1Svk/12/2022

1. Dňa 20.04.2017 podal ďalší účastník správneho súdneho konania - Slovak Telekom, a.s. - návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby „B2B: INS_NR_JLR“ na Obec Lužianky, ako príslušný stavebný úrad podľa ust. § 117 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „stavebný zákon“). Stavba bola v návrhu špecifikovaná ako „Výstavba siete optických káblov miestnych prenosových prostriedkov, ktoré zabezpečia kvalitné a dostatočne dimenzované zväzky miestnych telekomunikačných okruhov pre poskytovanie požadovaných služieb.

stavby podal odvolanie žalobca tvrdiac, že je účastníkom konania, nakoľko sa predmetná stavba nachádza v strategickom parku. Stavebný úrad postúpil odvolanie spolu so spisom odvolaciemu orgánu - Okresnému úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky.

„B2B: INS_NR_JLR“. 4. Prvostupňový správny orgán odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení s § 34 ods. 1, 2, § 140 stavebného zákona a vecne tým, že v prejednávanej veci ide o územné konanie, pričom žalobca nie je vlastníkom žiadneho z pozemkov, na ktorých má byť stavba umiestnená, ani susedných pozemkov, ani najbližšej stavby a ani nie je predmetnou stavbou žiadnym spôsobom dotknutý.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky rozhodnutím č. 05297/2018/ SV/01184 zo dňa 15.01.2018 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie

žalovaný. 7. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, že dôvody, ktorými žalobca preukazuje svoje právo byť účastníkom predmetného územného konania, nie je možné považovať za dostatočné. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný skonštatoval, že v danom konkrétnom prípade sa jedná o územné konanie, ktorému nepredchádzalo žiadne konanie podľa osobitného predpisu v zmysle § 140c ods. 8 stavebného zákona, t. j. predmetná stavba nebola predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie. Žalobca taktiež nie je stavebníkom predmetnej stavby, nie je jej vlastníkom a ani vlastníkom žiadneho z pozemkov, na ktorých je predmetná stavba umiestnená, a preto jeho vlastnícke práva nemôžu byť predmetnou stavbou žiadnym spôsobom dotknuté. Skutočnosť, že žalobca bol účastníkom konania v zmysle zákona EIA vo veci navrhovanej činnosti „Automotive Nitra Project“ neznamená, že sa tieto jeho práva automaticky vzťahujú aj na iné územné konania stavieb umiestnených v rámci strategického parku. Z uvedeného dôvodu podľa žalovaného žalobcovi (sťažovateľovi) neprináleží postavenie účastníka konania, nakoľko sa v predmetnom

9. V súvislosti s ďalšími námietkami žalobcu žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že procesné konanie prebiehajúce v rámci meritórneho konania je samostatným správnym konaním, k námietkam, ktoré súvisia s meritórnym konaním a rozhodovaním vo veci umiestnenia predmetnej stavby, ako aj k námietkam, ktoré súvisia s konaniami podľa stavebného zákona vo veci iných stavieb podľa osobitného predpisu, sa v rozhodnutí

II. Konanie pred správnym súdom

10. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (ako i prvostupňového rozhodnutia), vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania. 11. Krajský súd rozsudkom č. k. 11S/59/2018-157 zo dňa 20.09.2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. 12. Námietku žalobcu smerujúcu voči vecnej nepríslušnosti správnych orgánov vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú argumentujúc tým, že nedošlo k naplneniu podmienok v zmysle § 117b stavebného zákona (upravujúceho pôsobnosť obvodného úradu v sídle kraja, ak ide o uskutočnenie stavby, ktorá je významnou investíciou). Krajský súd mal za to, že v územnom konaní, v ktorom sa žalobca domáhal účastníctva, rozhodovali príslušné správne orgány, a to Obec Lužianky v súlade s § 117 ods. 1 v spojení s § 119 ods. 1 stavebného zákona, Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky v súlade s § 118 stavebného zákona a žalovaný v súlade s § 2 písm. b/ zákona č. 608/2003 Z. z. v spojení s § 8 ods. 1 písm. j) zákona č. 575/

