1Stk/6/2021
ECLI:SK:NSSSR:2023:8019200531.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2S/46/2019
- IČS
- 8019200531
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Bytové družstvo Prešov, so sídlom Bajkalská 30, 080 01 Prešov, IČO: 00173665, právne zastúpeného: JUDr. Daniel Boľanovský, advokát, so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Bajkalská 21/A, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného SK/0404/99/2018 zo dňa 03.06.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/46/2019 - 60 zo dňa 24.06.2021, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. P/0073/07/18 zo dňa 10.07.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi ako správcovi bytového domu na ulici T. B. číslo X, X, X, XX, XX, XX, XX, XX, XX, L., pokutu vo výške 1000 Eur za správny delikt podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „zákon o ochrane spotrebiteľa“), t. j. že nezabezpečil poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne použitie. Žalobca v rozpore s ustanovením § 8b ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov“), v zmysle ktorého pri správe domu je správca povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (ďalej aj „vlastníci“) s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy, použil prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv na úhradu ceny rekonštrukcie vstupných vchodov bytového domu, pričom sa v rozpore s § 8b ods. 3 druhá veta zákona o vlastníctve bytov, v zmysle ktorého je správca povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov o výbere dodávateľa a v rozpore so zmluvou o výkone správy zo dňa 03.09.2012 (ďalej aj „zmluva o výkone správy“), neriadil rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov o výbere dodávateľa tohto diela. Uvedeným konaním tak neposkytol službu v súlade so zmluvnými a zákonnými podmienkami. Uloženiu pokuty predchádzala kontrola vykonaná prvostupňovým orgánom v dňoch 10.11.2017 a 05.02.2018 so zameraním na prešetrenie podnetu spotrebiteľov - vlastníkov bytov. 2. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca včas odvolanie. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. SK/0404/99/2018 zo dňa 03.06.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
II. Konanie na krajskom súde
3. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu žalobu vo veciach správneho trestania. Namietal procesné pochybenie žalovaného spočívajúce v tom, že žalovaný rozhodol po lehote a z tohto dôvodu je jeho rozhodnutie nezákonné. Taktiež namietal právne posúdenie veci tvrdiac, že pri preplácaní faktúry neobstarával služby, pretože tieto obstaral výbor zvolený na schôdzi vlastníkov, a tiež že pri preplácaní faktúry len rešpektoval autonómnu vôľu vlastníkov, ktorí na schôdzi vlastníkov preniesli na výbor právomoc spočívajúcu v obstarávaní služieb do
sumy 9000 Eur. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2S/46/2019 - 60 z 24.06.2021 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobu zamietol z nasledujúcich dôvodov: - k námietke žalobcu o neprimeranej dĺžke odvolacieho konania a nedôvodného predĺženia lehoty na rozhodnutie správny súd dal za pravdu žalobcovi, že žalovaný nerozhodol o odvolaní v lehotách podľa § 49 Správneho poriadku, a že lehota na rozhodnutie bola predĺžená bez uvedenia konkrétnej doby predĺženia.
Súčasne však uviedol, že v danom prípade sa nejedná o také procesné pochybenie, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia vo veci samej. Poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 3Sžfk/4/2016 zo dňa 23.11.2017) zdôraznil, že formálne pochybenie správneho orgánu nie je dôvodom na kasáciu jeho rozhodnutia, pokiaľ by viedlo k rovnakému výsledku.
Voči nečinnosti správneho orgánu bol žalobca oprávnený využiť viaceré zákonné oprávnenia (sťažnosť, podnet prokuratúre, žaloba na nečinnosť a pod.), k čomu v danom prípade nedošlo; - nestotožnil sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočnom vysporiadaní sa s aplikovateľnosťou § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov na jeho právnu situáciu.
