1Stk/9/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106208.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 3S/24/2023
- IČS
- 0823106208
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): WERCOM GROUP, s.r.o., so sídlom Vlkanovská cesta 2, 976 31 Vlkanová, IČO: 36629065, právne zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36646181, proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2023/11648-2/59821/43/ADC zo dňa 24. júla 2023, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3S/24/2023 zo dňa 14. mája 2025, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca je vlastníkom pozemku na parc. C-KN č. XXXX, k. ú. N. Š., ktorá sa nachádza v pamiatkovom území (v Pamiatkovej rezervácií Banská Štiavnica, v lokalite zapísanej do Zoznamu svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO).
2. Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „KPÚ“ alebo „prvostupňový správny orgán“) podľa § 34 ods. 2 a 4 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu (ďalej aj „pamiatkový zákon“) vydal rozhodnutie č. KPUBB-2018/20925-7/93369/IVA, RUS z 22.11.2018, právoplatné dňa 15.02.2019 (ďalej aj „rozhodnutie o zámere“), ktorým pripustil v určenom rozsahu zámer žalobcu vykonať obnovu národnej kultúrnej pamiatky „dom meštiansky“ nachádzajúcej sa na parc. C-KN č. XXXX, k. ú. N. Š. (zapísanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod č. 3368/1) a to aj v rozsahu statického zabezpečenia oporného železobetónového múru vo dvore so zachovaním pivnice s klenbou za oporným
múrom. Zároveň stanovil celkovo 11 podmienok, za ktorých možno predpokladaný zámer obnovy pripravovať a vykonávať. Vo vzťahu k statickému zabezpečeniu oporného železobetónového múru určil žalobcovi spracovať projektovú dokumentáciu statického zabezpečenia oporného múru na základe výsledkov prieskumu podložia, v priebehu spracovania ju prerokovať s KPÚ, následne ju predložiť na vydanie záväzného stanoviska (podmienka 7) a tiež v prípade realizácie nového oporného múru jeho lícovú stranu upraviť s použitím riadkového kamenného muriva alebo hrubozrnnou omietkou (podmienka 8).
3. Následne žalobca požiadal o vydanie záväzného stanoviska k projektovej dokumentácii statického zabezpečenia oporného múru (z októbra 2018), v ktorej bola navrhovaná jeho konštrukcia bez železobetónovej stropnej dosky. KPÚ vydal súhlasné záväzné stanovisko č. KPUBB-2022/8189-3/44014/GON, RUS z 11.07.2022 (ďalej aj „súhlasné záväzné stanovisko“) k projektovej dokumentácii s dvoma podmienkami, a to lícovú stranu oporného múra upraviť použitím kamenného obkladu, alebo hrubozrnnou omietkou a druh pred realizáciou vopred prerokovať s KPÚ (podmienka 1) a každú zmenu projektovej dokumentácie vopred prerokovať s KPÚ (podmienka 2).
4. Následne žalobca požiadal o vydanie záväzného stanoviska k projektovej dokumentácii, kde bola navrhovaná konštrukcia oporného múra so železobetónovou stropnou doskou. KPÚ vydal záväzné stanovisko č. KPUBB-2022/8189-9/106924/GON z 20.12.2022 (ďalej aj „nesúhlasné záväzné stanovisko“), ktorým nesúhlasil s projektovou dokumentáciou s tým, že tá je vypracovaná v rozpore s rozhodnutím o zámere. Podľa KPÚ nad oporným múrom je navrhnutý železobetónový strop, ktorým je prekrytá časť nádvoria a nad novovytvoreným stropom vznikne terasa, čo nebolo v predchádzajúcom období posudzované.
Dodal, že navrhnuté prekrytie časti dvora prislúchajúceho k národnej kultúrnej pamiatke „dom meštiansky“ (na parc. C-KN č. XXXX, k. ú. N. Š.) je cudzorodým prvkom nevhodným do daného historického prostredia. 5. Stavebné úpravy - oporný múr, nad ktorým je prekrytá časť nádvoria železobetónovou stropnou doskou, žalobca čiastočne zrealizoval, čo vyplýva zo zápisnice z miestnej obhliadky uskutočnenej dňa 13.02.2023 a priloženej fotodokumentácie. Následne KPÚ oznámil
žalobcovi začatie konania o inom správnom delikte podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona. 6. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. KPUBB-2023/4739-6/27639/SEL zo 17.04.2023 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobcu za zodpovedného za iný správny delikt podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona, ktorého sa dopustil tým, že v druhom polroku 2022 zrealizoval stavbu oporného múra, nad ktorým je prekrytá časť nádvoria železobetónovou stropnou doskou na parcele C-KN č. XXXX/X, čím nerešpektoval rozhodnutie o zámere (podmienky 7 a 8) a súhlasné záväzné stanovisko. Vo výroku tiež uviedol, že predmetná parcela C-KN č. XXXX/X je situovaná v Pamiatkovej rezervácii Banská Štiavnica v lokalite „Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí“, zapísanej do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a že pre základnú ochranu pamiatkového územia boli vypracované zásady ochrany pamiatkovej rezervácie z roku 2004. Za tento správny delikt prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi pokutu vo výške 7000
eur podľa § 43 ods. 2 písm. b) pamiatkového zákona.
