1Stk/9/2023

1. Okresný úrad v Prešove, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozkazom č. OU-PO-OCDPK-2019/018063 z 21.3.2019 uložil žalobcovi podľa § 149 ods. 1 zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 106/2018 Z. z.“) v spojení s ustanovením § 148 ods. 14 písm. b) bod 5. zákona č. 106/2018 Z. z. pokutu vo výške 165,- eur za to, že ako prevádzkovateľ vozidla porušil ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b) bod 2. zákona č. 106/2018 Z. z. v spojení s ustanovením § 117 ods. 1 zákona č. 106/2018 Z. z., t. j., že bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobil v ustanovenej lehote, do 15.10.2016, osobné vozidlo, kat. M1, zn. ŠKODA, obchodný názov: OCTAVIA, ev. č. C., VIN: U., emisnej kontrole pravidelnej (ďalej len „osobné vozidlo“).

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z 16.6.2019. 5. Žalovaný zistil v konaní prvostupňového orgánu viacero nedostatkov a pochybení, pre ktoré rozhodnutím č. OU-PO-OOP2-2019/037190-002/LIS z 3.9.2019 podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zrušil rozhodnutie prvostupňového orgánu č. OU-PO-OCDPK-2019/018063-3-Šr z 6.5.2019 a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.

otázkou pre Ministerstvo dopravy je predloženie certifikátov informačného systému v cestnej doprave na základe ktorých sa určuje dátum a čas správneho deliktu.“ 7. Listom z 9.11.2019 žalobca požiadal o prerušenie konania do vyjadrenia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ku predbežnej otázke.

9. Rozhodnutím č. OU-PO-OCDPK-2019/018063-012 z 10.12.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový orgán uložil žalobcovi ako prevádzkovateľovi vozidla pokutu vo výške 165,- eur za to, že sa dopustil spáchania správneho deliktu podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 5. zákona č. 106/2018 Z. z. tým, že porušil povinnosť podľa § 45 ods. 1 písm. b) prvého bodu zákona č. 106/2018 Z. z.. pretože bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobil osobné vozidlo v ustanovenej lehote do 15.10.2016 emisnej kontrole pravidelnej, spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie zákona č. 106/2018 Z. z.

II. Konanie na krajskom súde

rozhodnutie. 13. K podanej žalobe sa vyjadril žalovaný, na ktorého reagoval replikou žalobca. 14. Krajský súd rozsudkom č. k. 6S/47/2020-109 z 27.4.2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov nepriznal.

Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/34/2020 z 20.4.2022 ako i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.8Sžf/111/2013 z 29.1.2015, publikovaný pod č. 99/2015, - žalobcova námietka o nedostatku pracovísk emisnej kontroly nemala povahu predbežnej otázky, - žalobca ako prevádzkovateľ vozidla mal možnosť vybrať si pracovisko emisnej kontroly, v ktorom by osobné vozidlo podrobil emisnej kontrole pravidelnej, aj mimo miesta svojho bydliska, - žalobca nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že bol na niektorom pracovisku emisnej kontroly a toto pracovisko mu odmietlo vykonať pravidelnú emisnú kontrolu z dôvodu nedostatočnej kapacity v čase, kedy mal povinnosť podrobiť osobné vozidlo pravidelnej emisnej kontrole, - že v prílohe č.1 k zákonu č.106/2018 Z. z. sú podrobne uvedené podmienky na zriadenie stanice technickej kontroly, pracoviska emisnej kontroly a pracoviska kontroly originality nad

- vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa uplynutia subjektívnej lehoty uviedol, že prvostupňový orgán sa o porušení povinnosti dozvedel až dňom vytvorenia výstupu z Jednotného informačného systému v cestnej doprave (dôkaz porušenia) č. 2019-03-05-2044385975 s dátumom vytvorenia 5.3.2019 o 06:59 hod.