Z tohto ustanovenia podľa krajského súdu vyplýva, že správca bol povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov o výbere dodávateľa. Dôvodom uloženia pokuty pre porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa bolo to, že žalobca realizoval (hoci na základe súhlasu výboru) úhradu z prostriedkov fondu opráv a to na úhradu služby, ktorá bola vybraná postupom nezodpovedajúcim ustanoveniu § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a odporujúcim ustanoveniam čl. 8 zmluvy o výkone správy; - poukázal na čl. 8 ods. 2 zmluvy o výkone správy, podľa ktorého prostriedky fondu môže správca použiť len na financovanie opráv, údržby a investícií, s vykonaním ktorých súhlasí väčšina vlastníkov bytov v dome, okrem financovania nákladov spojených s pravidelnými prehliadkami, revíziami a kontrolami technických zariadení vrátane odstránenia závad s tým spojených a na financovaní bežnej údržby a opráv nepresahujúcich v jednotlivom prípade čiastku 16,60 Eur na byt; - uviedol, že dispozičné právo správcu vo vzťahu k prostriedkom fondu, ktoré zákon o
vlastníctve bytov výslovne neupravuje (a teda ani nevylučuje) (ako tomu bolo v prípade čl. 8 ods. 2 zmluvy o výkone správy) je možné považovať za súladné s účelom právnej úpravy potiaľ, pokiaľ nebude z hľadiska výšky takto použiteľných prostriedkov vybočovať z rámcov rozumne predpokladateľných a v mieste a čase obvyklých výdavkov spojených s porovnateľnými prehliadkami, revíziami, kontrolami či nákladmi na bežnú údržbu a odstraňovanie drobných závad. Taktiež by nemalo viesť k deformácii zákonom stanoveného rozdelenia práv a povinností vo vzťahoch medzi vlastníkmi, zástupcami vlastníkov a
správcom; - konštatoval, že žalobca síce priamo neobstarával službu ani nezabezpečoval výber jej dodávateľa, avšak realizoval úhradu z prostriedkov fondu v priamej príčinnej súvislosti s takou službou, ktorá nebola obstaraná v súlade s § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a citovanými článkami zmluvy o výkone správy;
- poukázal aj na skutočnosť, že v danom prípade ani obstaranie diela a výber dodávateľa, ani úhrada faktúry za dielo neboli predmetom hlasovania vlastníkov, ale boli predmetom rozhodovania len výboru samosprávy. V celom procese realizácie diela nemali vlastníci žiaden priestor na priamy výkon svojich vlastníckych práv v zmysle zákona o vlastníctve bytov resp. v zmysle zmluvy o výkone správy;
- na uvedenom závere podľa krajského súdu nič nemení tá skutočnosť, že vlastníci na schôdzi konanej dňa 11.09.2017 uznesením schválili oprávnenie výboru samosprávy udeliť súhlas s preplatením faktúr za vykonané práce v rámci údržby a opráv bytového domu do výšky 9.000
Eur. Toto uznesenie je možné označiť ako odporujúce citovaným ustanoveniam zmluvy o výkone správy a účelu ustanovenia § 8b ods. 3 a § 14 zákona o vlastníctve bytov. Takým rozhodnutím nemôže byť správca následne ani viazaný; - pripomenul, že postavenie zástupcu vlastníkov bolo v rozhodnom čase upravené v § 8a ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, pričom jeho úlohou bolo v prvom rade zabezpečovať styk (komunikáciu) medzi vlastníkmi a správcom. Toto ustanovenie zároveň výslovne vylučovalo
oprávnenie zástupcu rozhodovať o veciach, o ktorých môžu rozhodovať len vlastníci podľa § 14 zákona o vlastníctve bytov; - presun práv v rozsahu, ktorý by presahoval nevyhnutné bežné náklady na opravy a údržbu, by podľa krajského súdu odporoval účelu zákonnej úpravy § 8b ods. 3 a § 8a ods. 5 zákona o