7. Výšku uloženej pokuty odôvodnil tým, že žalobca zrealizoval výstavbu oporného múra v rozpore s rozhodnutím o zámere a súhlasným záväzným stanoviskom, na základe ktorého mal dodržať stanovené podmienky. Zároveň uviedol, že v čase vydania nesúhlasného záväzného stanoviska bol oporný múr zrealizovaný so stropnou železobetónovou doskou, ktorá pôsobila v pamiatkovej rezervácii cudzorodo a tento zámer nebol odsúhlasený v rozsahu, v akom bol vybudovaný.
Tiež pri ukladaní pokuty bral do úvahy mieru narušenia autentických vzťahov v danej lokalite, situovanie novodobého cudzorodého prvku v ochrannom pásme národných kultúrnych pamiatok, pretože stavba sa nachádza v tesnej blízkosti národných kultúrnych pamiatok a to konkrétne domu meštianskeho. Tiež bral do úvahy možnosť vykonania nápravy v zmysle § 31 pamiatkového zákona.
8. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. O tom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PUSR-2023/11648-2/59821/43/ADC z 24.07.2023 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie.
Vo výroku žalovaný uznal žalobcu za zodpovedného za spáchanie iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona, ktorého sa dopustil tým, že uskutočnil stavbu na nehnuteľnosti, ktorá nie je národnou kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území, a že nedodržal podmienky určené v rozhodnutí a záväznom stanovisku KPÚ, keď v presne nezistenom čase v druhom polroku 2022 zrealizoval stavbu opornému múru, ktorým je prekrytá časť nádvoria železobetónovou stropnou doskou na parc. C-KN č. XXXX/X, k. ú. N. Š. v rozpore s rozhodnutím o zámere (podmienka 7 a 8) a súhlasným záväzným stanoviskom.
Parcela C- KN č. XXXX/X, k. ú. N. Š. je situovaná v pamiatkovej rezervácií Banská Štiavnica a v lokalite „Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí“ zapísanej do Zoznamu Svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO. Za uvedené protiprávne konanie žalovaný podľa § 43 ods. 2 písm. b) a § 43 ods. 3 pamiatkového zákona uložil žalobcovi pokutu vo výške 7000 eur.
9. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný ďalej konštatoval, že je jednoznačne preukázané, že sa žalobca dopustil predmetného správneho deliktu a to v rozsahu popísanom v prvostupňovom rozhodnutí. Zároveň uviedol, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje vady, ktoré zakladajú dôvod na jeho zmenu, a preto pristúpil k precizovaniu výroku, ktorý nedostatočne konkretizoval predmetnú parcelu bez uvedenia k. ú. a doplnil odôvodnenie v časti vysporiadania s tvrdeniami žalobcu, ku ktorým sa KPÚ nevyjadril. Tvrdenia žalobcu (zhodné aj s jeho odvolacími námietkami) považoval za nedôvodné. Odmietol tvrdenie žalobcu, že vybudovanie železobetónovej stropnej dosky má charakter neodkladného zabezpečenia svahu, keďže nevyhnutnosť železobetónovej stropnej dosky na účely zabezpečenia svahu nebola preukázaná. Dodal, že ak by išlo o neodkladnú potrebu zabezpečenia svahu, žalobca bol povinný kontaktovať KPÚ a riešenie realizovať v úzkej súčinnosti v súlade s vydanými individuálnymi správnymi aktami.
10. Vo vzťahu k výške pokuty žalovaný s poukazom na § 43 ods. 5 pamiatkového zákona doplnil, že zobral do úvahy (i) závažnosť konania žalobcu, ktoré v zmysle § 43 ods. 2 pamiatkového zákona patrí medzi závažnejšie protiprávne konania, čo je vyjadrené vyššou sadzbou pokuty zaradenou pod písm. b); (ii) závažnosť nepriaznivých zmien pamiatkového územia a to vytvorenie nevhodného prvku - novotvaru a (ii) význam pamiatkového územia, teda že ide o pamiatkovú rezerváciu zapísanú v zozname UNESCO, čo treba považovať za najchránenejší druh pamiatkového územia v slovenských podmienkach. Žalovaný vzal do úvahy aj to, že žalobca sa správneho deliktu dopustil prvýkrát a to, že v priebehu realizácie prác bol žalobca príslušnými orgánmi vyzývaný na zastavenie prác, čo neurobil. Likvidačnosť pokuty žalobca podľa názoru žalovaného nepreukázal.
II. Konanie pred správnym súdom
11. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu. Domáhal sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia a ich zrušenia, pričom alternatívne navrhol, aby súd rozhodol podľa § 192 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť pokutu v zníženej výške podľa úvahy súdu na spodnej hranici.
12. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 3S/24/2023 zo dňa 14.05.2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu, ako i návrh žalobcu na peňažnú moderáciu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
13. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, skutkový stav zistil v dostatočnom rozsahu a vyvodil správne skutkové závery, a preto žalobné námietky neboli spôsobilé privodiť zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.