Aplikáciou derogačného pravidla (špeciálny zákon ruší generálny zákon) v prejednávanej veci dospel krajský súd k záveru, že na posúdenie účastníctva žalobcu v územnom konaní bolo potrebné postupovať podľa § 34 ods. 1 a 2 stavebného zákona, ktorý je v územnom konaní špeciálnym zákonom vo vzťahu k všeobecnému predpisu o správnom konaní. Poukazujúc aj na § 140 stavebného zákona mal krajský súd za to, že na konanie vedené podľa stavebného zákona sa použijú pravidlá ustanovené Správnym poriadkom len vtedy, ak sám stavebný zákon ako osobitný predpis neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Uzavrel, že vzhľadom na to, že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov územného konania, a teda určuje ich okruh, je preto v danej veci vylúčená aplikácia § 14 Správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený okruh účastníkov správneho konania. Správny poriadok má subsidiárne

ÚS 752/2017 z 12.12.2017 a uzavrel, že § 14 ods. 1 Správneho poriadku sa na účastníctvo v územnom konaní neaplikuje, a to práve s poukazom na § 140 stavebného zákona, ktorý v § 34 ods. 1 a 2 osobitne stanovuje okruh účastníkov územného konania.

Krajský súd s prihliadnutím na príslušné ustanovenia zákona EIA v prejednávanej veci nezistil, a podľa krajského súdu to žalobca ani nepreukázal, že by takáto navrhovaná činnosť, ktorá bola predmetom územného konania, mala byť predmetom posudzovania podľa zákona EIA.

Krajský súd mal za to, že žalobca v podanej žalobe dostatočne nekonkretizoval, akým spôsobom navrhované umiestnenie stavby zasahuje do jeho práv a oprávnených záujmov a ako bol vydaním rozhodnutia ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. Samotné tvrdenie, že bol ukrátený na právach, podľa krajského súdu nepostačuje, žalobca musí zdôvodniť, v čom spočíva ukrátenie na jeho právach, a to nielen možnými hypotetickými následkami.

17. Krajský súd sa nezaoberal námietkami žalobcu, ktoré prezentoval na pojednávaní dňa 20.09.2021 z dôvodu, že ide o námietky vznesené po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie námietok (koncentračná zásada). V tomto smere krajský súd argumentoval tým, že v zmysle koncentračnej zásady je uvádzanie skutkových okolností a právneho posúdenia veci a označovanie dôkazných návrhov v zásade obmedzené, až na výnimky stanovené SSP, len do uplynutia lehoty na podanie žaloby. Podľa krajského súdu skutočnosť, že bývalý prednosta Okresného úradu Nitra N. sa stal v júni 2021 prokuristom spoločnosti MH Invest s.r.o. nemožno vyhodnotiť tak, že rozhodnutia Okresného úradu Nitra, ktoré boli vydané v čase výkonu funkcie prednostu N., sú rozhodnutiami, ktoré vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Oprávnenosť orgánu vo veci konať je daná jeho vecnou príslušnosťou upravenou v príslušných zákonných ustanoveniach a pokiaľ má účastník konania dôvodné podozrenie, že osoba, ktorá vydala rozhodnutie, bola neoprávnenou osobou, resp. zaujatou osobou, môže uplatniť i v správnom konaní námietku predpojatosti. V tomto bode krajský súd taktiež podotkol, že pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§135 ods. 1 SSP) alebo v čase vydania opatrenia.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanoviská účastníkov konania

19. V rámci vymedzených sťažnostných dôvodov sťažovateľ uviedol najmä tieto sťažnostné body: - sťažovateľ tvrdil, že vo veci územného konania zjavne rozhodovali vecne nepríslušné správne orgány, čoho dôsledkom je aj nepríslušnosť orgánu, ktorý rozhodol o jeho vylúčení.

Krajskému súdu vytkol, že sa týmto v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nezaoberal; - krajskému súdu vytkol, že sa nezaoberal námietkou, ktorú sťažovateľ prezentoval na pojednávaní, a to z dôvodu, že podľa krajského súdu ide o námietku vznesenú po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie námietok a nestotožnil sa ani s tým, že ide o rozšírenie žalobného dôvodu v súlade s § 134 ods. 2 písm. b) SSP. V čase podania správnej žaloby nevedel o danej skutočnosti (že N.. W. X., ktorý bol prednostom Okresného úradu v sídle kraja, sa stane prokuristom spoločnosti MH Invest s.r.o.), a preto ju nemohol včas uplatniť; - tvrdenie, že vo veci rozhodoval neoprávnený správny orgán sťažovateľ odôvodňoval podrobnou argumentáciou týkajúcou sa údajnej predpojatosti N.. W. X., ktorý bol prednostom Okresného úradu v sídle kraja a údajnou spriaznenosťou N.. W. X. so spoločnosťou MH Invest s.r.o. Podľa sťažovateľa mal N.. W. X. eminentný záujem na úspešnom vedení a zrealizovaní administratívnych konaní týkajúcich sa výstavby strategického parku, resp. keď v týchto