vlastníctve bytov. V prípade iného výkladu by totiž v extrémnom prípade hrozilo aj prenesenie rozhodovacej právomoci na zástupcov v takom rozsahu, ktorý by mal za následok úplné faktické vylúčenie vlastníkov z priameho rozhodovania o predmete ich vlastníckeho práva; - k námietke o viazanosti správcu žalobou nenapadnutým rozhodnutím vlastníkov bez ohľadu na jeho zákonnosť alebo vecnú správnosť krajský súd zdôraznil, že úmyslom zákonodarcu pri koncipovaní znenia § 14 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov určite nebolo zaviazať správcu k povinnosti rešpektovať akékoľvek, aj právu odporujúce uznesenie vlastníkov; - žalobnú námietku týkajúcu sa neexistencie zákonnej povinnosti správcu upozorniť vlastníkov na prípadnú nezákonnosť ich rozhodnutia zdôraznil, že správca disponuje v zmysle § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 246/2015 Z. z. o správcoch bytových domov (ďalej aj „zákon o správcoch bytových domov“) odbornou spôsobilosťou, ktorá sa nadobúda osobitnou odbornou prípravou v oblasti
relevantných právnych predpisov. Správca má byť pri poskytovaní svojich služieb s odbornou starostlivosťou vlastníkom nápomocný a korigovať ich rozhodnutia, pokiaľ by odporovali právnym predpisom regulujúcim oblasť správy bytového domu, nakoľko v kolektívnom rozhodovaní vlastníkov je významne prítomný laický prvok.
Námietka žalobcu neobstojí najmä z toho dôvodu, že podľa zápisnice z 11.09.2017 pri schvaľovaní sporných ustanovení zmocňujúcich výbor samosprávy rozhodovať o úhradách z fondu opráv až do sumy 9.000 Eur boli prítomní dvaja zástupcovia žalobcu, ktorí mali vlastníkov upozorniť na rozpor tohto rozhodnutia so znením zmluvy o výkone správy resp. zákona o vlastníctve bytov; - k námietke žalobcu o neprihliadaní na uznesenie schôdze vlastníkov z 24.02.2010, ktorým bol schválený výbor samosprávy s poverením na rozhodovanie o použití prostriedkov fondu opráv do výšky 5.000 Eur správny súd uviedol, že žalovaný správne poukázal na to, že zmluva o výkone správy z roku 2012 uznesenie vlastníkov z februára 2010 žiadnym spôsobom nereflektovala, pričom práve opačný prístup by bol v rozpore so zákonom; - uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľným a dostatočným spôsobom odôvodnil, v čom vidí neposkytnutie služby žalobcom riadne, s následkom porušenia § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, keď žalobca realizoval úhradu faktúry za službu,
ktorá nebola obstaraná v súlade s ustanoveniami zmluvy o výkone správy a § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov. Rovnako aj rozsah a spôsob odôvodnenia uloženej pokuty bol podľa krajského súdu postačujúci. 5.
V nadväznosti na uvedené krajský súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov.
III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie
6. Voči rozsudku krajského súdu podal žalobca (sťažovateľ) včas kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP z dôvodu, že (i) krajský súd porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a (ii) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
7. V rámci sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP sťažovateľ namietal, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s jeho žalobnou námietkou, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané až po 8 mesiacoch, čo je lehota neprimerane dlhá a nezákonná, porušujúca § 49 Správneho poriadku. Opakovane zdôraznil, že lehota pre rozhodnutie bola síce predĺžená ale bez akéhokoľvek časového ohraničenia a že správny orgán rozhodoval len na základe podkladov obsiahnutých v spise, a teda nešlo o vec zložitú.
