1Stk/2/2025

1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici (ďalej ako „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č.: A/2021/00566-7-HŽPaZ zo dňa 02.06.2022 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 355/2007“ ) a uložil mu podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. pokutu vo výške 50,- eur, nakoľko sa priestupku dopustil tým, že dňa

03.03.2021 v čase okolo 12:32 hod. sa v priestoroch interiéru budovy - predajne SCONTO nábytok, Košická 22, Žilina pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa), pretože si zložil z tváre ochranné rúško. Svojím konaním porušil ustanovenie § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 V. v. SR, ktorou sa nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, a to rúškom, respirátorom bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou. 2. Odvolací orgán Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky rozhodnutím č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa 01.03.2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie na krajskom súde

4. Ako vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd považoval za potrebné sa najprv vysporiadať s návrhom žalobcu na prerušenie konania. Správny súd je povinný rozhodnúť podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak len v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Tento postup závisí výlučne od uváženia správneho súdu a účastník konania naň nemá nárok. V predmetnej veci správny súd nevzhliadol dôvody pre prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR. Vyhláška č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, podľa názoru správneho súdu neobsahuje také ustanovenie,

dopravy. Zároveň ÚVZ SR stanovil výnimky pre osoby uvedené v § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11, na ktoré sa povinnosť používať preventívne ochranné pomôcky za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) nevzťahovala. Správny súd nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali potrebe podať návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade Vyhlášky č. 11 s ústavou. Aplikácia ustanovení Vyhlášky č. 11 podľa názoru správneho súdu nevyvoláva pochybnosti o jej súlade s ústavou. Nariadená povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest pre všetky osoby, s výnimkami uvedenými v tejto vyhláške, neindikuje neprimeraný zásah do práv povinných osôb v ústavnoprávnej rovine.

trestu. Z jeho vyjadrenia správny súd vyvodil, že žalobca samotnú povinnosť mať prekryté dýchacie cesty považuje za nesúladnú s princípom proporcionality právneho predpisu, keďže podľa jeho názoru nebola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti s šírením ochorenia COVID-19 a právami

V tomto konkrétnom prípade však podľa názoru správneho súdu je potrebné brať do úvahy, že Vyhláška č. 11 bola vydaná ÚVZ SR v záujme ochrany verejného zdravia, teda povinnosť všetkých osôb (so striktne stanovenými výnimkami) mať prekryté horné dýchacie cesty smerovala v danom čase k dostatočne dôležitému cieľu, teda k ochrane zdravia obyvateľov pred vznikom a šírením prenosného závažného ochorenia COVID-19, pričom jednotlivcom nebola uložená taká povinnosť, ktorá by vykazovala neprimerané obmedzenie niektorého z ústavných práv a slobôd, v dôsledku čoho by sa javilo spravodlivé rozhodnúť v rozpore s Vyhláškou č. 11 stanovenou povinnosťou prekrytia horných dýchacích ciest. Správny súd v nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest nevzhliadol zásah do práva žalobcu (a ostatných obyvateľov) na zdravie, tvrdený žalobcom, keďže každý jednotlivec má právo na zdravie, a teda právo žalobcu nie je absolútne, ale musí v určitej prijateľnej miere ustúpiť právam ostatných jednotlivcov. Niet ani indície, že by prekrytie horných dýchacích ciest vykazovalo

Na základe tohto zákona je vykonávaná prevencia ochorení a iných porúch zdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok, sú nariaďované protiepidemické opatrenia, je vykonávaný štátny zdravotný dozor a iné činnosti. Štát týmto na seba prebral pozitívny záväzok ochrany zdravia svojich obyvateľov. Nebezpečné prenosné ochorenia ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej strane vecou každého jednotlivca, na druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou sa každého jej člena. Niet preto pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a ukladať povinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení.