Svoju aktívnu žalobnú legitimáciu odvodzoval z § 178 ods. 1 SSP argumentujúc tým, že napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov bol ukrátený na svojich právach, a to z dôvodu, že je vlastníkom priamo susediacich pozemkov. Sťažovateľ argumentoval tým, že v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia bol vlastníkom parcely č. XXXX o výmere 2.560 m2, a teda povoľovanie predmetných stavieb sa tak priamo dotýkalo pozemkov, ku ktorým je jeho vlastnícke právo priamo dotknuté. Na základe uvedeného mal sťažovateľ za to, že je riadnym účastníkom aj tohto územného konania v rámci vybudovania strategického parku a obdobne sa ho priamo dotýka aj z toho dôvodu, že pre túto stavbu bol približne vyvlastnený a vyvlastňovaný. Zároveň uviedol, že pokiaľ vychádzame zo skutočnosti, že predmetná stavba sa realizuje v rámci tzv. strategického parku, čo jednoznačne deklaruje aj žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, tak tu je nutné zdôrazniť, že v rámci strategického parku neprebehlo zisťovacie konanie podľa zákona EIA. Samotný strategický park teda z hľadiska vplyvov na životné prostredie posudzovaný nebol. S ohľadom na túto skutočnosť

Sťažovateľ zdôrazňoval, že tu ide nesporne o stavbu, ktorá priamo súvisí so stavbou strategického parku, a teda bolo nutné viesť zisťovacie konanie a z tohto postupu by sťažovateľovi vyplývalo účastníctvo aj v tomto stavebnom povoľovacom konaní.

Podľa sťažovateľa orgány verejnej správy zrejme opomenuli konať v súlade s týmto ustanovením, a preto navrhol, aby toto pochybenie im vytkol práve kasačný súd. Správne orgány ešte pred vydaním rozhodnutia majú účastníkovi umožniť vyjadriť sa ku všetkým podkladom rozhodnutia v úradnom spise a navrhovať prípadné doplnenie podkladov rozhodnutia.

Podľa žalovaného sa krajský súd k otázke účastníctva sťažovateľa v dotknutom spore vyjadril vyčerpávajúcim spôsobom, pričom jednoznačne uviedol, prečo sa nezaoberal námietkami sťažovateľa vznesenými po uplynutí príslušnej lehoty. V súvislosti s opätovne vznesenou námietkou sťažovateľa, že už v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia bol sťažovateľ vlastníkom parcely č. XXXX o výmere 2560 m2 vedenej na LV č. XXXX v k. ú.

Podľa ďalšieho účastníka konania krajský súd správne posúdil otázku, či sťažovateľ bol účastníkom predmetného územného konania, a teda, či je preskúmavané rozhodnutie žalovaného zákonné, pričom svoje závery jasne a presvedčivo odôvodnil. Osobitne ďalší účastník konania poukázal na to, že sťažovateľ fakticky celú svoju argumentáciu o tom, že bol účastníkom predmetného územného konania, odvodzuje iba od toho, že v názve predmetnej stavby bol obsiahnutý výraz „JLR“. A z tohto jediného faktu, bez akéhokoľvek ďalšieho vecného zdôvodnenia, vyvodzuje závery, že ide o stavbu súvisiacu s výstavbou automobilového závodu Jaguar Land Rover, a že ide o súčasť navrhovanej činnosti, ktorá v súvislosti s výstavbou uvedeného závodu bola posudzovaná z pohľadu vplyvov na životné prostredie. Pre takéto závery však sťažovateľ nepredložil žiaden relevantný argument. Naopak, z administratívneho spisu je zrejmé, že stavba s názvom „B2B:INS. NR JLR“ s výstavbou automobilového závodu Jaguar Land Rover, resp. s činnosťami, ktoré sa posudzovali z pohľadu vplyvov na životné prostredie, bezprostredne nijako nesúvisí.