Nevysporiadaním sa s touto žalobnou námietkou porušil krajský súd podľa sťažovateľa jeho právo na spravodlivý proces. 8. V rámci sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom obsiahnuté v bode 69, 70 a 71 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že ustanovenia § 8b ods. 2 písm. a) a § 8b ods. 3 druhá veta zákona o vlastníctve bytov neobsahujú povinnosti, ktoré mal porušiť. Správca pri realizácii úhrady za práce konal s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy, riadil sa uzneseniami vlastníkov z 11.09.2017 a 24.02.2010, ktoré boli prijaté nadpolovičnou väčšinou a neboli napadnuté žalobou. Predmetné uznesenia je potrebné považovať za prejav autonómie vôle vlastníkov, ktorá nie je zákonom obmedzená.
9. Sťažovateľ poukázal na to, že bytový dom pozostáva zo 108 bytov a 8 nebytových priestorov, kde je v praxi veľmi náročné realizovať schôdze. Cieľom zákona o vlastníctve bytov je poskytnúť vlastníkom efektívny nástroj na správu ich vlastného majetku, pričom obmedzovanie vlastníkov v možnosti rozhodovania s nakladaním peňažných prostriedkov vo fonde opráv považoval za ústavne nesúladné. Zákon nijako neobmedzuje vlastníkov prijať rozhodnutie o kreovaní výboru a udelení oprávnení takto kreovanému výboru a krajský súd vec v tomto ohľade nesprávne právne posúdil. Pri zohľadnení výšky vykonanej úhrady správcom vo výške 2.250 Eur, pri zohľadnení počtu vlastníkov v počte 116, pripadá na jedného vlastníka suma 19,40 Eur. Vo vzťahu k uvedenej sume poukázal na dojednanie v zmluve o výkone správy o možnosti použitia sumy vo výške 16,60 Eur pripadajúcej na byt bez súhlasu vlastníkov. Rozdiel pripadajúci na 1 byt, resp. nebytový priestor predstavuje 2,80 Eur, pričom rozdiel v rozhodovaní spočíva v 9 člennej komisii výboru, ktorá prijala rozhodnutie o výbere dodávateľa
a rovnako aj vyjadrila súhlas s preplatením uvedenej faktúry. Správca sa pri výkone svojej činnosti tak riadil výlučne rozhodnutiami schôdze vlastníkov o voľbe právomoci výboru samosprávy, ako aj rozhodnutím samotného výboru samosprávy o výbere dodávateľa i schválení faktúry. Je teda zrejmé, že správca pri preplatení faktúry postupoval v súlade so zákonom o vlastníctve bytov a voľou vlastníkov.
10. Nesprávnym právnym spôsobom bolo podľa sťažovateľa posúdené aj ustanovenie § 14 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov, ktorý zaväzoval správcu tým spôsobom, že ak v lehote 30 kalendárnych dní od oznámenia výsledku hlasovania nikto nepodá žalobu, nie je daná pre správcu zákonná možnosť odchýliť sa od schváleného rozhodnutia schôdze vlastníkov.
Prijaté uznesenia zo dňa 11.09.2017 a 24.02.2010 neboli v zrejmom rozpore s právami vlastníkov - napĺňali záujmy vlastníkov na efektívnej správe spoločnej veci a vyjadrovali skutočnú slobodnú vôľu prejavenú hlasovaním na schôdzi vlastníkov.
11. S poukazom na uvedené sťažnostné body sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby rozsudok krajského súdu zmenil a zrušil rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. Žiadal tiež priznať náhradu rov kasačného konania ako aj konania na krajskom súde. 12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že námietky sťažovateľa sú právne irelevantné a že krajský súd sa dostatočne a jasne vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami a rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci.
