1Svk/11/2023

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. KaPO/9571/2021, ČRZ: 109677/2021 zo dňa 7. októbra 2021 podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) v spojení so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) a v spojení s Organizačným poriadkom Centra právnej pomoci nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci v právnej veci o náhradu škody vo výške 2469,49 Eur s príslušenstvom spôsobenú štátom pri výkone verejnej moci Okresným súdom Prešov, v konaní vedenom pod sp. zn. 15Csp/135/2018 a Okresným súdom Bratislava I ako registrovým súdom. 2. V rozhodnutí uviedol, že žalobca mieni podať žalobu o náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prešov a Okresného súdu Bratislava I ako registrového súdu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že vec, s ktorou sa žalobca obrátil na Centrum právnej pomoci, je zrejme bezúspešná, preto už nebolo potrebné zaujať stanovisko k tomu, či žiadateľ spĺňa podmienku stavu materiálnej núdze a podmienku hodnoty sporu.

II. Konanie na krajskom súde

Uvedený záver nevyplýva ani z tvrdení žalobcu, ani z výkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 115/2010 zo dňa 31. mája 2011 citovaného žalovaným. Z uvedeného rozhodnutia okrem záveru, ktorý si žalovaný osvojil, a teda že pri nesprávnom úradnom postupe „ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí“ vyplýva aj to, že „pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí“. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napríklad nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.“

6. Podľa názoru správneho súdu žalobca nepochybne vo svojej žiadosti o právnu pomoc namietal oneskorené vydanie rozhodnutia a nečinnosť súdu, preto nie je dôvod spochybňovať predmet jeho zamýšľanej žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 541/2003 Z. z.) ako náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Žalovaný sa napriek tomu, že v prevažnej miere posúdil námietky žalobcu ako spochybňujúce zákonnosť rozhodnutia súdu o zastavení konania, venoval v časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj dôvodom zrejmej bezúspešnosti sporu žalobcu v prípade, ak by predmetom zamýšľanej žaloby bola náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom konajúcich súdov. Správny súd preto venoval pozornosť primárne zákonnosti tejto časti záverov žalovaného.

Samozrejme, nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona č. 327/ 2005 Z. z. z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva, alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť, napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú treba považovať i situáciu, ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach, alebo ak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu včasného nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti podľa procesných predpisov (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžk/18/2020 z 15.12.2021).

9. Ako ďalej uviedol správny súd, žalobca k tomuto záveru žalovaného v správnej žalobe poukázal na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu Prešov podal a tento ju vybavil listom č. Spr 22134/2019 zo dňa 26. septembra 2019.

. .“ v zásade konštatoval, že sťažnosť podal a tým bola uvedená podmienka vyplývajúca z § 9 ods. 2 cit. zákona splnená, pričom až súd konajúci vo veci náhrady bude spôsobilý posúdiť, či k zbytočným prieťahom v konaní došlo.

Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy, s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR, na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu, na podklade sťažnosti na prieťahy).

čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“

12. Taktiež správny súd poukázal na to, že z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. januára 2013 vyplýva, že predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch pri výkone verejnej moci, je konštatovanie existencie takýchto prieťahov niektorým zo subjektov uvedených v citovanom ustanovení a pokiaľ žalobca splnenie tejto podmienky nepreukázal, žalovaný postupoval správne, keď žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal.

14. Podľa názoru správneho súdu žalovaný teda žiaden dôkaz použiteľný pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote nepredložil, hoci bol na to žalovaným výslovne vyzvaný v rozhodnutí č. sp. KaPO/9571/2021, ČRZ: 48282/2021 zo dňa 19. mája

disponoval.