14. K námietke neprimeranosti uloženej pokuty vo výške 7000 eur, ktorú žalobca považoval za rozpornú so zákonnou dolnou hranicou 400 eur, správny súd konštatoval, že pokuta bola uložená v zákonnom rozpätí od 400 do 800000 eur podľa § 43 ods. 2 písm. b) v spojení s § 43 ods. 3 pamiatkového zákona a jej výška bola náležite odôvodnená v súlade so zákonnými kritériami uvedenými v § 43 ods. 5 cit. zákona. Správny súd zdôraznil, že ukladanie pokút za správne delikty je vecou diskrečnej právomoci správnych orgánov. Súd pri jej preskúmaní skúma len to, či správna úvaha nevybočila zo zákonných medzí, či je v súlade s pravidlami logického uvažovania a či vychádza z riadne zisteného skutkového stavu.
Výška sankcie musí byť odôvodnená a založená na zákonných kritériách tak, aby sankcia plnila nielen represívnu, ale aj preventívnu funkciu. 15. V posudzovanom prípade podľa správneho súdu správne orgány zohľadnili mieru narušenia autentických vzťahov v danej lokalite, situovanie cudzorodého prvku v ochrannom pásme národných kultúrnych pamiatok (nakoľko stavba oporného múru so stropnou doskou sa nachádza v bezprostrednej blízkosti národných kultúrnych pamiatok) či možnosť vykonania nápravy.
Správny súd poukázal na to, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný doplnil, že zobral do úvahy závažnosť konania, čo vyjadril aplikáciou § 43 ods. 2 pamiatkového zákona s ohľadom na závažnosť nepriaznivých zmien pamiatkového územia a to, že ide o pamiatkovú rezerváciu zapísanú do zoznamu UNECSO, čo je potrebné považovať za najchránenejší druh pamiatkového územia. Správny súd dodal, že žalovaný vzal do úvahy aj to, že sa žalobca deliktu dopustil prvýkrát a že žalobca bol príslušnými orgánmi vyzývaný na zastavenie prác, čo však neurobil. 16.
Podľa správneho súdu žalobca len namietal neprimeranosť uloženej sankcie, no správny súd nevzhliadol porušenie, resp. vybočenie zo zákonného rámca pri ukladaní pokuty. V napadnutom rozsudku sa správny súd nestotožnil s názorom žalobcu, že pokuta mala byť uložená na dolnej hranici zákonného rozpätia, pretože zákon priznáva správnemu orgánu diskrečnú právomoc ukladať sankcie v celom zákonnom rozsahu. Správny súd konštatoval, že v danom prípade bola výška pokuty konkrétne a dostatočne odôvodnená a nevybočila zo zákonného rámca, pritom správne orgány vzali do úvahy aj účel sankcie.
17. Správny súd považoval za nedôvodnú aj žalobnú námietku nepredvídateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty. Konštatoval, že žalobca bol od začiatku administratívneho konania riadne a včas oboznámený s dôvodmi jeho začatia, so skutkom, ktorý sa mu kládol za vinu, aj s právnou kvalifikáciou podľa pamiatkového zákona. Orgán verejnej správy mu oznámil začatie konania o inom správnom delikte, nariadil ústne pojednávanie, na ktorom žalobcu poučil o jeho procesných právach vrátane možnosti navrhovať dôkazy. Žalobca pritom na ústnom pojednávaní nenavrhol doplnenie dokazovania. Správny súd zdôraznil, že právne predpisy neukladajú orgánom verejnej správy povinnosť vopred informovať účastníka konania o konkrétnej výške pokuty. Rozhodnutie preto nemožno považovať za prekvapivé ani nepredvídateľné. Prvostupňové rozhodnutie ako i rozhodnutie žalovaného tvoria jeden celok a prípadné nedostatky, pokiaľ ide o vysporiadane sa s tvrdeniami žalobcu uplatnenými pred prvostupňovým orgánom, mohol žalovaný odstrániť bez vplyvu na zákonnosť rozhodnutia. 18. Žalobca navrhol vykonať dôkaz - statický posudok (9/2023), ktorým mal preukázať správnosť technického riešenia stavby.
Správny súd po vykonaní tohto dôkazu konštatoval, že v správnej žalobe žalobca neuviedol, akým spôsobom by mal statický posudok preukazovať nezákonnosť rozhodnutí o uložení pokuty. Správny súd tiež zhrnul, že podľa predloženého statického posudku projektant navrhol uholníkový železobetónový múr so stropnou doskou, ktorej účinok sa podľa statika dá nahradiť samostatným, správne nadimenzovaným uholníkovým oporným múrom a v tomto prípade je stropná doska nadbytočná (ide o účelový návrh pre vytvorenie prekrytého priestoru parkovacích miest). Tiež dodal, že správne orgány neboli povinné vypracovať statický posudok, keďže porušenie povinnosti žalobcu bolo zistené na základe zisteného skutkového stavu, ktorý žalobca ani nespochybnil. Správny súd uviedol, že rozhodnutie o vhodnosti alebo technickej nevyhnutnosti nepovoleného prvku patrí do pôsobnosti stavebného úradu a nemá vplyv na posudzovanie správneho deliktu podľa pamiatkového zákona. Ani predložený statický posudok nepotvrdzoval tvrdenie žalobcu, že išlo o neodkladný úkon na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva.