13. K prekročeniu lehoty na vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že princíp konania v primeranej lehote nie je absolútny a nesmie sa uplatniť na úkor požiadavky, aby rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z náležite zisteného skutkového stavu veci, alebo aby si osoba mohla uplatniť v konaní svoje procesné práva. Žalovaný má za to, že postupoval podľa zákona, keď doručil dňa 04.10.2018 žalobcovi upovedomenie o predĺžení lehoty na rozhodnutie z kapacitných dôvodov, čím ho informoval tak o skutočnosti, že vec nemôže byť včas vybavená, ako aj o príčinách tohto stavu. Lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 49 Správneho poriadku
majú poriadkový charakter. Ich prípadné nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania, nakoľko zákon s nedodržaním lehoty na vydanie rozhodnutia nespája právne dôsledky. 14. Vo vzťahu k námietkam žalobcu o nesprávnosti právneho posúdenia žalovaný zotrval na svojom závere, že žalobca ako správca použil prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv v bytovom dome na úhradu ceny diela, pričom sa však v rozpore s ustanovením § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov neriadil rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov, ale konal iba na základe rozhodnutia výboru samosprávy. Preto sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že postupoval v súlade so zákonom. Povinnosťou žalobcu bolo dodržať kogentné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, tzn. riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov o výbere dodávateľa. 15. Žalovaný uviedol, že nemôže prihliadať na výbor samosprávy, ktorý bol poverený rozhodovaním o použití prostriedkov fondu opráv. Spotrebiteľ - vlastník sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré sú mu zákonom priznané, alebo si inak zhoršiť svoje postavenie.
16. Kasačnému súdu žalovaný navrhol, aby podanú kasačnú sťažnosť zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
IV. Právne posúdenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
17. Senát Najvyššieho správneho súdu SR konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcim znení), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.08.2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).
18. Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa: „Predávajúci je povinný zabezpečiť predaj výrobkov a poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie.“ 19. Podľa § 8b ods. 2 písm. a) a b) zákona o vlastníctve bytov (v rozhodujúcom znení): „Pri správe domu je správca povinný a) hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy; b) povinný dbať na ochranu práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a uprednostňovať ich záujmy pred vlastnými.“
20. Podľa § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov (v rozhodujúcom znení): „Pri obstarávaní služieb a tovaru je správca povinný dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
Správca je povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa.“ 21. Podľa § 14 ods. 1 prvá veta zákona o vlastníctve bytov: „Vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu a na schôdzi vlastníkov hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o všetkých veciach, ktoré sa týkajú správy domu,
spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku.“ 22. Podľa čl. 8 ods. 2 zmluvy o výkone správy zo dňa 03.09.2012 „Prostriedky fondu môže správca použiť len na financovanie opráv, údržby a investícií, s vykonaním ktorých súhlasí väčšina vlastníkov bytov v dome, okrem financovania nákladov spojených s pravidelnými prehliadkami, revíziami a kontrolami technických zariadení podľa osobitných predpisov vrátane odstránenia závad s tým spojených a na financovaní bežnej údržby a opráv nepresahujúcich v jednotlivom prípade čiastku 16,60 Eur na byt.“
23. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiam správnych orgánov, ktorými došlo k uloženiu pokuty sťažovateľovi ako správcovi bytového domu za to, že nezabezpečil riadne poskytnutie služby vlastníkom bytov a nebytových priestorov podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa. Uvedený správny delikt mal sťažovateľ spáchať tým, že z fondu prevádzky, údržby a opráv uhradil faktúru za rekonštrukčné práce dodávateľovi, ktorý nebol schválený nadpolovičnou väčšinou vlastníkov, čím konal v rozpore s ustanovením § 8b ods. 2 písm. a) a § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov ako aj s uzatvorenou zmluvou o výkone
správy. 24. Podstata sťažnostných bodov spočívala v poukaze sťažovateľa na: a) Nedostatočné vysporiadanie sa s jeho žalobnou námietkou o prekročení zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 49 Správneho poriadku zo strany krajského súdu (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP) b) Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom ohľadne kvalifikácie skutku namietajúc, že sťažovateľ poskytol službu riadne, rešpektujúc autonómnu vôľu vlastníkov, ktorí prijatými uzneseniami delegovali obstarávanie dodávateľov služieb údržby a opráv bytového domu do sumy 9.000 Eur na tzv. výbor samosprávy (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Ad. a) Nedostatočné vysporiadanie sa so žalobnou námietkou o prekročení zákonnej lehoty na
vydanie rozhodnutia 25. Námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu ohľadne prekročenia lehoty na vydanie rozhodnutia vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Krajský súd sa s danou žalobnou námietkou vysporiadal jasne, zrozumiteľne a dostatočne, a to v bode 83 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že v danom prípade nejde o také procesné pochybenie, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia vo veci
samej. Poukázal pritom aj na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej účelom kasácie nemá byť formálne zopakovanie administratívneho konania s dosiahnutím rovnakého výsledku. 26. Na zdôraznenie správnosti uvedeného názoru poukazuje kasačný súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/18/2014 zo dňa 23.03.2016, v zmysle ktorého „pri súdnom prieskume platí zásada, že rozhodnutia správnych orgánov sa nezrušujú preto, aby sa formálne zopakoval procesný postup, hoci to účastníkovi nemôže priniesť priaznivejší výsledok“ ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 649/2015 zo dňa 16.12.2015, v ktorom ústavný súd vyslovil, že „.
. . správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému
návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.“ 27.
Kasačný súd dopĺňa, že lehoty uvedené v § 49 Správneho poriadku sú lehotami poriadkovými, ktorých prekročenie nevedie automaticky k záveru o nezákonnosti vydaného rozhodnutia. Krajský súd správne uviedol, že voči prípadnej nečinnosti správneho orgánu bol žalobca oprávnený využiť v administratívnom konaní viaceré zákonné oprávnenia (sťažnosť, podnet prokuratúre, žaloba na nečinnosť a pod.), k čomu v danom prípade nedošlo.
28. Kasačný súd preto konštatuje, že krajský súd sa so žalobnou námietkou prekročenia lehoty na vydanie rozhodnutia vysporiadal nielen dostatočne, následkom čoho nemožno hovoriť o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces, ale aj vecne správne. Ad. b) Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom ohľadne kvalifikácie skutku
29. V otázke právnej kvalifikácie skutku dospel kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd po preskúmaní dôvodov kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom nevzhliadol dôvodnosť tohto sťažnostného bodu a teda nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.
30. Krajský súd sa veľmi dôkladne zaoberal všetkými žalobnými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa právnej kvalifikácie skutku, poukazujúc na jazykový ale aj účelový výklad dotknutých zákonných a zmluvných ustanovení, a dospel aj k správnym právnym záverom. Kasačný súd sa v plnej miere stotožňuje s dôvodmi, na ktorých krajský súd založil svoj záver o tom, že sťažovateľ ako správca bytového domu porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) a § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov ako aj čl. 8 ods. 2 zmluvy o výkone správy.
Krajský súd správne konštatoval, že sťažovateľovu argumentáciu o potrebe rešpektovať autonómnu vôľu vlastníkov vyjadrenú v uzneseniach, ktorými vlastníci preniesli rozhodovaciu právomoc pri obstarávaní dodávateľov služieb údržby a opravy bytového domu na výbor, nemožno akceptovať ako dôvod pre vylúčenie jeho administratívnej zodpovednosti.