V tomto kontexte je potrebné vnímať aj povinnosti ukladané zákonom o ochrane verejného zdravia, ktoré sú predmetom tohto konania.“ (z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08. 12. 2021) 7. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd nezistil existenciu zákonom predpokladaných dôvodov na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP), preto návrh na prerušenie konania zamietol podľa ustanovenia § 25 SSP v spojení s ustanovením § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov týmto rozhodnutím vo

ÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa. Právnym základom pre vydávanie vyhlášok ÚVZ SR na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. v zmysle čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, v čase vydania Vyhlášky č. 11, je ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré v ods. 1 uvádza, že v prípade, ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 daného zákona na celom území Slovenskej republiky, určitej časti územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva všeobecne záväzným právnym predpisom. Ustanovenie § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. všeobecne zveruje ÚVZ SR oprávnenie na nariadenie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrení pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 tohto zákona, pričom konkrétny spôsob výkonu daných opatrení je predmetom osobitnej

6). Predmetné ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. bolo zavedené novelou tohto zákona vykonanou zákonom č. 286/2020 Z. z. s účinnosťou od 15.10.2020, čím zákonodarca odstránil pochybnosti ohľadom právneho základu aktov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z.

vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia je preto v napadnutých častiach súladné s referenčnými normami, ktorými sú ustanovené podmienky na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy. Ústavný súd v náleze taktiež potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sú vyhlášky iných orgánov štátnej správy (a teda aj vyhlášky vydávané úradom verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva) preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom podľa čl. 125 ústavy.

tvrdení predkladaným odborným článkom, štúdiám, rozhodnutiam súdov iných krajín, keďže tieto tvrdenia by mohli byť predmetom preskúmavania Vyhlášky č. 11 len v konaní o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR.

správny súd opakovane poukazuje na právne závery vyslovené Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021, kde ústavný súd osobitnú pozornosť venoval aj spôsobu publikácie vyhlášok ÚVZ SR a ich dostupnosti pre adresátov, z čoho správny súd dáva žalobcovi do pozornosti: „Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku

. . Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. … Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú - na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú - adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov. Ako podporu doterajšej argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa. Vestník vlády sa na základe čl. 1 ods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva vnútra <www.minv.sk>, kde je riadne dohľadateľný. Z praktických skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov "vestník vlády" možno dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov "Zbierka zákonov" sa užívateľ niekedy presmeruje na elektronickú stránku

. . Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej časti je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú formálne aj prakticky dostupné adresátom práva.“

všeobecne záväzného právneho predpisu vo vestníku vlády, ktorý je vyhlásený spôsobom stanoveným osobitným predpisom, je potrebné predpokladať jeho všeobecnú záväznosť voči subjektom práva, ktorých takýto právny predpis, v tomto prípade vyhláška ÚVZ SR, zaväzuje. Preto v prípade takto vydaných vyhlášok ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., je potrebné aplikovať nevyvrátiteľnú domnienku adresáta o znalosti právneho predpisu ignorantia iuris non excusat, ktorý bol vyhlásený v súlade so zákonom. Z tohto dôvodu preto námietka žalobcu o nezáväznosti Vyhlášky č. 11 nemôže obstáť, nakoľko je tu daný predpoklad znalosti žalobcu ako adresáta právneho predpisu o Vyhláške Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020, ktorá nadobudla účinnosť dňa 30.10.2020. Nemožno preto ako dôvodnú vyhodnotiť námietku žalobcu, že pokiaľ nie je právny predpis zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie je možné predpokladať (prezumovať) vedomosť adresátov o tomto

Svojím konaním porušil ustanovenie § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 V. v. SR, ktorou sa nariaďovali opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, a to rúškom, respirátorom bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou.

vzájomnej súvislosti. (§ 34 ods. 1, 5 správneho poriadku). Táto procesná úprava sa uplatní s poukazom na § 59 ods. 1 zákona č. 355/2007 i v predmetnom administratívnom konaní. 15. Podkladom pre prvostupňové rozhodnutie RÚVZ o priestupku bolo oznámenie o priestupku a úradný záznam zo dňa 03.03.2021, vyhotovené policajnou hliadkou.