Správny súd napokon zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom jeho štatutárneho orgánu, keďže pre jeho neprítomnosť na nariadenom pojednávaní nebolo možné tento dôkaz vykonať. 19. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný aj prvostupňový správny orgán dostatočne zistili skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, z ktorého vyvodili správne právne závery, a rozhodli v zákonom stanovenej subjektívnej i objektívnej lehote na uloženie pokuty.
V postupe správnych orgánov neboli zistené také pochybenia, ktoré by zakladali nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto považoval správnu žalobu za nedôvodnú. 20. K alternatívnemu návrhu žalobcu, podľa ktorého má súd moderovať sankciu, správny súd uviedol, že žalobca neuviedol žiadne žalobné námietky, z ktorých by odvodzoval neprimeranosť uloženej pokuty, resp. jej likvidačný charakter či prípadnú nepriaznivú finančnú situáciu.
Správny súd tiež uviedol, že žalobca netvrdil žiadne skutočnosti k vzniku zodpovednosti za iný správny delikt, ani neprodukoval v tomto smere žiadne dôkazy svedčiace o neprimeranosti uloženej sankcie. Správny súd konštatoval, že mal za preukázané, že správne orgány rozhodli v súlade s § 42 ods. 1 písm. h) v spojení s § 43 ods. 2 písm. b), § 43 ods. 3 a § 43 ods. 5 pamiatkového zákona, a pokutu uložili na spodnej hranici sadzby. Z uvedeného dôvodu návrh žalobcu na sankčnú moderáciu zamietol. Dodal, že aplikácia žalobcom uvádzaného § 192 SSP upravujúceho peňažnú moderáciu na účely správneho trestania vzhľadom na osobitnú právnu úpravu obsiahnutú v § 198 SSP do úvahy ani neprichádza, pričom nevzhliadol dôvody ani na postup podľa § 198 SSP.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
21. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažovateľ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že sa zruší rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, a navrhol tiež priznať mu náhradu trov konania. Alternatívne navrhol zmeniť rozhodnutie žalovaného tak, že žalobca je povinný zaplatiť sankciu v zníženej výške podľa úvahy súdu na spodnej hranici.
22. V rámci vymedzeného sťažnostného dôvodu uviedol najmä tieto sťažnostné body: - napadnutý rozsudok správneho súdu je nesprávny, pretože pri preskúmaní zákonnosti neboli zohľadnené námietky žalobcu ani postup žalovaného; - výsledkom administratívneho konania je sankcia vo výške 7000 eur, hoci sťažovateľ sanoval stav, ktorý nastal, a bol súčinný (sankcionovanie „za dobrotu na žobrotu“); - správny súd prevzal pojem „autentickosti“ vo vzťahu k neexistujúcej situácii, keďže sťažovateľ nezničil ani nezmenil autentickosť žiadnej pamiatky.
V tomto smere chýba akékoľvek dokazovanie a obsah spisu to nielen nenasvedčuje, ale aj vylučuje; - správny súd neposkytol odpoveď na to, ako je možné, že na strane 7 preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uvádza: „stavba sa realizovala v bezprostrednom okolí NKP, na ktoré sa vzťahuje § 27 ods. 2 pamiatkového zákona, ktorý nepripúšťa stavebnú činnosť vo vzdialenosti 10 metrov od národnej kultúrnej pamiatky, v prípade ak by ohrozila jej pamiatkové hodnoty.“ Žalovaný túto skutočnosť začal rozoberať, no nekonštatoval ohrozenie pamiatkových hodnôt, uvedené nemá ani oporu v dokazovaní. Práve stavba múru zabránila, aby národná kultúrna pamiatka a iné nehnuteľnosti boli ohrozené zosuvom svahu. Preto je bod 24 napadnutého rozsudku neudržateľný; - ak by stavbu oporného múra so železobetónovou stropnou doskou neurobil, hrozil zosuv aj samotných oporných múrov, pričom konal na podnet spracovaného statického posudku.