31. Sťažovateľ opomína v rámci svojej argumentácie o nutnosti rešpektovať autonómnu vôľu vlastníkov jednu podstatnú skutočnosť, a to že dotknuté ustanovenia zákona o vlastníctve bytov sú normami kogentnej povahy, od ktorých sa nemožno odchýliť a že zmluva o výkone správy je zmluvou spotrebiteľskou, pri realizácii ktorej treba rešpektovať zásadu, že spotrebitelia sa nemôžu vopred vzdať svojich práv. Kasačný súd preto nemôže dať za pravdu sťažovateľovi v tom, že zákon výslovne nevylučuje a teda umožňuje, aby vlastníci spôsobom ako v prejednávanej veci vopred preniesli svoje rozhodovacie kompetencie týkajúce sa správy bytového domu na novo-kreovaný orgán - tu nazvaný ako výbor samosprávy a dali mu akýsi „bianko“ súhlas na rozhodovanie o otázkach týkajúcich sa údržby a opráv bytového domu vrátane výberu dodávateľa. Takúto právomoc zákon o vlastníctve bytov zveruje samotným vlastníkom, ktorí ju realizujú spôsobom predpokladaným v § 14 zákona o vlastníctve bytov buď svojou účasťou a hlasovaním na schôdzi vlastníkov (kde už aj samotné splnomocnenie inej osoby vlastníkom si vyžaduje splnenie prísnych formálnych a obsahových podmienok
spočívajúcich v úradne overenom podpise a príkaze, ako má splnomocnenec hlasovať pri konkrétnych otázkach) alebo písomným hlasovaním. Delegovanie takejto právomoci spôsobom, akým k tomu došlo v prejednénavej veci, teda zjavne obchádza účel tohto ustanovenia.
Vlastníci sa nemôžu vopred vzdať svojich práv, ktoré im priznáva zákon (§ 54 Občianskeho zákonníka) a zákon o vlastníctve bytov v rozhodujúcom znení jednoznačne ustanovoval, že správca je povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa. Spôsob, akým v predmetnom prípade došlo k výberu dodávateľa, je v rozpore so zákonom o vlastníctve bytov, obchádza účel zákona a je aj v rozpore so zmluvou o výkone správy (čl. 8 ods. 2).
V priamej príčinnej súvislosti s takýmto obstaraním došlo následne aj k úhrade faktúry sťažovateľom dodávateľovi, ktorý nebol odsúhlasený nadpolovičnou väčšinou vlastníkov, čím sťažovateľ poskytol službu vlastníkom ako spotrebiteľom v rozpore so zákonom o vlastníctve bytov a zmluvou o výkone
správy. Došlo teda k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa. 32. Na uvedom nemôže nič zmeniť ani argument sťažovateľa o potrebe efektívneho výkonu správy bytového domu, ktorý mal mať v uvedenom prípade až 116 vlastníkov.
Táto skutočnosť rozhodne nezbavuje sťažovateľa zodpovednosti za zistené porušenie zákona. Zaslanie pozvánky na schôdzu vlastníkov patrí medzi základné povinnosti správcu. Navyše zákon o vlastníctve bytov umožňuje iné efektívne nástroje výkonu hlasovacieho práva spočívajúce napríklad v umožnení písomného hlasovania (per rollam).
33. Efektívnosť výkonu správy bytového domu preto nemôže ísť na úkor práv vlastníkov na správu ich majetku, ktoré im garantuje kogentná zákonná úprava ako aj zmluva o výkone správy. Krajský súd správne naznačil, že pri akceptácii sťažovateľovej argumentácie by vlastníci, ad absurdum, mohli takýmto bianko delegovaním výkonu svojich rozhodovacích právomocí na nimi kreovaný orgán či osobu preniesť rozhodovanie o akýchkoľvek, aj najzávažnejších otázkach týkajúcich sa bytového domu majúcich významný dopad na ich ekonomické a užívacie práva, napríklad o zmluve o úvere či nadstavbe bytového domu.