replike žiadal prizvať znalca z príslušného odboru a odvetvia, ktorý by zodpovedal otázku: „Ako dlho je nutné čakať na vykonanie technickej kontroly pri aktuálnom množstve vozidiel podliehajúcich technickej kontrole v okres Prešov s prihliadnutím na skutočnosť, že mesto Prešov je spádové mesto so stanicami technickej kontroly pre nákladné autá celého prešovského kraja?“, s týmto sa súd nestotožnil. Krajský súd zhodne so správnymi orgánmi skonštatoval, že žalobca mal možnosť vykonať pravidelnú emisnú kontrolu nielen v okrese Prešov, ale aj v inom meste na území Slovenskej republiky, navyše ak mal na to lehotu dvoch

hod. Z registra krajského súdu vyplýva, že návrh žalobcu na odročenie pojednávania bol súdu doručený dňa 27.4.2023 až o 10:02:34 hod. Krajský súd na vysvetlenie dodáva, že podanie adresované súdu príde do schránky súdu vedenej na ÚPVS a následne je spracovávané a vyberané elektronickými - softvérovými nástrojmi a zasielané priamo už do elektronickej aplikácie súdneho manažmentu konkrétneho súdu; a práve pri tomto procese vznikajú vzhľadom na množstvo doručovaných podaní časové odstupy medzi doručením podania účastníkom do schránky súdu a následným doručením zásielky do podateľne konkrétneho súdu. Žalobca tiež zaslal návrh na odročenie pojednávania dňa 27.4.2023 aj prostredníctvom emailu, avšak až o 10:06 hod., teda až v čase, kedy sa už pojednávanie konalo.

Ani v tomto prípade žalobca svoje tvrdenie nepreukázal aspoň potvrdením svojho obvodného lekára, resp. dôkazom o vykonaní testu.

16. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. e), f), g), h) a j) SSP. Sťažovateľ navrhol

skutočnosti: 1. vo veci sp.zn. 6S/47/2020 konal a rozhodoval nezákonný senát a to z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 51 ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).

z 8.11.2019, 4. prvostupňový orgán požiadal ministerstvo o usmernenie, čo je v rozpore s § 6 správneho poriadku. Krajský súd sa pritom so zasahovaním ministerstva do administratívneho konania nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, 5. pokiaľ krajský súd argumentoval tým, že sťažovateľ nepredložil potvrdenie stanice technickej kontroly, že neboli dostatočné kapacity v čase, keď mal povinnosť podrobiť osobné vozidlo pravidelnej emisnej kontrole, tak sa jedná o nesprávne právne posúdenie, pretože zákon vydávanie takýchto potvrdení neumožňuje. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na 70 povolení nových staníc technickej kontroly, čo malo byť dôkazom „nevykonateľnosti emisnej kontroly“ v rozhodnom čase, 6. dátum a čas vytvorenia výstupu sú meranou veličinou, ktorá ma dopad na zánik zodpovednosti za správny delikt. Žalovaný nepreukázal certifikátom o vykonaní povinnej metrologickej kontroly, že dátum a čas na výstupe č. 2019 - 03 - 05 - 2044385975 (dôkaz porušenia) z Jednotného informačného systému v cestnej doprave je pravdivý.