Nie je preto pravdou tvrdenie, že jeho konanie nemalo charakter neodkladnej potreby zabezpečiť svah, pretože uvedené sám oznamoval stavebnému úradu. Navyše posúdenie neodkladnej potreby má robiť stavebný úrad a nie žalovaný; - nesúhlasí s argumentáciou k výške sankcie, pretože je irelevantné, aká je horná hranica za správny delikt, podstatná je dolná hranica 400 eur. Ak mu bola uložená sankcia 7000 eur, tak nebolo postupované v zmysle zásad trestného konania. Správny orgán mal odôvodniť
akékoľvek navýšenie sankcie, pretože ak skutková podstata umožňuje za dané konanie udeliť sankciu vo výške 400 eur, potom akékoľvek zvýšenie je potrebné odôvodniť. Netuší prečo mu bola uložená sankcia vo výške 1750 % spodnej hranice, keď „niekomu inému“ je uložených 500 eur, preto je postup žalovaného nepreskúmateľný. Absentuje konkrétnosť pri odôvodňovaní výšky pokuty a to pri zohľadnení najpodstatnejšej skutočnosti - bezpečnosť ľudí a ochrana majetku (múr zastabilizoval svah). Len zosuv svahu a časové prieťahy na strane správnych orgánov sťažovateľa primäli, aby v zmysle statického posudku konal a predišiel
ďalším následkom; - uložená sankcia 7000 eur je neprimeraná, pretože statický posudok preukazuje potrebu konania žalobcu, a preto žalobca nenarušil žiadne hodnoty. Správny súd sa s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal. 23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietnuť. Zotrval na názore, že sťažovateľovi bolo bez pochybností preukázané spáchanie iného správneho deliktu podľa § 43 ods. 1 a § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona, uvedené sťažovateľ ani nepopiera. Žalovaný sa ďalej vyjadril k jednotlivým sťažnostným bodom, v rámci ktorých uviedol o. i. to, že v preskúmavanom rozhodnutí netvrdil, že sťažovateľ zničil alebo zmenil autentickosť kultúrnej pamiatky. Pri ukladaní sankcie však vzal do úvahy, že konaním sťažovateľa bolo spôsobené narušenie autentických vzťahov v predmetnom území, a síce že v pamiatkovom území, v blízkosti pamiatok zrealizoval nevhodný, atypický stavebný prvok, ktorý svojou existenciou negatívne vplýva na vnímanie a prezentáciu pamiatkového územia. Pritom podľa § 29 pamiatkového zákona je potrebné zachovávať pamiatkové hodnoty pamiatkového územia a aj dobrý estetický stav územia. Žalovaný tiež zdôraznil, že predmetná železobetónová doska je v danom území ako aj vo vzťahu k národným kultúrnym pamiatkam v bezprostrednom okolí nevhodná, atypická a
rušivá. Stotožnil sa s názorom správneho súdu, že sťažovateľom uvádzaná neodkladná potreba zabezpečenia svahu práve železobetónovou stropnou doskou nebola nijako preukázaná a nepreukazoval ju ani statický posudok, s ktorým sa správny súd oboznámil.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
24. Prejednávaná vec bola dňa 16.09.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Stk/9/2025. 25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP] a hľadísk uvedených v § 195 SSP, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
26. Podľa § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona (v znení účinnom od 30.03.2022 do 31.03.2024): „Priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu sa dopustí ten, kto uskutočňuje stavbu, stavebnú zmenu alebo udržiavacie práce na nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ak sa nachádza v pamiatkovom území alebo ochrannom pásme, bez právoplatného rozhodnutia alebo bez záväzného stanoviska krajského pamiatkového úradu alebo nedodržiava podmienky určené v tomto rozhodnutí alebo v záväznom stanovisku.“ 27. Podľa § 43 ods. 1 pamiatkového zákona (v znení účinnom od 30.03.2022 do 31.03.2024): „Iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu sa dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá sa dopustí konania podľa § 42 ods. 1.“ 28. Podľa § 43 ods. 2 písm. b) pamiatkového zákona (v znení účinnom od 30.03.2022 do 31.04.2024): „Krajský pamiatkový úrad uloží právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi pokutu vo výške od 200 eur do 400000 eur, ak sa dopustí konania uvedeného v § 42 ods. 1 písm. h) až k).“ 29. Podľa § 43 ods. 3 pamiatkového zákona (v znení účinnom od 30.03.2022 do 31.03.2024): „Krajský pamiatkový úrad uloží pokutu až do výšky dvojnásobku sumy uvedenej v odseku 2, ak ide o kultúrnu pamiatku, pamiatkové územie, ochranné pásmo, archeologický nález alebo archeologické nálezisko zapísané do Zoznamu svetového dedičstva.“ 30. Podľa § 43 ods. 5 pamiatkového zákona (v znení účinnom od 30.03.2022 do 31.03.2024): „Krajský pamiatkový úrad pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť konania, závažnosť nepriaznivých zmien kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, význam kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, archeologického nálezu alebo archeologického náleziska, rozsah hroziacej škody alebo spôsobenej škody. Škodu na kultúrnej pamiatke určí pamiatkový úrad najmenej vo výške oprávnených nákladov na jej vrátenie do pôvodného stavu rekonštrukciou alebo reštaurovaním pri použití pôvodných materiálov a technologických postupov. Pri poškodení alebo zničení archeologického náleziska sa škoda určí vo výške nákladov na realizáciu archeologického výskumu.“
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
31. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozsudok správneho súdu, ktorým správny súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty za iný správny delikt podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona.
Správneho deliktu sa žalobca dopustil tým, že v druhej polovici roku 2022 zrealizoval stavbu oporného múru so železobetónovou stropnou doskou, ktorým je prekrytá časť nádvoria, v pamiatkovom území - v pamiatkovej rezervácii Banská Štiavnica, v lokalite „Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí“ zapísanej do Zoznamu Svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO, v rozpore s rozhodnutím o zámere a súhlasným záväzným stanoviskom.
