1Stk/5/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu: Vladimír Radosa O K Radosa, Jilemnického 1268/40, 958 01 Partizánske, IČO: 30884705, právne zastúpeného: AK IVANOVA s.r.o., Staré Grunty 324B, 841 04 Bratislava, IČO 47237465 proti žalovanému (sťažovateľ): Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava, IČO: 00156621, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. záznamu 28565/2018, č. spisu 4029/2018-510, zo dňa 03.decembra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/15/2019-76 zo dňa 21. februára 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačnú sťažnosť zamieta . II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. Dôvodom uloženia pokuty bolo, že žalobca na trh v Slovenskej republike v kalendárnom roku 2015 uviedol celkovo 5319 kg prípravku na ochranu rastlín (ďalej len „prípravok“) s názvom Phostoxin, z ktorého a) 4422 kg prípravku PHOSTOXIN PELETY a PHOSTOXIN TABLETKY v priebehu druhého polroka 2015 predal obchodnej spoločnosti (ďalej len „spoločnosť“) Agropodnik, a. s., Trnava, so sídlom Chovateľská 2, 917 01 Trnava, IČO 31420494, b) 506 kg prípravku Phostoxin v období od 01.07.2015 do 31.12.2015 dodal spoločnosti DDD partner, s.r.o., so sídlom na adrese 930 06 Ňárad 249, IČO 36258229 a c) 391 kg prípravku PHOSTOXIN PELETY a PHOSTOXIN TABLETKY v období od 01.07.2015 do 30.12.2015 predal spoločnosti GARANT PLUS - DDD s.r.o. so sídlom na adrese 930 02 Orechová Potôň 268, IČO 47173378, a ktorý žalobca na trh v Slovenskej republike uvádzal označený etiketou biocídneho výrobku PHOSTOXIN PELETY a PHOSTOXIN TABLETKY, podľa ktorej bol tento výrobok autorizovaný na použitie plynovaním v biocídnom rozsahu proti škodcom na ochranu skladovaného tovaru, ako je

č. 1107/2009 z 21. októbra 2009 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh a o zrušení smerníc Rady 79/117/EHS a 91/414/EHS (Ú. v. EÚ L 309, 24.11.2009) (ďalej len „nariadenie (ES) č. 1107/2009“).

konanie. 4. Správne konanie vo veci porušenia § 39 ods. 4 písm. a) zákona č. 405/2011 Z. z. bolo začaté 23.02.2016 doručením oznámenia o začatí konania, a to z dôvodu, že z hlásenia žalobcu prvostupňovému orgánu zo dňa 20.01.2016 vyplynulo, že v roku 2015 uviedol na slovenský trh 5319 kg prípravku Phostoxin, pričom ten v danom čase nebol na území Slovenskej republiky ani povolený, ani autorizovaný. Podľa žalobcu však v hlásení bola chyba alebo omyl, keď uviedol, že na trh nebolo uvedených 5319 kg prípravku Phostoxin, pretože ten síce bol uvádzaný na trh, ale nie ako prípravok, ale ako biocídny výrobok v silách prázdnych skladov pred naskladňovaním obilnín a pri naskladňovaní poľnohospodárskych výrobkov. Sprístupňovanie výrobku ako biocídneho bolo pritom povolené príslušným rozhodnutím Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a držiteľom povolenia bola spoločnosť Detia

5. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že k potrestaniu žalobcu došlo v dôsledku toho, že prípravok Phostoxin v roku 2015 uviedol žalobca na trh ako prípravok, pod takouto etiketou, z čoho vyplynulo, že bolo možné použiť tento prípravok aj na ochranu skladovaného tovaru, ako sú potraviny (napr. obilniny a strukoviny), na obilniny a výrobky z obilnín uložené v obilných silách a do prázdnych uzavretých priestorov určených na skladovanie poľnohospodárskych plodín, teda aj na ochranu obilnín, strukovín, ich semien a poľnohospodárskych plodín, ktoré spadajú pod vymedzenie pojmu „rastliny“ podľa článku 3 ods. 5 nariadenia (ES) č. 1107/2009 a na ochranu výrobkov z obilnín, ktoré spadajú pod vymedzenie pojmu „rastlinné produkty“ podľa článku 3 ods. 6 tohto nariadenia, najmä ak by takýmto výrobkom z obilnín bola múka, a to všetko nad rámec možnej autorizácie biocídneho výrobku, resp. podľa etikety malo byť výrobok možné použiť aj mimo rozsahu pôsobnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 528/2012 z 22. mája 2012 o sprístupňovaní biocídnych výrobkov na trhu a ich používaní (ďalej len „nariadenie 528/2012“). Rozsah pôsobnosti nariadenia 528/2012 vo vzťahu k nariadeniu (ES) č. 1107/2009 je totiž upravený v článku 2 ods. 2 písm. i) nariadenia 528/2012, z ktorého vyplýva, že nariadenie (ES) č. 1107/2009 je vo vzťahu k nariadeniu 528/ 2012 vo vzťahu špeciality. Keďže použitie výrobku na ochranu rastlín a rastlinných produktov spadalo do pôsobnosti nariadenia (ES) č. 1107/2009, právna úprava jeho autorizácie ako biocídneho výrobku podľa nariadenia 528/2012 sa na toto jeho použitie nevzťahovala. 6. Podľa žalovaného bol za etiketu a údaje na nej zodpovedný žalobca. Ďalej uviedol, že ani autorizácia ako biocídneho výrobku by žalobcu neoprávňovala uvádzať výrobok na trh v Slovenskej republike pod označením predmetnou etiketou, ktorá bola vytvorená podľa predpisov upravujúcich označovanie prípravkov a podľa ktorej malo byť tento výrobok možné použiť aj na ochranu rastlín a rastlinných produktov, na čo však táto etiketa nebola schválená prvostupňovým orgánom. 7. Napokon uviedol, že ani autorizácia výrobku ako biocídneho výrobku by žalobcu neoprávňovala uvádzať tento výrobok na trh v Slovenskej republike pod označením predmetnou etiketou, pretože výrobok počas kalendárneho roka 2015 nebolo možno uvádzať, pretože legálne ho bolo možné uvádzať na základe príslušných rozhodnutí len v období od 31.10.2012 do 01.02.2014 a následne na to až na základe rozhodnutia z 23.12.2015, ktoré však nadobudlo právoplatnosť až 08.01.2016. 8. Vo vzťahu k opravnému hláseniu žalovaný uviedol, že opravné hlásenie sa na prvostupňovom orgáne nenachádza, podateľňa prvostupňového orgánu ho neeviduje. Prvostupňový orgán preto nemal možnosť vysporiadať sa s opravným hlásením v pôvodnom správnom konaní a tým pádom ani v odôvodnení svojich rozhodnutí a ani v novom konaní. Z daného dôvodu preto považuje opravné hlásenie za neexistujúce, čomu nasvedčuje aj to, že ho žalobca prvýkrát spomenul až v správnej žalobe. Ďalej uviedol, že akákoľvek oprava v predmetnom hlásení nie je pre toto konanie relevantná, pretože opravné hlásenie nebolo v správnom konaní použité ako dôkaz.

9. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 28565/2018 zo dňa 03.12.2018 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenie § 195 v spojení s ustanovením § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“).

11. Ako uviedol správny súd dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného je nedodržanie prekluzívnej subjektívnej lehoty na vyvodenie zodpovednosti orgánom verejnej správy, ktorá je predpokladaná § 39 ods. 6 zákona č. 405/2011 Z. z. Podľa daného ustanovenia pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa kontrolný ústav dozvedel o porušení povinnosti. Subjektívnym okamihom, od ktorého sa uvedená lehota počíta, je moment „dozvedenia“ sa porušenia právnej povinnosti orgánom verejnej správy. V tejto súvislosti správny súd preto posudzoval právnu argumentáciu žalovaného a žalobcu, pričom dospel k záveru, že výklad právneho predpisu žalovaným nemá oporu v zákone.