16. V § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11 sú taxatívne stanovené výnimky z nariadeného riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) preventívnymi ochrannými pomôckami (rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatka) a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy.

11. Sám žalobca však ani netvrdil, že by sa naňho niektorá z taxatívne stanovených výnimiek vzťahovala. 17. Žalobca v správnej žalobe podrobne rozobral problematiku ochorenia COVID-19, testovania a nosenia rúšok poukázaním na medicínske štúdie, odborné vyjadrenia, odborné články k uvedeným témam. Tieto žalobcove argumenty však nemôžu mať vplyv na jeho administratívnu zodpovednosť za priestupok podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorého sa dopustil, keďže nepredstavujú výnimku z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ani nepreukazujú, že by sa žalobca nedopustil nesplnenia nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19.

Správny súd však uvedený dôkaz nevykonal. Dospel totiž k záveru, že jeho vykonanie pre prejednanie a rozhodnutie v tejto veci nie je potrebné, keďže orgány verejnej správy zistili skutočný stav veci presne a úplne. Jeho vykonanie sa javilo nadbytočné pre zistenie skutkového stavu v tejto konkrétnej veci (žiadosti žalobcu a odpovede na ne, odborné články, medicínske štúdie, odborné vyjadrenia).

Výrok

prvostupňového rozhodnutia dostatočne, určito a nezameniteľne vymedzuje znaky skutkovej podstaty priestupku - subjekt (žalobca) a objektívnu stránku, pričom osobitne pokiaľ ide o objektívnu stránku je v tomto výroku presne identifikované konanie žalobcu (neprekrytie horných dýchacích ciest žalobcu preventívnym ochrannými pomôckami v interiéri), ktorým sa tento priestupku dopustil, ktoré konanie je nezameniteľne zasadené do miestneho a časového rámca a zároveň je vo výroku identifikované aj porušenie konkrétnej právnej povinnosti a uložená sankcia.

uloženej pokuty. Odôvodnenia rozhodnutí RÚVZ aj žalovaného sú v tejto časti dostatočné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Druh uloženej sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánov verejnej správy. Skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie ani napadnuté rozhodnutie nie sú odôvodnené podľa predstáv žalobcu, nemožno považovať za porušenie jeho práva, ak sú založené na správnych logických a právnych úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom, čo v prejednávanom prípade bolo splnené.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie ÚS SR IV. ÚS 287/07-5 zo dňa 07. 11. 2007, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15S/16/2013 zo dňa 28.04.2015. Keďže rozhodnutie správneho súdu záviselo od otázky, ktorú nebol súd oprávnený v konaní riešiť, súd pred rozhodnutím vo veci samej mal dospieť k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych

23. Sťažovateľ poukázal v tejto súvislosti na nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 8/94 zo dňa 06.10. 1994, na ktorý poukazoval i v správnej žalobe a konštatoval, že predmetnou spornou Vyhláškou ÚVZ SR jednoznačne ústavne nekonformným a neprípustným spôsobom určoval medze základných ľudských práv a slobôd zakázaným a neústavným spôsobom ich obmedzoval, resp. občanom dokonca odnímal, kedy Vyhláškou došlo k nariadeniu povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, čím podľa sťažovateľa dochádzalo k neodôvodnenému vykonávaniu jeho základnej fyziologickej činnosti - dýchania.

trestu. Na základe uvedeného je preto absolútne nesprávne právne posúdenie správneho súdu uvedené v bode 55. napadnutého rozsudku. 24. Sťažovateľ ďalej uviedol, že správny súd nesprávne právne posúdil dôvodnosť vydania Vyhlášky v rozsahu ňou obmedzených základných ľudských práv a slobôd.