32. Kasačný súd v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje za potrebné hneď na úvod poukázať na obsah kasačnej sťažnosti, ktorý bol na mnohých miestach formulovaný vo všeobecnej rovine. Kasačný súd pripomína, že kvalita kasačnej sťažnosti v značnej miere predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu a všeobecná či strohá kasačná argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov (porov. rozhodnutia Najvyššie správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/18/2022 zo dňa 28.03.2024 či sp. zn. 4Sfk/44/2022 zo dňa 27.07.2023).
33. Prvou kasačnou námietkou sťažovateľ brojil proti tomu, že správny súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s jeho žalobnými námietkami. V tomto bode kasačnej sťažnosti však sťažovateľ nešpecifikoval, s ktorou jeho žalobnou námietkou či postupom žalovaného sa správny súd nezaoberal dostatočne, čím znemožnil bližší kasačný prieskum tejto námietky. Úlohou kasačného súdu nie je, aby za sťažovateľa vyhľadával možné porušenia zákona zo strany správneho súdu alebo aby všeobecne uplatnenú argumentáciu individualizoval na okolnosti prejednávanej veci.
34. Sťažovateľ ďalej namietal, že mu správny súd neposkytol odpoveď za žalovaného, ktorý sa v preskúmavanom rozhodnutí začal zaoberať § 27 ods. 1 pamiatkového zákona, no nekonštatoval ohrozenie pamiatkových hodnôt kultúrnej pamiatky, čo podľa sťažovateľa ani nemá oporu v administratívnom spise. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že úlohou správneho súdnictva nie je nahrádzanie činnosti správnych orgánov. Úlohou správneho súdnictva je poskytovať ochranu právam a právom chráneným záujmom fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP).
Túto ochranu však správne súdnictvo nezabezpečuje tým, že priamo rozhoduje o subjektívnych právach účastníkov súdneho konania, ale tým, že preskúmava výsledky činnosti orgánov verejnej správy, ktorými dochádza k zásahom do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb (§ 2 ods. 2
SSP). Správny súd tak v rámci subsidiarity správneho súdnictva nebol povinný a ani nemohol poskytovať odpovede za žalovaného. Zároveň nie je nevyhnutné, aby sa správny súd vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania, ale len s tými, ktoré majú rozhodujúci vplyv na výsledok sporu. Podľa kasačného súdu, skutočnosť, že žalovaný v rámci vysporiadania sa s námietkami sťažovateľa poukázal na § 27 ods. 1 pamiatkového zákona, no nekonštatoval ohrozenie pamiatkových hodnôt kultúrnej pamiatky, nemá samo o sebe vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, keďže na porušení tohto ustanovenia nestál ani výrok o vine ani o sankcii. Poukaz na toto ustanovenie mal len podpornú argumentačnú povahu vo vzťahu k vysporiadaniu sa s námietkami sťažovateľa, pričom žalovaný zreteľne vysvetlil, že pamiatkový fond sa skladá nielen z kultúrnych pamiatok ale aj pamiatkových území a práve o ochranu pamiatkového územia v predmetnej veci išlo. Preto ani nevysporiadanie sa s touto žalobnou námietkou zo strany správneho súdu nemalo nijaký vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku, pretože nešlo o námietku podstatnú, ktorá by mohla byť spôsobilá
privodiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. 35. Sťažovateľ v podstate ani nerozporoval to, že sa dopustil iného správneho deliktu podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona, keď na parcele nachádzajúcej sa v pamiatkovom území, v lokalite zapísanej do UNECSO vybudoval stavbu oporného múru, ktorým je prekrytá časť nádvoria železobetónovou stropnou doskou v rozpore s rozhodnutím o zámere a súhlasným záväzným stanoviskom. Tvrdil len, že správne orgány nezohľadnili skutočnosť, že sanoval stav spočívajúci v zosuve svahu, ktorý nastal, že nezničil ani nezmenil autentickosť žiadnej pamiatky a že práve stavba oporného múru zabránila, aby pamiatky a iné nehnuteľnosti boli ohrozené zosuvom svahu.
36. V tomto smere kasačný súd poukazuje na to, že podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona sa iného správneho deliktu dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá uskutočňuje stavbu, stavebnú zmenu alebo udržiavacie práce na nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ak sa nachádza v pamiatkovom území alebo ochrannom pásme, bez právoplatného rozhodnutia alebo bez záväzného stanoviska krajského pamiatkového úradu alebo nedodržiava podmienky určené v tomto rozhodnutí alebo v záväznom stanovisku.
Za toto konanie je možné podľa § 43 ods. 2 písm. b) pamiatkového zákona uložiť pokutu vo výške od 200 eur do 400000 eur. Pritom, ak ide o pamiatkové územie, zapísané do Zoznamu svetového dedičstva, je možné v zmysle § 43 ods. 3 pamiatkového zákona uložiť pokutu až do výšky dvojnásobku sumy uvedenej vyššie.