NR. JLR“ bola fyzicky ukončená v máji 2020 a momentálne reálne neslúži na pripojenie závodu na optickú sieť Telekomu. Podľa ďalšieho účastníka konania sťažovateľ nebol schopný predložiť relevantný argument, ktorý by preukazoval, že mal postavenie účastníka územného konania podľa § 34 stavebného zákona a nijako nedoložil ani len to, ako by mohli byť jeho práva a právom chránené záujmy stavbou „B2B:INS. NR.JLR“ dotknuté. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o zaujatosti pána N..

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

22. Prejednávaná vec bola dňa 08.03.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Svk/12/2022. 23. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý

rozsudok

krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

37. Primárne považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že obsah rozhodnutia kasačného súdu vo veci samej do značnej miery predurčuje kvalita kasačnej sťažnosti. Na jednej strane strohá a všeobecná kasačná argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Ale aj na druhej strane rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, má za následok, že sa kasačný súd pri „vysporiadaní“ takejto kasačnej sťažnosti obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1 AS 132/2021-30 zo dňa 15.07.2021, č. k 1 Afs 163/2021-52 zo dňa 12.10.2021 a č. k. 3 Afs 284/2022-99 zo dňa 14.04.2023). Rovnako je pre úspech v kasačnom konaní relevantné aj to, či žalobca (sťažovateľ) je v konaní pred krajským súdom a kasačným súdom konzistentný vo svojej argumentácii, nakoľko uplatňovanie práva novôt a nových dôvodov je v kasačnom konaní neprípustné.

V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

40. Ak ide o účastníctvo podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona, to vo všeobecnosti svedčí tomu, komu postavenie účastníka vyplýva z osobitného predpisu, t. j. z § 24 až § 27 zákona EIA. V prejednávanej veci však nebolo preukázané, že išlo o územné konanie, ktorému predchádzalo konanie podľa zákona EIA. Krajský súd nezistil ani to, že by konanie podľa zákona EIA malo takémuto povoľovaciemu konaniu o umiestnení stavby predchádzať. Dôkazné bremeno preukázania, že navrhovaná činnosť, ktorá bola predmetom územného konania, bola alebo mala byť predmetom konania podľa zákona EIA, zaťažovalo sťažovateľa, ktorý ho neuniesol. Kasačný súd sa plne stotožňuje s názorom krajského súdu, že sťažovateľ nijakým spôsobom nepreukázal a neosvedčil, že navrhovaná činnosť, ktorá bola predmetom územného konania v tejto konkrétnej veci, bola alebo mala byť predmetom posudzovania podľa zákona EIA. To, že konanie podľa zákona EIA prebehlo vo vzťahu k automobilovému závodu JLR, automaticky neznamená, že toto konanie zahŕňa a vzťahuje sa aj k stavbe siete optických káblov (mimo areálu automobilového závodu), ktorá bola predmetom tohto územného konania.

Toto tvrdenie sťažovateľa však zakladá novotu, keďže nebolo uplatnené v konaní pred krajským súdom, ktorej uplatnenie v kasačnom konaní nie je prípustné (§ 441 SSP). 41. Kasačný súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že zo samotného označenia stavby „JLR“ vyplýva, že sa jedná o líniovú stavbu súvisiacu s výstavbou automobilového závodu Jaguar Land Rover, a je teda zrejmé, že ide o súčasť navrhovanej činnosti, ktorá bola predmetom administratívnych konaní podľa zákona EIA.

42. Pokiaľ ide o účastníctvo podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, to vo všeobecnosti svedčí tomu, koho vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

Samotné tvrdenie o dotyku do právnej sféry resp. na právach nepostačuje. 43. Pre úspech v správnom súdnom konaní bolo povinnosťou sťažovateľa spochybniť zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov a to tým, že sťažovateľ presne vymedzí, prečo mal byť účastníkom územného konania a z čoho toto postavenie vyvodzuje. Uvedené však sťažovateľ neosvedčil. V zhode s názorom krajského súdu tak kasačný súd konštatuje, že u sťažovateľa neboli naplnené podmienky účastníctva v predmetnom územnom konaní vyžadované § 34 ods. 1 stavebného zákona, ktoré odkazuje na zákon EIA, ale ani § 34 ods. 2 stavebného zákona. Pozornosti kasačného súdu pritom neuniklo, že sťažovateľova argumentácia, na ktorej zakladá svoje účastníctvo v administratívnom konaní v rôznych štádiách konania (od administratívneho konania, cez konanie pred správnym súdom až po konanie pred kasačným súdom) nie je úplne konzistentná a dôvody účastníctva sťažovateľ mení, resp. dopĺňa. Sťažovateľ si tiež zrejme zamieňa inštitúty „žalobná legitimácia“ a „účastníctvo v administratívnom konaní“.

