkom nedostatku staníc STK“. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 08.11.2019 zároveň požiadal o predloženie certifikátu v súlade so zákonom č. 142/2000 Z.z. o metrológii a o zmene a doplnení

predbežnej otázke. 8. Prvostupňový orgán prostredníctvom emailovej správy zo dňa 12.11.2019 požiadal ministerstvo o usmernenie najmä vzhľadom na podanie zo dňa 08.11.2019 žalobcu. Ministerstvo reagovalo zaslaním emailovej správy zo dňa 13.11.2019, v ktorej uviedlo, že o žiadnu predbežnú otázku sa v tomto prípade nejedná.

10. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal účastník konania v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 14.01.2020. 11. Žalovaný rozhodnutím č. OU-PO-OOP2-2020/015571-005/LIS zo dňa 04.05.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

12. Správnou žalobou vo veciach správneho trestania (ďalej len „žaloba“) včas podanou na Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. 13. K podanej žalobe sa vyjadril žalovaný, na ktorého reagoval replikou žalobca. 14. Krajský súd rozsudkom č. k. 6S/46/2020-101 zo dňa 27.04.2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov nepriznal. 15. Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že: - zdôraznil, že zodpovednosť prevádzkovateľa za správny delikt podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 4. zákona č. 106/2018 Z.z. spočívajúci v nesplnení povinnosti podrobiť vozidlo pravidelnej technickej kontrole, je zodpovednosťou objektívnou. Pre jej uplatnenie nie je významné, či prevádzkovateľ má alebo nemá faktickú možnosť zabezpečiť podrobenie vozidla predpísanej kontrole. Otázka zavinenia je tu irelevantná, pretože sa preukazuje len porušenie právnej povinnosti. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/34/2020 zo dňa 20.4.2022 ako i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.8Sžf/111/2013 zo dňa 29.01.2015, publikovaný pod č. 10/2015, - žalobcova námietka o nedostatku pracovísk technickej kontroly, nemala povahu predbežnej otázky, - žalobca ako prevádzkovateľ vozidla mal možnosť vybrať si pracovisko technickej kontroly, v ktorom by osobné vozidlo podrobil emisnej kontrole pravidelnej, aj mimo miesta svojho bydliska, - žalobca nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že bol na niektorom pracovisku technickej kontroly a toto pracovisko mu odmietlo vykonať pravidelnú technickú kontrolu z dôvodu nedostatočnej kapacity v čase, kedy mal povinnosť podrobiť osobné vozidlo pravidelnej emisnej kontrole, - že v prílohe č.1 k zákonu č.106/2018 Z. z. sú podrobne uvedené podmienky na zriadenie stanice technickej kontroly, pracoviska emisnej kontroly a pracoviska kontroly originality nad rámec existujúcej siete. Z uvedeného je zrejmé, že stanice technických kontrol v Slovenskej republike tvoria tzv. sieť staníc technických kontrol. Zriadenie ďalšej stanice technickej kontroly nad rámec existujúcej siete povoľuje ministerstvo. Ak ministerstvo vo svojom vyjadrení uviedlo, že sa nejedná o žiadnu predbežnú otázku, správne orgány postupovali v súlade so zákonom, a z ich strany nedošlo k porušeniu procesných práv žalobcu, ak tento nedostal možnosť vyjadriť sa k odpovedi ministerstva, pretože to nebolo potrebné. Taktiež nebol dôvod na prerušenie administratívneho konania, - poukázal na význam zásady právnej istoty a zásady rovnosti a to vo vzťahu k rozsudku

Prvým úkonom v konaní o správnom delikte podľa § 148 zákona č. 106/2018 Z. z. bolo doručenie rozkazu žalobcovi dňa 15.04.2019, t.j. za účinnosti nového zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke,

rokov, - pokiaľ žalobca zaslal dňa 27.04.2023 o 9:28 hod. prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy (ďalej len „ÚPVS“) krajskému súdu návrh na odročenie pojednávania veci z dôvodu, že dňa 26.04.2023 vo večerných hodinách sa u neho prejavili klinické príznaky ochorenia, ktoré majú vplyv na jeho obmedzenú pohyblivosť, a ktoré nepominuli, pričom tieto skutočnosti sú podľa názoru žalobcu dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania, tak s týmto sa krajský súd nestotožnil. Termín pojednávania vytýčil krajský súd na deň

konalo. Krajský súd poukázal aj na to, že žalobca svoje všeobecné tvrdenia (o obmedzenej pohyblivosti) následne nepreukázal zaslaním potvrdenia o lekárskom vyšetrení napr. na lekárskej pohotovosti vo večerných hodinách, prípadne ošetrením v nasledujúci deň u svojho obvodného lekára, resp. dodatočným zaslaním dokladu o práceneschopnosti, ktoré by jednoznačne preukázali nemožnosť žalobcu dostaviť sa na pojednávanie.