dopustiť. Správny súd je toho názoru, že najneskôr týmto okamihom začala žalovanému plynúť subjektívna lehota na vyvodenie zodpovednosti. Na tom nič nemení ani argumentácia žalovaného o tom, že „za danej dôkaznej situácie na to v skutočnosti ešte nemal dôvod“ (vyjadrenie žalovaného zo dňa 28.03.2019, s. 5, prvý odsek), a že k tej došlo až na základe vysvetlenia doručeného žalobcom žalovanému dňa 02.03.2016. Uvedenú argumentáciu považuje správny súd za nelogickú. Ak by orgán verejnej správy v čase začatia správneho konania nemal vedomosť o tom, že skutok má za preukázaný z hľadiska jeho spáchania (teda nie z hľadiska subjektu - kto ho spáchal), tak by nemal žiaden dôvod správne konanie vôbec

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). 14. Lehota opätovne začala plynúť dňom doručenia administratívneho spisu orgánu verejnej správy zo strany KS BA, ktoré nastalo dňa 02.02.2018, a teda lehota začala opätovne plynúť 03.02.2018 (§ 191 ods. 4 SSP). Správny súd podotýka, že je právne bezvýznamné, že deň 03.02.2018 je sobotou, pretože tu ide o okamih začiatku plynutia lehoty (hmotnoprávnej) a nie okamih určenia konca lehoty (pozri § 27 ods. 2 správneho poriadku).

S týmto právnym názorom žalovaného sa správny súd nestotožňuje. 16. Správny súd ďalej dôvodil tým, že odkladný účinok odvolania je procesnoprávnym inštitútom správneho poriadku, v dôsledku ktorého nastávajú účinky rozhodnutia, hoci toto rozhodnutie ešte nie je právoplatné, pretože sa o ňom ešte nerozhodlo v rámci konania o

17. Z daného dôvodu sa preto správny súd nemohol stotožniť s tým, že by subjektívna lehota prestala plynúť už dňa 11.05.2018, ale dospel k záveru, že prestala plynúť až doručením rozhodnutia žalovaného žalobcovi (t. j. dňom právoplatnosti rozhodnutia), ku ktorému podľa administratívneho spisu došlo až dňa 13.12.2018. Na tomto závere nič nemení ani to, že rozhodnutím žalovaného bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu.

20. Správny súd tak identifikoval, že žalovaný v rozhodnutí nesprávne právne posúdil otázku uplynutia subjektívnej lehoty na vyvodenie zodpovednosti.

21. Sťažovateľ (žalovaný) podal voči napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu a žalobu zamietol, alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

22. Ako uviedol sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, správny súd pri rozhodovaní vo veci samej nebral do úvahy jeho argumenty týkajúce sa posúdenia okamihu, v ktorom sa príslušný správny orgán dozvedel, že došlo k porušeniu povinnosti žalobcu zakladajúcej naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 39 ods. 4 písm. a) zákona č. 405/2011 Z. z. Sťažovateľ zastáva názor, že správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie na základe spoľahlivo a riadne zisteného stavu veci. V priebehu správneho konania ako i pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej

Sťažovateľ zastáva názor, že podstatným pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty za správny delikt bolo v danom prípade určenie momentu, kedy sa správny orgán dozvedel o porušení príslušného všeobecne záväzného právneho predpisu Slovenskej republiky žalobcom alebo o porušení/neplnení príslušnej povinnosti ustanovenej osobitným právnym predpisom, ktorým je v danom prípade zákona č. 405/2011 Z. z.

25. Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uviedol, že okamihom, v ktorom sa príslušný správny orgán dozvedel o porušení povinnosti, ktorej porušenie napĺňa skutkovú podstatu určitého správneho deliktu, je až ten okamih, v ktorom tento správny orgán získal vedomosť o porušení povinnosti v takom rozsahu a kvalite, ktoré mu dostatočne umožňuje objasniť a uzavrieť to, či sa určitá osoba skutočne dopustila/nedopustila konkrétneho konania, alebo naopak konkrétneho opomenutia konania, na ktoré bola podľa okolností a pomerov povinná.

26. Podľa názoru sťažovateľa ďalším dôležitým aspektom dostatočného rozsahu a kvality získania vedomostí príslušným správnym orgánom o tom, či sa určitá osoba dopustila spáchania/nespáchania správneho deliktu, je získanie dostatočných dôkazov, ktoré preukazujú pravdivosť informácií získaných zo strany správneho orgánu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na odborný článok advokátskej kancelárie L/R/P advokáti.