45. Námietku sťažovateľa, že v predmetnej veci mali rozhodovať vecne nepríslušné správne orgány vyhodnotil kasačný súd ako taktiež nedôvodnú. V predmetnej veci nedošlo k naplneniu podmienok na aplikáciu § 117b stavebného zákona, ako sa mylne domnieva sťažovateľ, keďže umiestňovaná stavba nie je významnou investíciou. Preto nie je dôvodné tvrdiť, že v predmetnom územnom konaní mal vykonávať pôsobnosť stavebného úradu okresný úrad v sídle kraja. Napriek chybe v písaní zo strany žalovaného v časti odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, kde žalovaný nesprávne uviedol, že Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky vo veci konal ako správny orgán príslušný podľa § 117b stavebného zákona, podstatné aj z pohľadu kasačného súdu je to, že vo veci rozhodovali príslušné správne orgány, a to Obec Lužianky v súlade s § 117 ods. 1 v spojení s § 119 ods. 1 stavebného zákona, Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky v súlade s § 118 stavebného zákona a žalovaný v

Navrhovaná činnosť sa mala uskutočniť v územnom obvode viacerých stavebných úradov (obec Dražovce a Lužianky), za príslušný stavebný úrad bola určená obec Lužianky, a to v súlade s § 119 ods. 1 stavebného zákona Okresným úradom Nitra, odborom výstavby a

nakoľko sa nejednalo o prípad vymedzený v § 134 ods. 2, resp. § 195 a § 418 SSP. Uvedená námietka nezakladá ani prípad predpokladaný ustanovením § 134 ods. 2 SSP písm. b) SSP), ako sa domnieva sťažovateľ, ktoré umožňuje správnemu súdu ísť nad rozsah správnej žaloby, ak rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Oprávnenosť orgánu vo veci konať je daná jeho vecnou príslušnosťou upravenou v príslušných zákonných ustanoveniach.

X., sú rozhodnutiami, ktoré vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP), alebo v čase vydania opatrenia. Preto okolnosti tvrdené sťažovateľom týkajúce sa N.. X. vyhodnotil aj kasačný súd ako domnelú vadu sťažovateľa bez relevancie k meritu veci.

žalovaného. Kasačný súd zastáva názor, že pokiaľ mal sťažovateľ za to, že došlo k porušeniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku, mal to v správnej žalobe kvalifikovane namietnuť a presne vymedziť (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/36/2022 zo dňa 02.08.2022).

Len z obsahu žaloby sa možno domnievať, že sťažovateľ namietal nemožnosť vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia o odvolaní. V tejto súvislosti len pre úplnosť kasačný súd poznamenáva, že odvolací orgán vychádzal zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým orgánom (ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril prostredníctvom podaného odvolania) a nevykonával žiadne dokazovanie. Teda kasačný súd v uvedenom ani nevzhliadol možné podstatné porušenie sťažovateľových práv v odvolacom konaní. Nie je však úlohou správneho ani kasačného súdu iniciatívne vyhľadávať za sťažovateľa možné dôvody nezákonnosti administratívnych rozhodnutí.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

48. Sumarizujúc vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol vecne správne, keď žalobe žalobcu nevyhovel a ako nedôvodnú ju zamietol. Námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. O nároku na náhradu trov kasačného konania sťažovateľa a žalovaného rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdneho spisu nenastali, preto im kasačný súd právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 50. Hoci ďalšiemu účastníkovi konania vznikli v kasačnom konaní trovy, kasačný súd mu náhradu týchto trov nepriznal, a to podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP, z dôvodu, že ďalšiemu účastníkovi konania nebola v kasačnom konaní uložená žiadna povinnosť (vyjadril sa na základe výzvy krajského súdu, v zmysle ktorej bol poučený, že ak sa nevyjadrí, bude sa konať bez jeho vyjadrenia, a teda nebola mu uznesením uložená povinnosť vyjadriť sa). Zároveň ďalší účastník konania vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti nepredložil novú, resp. podstatnú argumentáciu, ktorá by z materiálneho hľadiska ovplyvnila výsledok kasačného konania. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.