Krajský súd dal tiež do pozornosti aj predchádzajúce sa ospravedlnenie žalobcu z termínu ústneho pojednávania vytýčeného na deň 28.2.2023 o 10:00 hod. a to z dôvodu príznakov ochorenia COVID 19. Ani v tomto prípade žalobca svoje tvrdenie nepreukázal aspoň potvrdením svojho obvodného lekára, resp. dôkazom o vykonaní testu.

16. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. e), f), g), h) a j) SSP. Sťažovateľ navrhol zrušiť napadnutý

rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a súčasne priznať mu plnú náhradu trov kasačného konania. 17. Sťažovateľ v ôsmich sťažnostných bodoch kasačnej sťažnosti namietal nasledovné skutočnosti: 1. vo veci sp.zn. 6S/46/2020 konal a rozhodoval nezákonný senát a to z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 51 ods. 1 a 2 a ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“). Daná vec bola zapísaná do senátu 6S v elektronickej podateľni už s pridelenou spisovou značkou mimo elektronickej podateľne cez funkcionalitu výnimka. Krajský súd síce vyprodukoval potvrdenie o pridelení veci náhodným výberom, ale toto bolo fiktívne, 2. v danej veci rozhodol krajský súd v trojčlennom senáte, zloženom z predsedu a dvoch sudcov, avšak v zmysle § 23 ods. 2 SSP pritom o správnych žalobách vo veciach správneho trestania podaných proti rozhodnutiu alebo opatreniu o priestupku rozhoduje na krajskom súde sudca a nie senát, 3. neobstojí tvrdenie krajského súdu, že žalobca nepredložil žiadne listinné dôkazy týkajúce sa predbežnej otázky, pretože tieto boli súčasťou administratívneho spisu, konkrétne ide o listinu zo dňa 08.11.2019, 4. prvostupňový orgán požiadal ministerstvo o usmernenie, čo je v rozpore s § 6 správneho poriadku. Krajský súd sa pritom so zasahovaním ministerstva do administratívneho konania nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, 5. pokiaľ krajský súd argumentoval tým, že sťažovateľ nepredložil potvrdenie stanice technickej kontroly, že neboli dostatočné kapacity v čase, keď mal povinnosť podrobiť osobné vozidlo pravidelnej technickej kontrole, tak sa jedná o nesprávne právne posúdenie, pretože zákon vydávanie takýchto potvrdení neumožňuje. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na 70 povolení nových staníc technickej kontroly, čo malo byť dôkazom „nevykonateľnosti technickej kontroly“ v rozhodnom čase, 6. dátum a čas vytvorenia výstupu sú meranou veličinou, ktorá ma dopad na zánik zodpovednosti za správny delikt. Žalovaný nepreukázal certifikátom o vykonaní povinnej metrologickej kontroly, že dátum a čas na výstupe č. 2019 - 03 - 05 - 2044385975 (dôkaz porušenia) z Jednotného informačného systému v cestnej doprave je pravdivý. Zákonodarca nezbavil žalovaného aplikovať zákon č. 142/2000 Z.z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 142/2000 Z.z.“) pri vytváraní výstupov z Jednotného informačného systému v cestnej doprave, pričom poukázal na § 5 ods. 3 zákona č. 387/2015 Z.z. o jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 387/2015 Z.z.“). Sťažovateľ následne poukázal na § 8 ods. 1 a 3 zákona č.142/2000 Z.z. a uviedol, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nepravdivého dôkazu o skutočnosti, kedy sa prvostupňový orgán dozvedel o porušení povinnosti žalobcom. Následne sťažovateľ skonštatoval, že: „JE AJ KLAMLIVÉ TVRDENIE ŽALOVNÉHO ŽE

IV. Právny názor kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.6.2023], preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol

sťažnosť na samej hranici zrozumiteľnosti. V zmysle § 445 ods. 1 písm. c) SSP pritom v kasačnej sťažnosti má byť obsiahnuté opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa podľa § 440 SSP podáva. Rozhodné skutočnosti, t.j. sťažnostné body však sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nespojil uplatnenými dôvodmi kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. e), f), g), h) a j) SSP. Úlohou kasačného súdu pritom nie je domýšľať si, ktorá skutočnosť je spojená s tým ktorým dôvodom kasačnej sťažnosti. Rozoznávanie medzi jednotlivými dôvodmi kasačnej sťažnosti má pritom svoj nesporný procesný význam a to nielen vo vzťahu k potrebe ich vymedzenia v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 2 SSP) ale najmä vzhľadom na determinovanie predmetu prieskumu.