SA PRÍSLUŠNY SPRÁVNY ORGÁN O PORUŠENÍ POVINNOSTI DOZVEDEL až dňa 05.03.2019 0 06:59 hod. a to vytvorením výstupu z Jednotného informačného systému v cestnej doprave (dôkaz porušenia) č. 2019-03-05- 2044385975 s dátumom vytvorenia 05.03.2019 0 06:59 hod. ABY BOLI SLOVÁ ŽALOVANÉHO UVERITEĽNÉ O ČASE VYTVORENIA VÝSTUPU z Jednotného informačného systému v cestnej doprave (dôkaz porušenia) a nejde len o naplňanie štátneho rozpočtu mal Žalovaný predložiť certifikát o vykonaní povinnej metrologickej kontroly aby bolo verifikované ŽE DÁTUM VYTVORENIA VÝSTUPU NIE JE NAPRIKLAD POSUNUTÝ O JEDEN ROK ABY SA ZABRÁNILO PREMI.ČANIU SPRÁVNEHO DELIKTU A TÝM NEMOŽNOSTI KONAŤ VOČI ŽALOVANÉMU.“, 7. nesprávnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca mohol vykonať emisnú kontrolu v inom meste na území Slovenskej republiky, pričom „nemal odpoveď znalca s patričného odboru a odvetvia či je to možné“. Rovnako sťažovateľ nesúhlasil s tým, že na vykonanie emisnej kontroly mal lehotu dvoch rokov. Podľa sťažovateľa „Lehota dvoch rokov je lehota ktorú si žalobca ZAPLATIL vykonaním emisnej a technickej kontroly na užívanie vozidla v cestnej premávke a neslúži na opätovné vykonanie emisnej kontroly a navštevoval stanice emisnej kontroly v inom meste na území SR.“, 8. krajský súd si neuvedomil nereálnosť vykonania pravidelnej emisnej kontroly, keď žalobcu posielal vykonať emisnú kontrolu do iných miest Slovenskej republiky a to v čase platnosti predchádzajúcej emisnej kontroly v lehote dvoch rokov, čím odoprel žalobcovi užívanie vozidla s platnou emisnou a technickou kontrolou po dobu dvoch rokov. 18. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich pôvodných vyjadreniach a navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

19. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

20. Predmetom správneho súdneho prieskumu v súdenej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 165,- eur za spáchanie správneho deliktu podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 5. zákona č. 106/2018 Z. z., pretože nepodrobil osobné vozidlo v lehote do 15.10.2016 emisnej kontrole pravidelnej. 21. Úvodom považuje kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ formuloval kasačnú sťažnosť na samej hranici zrozumiteľnosti. V zmysle § 445 ods. 1 písm. c) SSP pritom v kasačnej sťažnosti má byť obsiahnuté opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa podľa § 440 SSP podáva. Rozhodné skutočnosti, t. j. sťažnostné body však sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nespojil s uplatnenými dôvodmi kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. e), f), g), h) a j) SSP. Úlohou kasačného súdu pritom nie je domýšľať si, ktorá skutočnosť je spojená s tým ktorým dôvodom kasačnej sťažnosti.

22. Pokiaľ sťažovateľ namietal skutočnosť, že jeho žaloba bola pridelená priamo senátu 6S krajského súdu mimo náhodného výberu pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, teda v rozpore s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., kasačný súd túto skutočnosť nezistil.

23. Kasačný súd zo súdneho spisu zistil, že žaloba bola krajskému súdu elektronicky doručená 9.7.2020 (štvrtok) o 18:35 (viď doručenka na č. l. 11). Keďže žaloba bola doručená po pracovnom čase, ako jej prijatie sa formálne vyznačil čas 7:54:09, kedy príslušná pracovníčka podateľne začala zápis žaloby do systému (č. l. 13). Po vyplnení potrebných údajov v čase 7:56:17 bol vygenerovaný zákonný sudca v podobe senátu 6S (č. l. 139). Až po tomto úkone boli vytlačené príslušné potvrdenia č. l. 13 a 139. To znamená, že čas 7:54:09 uvedený na Potvrdení o prijatí návrhu na začatie konania č. l. 13 nepotvrdzuje sťažovateľovu domnienku, že jeho žaloba bola pridelená senátu 6S bez realizácie náhodného výberu. Tento záver nakoniec potvrdzuje aj vyjadrenie krajského súdu z 13.3.2025 vyžiadané si kasačným súdom, ktoré bolo zaslané na vedomie aj účastníkom konania. Kasačný súd preto vo vzťahu ku sťažnostnému bodu 1 nezistil jeho dôvodnosť.

25. Sťažovateľ namietal, že predbežnou otázkou v súdenej veci bola nedostatočná sieť staníc technickej kontroly, pričom dôkazom preukazujúcim túto skutočnosť mala byť listina z 8.11.2019. 26. Kasačný súd predovšetkým zdôrazňuje, že otázka dostatočnosti siete technickej kontroly jednoznačne nemala v súdenej veci povahu predbežnej otázky v zmysle § 40 správneho

konania. Samotná skutočnosť, že ministerstvo podľa § 83 ods. 14 písm. a) zákona č. 106/2018 Z. z. vydáva povolenia na zriadenie stanice technickej kontroly nad rámec existujúcej siete, neznamená, že toto administratívne konanie malo povahu rozhodovania o predbežnej otázke vo vzťahu k rozhodovaniu o správnom delikte sťažovateľa.

