1Stk/3/2023

1. Žalobca dňa 15.7.2020 Okresnému úradu Banská Štiavnica elektronicky doručil podanie - „Oznámenie o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám“ v zmysle zákona č. 211/ 2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ktorým oznámil možné spáchanie priestupku podľa § 21a ods. 1 zákona o slobode informácií, ktorého sa mala dopustiť obec Svätý Anton tým, že nevybavila žiadosť žalobcu v zákonnej lehote podľa § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií a ani nepredĺžila lehotu na vybavenie žiadosti podľa § 17 ods. 2 daného zákona. 2. Okresný úrad Banská Štiavnica po preskúmaní predmetného podania žalobcu z dôvodu príslušnosti postúpil vec Okresnému úradu Žiar nad Hronom, odboru všeobecnej vnútornej správy. 3. Okresný úrad Žiar nad Hronom, odbor všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „prvostupňový orgán“) po preskúmaní veci vydal dňa 14.12.2020 rozhodnutie č. OU-ZH- OVVS-2020/008919-020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“) zastavil konanie vo veci priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a zákona o priestupkoch, z ktorého bol podozrivý J. X., nar. X.X.XXXX, trvale bytom Y. G. č. XXX, okres U. T. (ďalej aj „obvinený“), pretože skutok, o ktorom sa konalo, nie je priestupkom. Menovaný sa mal skutku dopustiť tým, že ako starosta obce Svätý Anton, za povinnú osobu obec Svätý Anton nevybavil žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií podanú dňa 15.6.2020 prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy v zákonnej lehote podľa § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií, ani nepredĺžil lehotu na vybavenie žiadosti podľa § 17 ods. 2 zákona o slobode informácií, a teda podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií vydal rozhodnutie, ktorým odmietol poskytnúť informáciu, čím mal porušiť právo žiadateľa na prístup k informáciám. Prvostupňovým rozhodnutím bola súčasne žalobcovi uložená povinnosť uhradiť štátu trovy spojené s prejednaním priestupku podľa § 79 ods.1 zákona o priestupkoch vo výške 16 eur. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP1-2021-009684-002 z 25.3.2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol.

5. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného včas na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu, v ktorej poukázal na priebeh priestupkového konania, na vykonané objasňovanie priestupku, na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, odvolacie dôvody a odôvodnenie rozhodnutia žalovaného. 6. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie považuje za vecne nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 7. Žalobca poukázal na to, že v rozhodnutí žalovaného je vyjadrená úvaha žalovaného bez akéhokoľvek zákonného odôvodnenia majúceho oporu v zákone, že konaním obvineného v danom prípade nemohlo dôjsť k zásahu do práva žalobcu na informácie, pretože žalobca nepodal proti fiktívnemu zamietavému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že žalobca s týmto fiktívnym rozhodnutím vyjadril spokojnosť, a teda nemožno hovoriť o príčinnej súvislosti medzi konaním obvineného a následkom vo forme porušenia práva žalobcu na informácie. Podľa žalobcu je tento záver žalovaného v rozpore

požadované informácie. 8. Žalobca ďalej uviedol, že žiadosťou o sprístupnenie informácií nepožadoval informácie, ktoré sa nesprístupňujú, teda ktoré spadajú pod obmedzenia uvedené v zákone o slobode informácií alebo pod obmedzenia podľa osobitných právnych predpisov, okrem informácií v bodoch 1 a 2 žiadosti o sprístupnenie informácií, ak na ich sprístupnenie obvinený nemal vopred daný písomný súhlas od dotknutých osôb. Obvinený aj napriek tomu nevydal písomné rozhodnutie, ako mu ukladá zákon o slobode informácií. Žalobca pritom požadoval prevažne informácie, ktoré obec ako povinná osoba je povinná evidovať, pričom pracovná vyťaženosť obvineného nie je zákonný dôvod na nesprístupnenie informácií, resp. nevydanie písomného rozhodnutia o nesprístupnení informácií. 9. Žalobca v žalobe vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného a prvostupňového orgánu, že v konaní o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám priestupkový orgán rozhoduje o vine obvineného v priestupkovom konaní iba na základe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu alebo správneho súdu týkajúceho sa poskytnutia informácií, bez čoho nemôže orgán prejednávajúci priestupok konštatovať zavinenie obvineného.

zodpovednosti. Podľa žalovaného jeho rozhodnutím nebolo rozhodnuté o právach alebo povinnostiach žalobcu, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemohol byť ani ukrátený na svojich právach a teda ani uniesť aktívnu žalobnú legitimáciu. Žalovaný pritom poukázal na

12. Krajský súd rozsudkom č. k. 27Sa/11/2021-88 z 12.7.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 13. Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej sa pre unesenie aktívnej žalobnej legitimácie vyžaduje nielen to, aby bol žalobca účastníkom konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie ale súčasne musí byť týmto rozhodnutím aj ukrátený na svojich subjektívnych právach.

Osobitne sa krajský súd v bode 30 odôvodnenia venoval aj trovám priestupkového konania vo výške 16 eur, na zaplatenie ktorých bol žalobca zaviazaný a to napriek tomu, že žalobca túto jemu spôsobenú ujmu namietal až v replike podanej po uplynutí lehoty na podanie žaloby.

III. Konanie na kasačnom súde

14. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 15. V rámci sťažnostných bodov sťažovateľ odcitoval množstvo zákonných ustanovení a zdôraznil, že bol riadnym účastníkom priestupkového konania a rozhodnutím žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy priestupkového konania vo výške 16 eur, teda došlo k zásahu do jeho právnej sféry, pričom v zmysle § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch a § 21a ods. 3 zákona o slobode informácií mu patrí postavenie poškodeného a preto záver krajského súdu o tom, že nemohol byť rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach bol nesprávny. Sťažovateľ vyjadril názor, že uniesol aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby. Podľa sťažovateľa krajský súd pochybil aj procesne, pretože, ak sa domnieval, že sťažovateľ nebol oprávnený podať správnu žalobu, mal uznesením rozhodnúť o odmietnutí žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP a nie o zamietnutí žaloby.