34. Administratívnej zodpovednosti nemôže sťažovateľa zbaviť ani skutočnosť, že čl. 8 ods. 2 zmluvy o výkone správy umožňoval správcovi obstarávať služby bez súhlasu vlastníkov do výšky 16,60 Eur na byt, pričom v uvedenom prípade ide o sumu 19,40 Eur na byt, teda rozdiel je len v sume 2,80 Eur na byt. Krajský súd vysvetlil sťažovateľovi, že úprava obsiahnutá v čl. 8 ods. 2 zmluvy o výkone správy nie je v rozpore s účelom zákona o vlastníctve bytov, pokiaľ ide o úhradu len bežných nákladov správcom (bod 97 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Prekročenie sumy o 2,80 Eur, na ktoré poukazoval sťažovateľ, podľa kasačného súdu práve naopak poukazuje na to, že jednoznačne došlo k prekročeniu sumy predpokladanej zmluvou o výkone správy pre samostatné použitie prostriedkov fondu správcom, v dôsledku čoho sa podľa tohto ustanovenia vyžadovalo schválenie vlastníkmi, a teda došlo k výberu dodávateľa a úhrade faktúry za službu v rozpore s touto zmluvou. Nie je vylúčené, že pokiaľ by bola prekročená suma vyššia, došlo by k uloženiu aj vyššej pokuty, ktorá bola v uvedenom prípade
v jej spodnej hranici. 35. Nemožno prisvedčiť ani námietke sťažovateľa, že spornými uzneseniami o prenose kompetencií na výbor bol sťažovateľ ako správca viazaný, a teda nemohol postupovať inak ako spornú faktúru uhradiť. Kasačný súd z administratívneho spisu zistil, že v odpovedi na podnet vlastníka, ktorý sa nestotožnil s prijatým uznesením č. 3 o delegovaní právomoci na výbor samosprávy zo dňa 11.09.2017, sťažovateľ výslovne uviedol, že zákon takýto postup
nevylučuje. Rovnako boli na tejto schôdzi prítomní dvaja predstavitelia sťažovateľa, pričom z písomného záznamu zo schôdze nevyplýva, žeby akokoľvek upozorňovali prítomných vlastníkov na rozpornosť uznesenia č. 3 s účelom zákona o vlastníctve bytov a zmluvou výkone správy.
Naopak, z podkladov založených v spise aj z postojov prezentovaných sťažovateľom počas administratívneho a súdneho konania vyplýva, že sťažovateľ takýto spôsob prenosu kompetencií aproboval, alebo minimálne na jeho rozpor so zákonom neupozornil.
Kasačný súd sa môže len stotožniť s názorom krajského súdu, ktorý akcentoval, že správca vystupuje ako odborne spôsobilý subjekt znalý právnych predpisov, ktorého postavenie a úlohy reguluje zákon o správcoch bytových domov. Naopak vlastníci bytov a nebytových priestorov vystupujú pri správe bytového domu ako spotrebitelia služieb výkonu správy poskytovaných správcom a v ich kolektívnom rozhodovaní je prítomný laický prvok. Sťažovateľ v právnej pozícii správcu bytového domu preto bol povinný upozorniť vlastníkov na nesúlad prijímaného uznesenia o delegovaní kompetencií na výbor so zákonom a zmluvou o výkone správy. Kasačný súd v zhode s názorom krajského súdu preto konštatuje, že sťažovateľ sa v predmetnom prípade nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu poukázaním na to, že len vykonával vôľu vlastníkov, pričom na rozpor takto prejavenej vôle so zákonom a zmluvou o výkone správy vlastníkov neupozornil.
36. V nadväznosti na vyššie uvedené dáva kasačný súd za pravdu krajskému súdu i správnym orgánom v tom, že žalobca ako správca bytového domu je povinný poskytovať služby v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa, a to spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie. Pod riadnym poskytnutím služby sa rozumie poskytnutie služieb v súlade so zmluvne dohodnutými podmienkami, ako aj v súlade so zákonnými požiadavkami. Žalobca ako poskytovateľ služby nesplnil vo vzťahu k spotrebiteľom (vlastníkom bytov a nebytových priestorov) svoju zákonnú povinnosť poskytovať službu riadne, nakoľko v rozpore s ustanovením § 8b ods. 2 písm. a) a § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a čl. 8 ods. 2 zmluvy o výkone správy sa o výbere dodávateľa diela a o jeho úhrade neriadil rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov. Konaním žalobcu teda jednoznačne došlo k porušeniu § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, za čo mu bola uložená pokuta. 37. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 38. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP. 39. Senát Najvyššieho správneho súdu SR rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 18. augusta 2023