37. Pamiatkový zákon za vyššie uvedený správny delikt zakotvuje objektívnu zodpovednosť subjektu, teda typ administratívnoprávnej zodpovednosti, pre vznik ktorej sa nevyžaduje zavinenie. Skutočnosti uvádzané sťažovateľom na jeho obranu (v bode 35 tohto rozsudku) považuje kasačný súd za irelevantné na vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti, keďže pamiatkový zákon neustanovuje takýto liberačný dôvod vo vzťahu k zodpovednosti za predmetný iný správny delikt. Uvádzané okolnosti by mohli mať, podľa názoru kasačného súdu, nanajvýš vplyv na výšku uloženej sankcie.
38. Zároveň kasačný súd zdôrazňuje, že v predmetnom prípade nebol sťažovateľ sankcionovaný za samotné vybudovanie oporného múra, pretože statické zabezpečenie oporného múra (bez stropnej dosky) mal sťažovateľ rozhodnutím o zámere ako i súhlasným záväzným stanoviskom, s určitými podmienkami, schválené. Avšak bol sankcionovaný za to, že v rozpore s rozhodnutím o zámere a súhlasným záväzným stanoviskom zrealizoval stavbu oporného múru práve s prekrytím časti dvora železobetónovou stropnou doskou na parcele nachádzajúcej sa v pamiatkovom území a v lokalite zapísanej do UNESCO.
Pritom ako uviedli správne orgány, stropná doska predstavovala cudzí prvok, ktorý sa do danej lokality nehodil a pôsobil cudzorodo. Zároveň kasačný súd opakuje, že problematickou bola stavba oporného múra s prekrytím časti dvora železobetónovou stropnou doskou, nie oporný múr
ako taký. Pokiaľ sťažovateľ trvá na tom, že jeho konanie malo charakter neodkladného úkonu s cieľom zabezpečiť svah pred zosuvom, kasačný súd sa stotožňuje so správnym súdom v tom, že uvedené nevyplýva ani zo sťažovateľom predloženého statického posudku, na ktorý sa odvoláva, ani z administratívneho spisu. Práve naopak, ním predložené stanovisko statika z 01.09.2023 uvádza, že stropná doska je nadbytočná a jej účinok sa dá nahradiť. Námietka, že sa správny súd uvedeným ani nezaoberal, je v priamom v rozpore s bodom 32 napadnutého rozsudku. Sťažovateľ ani neuviedol, v čom sú chybné závery správneho súdu o nepreukázaní neodkladnej potreby zabránenia zosuvu svahu železobetónovou stropnou doskou, ktoré správny súd vyvodil z ním vykonaného dokazovania (oboznámenia sa so statickým posudkom).
39. Podľa kasačného súdu, nakoľko sa sťažovateľ dopustil porušenia zákona, čo nebolo v predmetnom prípade ani sporné, a predmetný správny delikt preukázateľne spáchal, bolo dôvodné aj uloženie sankcie podľa pamiatkového zákona.
40. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty sťažovateľ namietal v podstatnom len irelevantnosť hornej hranice za správny delikt, ak je dolná hranica jasne daná, a skutočnosť, že akékoľvek jej navýšenie má správny orgán odôvodniť. Ak sťažovateľ tvrdí, že je irelevantné, aká je horná hranica za správny delikt, pretože dolná hranica je jasne daná, kasačný súd v zhode so správnym súdom sa s týmto tvrdením nestotožňuje. Ak je výška pokuty vyjadrená rozpätím sadzby, uloženie jej konkrétnej výšky v rámci tohto rozpätia je vecou správnej úvahy správneho orgánu.
Ukladanie pokút za správne delikty v konkrétnej výške v rámci zákonného rozpätia sa realizuje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečné právo správneho orgánu), ako správne uvádza správny súd. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti jeho rozhodovania, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
veci. Podrobiť správne uváženie súdnemu prieskumu je možné iba vtedy, ak správny orgán prekročil zákonom ustanovené medze tohto uváženia, alebo voľné uváženie zneužil. Pamiatkový zákon umožňuje za iný správny delikt (podľa § 43 ods. 1 a § 42 ods. 1 písm. h/) uložiť pokutu vo výške od 200 do 400000 eur, pritom tuto výšku možno s poukazom na § 43 ods. 3 pamiatkového zákona zvýšiť až do výšky dvojnásobku, ak sa skutok dotýka pamiatkového územia, zapísaného do Zoznamu svetového dedičstva. V prejedávanom prípade, bola sťažovateľovi za iný správny delikt podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 písm. h) pamiatkového zákona uložená pokuta vo výške 7000 eur, a teda v zákonom stanovenom