Keďže v prípade žalobcu nebolo preukázané splnenie predpokladov uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom súdu podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., teda nebola preukázaná existencia akéhokoľvek relevantného právneho aktu, ktorým oprávnený orgán konštatuje prieťahy v konaní súdu, nie je dôvodné bližšie sa zaoberať otázkou vzťahu medzi nemožnosťou uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto z neho získal prospech a uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu. 16. Ďalej súd uviedol, že pokiaľ žalobca namietal prieťahy v postupe žalovaného pri rozhodovaní o jeho nároku na právnu pomoc správny súd konštatuje, že samotná dĺžka konania žalovaného nemá za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Správny súd z administratívneho spisu nezistil, že by žalovaný v konaní vykonával také procesné úkony, ktoré by zbytočne predlžovali konanie, a už vôbec z administratívneho spisu nevyplýva žiaden náznak toho, že by žalovaný konanie úmyselne predlžoval s cieľom poškodiť žalobcu na jeho

Napriek tomu, že pre zásadný záver správneho súdu o zákonnosti rozhodnutia žalovaného, postačuje aj doposiaľ uvedená argumentácia, správny súd považuje za potrebné vyjadriť sa obiter dictum aj k žalobnej námietke týkajúcej sa nesprávneho posúdenia uplynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Z uvedených rozhodnutí aj vo vzťahu k veci žalobcu vyplýva, že pre posúdenie otázky premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo spotrebiteľských úverov zďaleka nepostačuje strohé poukázanie na dátum plnenia jednotlivých splátok žalobcom, ale je potrebné túto otázku skúmať veľmi pozorne a komplexne, s prihliadnutím aj na výsledky dokazovania skutočnej vedomosti spotrebiteľa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.

udržateľný.

18. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Sťažovateľ považuje rozhodnutie správneho súdu za nepreskúmateľné a arbitrárne, čiže v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie a v rozpore s čl. 46 ods.1 Ústavy SR ako i v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 19. Sťažovateľ uviedol, že rozsudok správneho súdu považuje za nepreskúmateľný, nakoľko správny súd sa nezaoberal námietkou sťažovateľa, či sťažovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody od štátu tým, že žalovaný (Endipro, s.r.o.) v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia bol Okresným súdom Bratislava I, oddelenie obchodného registra, vymazaný z registra v čase, keď na Okresnom súde Prešov prebiehal a nebol skončený podnikateľský súdny spor o vydanie bezdôvodného obohatenia a sťažovateľ si nemohol pohľadávku ako bezdôvodné obohatenie úspešne uplatniť. 20. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na to, že už v žalobe uviedol, že Okresným súdom Prešov došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď žalovanému ( Endipro, s.r.o.) nezaslal jeho návrh na vykonanie dôkazov, aby predložil súdu zmluvy o úvere uzatvorené so žalobcom, na základe ktorých bola vytvorená dohoda o úhrade dlhu. Správny súd sa absolútne nevyjadril k tejto námietke sťažovateľa, či náhodou toto nie je nesprávny úradný postup, najmä ak ide o spotrebiteľský spor s ochranou slabšej strany s poukazom na Smernicu Rady č. 97/ 13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá má prednosť pred zákonmi SR. I z týchto dôvodov považuje sťažovateľ rozsudok správneho súdu za nepreskúmateľný. 21. Podľa jeho názoru vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia súdu je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup, ktorým bolo účastníkovi znemožnené, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 220 ods. 2 CSP ako i rozsudok Nejvyššího správního soudu sp. zn. 2Asf 24/2005, rozhodnutia m.m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 197/07). 22. Sťažovateľ namietal v konaní, že Okresným súdom Prešov došlo k nesprávnemu úradnému postupu - úmyselnej nečinnosti súdu, keď sťažovateľ žiadal, aby súd konal v zrýchlenom konaní, nakoľko žalovaný je v likvidácii. Správny súd vo svojom rozhodnutí ale nedal odpoveď na tento právny argument sťažovateľa, či nereagovaním alebo nekonaním Okresného súdu Prešov na výzvu sťažovateľa, aby konal v zrýchlenom konaní, nakoľko žalovaný je v likvidácii, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu v spotrebiteľskom spore s vyšším princípom ochrany spotrebiteľa. Z tohto dôvodu je rozsudok správneho súdu arbitrárny. 23. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadril.

24. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. mája 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

26. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 541/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

30. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré malo za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

32. Z predložených dokladov vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 15C/ 135/2018-104 zo dňa 17. apríla 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. júna 2020, bolo konanie v právnej veci o zaplatenie 2469,49 Eur žalobcu - sťažovateľa proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii (predtým Provident Financial, s.r.o.) zastavené.

konanie zastaví. 33. Podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ v žiadosti (doručenej žalovanému Centru právnej pomoci dňa 28. apríla 2021) o ustanovenia právneho zástupcu z radov advokátov Centrom právnej pomoci jednoznačne namietal nesprávny úradný postup súdov vo vyššie uvedenej právnej veci (bod 26 a 27 rozsudku). Nesprávny úradný postup súdov podľa neho spočíval v nečinnosti, v prieťahoch a v ignorovaní zákonov o ochrane spotrebiteľov v konaní

34. Kasačný súd v uvedenej právnej veci poukazuje na podanie sťažovateľa zo dňa 12. júna 2021, ku ktorému priložil sťažnosť pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 3. júla 2019 adresovanú predsedovi Okresného súdu Prešov. Predložil tiež list Okresného súdu Prešov zo dňa 5. augusta 2019, ktorým predseda okresného súdu v zastúpení podpredsedom okresného súdu sťažovateľovi oznámil, že nie je možné dodržať lehotu tridsiatich dní na vybavenie jeho sťažnosti z dôvodu nemožnosti zabezpečenia podkladov pre jej riadne vybavenie. Ďalej predložil odpoveď Okresného súdu Prešov sp. zn. Spr 22134/2019 zo dňa 29. septembra 2019, v ktorej mu predseda okresného súdu oznámil, že jeho sťažnosti týkajúce sa viacerých konaní vedených na

Taktiež ako bolo uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu v bode 58., žalovaný sa v časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia venoval aj dôvodom zrejmej bezúspešnosti sporu sťažovateľa v prípade, ak by predmetom zamýšľanej žaloby bola náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom konajúcich súdov.

37. Podľa kasačného súdu mal žalovaný právomoc posudzovať, či podanie žaloby sťažovateľom o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci podľa zákona č. 514/203 Z. z. by bolo zrejme bezúspešné. Žalovaný si teda môže samostatne ustáliť otázku zrejmej bezúspešnosti sporu v prima facie zrejmých prípadoch a za taký je potrebné považovať aj prejednávaný prípad. „Úspešnosť v spore“, v ktorej sa právna pomoc žiada, v tomto prípade v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. totiž závisí od preskúmania splnenia podmienok, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. v prípade úspešnosti žaloby vyžaduje. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo vložené do citovaného zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013., ako predpoklad priznania nároku na náhradu škody voči štátu ustanovuje povinnosť, aby nesprávny úradný postup skonštatoval príslušný orgán, ktorý je v zákone výslovne uvedený. Žalobca ani v konaní pred

Ak by žalovaný právomoc ustáliť si otázku zrejmej bezúspešnosti sporu v takýchto prípadoch nemal, táto podmienka pre priznanie nároku na bezplatnú právnu pomoc by v zákone o poskytovaní právnej pomoci v mnohých prípadoch stratila svoje opodstatnenie.

patriť. V snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy i v prípadoch, v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo bránenie práva je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z.). Samozrejme, nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona č. 327/2005 Z.z. z vecnej stránky.

Za obdobnú treba považovať i situáciu, ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach alebo ak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu včasného nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti podľa procesných predpisov. Pokiaľ ide o negatívnu podmienku „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto konania, ktorý nemôže prejudikovať právne následky pre vyššie uvedené dovolacie konanie. Tento pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“ a naznačuje taký skutkový stav veci, u ktorého odporca pri dodržaní odbornej starostlivosti pri prvotnej analýze veci postupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť náklady právnej pomoci.

žiadateľa označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení nie je správny orgán oprávnený ich hodnotiť, to prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej, avšak musí posúdiť, či žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci je schopný aspoň označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení. K otázke posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu odporcom zaujal názor aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 253/2013-24 z 25. apríla 2013, v ktorom konštatoval, že „Posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany Centra právnej pomoci podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. je pritom len posúdením splnenia jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná.“

40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.).

V Bratislave dňa 30. mája 2024