28. Sťažovateľ konštatoval, že žiadne konkrétne informácie prvostupňový správny orgán dňa 20.01.2016 zo samotného predmetného hlásenia ešte nemal, a tak tento deň nemožno považovať žiadnym logickým spôsobom za deň, v ktorom sa o spáchaní predmetného skutku

Sťažovateľ poukázal na to, že žalobca v predmetnom vyjadrení zo dňa 25.02.2016 namietal, že výrobok Phostoxin počas kalendárneho roka 2015 neuvádzal na trh v Slovenskej republike ako prípravok na ochranu rastlín, ale že ho v danom čase v skutočnosti na trhu v Slovenskej republike len sprístupňoval v zmysle čl. 3 písm. i) nariadenia (EÚ) č. 528/ 2012 ako biocídny výrobok. Predmetným vyjadrením teda žalobca prvostupňovému orgánu jasne potvrdil, že výrobok Phostoxin na trh v Slovenskej republike počas kalendárneho roka skutočne uvádzal, čím teda potvrdil prvotné podozrenie vyplývajúce z predmetného hlásenia.

31. Sťažovateľ mal za to, že žalobca predmetným vyjadrením jednoznačne potvrdil, že výrobok Phostoxin na trh v Slovenskej republike počas kalendárneho roka 2015 skutočne uvádzal, a že ho takto uvádzal práve ako prípravok na ochranu rastlín, bez ohľadu na to, že jeho zámerom bolo kontrolný ústav predmetným vyjadrením presvedčiť, že tento výrobok vlastne len sprístupňoval na trh v zmysle čl. 3 písm. i) nariadenia (EÚ) č. 528/2012 v Slovenskej republike ako biocídny výrobok. Až z predmetného vyjadrenia prvostupňový správny orgán získal informácie, ktoré dostatočne odôvodňovali záver, že žalobca počas kalendárneho roka 2015 uviedol na trh v Slovenskej republike 5 319g prípravku na ochranu rastlín Phostoxin, ktorý v tom čase nebol autorizovaný v Slovenskej republike ani povolený v Slovenskej republike.

33. Podľa názoru sťažovateľa prvostupňový správny orgán sa o spáchaní základného skutku a tým aj o spáchaní základného správneho deliktu, na účely začatia plynutia subjektívnej jednoročnej lehoty na uloženie pokuty za jeho spáchanie, dozvedel až dňa 02.03.2016, v ktorom mu bolo doručené predmetné vyjadrenie, ktorým žalobca spáchanie základného skutku explicitne potvrdil, a ktorého spáchanie zároveň potvrdil predmetnou etiketou ako dôkazom, že výrobok Phostoxin skutočne uvádzal na trh v Slovenskej republike ako prípravok na ochranu rastlín. Z uvedeného dôvodu preto jednoročná subjektívna lehota na uloženie pokuty za spáchanie základného správneho deliktu alebo predmetného správneho deliktu začala

35. Podľa názoru sťažovateľa určovanie dátumu uloženia pokuty ako dátume jej uloženia s právnymi účinkami, teda ako dátumu jej uloženia rozhodnutím správneho orgánu, ktoré je vykonateľné v zmysle § 52 ods. 2 správneho poriadku, nie je v rozpore ani so závermi NS SR vyjadrenými v odôvodnení rozsudku sp. zn. 4Sž/21/2001 zo dňa 25.09.2001, podľa ktorých „Za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné, a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou

poriadku. 37. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

38. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP), a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná.

40. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od relevantných právnych záverov, ktoré spolu s uvedením dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, s ktorými sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje a v plnej miere naň odkazuje.

Týmto dňom došlo k uloženiu pokuty prvostupňovým rozhodnutím žalobcovi, keďže týmto dňom prvostupňové rozhodnutie v zmysle § 52 ods. 2 správneho poriadku nadobudlo svoje právne účinky. Rozhodnutie č. ORP/1723/2018 zo dňa 11.05.2018 o vylúčení odkladného účinku odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu nebolo napadnuté nijakým opravným prostriedkom, a preto je potrebné vychádzať z prezumpcie jeho správnosti a legálnosti. 42.