26. Sťažovateľ je presvedčený, že správny súd nesprávne posúdil zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí ÚVR SR a RÚVZ SR a oprávnenie RÚVZ SR na uloženie sankcie sťažovateľovi za jeho údajný priestupok na úseku verejného zdravia. Konanie sťažovateľa za žiadnych okolností nemôže byť priestupkom. Následne sa sťažovateľ odvolával na uznesenie ÚS SR zo dňa 24.09.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020, sp. zn. PL ÚS 8/94 zo dňa 06.10.1994.

28. Vyhlášky ÚVZ SR, ktorými sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia, a teda aj dotknutá Vyhláška, ktorú mal údajne sťažovateľ porušiť, opierajúc sa o Uznesenie vlády SR č. 111 vo veci ohrozenia verejného zdravia II. stupňa, sú v skutočnosti vydávané v rozpore s týmto uznesením a trpia nedostatkom právneho základu, keďže nie sú na podklade toho titulu, na ktorý sa odvolávajú. Vyhlášky ÚVZ SR nariaďujúce opatrenia pri ohrození verejného zdravia sú preto nulitné, ničotné a sú paaktami (paakt je neplatný od samotného počiatku, právne neexistuje a nikoho nezaväzuje).

30. Sťažovateľ poukázal na to, že novelou zákona č. 355/2007 Z. z. došlo k tomu, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z. ÚVZ SR môže vydávať svoje opatrenia podľa § 12 - preventívne opatrenia a § 48 ods. 4 - opatrenia pri ohrození verejného zdravia aj počas krízovej situácie, t. j. núdzového stavu, čo doposiaľ nebolo (a čo malo svoj právny význam delenia stupňov ohrozenia zdravia). ÚVZ SR sa tak „nasilu vsunul“ niekam, kam inak nepatrí, a to do právomoci ministerstva zdravotníctva, pričom však v núdzovom stave ani ministerstvo samotné nemá právomoc vydávať akékoľvek opatrenia. Takúto právomoc má de iure iba vláda.

IV. Právny názor kasačného súdu

34. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal tento napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu a konanie im predchádzajúce, a to najmä z pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v podanej žalobe.

36. Dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že (i) správny súd mal povinnosť prerušiť konanie podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s § 74 a nasl. zákona č. 314/2015 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to Vyhlášky č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest s Ústavou SR, (ii) správny súd nesprávne právne posúdil právomoc ÚVZ SR a RÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa v tejto súvislosti s vydaním vyhlášky č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020, (iii) namietal všeobecnú záväznosť vyhlášok.

stotožňuje. 38. V súvislosti s nastolenými právnymi otázkami dáva kasačný súd do pozornosti, že sťažovateľ bol v predmetnej veci uznaný vinným z priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. a v spojení s § 1 ods. 1 Vyhlášky č. 11, a to za nesplnenie nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia spočívajúcom v nepoužívaní preventívnych a iných ochranných pomôcok.

40. Podstatnou otázkou kasačnej sťažnosti bolo, či bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivý proces tým, že správny súd neprerušil súdne konanie a neinicioval konanie o súlade Vyhlášky č. 11 s Ústavou Slovenskej republiky.

42. Podľa 464 ods.1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 43.

Slovenskej republiky v obdobnej veci sp. zn. 4Stk/5/2024 zo dňa 23.10.2024, na odôvodnenie ktorého odkazuje. 44. „ Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu v tom, že súd má povinnosť podľa čl. 144 ods. 2 ústavy podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy len vtedy, ak na základe odôvodnenej úvahy dospel k názoru o potrebe takéhoto procesného postupu.

45. Zároveň, vzhľadom na to, že sťažovateľ ako účastník konania pred správnym súdom formuloval návrh na abstraktnú kontrolu ústavnosti Vyhlášky č. 11, ktorá definovala povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, kasačný súd zdôrazňuje, že správny súd má povinnosť sa s takýmto návrhom náležite argumentačne vysporiadať. „Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“).