IV. Právny názor kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.6.2023], preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

18. V danej veci je nepochybné, že sťažovateľ bol ako navrhovateľ, žiadajúci prejednanie priestupku podľa § 42a zákona o priestupkoch, účastníkom priestupkového konania v zmysle § 72 písm. d) a § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch.

Postihnutie na práve k prístupu k informáciám pritom zákonodarca spojil s možnosťou podania návrhu na prejednanie priestupku a nie možnosťou domáhať sa náhrady škody. 19. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 166/2011-12 z 9.6.2011 a II. ÚS 259/2011-34 z 4.7.2012), nesporne vyplýva, že navrhovateľ prejednania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a zákona o priestupkoch nie je priamo ukrátený na svojich subjektívnych právach tým, ak na podklade jeho návrhu nebolo priestupkovým orgánom rozhodnuté o tom, že sa obvinený dopustil priestupku. To znamená, že navrhovateľ nie je priamo ukrátený na svojich právach ani výrokom rozhodnutia, ktorým bolo priestupkové konanie proti obvinenému z priestupku podľa § 42a zákona o priestupkoch zastavené.

22. Kasačný súd k uvedenému konštatuje, že krajský súd správne uviedol, že námietky sťažovateľa týkajúce sa výroku o úhrade trov konania boli vznesené až v replike po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby a preto sa na ne nebol povinný prihliadať.

24. Podľa kasačného súdu sa však o takúto novotu nejednalo, pretože podstata argumentácie sťažovateľa výrokom o úhrade trov konania nespočívala v nezákonnosti tohto výroku ale v tom, že týmto výrokom bol priamo ukrátený na svojich subjektívnych právach, v dôsledku čoho mal byť záver krajského súdu o neunesení aktívnej žalobnej legitimácie nesprávny.

Inak je tomu ale pri výroku o úhrade trov konania, ktorým sa vrchnostensky priamo vstupuje do majetkovej sféry účastníka konania. To znamená, že výrok o úhrade trov konania jednoznačne predstavoval spôsobilý predmet správneho súdneho prieskumu.

29. Krajský súd v tomto bode uviedol, že: „Pokiaľ žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k žalobe, ktorá bola správnemu súdu doručená po uplynutí lehoty stanovenej v § 181 ods. 1 SSP, a preto k tomuto tvrdeniu správny súd nebol povinný prihliadať, v ktorom tvrdil, že rozhodnutím žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy mu vznikla majetková ujma vo výške 16 €, keďže prvostupňový orgán verejnej správy priestupkové konanie zastavil a nariadil žalobcovi uhradiť trovy priestupkového konania, čím malo podľa tvrdenia žalobcu dôjsť k ujme na majetkových právach žalobcu, správny súd pre úplnosť uvádza:

ustanoví Ministerstvo vnútra SR po dohode s Ministerstvom financií SR všeobecne záväzným právnym predpisom. Obidva uvedené výroky vytvárajú celok, ktorý je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, keďže sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania, samostatná podstata veci je však zachytená vo výroku o merite. Výrok o trovách administratívneho konania naň síce obsahovo nadväzuje, ale nie je spôsobilý existovať samostatne bez meritórneho výroku o samotnom výsledku konania, nemôže byť preto vnímaný ako samostatný predmet súdneho prieskumu, ktorý by v tomto prípade zakladal aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby v uvedenej časti.“

Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 536). 31. Krajský súd pritom uvedené posúdenie jednoznačne vykonal v prospech sťažovateľa a nad rámec žalobných bodov, pričom si bol vedomý, že argumentácia vzťahujúca sa na tento výrok bola uplatnená oneskorene až v replike. Zároveň si je potrebné uvedomiť, že sťažovateľ vystupoval v priestupkovom konaní ako navrhovateľ, na ktorého nedopadajú skutočnosti vymedzené v § 195 SSP preskúmavané správnym súdom ex offo v rámci plnej jurisdikcie, resp. dovolávanie sa ochrany práv s odkazom na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 32.

33. Záverom je namieste zo strany kasačného súdu poukázať na nesprávne i keď marginálne konštatovanie krajského súdu vyjadrené v poslednej vete bodu 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého výrok o trovách administratívneho konania nie je spôsobilý existovať samostatne bez meritórneho výroku a preto nemôže byť samostatným predmetom správneho súdneho prieskumu. Správny súdny poriadok v § 182 ods. 1 písm. c) umožňuje preskúmať zákonnosť „celého“ rozhodnutia orgánu verejnej správy ale aj len niektorého jeho výroku, ak je tento samostatný a oddeliteľný. I keď zákon bližšie nedefinuje, čo je potrebné rozumieť pod danými adjektívami, vyplýva to z procesnej logiky. Samostatnosť znamená, že nie je možno napadnúť takú časť rozhodnutia, ktorá nemá povahu samostatného výroku, napr. len časť výroku alebo inú časť rozhodnutia (napr. odôvodnenie alebo poučenie o odvolaní). Oddeliteľnosť výroku znamená možnosť existencie rozhodnutia po prípadnom zrušení daného

konania. Teda logika by bola opačná, než uviedol krajský súd, čo však v žiadnom rozsahu nebolo spôsobilé ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozsudku, ktorý bol zo strany krajského súdu viac než náležite odôvodnený.