43. Podľa ustanovenia § 39 ods. 6 zákona č. 405/2011 Z. z. „Pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa kontrolný ústav dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa, kedy k porušeniu povinnosti došlo.“

45. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na upovedomenie o začatí správneho konania č. ORP/912/2016, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 23.02.2016, a ktorým došlo k začatiu správneho konania. 46. Kasačný súd uvádza, že najneskôr týmto okamihom začala sťažovateľovi plynúť subjektívna jednoročná prekluzívna lehota na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi za spáchanie správneho deliktu. Právny názor sťažovateľa, že prvostupňový správny orgán sa o spáchaní základného skutku, a tým aj o spáchaní základného správneho deliktu, na účely začatia plynutia subjektívnej jednoročnej lehoty na uloženie pokuty za jeho spáchanie, dozvedel až dňa 02.03.2016, v ktorom mu bolo doručené vyjadrenie žalobcu, ktorým žalobca spáchanie základného skutku explicitne potvrdil, považuje kasačný súd za nesprávny.

Opakovane teda kasačný súd uvádza, že správne konanie sa voči žalobcovi začalo dňa 23.02.2016, doručením upovedomenia č. ORP/912/2016 o začatí správneho konania a subjektívna lehota na vyvodenie zodpovednosti začala plynúť dňa 24.02.2016.

49. Kasačný súd upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, a to rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/17/2019 zo dňa 29.01.2020, podľa ktorého lehotu na uloženie pokuty je potrebné zachovať do právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu. Taktiež poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2020 zo dňa 22.06.2011, podľa ktorého „najvyšší súd SR taktiež poznamenal, že lehoty na vydanie takéhoto rozhodnutia v právnom štáte predstavujú jeden z mechanizmov obmedzujúci prieťahy v správnom konaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci.“

Prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o odvolaní nemožno posudzovať izolovanie (individuálne), keďže sa jedná o rozhodnutie v tej istej veci. Vzhľadom na to, že správne konanie tvorí jednotu a nie je možné oddeľovať konanie na správnom orgáne prvého stupňa a následné odvolacie konanie, za uloženie pokuty možno považovať len právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, bez ohľadu na to, či už zostalo právoplatné na prvom stupni (ak nedošlo k podaniu odvolania) alebo na druhom stupni (ak prebehlo konanie o odvolaní). 51.

52. Subjektívna lehota na vyvodenie zodpovednosti začala plynúť najneskôr dňa 24.02.2016 a bola prerušená podaním správnej žaloby dňa 05.10.2016, t. j. zo subjektívnej lehoty uplynulo 224 dní. Lehota opätovne začala plynúť dňom doručenia administratívneho spisu orgánu verejnej správy zo strany KS BA, ktoré nastalo dňa 02.02.2018, a teda lehota začala opätovne plynúť 03.02.2018. Subjektívna lehota prestala plynúť doručením rozhodnutia žalovaného žalobcovi dňa 13.12.2018 t. j. dňom právoplatnosti rozhodnutia. Subjektívna lehota teda plynula od 03.02.2018 do 13.12.2018 ďalších 313 dní. K vydaniu právoplatného rozhodnutia došlo až na 537. deň, čím došlo k prekročeniu subjektívnej jednoročnej lehoty na vydanie rozhodnutia. Uplynutím zákonnej lehoty na vyvodenie zodpovednosti dochádza k zániku práva orgánu verejnej správy na uloženie sankcie a to ako bolo povedané, bez ohľadu na to, či zistený skutkový stav preukazuje porušenie zákonnej povinnosti alebo nie. Na strane žalobcu tak došlo k zániku jeho deliktuálnej zodpovednosti.

Sťažovateľ však v kasačnej sťažnosti len poukázal na uvedené zákonné ustanovenie, pričom následne nič bližšie nekonkretizoval, preto na uvedený zákonný dôvod kasačnej sťažnosti kasačný súd neprihliadal. 54.

55. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný (sťažovateľ) nebol v kasačnom konaní úspešný, preto mu kasačný súd právo na náhradu trov konania nepriznal, zatiaľ čo právo na plnú náhradu trov kasačného konania priznal plne úspešnému žalobcovi. O výške náhrad trov rozhodne správny

V Bratislave dňa 23. októbra 2025