V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy) či pod dospením k záveru [§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku] rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. (Uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 269/09 zo dňa 7. júla 2009).

súladnú. Svoje myšlienkové pochody náležite odôvodnil a tieto oprel aj o aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu. 47. Na druhej strane, sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti rezignoval na adresné spochybnenie argumentov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď síce poukazoval na súdne rozhodnutia a ďalšie východiská ohľadom opatrení spojených s pandémiou COVID-19 (str. 6 až 9 kasačnej sťažnosti), ale tieto sa primárne nevzťahovali na povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. Naopak, vo vzťahu k právnym záverom správneho súdu v tejto konkrétnej veci (preskúmanie napadnutého rozhodnutia) sa sťažovateľ obmedzil v zásade len na konštatovanie, že s odôvodnením napadnutého rozsudku v bodoch 34. až 38. nemôže súhlasiť.

Právo na súdnu ochranu je teda zachované v prípade dostatočného odôvodnenia nastolených otázok, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Za procesnú vadu konania podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nie je možné považovať skutočnosť, že správny súd nerozhodol v zmysle predstáv sťažovateľa (subjektívna nespokojnosť sťažovateľa), ani že nevyhovel jeho návrhu na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov. 49. Čo sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku, toto obsahuje náležité odôvodnenie postupu správneho súdu, prečo sa rozhodol neiniciovať konanie o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Tento postoj správneho súdu bol postavený najmä na právnom názore (odlišnom od právneho názoru sťažovateľa), že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest definovaná Vyhláškou č. 11 bola - v čase dopustenia sa priestupku za aktuálnej situácie spojenej s ochorením COVID-19 a pri zohľadnení pozitívneho záväzku štátu prijímať opatrenia proti šíreniu tohto opatrenia - ústavnekonformná. Správny súd identifikoval

50. K záverom správneho súdu je na mieste dodať, že sťažovateľ v správnej žalobe videl v uloženej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest zásah do jeho práva na zdravie a do práva na život, keď tvrdil, že prekrytie horných dýchacích ciest môže mať vplyv na dýchanie, resp. môže spôsobovať nedostatok kyslíka. I keď sa jedná o významné základné práva, ich povaha nie je absolútna, nakoľko je ich možné obmedziť, pričom takéto obmedzenie musí byť legálne, legitímne a proporcionálne.

52. Pre účely preskúmania zákonnosti rozhodnutia o tom, že sa sťažovateľ dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva správny súd, resp. kasačný súd v abstraktnej rovine neposudzuje ústavnosť celej Vyhlášky č. 11, ale len tej časti, ktorá bola aplikovaná na situáciu sťažovateľa v tomto prípade, t. j. že porušil povinnosť podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/ 2007 Z. z. definovanú v § 1 ods. 1 Vyhlášky č. 11 používať preventívne ochranné pomôcky v priestore interiéru budovy - konkrétne v predajni hračiek v obchodnom dome.

bežne k dispozícii. Nemuselo sa teda jednať o zdravotnícke, ako ani o akýmkoľvek osobitne certifikované výrobky určené výlučne na tento účel. Práve možnosť voľby konkrétneho ochranného prostriedku je dôležitá pri posúdení sťažovateľovej argumentácie o negatívnom vplyve prekrytia horných dýchacích ciest na zdravie. Vyhláška č. 11 totiž umožňovala fyzickej osoby pomerne širokú diskréciu v tom, aké ochranné prostriedky, ktoré slúžia na prekrytie nosa a úst, použije, resp. si zvolí. Sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby použil taký ochranný prostriedok, ktorý by v menšej miere obmedzil jeho dýchanie a bežnú činnosť (napríklad šatku). Sťažovateľ mal teda široký priestor pri voľbe konkrétnej - jemu vo väčšej miere vyhovujúcej - ochrannej pomôcky, avšak napriek tomu rezignoval na akékoľvek prekrytie horných dýchacích ciest.