rozpätí. 41. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že akékoľvek navýšenie pokuty od spodnej hranice má byť odôvodnené, s týmto tvrdením sa kasačný súd v zásade stotožňuje. Uloženie akejkoľvek výšky pokuty, aj keby bola uložená na spodnej hranici sadzby, musia správne orgány odôvodniť. V prejednávanom prípade kasačný súd poukazuje na to, že KPÚ pri ukladaní pokuty zobral do úvahy (i) konanie žalobcu (stavba oporného múru so železobetónovou stropnou doskou v rozpore s rozhodnutím o zámere a súhlasným záväzným stanoviskom); (ii) skutočnosť, že v čase vydávania druhého nesúhlasného záväzného stanoviska sťažovateľ predmetný oporný múr so železobetónovou stropnou doskou, ktorá v pamiatkovej rezervácii pôsobila cudzorodo, už čiastočne zrealizoval; (iii) narušenie autentických vzťahov v danej lokalite, situovanie cudzorodého prvku v ochrannom pásme národných kultúrnych pamiatok; a (iv) možnosť vykonania nápravy. Žalovaný odôvodnenie vo vzťahu k výške pokuty doplnil s tým, že konkretizoval, že sa sťažovateľovi ukladá pokuta podľa § 43 ods. 2 písm. b) a § 43 ods. 3
pamiatkového zákona. Zároveň v preskúmavanom rozhodnutí doplnil, že zobral do úvahy (i) závažnosť konania, ktorú vyjadril aplikáciou § 43 ods. 2 písm. b) pamiatkového zákona, ktorý za predmetný iný správny delikt stanovuje vyššiu sankciu, čím je vyjadrená vyššia závažnosť; (ii) závažnosť nepriaznivých zmien pamiatkového územia, a to vytvorenie nevhodného prvku - novotvaru; (iii) skutočnosť, že ide o pamiatkovú rezerváciu zapísanú do zoznamu UNECSO, čo je potrebné považovať za najchránenejší druh pamiatkového územia (kritériá i - iii sú kritériami explicitne určenými § 43 ods. 5 pamiatkového zákona - pozn. kasačného súdu); (iv) skutočnosť, že sa sťažovateľ deliktu dopustil prvýkrát a (v) skutočnosť, že žalobca bol príslušnými orgánmi vyzývaný na zastavenie prác, čo však neurobil (čím správne orgány zdôvodnili aj potrebu represívnej a preventívnej funkcie sankcie). Kasačný súd konštatuje, že z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že tieto sa otázkou určenia výšky sankcie zaoberali a v odôvodnení uviedli svoje úvahy, na základe ktorých považovali uloženú sankciu za primeranú.
Kasačný súd preto nepovažuje za dôvodnú námietku sťažovateľa, že nie je zrejmé, prečo mu bola uložená pokuta vo výške 7000 eur. Zároveň kvalifikovane netvrdil a nepreukázal ani nijaký diskriminačný charakter pokuty, ktorú správne orgány ukladajú v iných skutkovo obdobných veciach a obmedzil sa len na strohé tvrdenie, že „iným“ sa ukladá nižšia pokuta (nie je zrejmé komu ani za aké konanie).
42. Pozornosti kasačného súdu neušlo, že v rámci hodnotenia zákonných kritérií pri ukladaní pokuty, ktoré vyplývajú z § 43 ods. 5 pamiatkového zákona, absentuje osobitné vyhodnotenie kritéria „rozsahu hroziacej alebo spôsobenej škody“. Napriek uvedenému kasačný súd na uvedenú skutočnosť neprihliadal, pretože sťažovateľ v kasačnej sťažnosti túto skutočnosť
nenamietal. V kasačnom konaní je kasačný súd viazaný rozsahom a dôvodmi uplatnených sťažnostných námietok, pričom nejde o otázku spadajúcu pod § 195 SSP, kedy by kasačný súd sťažnostnými bodmi nebol viazaný (otázku nedostatočne zisteného skutkového stavu, resp. rozpor s administratívnym spisom; otázku zániku zodpovednosti; otázku zásad trestného konania či zásad ukladania trestov; či otázku, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy). Kasačný súd zároveň uvádza, že vzhľadom na povahu skutku a spôsob jeho spáchania boli pre správne orgány kľúčové práve ostatné zákonné kritériá, ktoré boli riadne vyhodnotené (viď predchádzajúci bod), a možno povedať, že kritérium rozsahu hroziacej či spôsobenej škody v predmetnom prípade nemalo rozhodujúci význam (napr. nedošlo k materiálnemu poškodeniu kultúrnej pamiatky či archeologického náleziska). Bez ohľadu na uvedené, bolo úlohou sťažovateľa uviesť možné dôvody nezákonnosti tak, aby kasačný súd mohol z uvedených dôvodov preskúmať rozhodnutia správnych orgánov a správneho súdu.
Sťažovateľ vo vzťahu k výške pokuty v podstatnom namietal len irelevantnosť hornej hranice sadzby, skutočnosť, že jej navýšenie má byť odôvodnené a absenciu konkrétnosti pri odôvodňovaní výšky pokuty z dôvodu, že správne orgány nezohľadnili „najpodstatnejšiu“ skutočnosť - bezpečnosť ľudí a ochranu majetku zastabilizovaním svahu, k čomu sa kasačný súd vyjadril vyššie.
43. V súvislosti so všeobecným návrhom sťažovateľa, aby kasačný súd alternatívne uplatnil sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP, kasačný súd dáva do pozornosti, že sankčná moderácia je zákonodarcom zverená výlučne len správnemu súdu, nie však kasačnému súdu (rozsudok sp. zn. 8Shk/2/2023 zo dňa 25.09.2024; sp. zn. 2Asan/13/2019 zo dňa 16.12.2021).
Z tohto dôvodu sa návrhom sťažovateľa nezaoberal.
VII. Záver
44. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 45. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. januára 2026