24. Pokiaľ sťažovateľ namietal skutočnosť, že jeho žaloba pridelená priamo senátu 6S krajského súdu mimo náhodného výberu pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, teda v rozpore s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z., kasačný súd túto skutočnosť nezistil. [Sťažovateľ svoj záver v tomto smere odvíjal primárne od skutočnosti, že na Potvrdení o prijatí návrhu na začatie konania č. l. 13 bola priamo uvedená sp. zn. 6S/47/2020 a dátum s časom 10.7.2020 7:54:09, pričom na Potvrdení o generovaní náhodným výberom č. l. 139 doloženom sťažovateľom v prílohe kasačnej sťažnosti dátum a čas uskutočnenia náhodného výberu medzi štyrmi senátmi (1S, 2S, 4S a 5S) s rovnakým pomerovým číslom 3 vyznačený 10.7.2020 7:56:17. Sťažovateľ však nesprávne vyhodnotil čas vyznačený na Potvrdení o prijatí návrhu na začatie konania č. l. 13.] 25. [Kasačný súd zo súdneho spisu zistil, že žaloba bola krajskému súdu elektronicky

Po vyplnení potrebných údajov v čase 7:56:17 bol vygenerovaný zákonný sudca v podobe senátu 6S (č. l. 139). Až po tomto úkone boli vytlačené príslušné potvrdenia č. l. 13 a 139. To znamená, že čas 7:54:09 uvedený na Potvrdení o prijatí návrhu na začatie konania č. l. 13 nepotvrdzuje sťažovateľovu domnienku, že jeho žaloba bola pridelená senátu 6S bez realizácie náhodného výberu.

26. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že v súdenej veci nemal na krajskom súde rozhodovať senát ale sudca, kasačný súd uvádza, že sťažovateľ nesprávne vyhodnotil predmet prieskumu ako priestupkovú vec. V zmysle § 23 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.6.2023 konal a rozhodoval sudca o správnych žalobách vo veciach správneho trestania podaných len proti rozhodnutiu alebo opatreniu o priestupku, avšak nie pri rozhodnutiach a opatreniach o správnom delikte, kedy konal senát. Keďže sťažovateľom namietané rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie sa týkalo správneho deliktu podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 5. zákona č. 106/2018 Z.z., správne vo veci konal a rozhodoval trojčlenný senát krajského súdu. Ani pri sťažnostnom bode 2 preto kasačný súd nezistil jeho dôvodnosť. K sťažnostnému bodu 3 (preukázanie predbežnej otázky)

poriadku. Uvedenou predbežnou otázkou sa totiž rozumie taká otázka, od posúdenia ktorej závisí rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania. Na jej vecné rozhodnutie však nie je príslušný správny orgán, pred ktorým prebieha dané správne konanie, ale iný správny orgán, prípadne súd. Ide teda o otázku, ktorá môže byť predmetom samostatného

Uvedené jednoznačne vyplýva z viazanosti rozhodnutím o predbežnej otázke v zmysle prvej vety § 40 ods. 1 správneho poriadku. Povolenie ďalšieho stacionárneho pracoviska emisnej kontroly nad rámec existujúcej siete totiž nemá žiaden priamy dopad na posúdenie zodpovednosti sťažovateľa za spáchanie správneho deliktu.

30. Vo všeobecnosti platí, že štruktúra orgánov verejnej správy je budovaná na princípe inštančnej a procesnej pyramídy, pri ktorom platí, že vyšší stupeň je nadriadený nižšiemu. Táto nadriadenosť sa následne prejavuje vo viazanosti právnym názorom, ktorý môže mať viacero podôb.

Vydanie takéhoto opatrenia so všeobecnými účinkami, či už z aktivity nadriadeného orgánu alebo na žiadosť podriadeného orgánu nemá v zásade žiadny dopad na procesnú samostatnosť podriadeného orgánu, ktorý naďalej oprávnený sám vo veci konať a rozhodnúť.