27. Zhodne s krajským súdom totiž kasačný súd akcentuje, že sťažovateľ nepreukázal, že si povinnosť podrobiť osobné vozidlo emisnej kontrole nesplnil z dôvodu nedostatku pracovísk emisnej kontroly na území celej Slovenskej republiky. Aj kasačný súd pritom dospel k záveru, že v tomto smere sťažovateľ nepredložil ani jeden relevantný dôkaz. Týmto dôkazom pritom v žiadnom prípade nemôže byť listina z 8.11.2019, pretože touto je len list sťažovateľa adresovaný prvostupňovému orgánu, v ktorom tento vyjadruje vlastný subjektívny názor na ním prezentovanú údajnú predbežnú otázku. Inak povedané samotné vyjadrenie názoru sťažovateľom nepreukazuje ani nedostatok staníc technickej kontroly ani nemožnosť podrobiť sa v rozhodnom čase na nich pravidelnej emisnej kontrole. K sťažnostnému bodu 4 (samostatnosť konania prvostupňového orgánu)

Explicitná viazanosť v konkrétnej veci je upravená v § 59 ods. 3 správneho poriadku, podľa ktorého je prvostupňový orgán po zrušení svojho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. V zásade implicitná viazanosť vo všeobecnej rovine sa odráža najmä v odbornom a metodickom riadení, ktorého prejavom sú rôzne formy vnútorných riadiacich aktov (napr. usmernení, stanovísk, metodických pokynov) s rôznou internou záväznosťou, ktoré zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v § 21 ods. 3 písm. d) definuje ako opatrenie orgánu verejnej správy so všeobecnými účinkami.

29. Na základe vyššie uvedeného preto emailová žiadosť prvostupňového orgánu z 12.11.2019 adresovaná ministerstvu na účel usmernenia vo vzťahu k aplikácií zákona č. 142/ 2000 Z. z. na Jednotný informačný systém v cestnej doprave nemala a ani nemohla mať žiaden dopad na zákonnosť postupu a rozhodovania prvostupňového orgánu a v žiadnom prípade sa nemohla odraziť v nezákonnosti rozhodnutia žalovaného.

31. V zmysle § 135 ods. 1 písm. d), ods. 5 písm. b) zákona č. 106/2018 Z. z. verejnú správu na úseku prevádzky vozidiel v cestnej premávke vykonávajú aj orgány odborného dozoru, medzi ktoré patrí aj technická služba emisnej kontroly. Na konanie stanice technickej kontroly preto dopadá znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Uvedené je však potrebné vnímať predovšetkým k rozhodovaniu v rámci výkonu verejnej správy. Vyjadrenie, či sa určitá osoba objednala na emisnú kontrolu a táto jej nemohla byť v určitej lehote vykonaná z kapacitných, či iných dôvodov, však stanica technickej kontroly nesporne je oprávnená vydať. Pokiaľ by aj sťažovateľovi bolo oznámené, že mu príslušná stanica technickej kontroly odmieta takéto vyjadrenie vydať, mohol navrhnúť krajskému súdu výsluch konkrétnej zodpovednej osoby v pozícií svedka, resp. navrhnúť krajskému súdu, aby si tento takéto vyjadrenie vyžiadal sám. Sťažovateľ však vykonanie takéhoto dôkazu nenavrhol.

34. Sťažovateľ opakovane namietal, že dátum a čas by ako merané veličiny mali v rámci Jednotného informačného systému v cestnej doprave podliehať certifikácií o vykonaní povinnej metrologickej kontroly podľa zákona č. 142/2000 Z. z., pričom bez takéhoto certifikátu je prvostupňovým orgánom uvádzaný moment, kedy sa dozvedel o porušení povinnosti sťažovateľa, klamlivý.