Zároveň sťažovateľ nepredložil žiadnu argumentáciu z ktorej by vyplývalo, že má akékoľvek iné konkrétne zdravotné či iné znevýhodnenie, osobitné postavenie, resp. ochorenie, v dôsledku ktorého by bolo možné spravodlivo požadovať, aby sa aj na neho vzťahovala iná, Vyhláškou č. 11 nepredpokladaná výnimka z povinnosti používania ochrannej pomôcky (t. j. aby analogicky ako v prípadoch stanovených v § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11 bol identifikovaný legitímny cieľ, v dôsledku ktorého by sa aplikácia povinnosti podľa § 1 ods. 1 Vyhlášky č. 11 javila ako neprimeraná).

Z povahy spáchaného priestupku, osobitne z miesta jeho spáchania (predajňa hračiek, obchodný dom) však nevyplýva, že by sa jednalo o priestor, v ktorom sa fyzická osoba spravidla zdržiava dlhodobo. Pokiaľ tieto priestory navštevuje fyzická osoba ako zákazník a nie zamestnanec prevádzky (ako to bolo v tomto konkrétnom prípade), mala v rozhodnom čase povinnosť používať ochrannú pomôcku v trvaní vyjadrenom v hodinách či minútach, čo nemožno označiť za dlhodobé. Rovnako (ako je uvedené v bode 38. tohto rozsudku), Vyhláška č. 11 neukladala sťažovateľovi povinnosť nosiť len rúško či respirátor, ale mohol si zvoliť aj inú ochrannú pomôcku.

57. Na druhej strane je potrebné zásah do práv sťažovateľa vyvažovať s verejným záujmom na ochrane zdravia. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Fenech v. Malta, č. 19090/20, pri obmedzeniach súvisiacich s pandémiou COVID-19 je potrebné brať na zreteľ, že k nim došlo vo veľmi špecifickom kontexte, konkrétne počas núdzového stavu v oblasti verejného zdravia a boli zavedené s ohľadom na významné zdravotné hľadiská, a to pre spoločnosť ako celok. Pandémia COVID-19 môže mať podľa Európskeho súdu pre ľudské práva veľmi vážne dôsledky nielen pre zdravie, ale aj pre spoločnosť, hospodárstvo, fungovanie štátu a život vo všeobecnosti - uvedenú situáciu treba preto charakterizovať ako „výnimočný a nepredvídateľný kontext“ (pozri Terheş v. Rumunsko, č. 49933/20).

iné činnosti. 59. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na špecifický kontext spáchania priestupku, možno (pre účely vyvažovania základných práv) záujem chránený zákonom označiť ako závažný, t. j vyššej intenzity - oproti sťažovateľom namietanému zásahu do práva na život a zdravie.

61. Kasačný súd dodáva, že niektoré ústavné otázky spojené s Vyhláškou č. 11 boli už parciálne predmetom prieskumu najvyššieho správneho súdu - hoci z iného aspektu - a to disciplinárnej zodpovednosti sudcu - o. i. - za nedodržanie tam stanovenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest.

47. [. . .] každá jedna uložená povinnosť je vo svojej podstate (hoci aj drobným) obmedzením niektorého zo základných práv a slobôd. To bez ohľadu na skutočnosť, či táto povinnosť je daná zákonom alebo podzákonným právnym predpisom.

. .] Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že je zásadne prípustné, aby všeobecne záväzný právny predpis orgánu štátnej správy upravil napríklad rozsah povinného očkovania na základe splnomocnenia daného v zákone o ochrane verejného zdravia (porov. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2013 zo dňa 10. decembra 2014).“

63. Sťažovateľ zároveň v kasačnej sťažnosti označil zásah do jeho ďalších základných práv (na osobnú slobodu a telesnú integritu - str. 9 kasačnej sťažnosti). K tomu kasačný súd konštatuje, že v texte správnej žaloby neidentifikoval žiadne výslovné námietky sťažovateľa smerujúce k tomu, že by namietal zásah do týchto základných práv. Zároveň sťažovateľ ani v kasačnej sťažnosti túto argumentáciu nerozvinul, t. j. neuviedol, ako konkrétne prekrytie jeho horných dýchacích ciest zasahuje do jeho osobnej slobody a telesnej integrity.

65. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil právomoc ÚVZ SR a RÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa v tejto súvislosti s vydaním vyhlášky č. 11/2020 zo dňa 29.10.2020, teda nedostatok právomoci ÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadne situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. Taktiež namietal všeobecnú záväznosť vyhlášok.

67. Rovnako kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce uviedol v úvode podanej žaloby, že túto smeruje voči zákonnosti rozhodnutia ÚVZ SR č. ÚVZSR/OLP/324/5533/2023 zo dňa 01.03.2023, avšak v odôvodnení žaloby ako i kasačnej sťažnosti spochybňuje predovšetkým právomoc ÚVZ SR na prijímanie opatrení ako aj záväznosť vydávaných vyhlášok.

právomoci správneho súdu na prieskum vyhlášok ÚVZ SR (§7 ods. 1 písm. c) SSP). Správny súd môže preskúmavať iba všeobecne záväzné právne predpisy územnej samosprávy, nie orgánov štátnej správy, medzi ktoré žalovaný patrí.

Zákon č. 355/2007 Z. z. výslovne v ustanovení § 59b ods. 1 uvádza, že „ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky [§4 ods. 1 písm. g)], Úrad verejného zdravotníctva [§5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom.“ Predmetné ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. bolo zavedené novelou tohto zákona vykonanou zákonom č. 286/2020 Z. z. s účinnosťou od 15.10.2020, čím zákonodarca odstránil pochybnosti ohľadom právneho základu aktov ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva na nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/

70. Kasačný súd uvádza, že z uvedeného vyššie citovaného ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. vyplýva právomoc Úradu verejného zdravotníctva SR na vydávanie všeobecne záväzného právneho predpisu, pričom rozsah otázok (opatrení), ktoré v ňom možno upraviť, je daný v § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z.

vyhlášky. Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády.

súladné.” 72. Pokiaľ sa jedná o namietanú všeobecnú záväznosť vyhlášok kasačný súd poukazuje na čl. 123 Ústavy SR, ktorý nestanovuje, že by vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva nemohli byť uverejňované v inom publikačnom nástroji ako je Zbierka zákonov Slovenskej republiky (žiadny právny predpis v právnom poriadku Slovenskej republiky takúto podmienku nestanovuje). K predmetnej veci je potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021 rozhodol, že vyhlášky vydávané úradmi verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované publikáciou vo vestníku vlády. Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzal z čl. 123 ústavy, podľa ktorého „ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného splnomocnenia vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť

73. Rovnako i tu kasačný súd poukazuje na nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021 „Vyhlášky sú v súlade s ústavou vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády.

. . Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. … Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú - na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú - adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov.

Z praktických skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov "vestník vlády" možno dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov "Zbierka zákonov" sa užívateľ niekedy presmeruje na elektronickú stránku <zakonypreludi.sk>, a až následne na stránku "slov-lexu", ktorý je podľa § 12 zákona č. 400/2015 Z.z. webovým sídlom zbierky. Pri zadaní hesla "vyhlášky ÚVZ" internetový vyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. .

74. Podľa názoru kasačného súdu odôvodnenie rozhodnutia žalovaného zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre jeho výrok, podáva celkový prehľad o priebehu konania, pričom medzi výrokom a odôvodnením je logická zhoda. Kasačný súd dospel k záveru, že právne závery vyslovené v obidvoch rozhodnutiach, boli tak prvostupňovým ako aj druhostupňovým orgánom verejnej správy riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v ich odôvodneniach.

76. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997).

Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27.08.2003).

Vzhľadom na vyššie uvedené tak kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú podľa § 461 SSP. 79. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP).

V Bratislave dňa 23. októbra 2025