32. Súčasne nemohlo dôjsť ani k porušeniu § 6 správneho poriadku, ako sa mylne domnieva sťažovateľ, pretože týmto je normovaná so súdenou vecou nesúvisiaca funkčná príslušnosť správneho orgánu v rámci jeho organizačnej štruktúry. K sťažnostnému bodu 5 (potvrdenie stanice technickej kontroly)

34. Zo sťažovateľových vyjadrení ani nevyplýva, že by v rozhodnom čase navštívil určitú stanicu technickej kontroly a na tejto mu emisná kontrola z kapacitných či iných dôvodov nebola vykonaná. 35. Samotná skutočnosť, že došlo k navýšeniu počtu staníc technickej kontroly zároveň neznamená, že v rozhodnej dobe sa sťažovateľ z objektívnych dôvodov nemohol podrobiť emisnej kontrole. Záver sťažovateľa o „nevykonateľnosti“ emisnej kontroly v rozhodnej dobe je preto jeho subjektívnym pocitom, ktorý však nebol ani v administratívnom a ani správnom súdnom konaní preukázaný a sťažovateľ okrem svojich vlastných vyjadrení v tomto smere ani nepredložil nejaký dôkaz podporujúci jeho tvrdenia. Takáto „všeobecne známa skutočnosť“ nakoniec nevyplýva ani z doterajšej judikatúry kasačného súdu. K sťažnostnému bodu 6 (dátum a čas ako merateľné hodnoty)

37. Jednotný informačný systém v cestnej doprave (ďalej aj „cestný informačný systém“) je normatívne konštituovaný zákonom č. 387/2015 Z.z. a predstavuje informačný systém verejnej správy na úseku cestnej dopravy, ktorý sa vedie na účely konaní orgánov verejnej moci, výkonu kontroly, evidencie údajov, vzdelávania a nadobúdania odborných spôsobilostí na úseku cestnej dopravy (§ 2 ods. 1 daného zákona).

39. Zo žiadneho normatívneho ustanovenia nevyplýva, že by dátum a čas mali mať povahu meranej veličiny spojenej s cestným informačným systémom v zmysle zákona č. 142/2000 Z.z. účinného do 30.6.2018, resp. od 1.7.2018 podľa zákona č. 157/2018 Z.z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 157/2018 Z.z.“). Dátum a čas sú len údajmi uvedenými na výstupe z cestného informačného systému podobne ako sa tieto údaje zobrazujú aj na iných výstupoch zo štátom vedených verejných registrov napr. na výpise z listu vlastníctva alebo výpise z obchodného registra.

41. Zároveň výpis z cestného informačného systému s odkazom na znenie § 5 ods. 2 zákona č. 387/2015 Z.z. preukazoval, že sťažovateľ osobné vozidlo sa v zákonom ustanovenej lehote nepodrobil emisnej kontrole pravidelnej.

43. Porušenie § 148 ods. 26 zákona č. 387/2015 Z.z., podľa ktorého „Pokutu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa príslušný správny orgán dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do piatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.“, preto kasačný súd vo vzťahu k nedodržaniu dvojročnej subjektívnej lehoty nezistil. K sťažnostným bodom 7 a 8 (možnosť vykonania emisnej kontroly na území celého štátu v zákonom určenej lehote)

. ktorou sa ustanovujú podrobnosti v oblasti emisnej kontroly (ďalej len „vyhláška č. 138/2018 Z.z.“). 45. V zmysle § 51 ods. 1 písm. a) bod 8. vyhlášky č. 138/2018 Z.z. v znení účinnom v rozhodnej dobe emisnej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo kategórie M1 v lehote do štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách.

49. V rámci vykonaného dokazovania v administratívnom a ani správnom súdnom konaní sťažovateľ nevyprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by mal za následok zbavenie sa administratívnej zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 5. zákona č. 106/2018 Z.z. 50. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že neboli naplnené dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 440 ods. 1 písm. e), f) a g) SSP týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu, práva spravodlivý súdny proces a nesprávneho právneho posúdenia, ktorých sa obsahovo týkali sťažovateľom uplatnené sťažnostné body 1 až 8. 51. Pokiaľ sťažovateľ formálne namietal ako dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h), týkajúci sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, tak kasačný súd poukazuje na to, že v tomto smere svoju kasačnú sťažnosť náležite v súlade s § 440 ods. 2 nezdôvodnil. 52. Sťažovateľ formálne podal kasačnú sťažnosť aj podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, teda z dôvodu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne odmietnuté. Kasačný súd k tomuto dôvodu kasačnej sťažnosti uvádza, že napadnutým rozsudkom došlo k zamietnutiu žaloby podľa § 194 ods. 2 a § 190 SSP a nie k odmietnutiu podania podľa § 59 ods. 3 SSP, na ktoré sa vzťahuje uvedený kasačný dôvod. Je preto zrejmé, že ani tento dôvod kasačnej sťažnosti nebol naplnený. 53. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 54. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 SSP. 55. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.