36. Na údaje vedené v cestnom informačnom systéme sa vzťahuje domnienka ich správnosti upravená v prvej vete § 5 ods. 2 zákona č. 387/2015 Z. z., podľa ktorej „údaje evidované v cestnom informačnom systéme sa považujú za úplné a zodpovedajúce skutočnosti, kým nie je preukázaný opak.“ Cestný informačný systém pozostáva v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 387/2015 Z. z. aj z registra prehliadok z technických staníc, v ktorom sa podľa § 8 ods. 3 písm. b) daného zákona evidujú údaje o emisných kontrolách.

Dátum a čas sú len údajmi uvedenými na výstupe z cestného informačného systému podobne ako sa tieto údaje zobrazujú aj na iných výstupoch zo štátom vedených verejných registrov napr. na výpise z listu vlastníctva alebo výpise z obchodného registra.

39. Zároveň výpis z cestného informačného systému s odkazom na znenie § 5 ods. 2 zákona č. 387/2015 Z. z. preukazoval, že sťažovateľ osobné vozidlo sa v zákonom ustanovenej lehote nepodrobil emisnej kontrole pravidelnej.

41. Porušenie § 148 ods. 26 zákona č. 387/2015 Z. z., podľa ktorého „Pokutu možno uložiť do dvoch rokov odo dňa, keď sa príslušný správny orgán dozvedel o porušení povinnosti, najneskôr však do piatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.“, preto kasačný súd vo vzťahu k nedodržaniu dvojročnej subjektívnej lehoty nezistil. K sťažnostným bodom 7 a 8 (možnosť vykonania emisnej kontroly na území celého štátu v zákonom určenej lehote)

43. V zmysle § 51 ods. 1 písm. a) bod 8. vyhlášky č. 138/2018 Z. z. v znení účinnom v rozhodnej dobe emisnej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo kategórie M1 v lehote do štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách. 44.

45. Povinnosť včasného podrobenia motorového vozidla emisnej kontrole možno spojiť aj s klasickou právnou zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. nech si každý stráži svoje práva alebo právo je pre bdiacich. Bolo preto (len) na sťažovateľovi, aby si splnil zákonom uloženú povinnosť podrobiť osobné vozidlo emisnej kontrole pravidelnej a to v zákonnej dvojročnej lehote od vykonania predchádzajúcej emisnej kontroly teda do 15.10.2016.

V. Záver

47. Z rámci vykonaného dokazovania v administratívnom a ani správnom súdnom konaní sťažovateľ nevyprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by mal za následok zbavenie sa administratívnej zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 5. zákona č. 106/2018 Z. z. 48. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že neboli naplnené dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 440 ods. 1 písm. e), f) a g) SSP týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu, práva spravodlivý súdny proces a nesprávneho právneho posúdenia, ktorých sa obsahovo týkali sťažovateľom uplatnené sťažnostné body 1 až 8. 49. Pokiaľ sťažovateľ formálne namietal ako dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, tak kasačný súd poukazuje na to, že v tomto smere svoju kasačnú sťažnosť náležite v súlade s § 440 ods. 2 nezdôvodnil. 50. Sťažovateľ formálne podal kasačnú sťažnosť aj podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, teda z dôvodu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne odmietnuté. Kasačný súd k tomuto dôvodu kasačnej sťažnosti uvádza, že napadnutým rozsudkom došlo k zamietnutiu žaloby podľa § 194 ods. 2 a § 190 SSP a nie k odmietnutiu podania podľa § 59 ods. 3 SSP, na ktoré sa vzťahuje uvedený kasačný dôvod. Je preto zrejmé, že ani tento dôvod kasačnej sťažnosti nebol naplnený. 51. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 52. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 175 ods. 1 SSP tak, že: - sťažovateľovi s odkazom na § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní, - žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu zo zákona (vo všeobecnosti) nepatrí (§ 168 SSP) a kasačný súd nezistil prítomnosť výnimočných dôvodov pre opačný postup. 53. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.