1Svk/14/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Aliancia Fair-play, občianske združenie, so sídlom Hubeného 2491/7, 831 53 Bratislava, IČO: 31810195, právne zastúpený: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, so sídlom Rožňavská 2, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SL-OLVS-2021/ 003398-002 zo dňa 22. júna 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/201/2021 zo dňa 20. novembra 2024, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/201/2021 zo dňa 20. novembra 2024 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. SL-OLVS-2021/003398-002 zo dňa 22. júna 2021 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na správnom súde a na kasačnom súde.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

3 zákona č. 8/2009 Z.z. v roku 2020, 2. vydané povolenie na používanie zvláštnych výstražných znamení v zmysle § 40 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. (používané bývalým predsedom Správy štátnych hmotných rezerv Kajetánom Kičurom).“ 2. Žalovaný rozhodnutím č. KM-TO-2021/002118-007 zo dňa 09.04.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) o žiadosti rozhodol tak, že jej čiastočne nevyhovel, a to v rozsahu informácií požadovaných v bode č. 2 žiadosti z dôvodu, že tieto informácie tvoria utajovanú skutočnosť, ku ktorej je prístup v zmysle § 8 ods. 1 infozákona obmedzený. 3. Žalovaný dôvodil, že agenda vydávania povolení na zvláštne výstražné znamenia je evidovaná v osobitnej evidencii, ktorá obsahuje utajované skutočnosti podľa zákona č. 215/ 2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane utajovaných skutočností“). Predmetné utajované skutočnosti sa týkajú oblastí

Podľa bodu 111 prílohy k nariadeniu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 87/2015 o zozname utajovaných skutočností (ďalej aj „nariadenie ministerstva vnútra o zozname utajovaných skutočností“) utajovanou skutočnosťou je agenda vydávania povolenia na zvláštne výstražné znamenia. Žalovaný tak uzavrel, že požadované informácie sú utajovanou skutočnosťou, pričom neoprávnená manipulácia s touto utajovanou skutočnosťou by mohla zapríčiniť vážny zásah do právom chránených záujmov právnickej osoby alebo fyzickej osoby a zároveň by mohla ohroziť záujmy Slovenskej republiky.

6. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa žalovaný stotožnil so závermi povinnej osoby a uviedol, že informácie požadované žalobcom nie je možné sprístupniť, pretože tvoria utajovanú skutočnosť. 7. K námietke žalobcu, že utajovaná skutočnosť musí spĺňať formálnu i materiálnu podmienku, žalovaný uviedol, že správnemu orgánu neprináleží hodnotiť, či konkrétna informácia spĺňala materiálnu podmienku, a či mala alebo nemala byť zaradená medzi utajované skutočnosti a do zoznamu utajovaných skutočností.

II. Konanie pred správnym súdom

Tvrdil, že neexistuje žiaden záujem štátu, ktorý by odôvodňoval utajenie. Opätovne poukázal na skutočnosť, že utajovaná informácia musí spĺňať materiálnu a formálnu podmienku jej utajenia. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia však podľa názoru žalobcu nevyplývajú konkrétne dôvody, ktoré by sa týkali splnenia materiálnej podmienky utajenia. Žalobca v sprístupnení povolenia vydaného Štátnym hmotným rezervám videl verejný záujem na umožnení verejnej kontroly jeho vydania. Poukázal pritom na skutočnosť, že utajenou informáciou nemôže byť informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci. Žalobca poukázal aj na snahu zatajiť pred verejnosťou zneužívanie zákonnej výnimky na poskytovanie určitých výsad predmetným osobám, pričom v zaradení agendy vydávania povolení na zvláštne výstražné znamenia do zoznamu utajovaných skutočností videl snahu zamedziť verejnej kontrole a nie ochranu záujmu SR. Taktiež poukázal na skutočnosť, že minister vnútra na facebookom profile dňa 18.08.2020 zverejnil všetky podstatné informácie, ktoré povolenie na používanie

10. V úvode odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd poukázal na všeobecné východiská týkajúce sa práva na informácie a obmedzení prístupu k informáciám, medzi ktoré patria aj utajované skutočnosti. Zdôraznil, že rozhodnutie, ktorým povinná osoba nesprístupní požadovanú informáciu z dôvodu jej utajenia, musí spĺňať prísne požiadavky.

11. Následne dôvodil, že ako správny súd nemá kompetenciu preskúmavať opodstatnenosť zaradenia určitej informácie do skupiny utajovaných a zároveň posudzovať, či potreba utajenia určitej informácie pominula, pretože nie je pôvodcom takej informácie. Zaradenie do skupiny utajovaných informácií zabezpečuje ich pôvodca (povinná osoba, resp. jej štatutár).

bode. 12. Správny súd neprisvedčil námietke žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia a následnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového rozhodnutia. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý nebola žalobcom požadovaná informácia sprístupnená (§ 8 ods. 1 infozákona), by podľa správneho súdu postačovalo v rozhodnutí povinnej osoby (žalovaného) uvedenie dôvodu nesprístupnenia informácie s poukázaním na právny predpis bez nutnosti ďalšieho odôvodnenia tohto postupu. V danom prípade je z rozhodnutí prvostupňového orgánu ako aj žalovaného (keďže správne konanie tvorí jeden celok) celkom zrejmý dôvod nesprístupnenia žiadaných informácií, ako aj uvedenie právnych predpisov, na základe ktorých bol takýto postup správnymi orgánmi zvolený. Správne orgány však v odôvodnení svojich rozhodnutí zvolili postup nad rámec vyplývajúci z § 8 ods. 1 infozákona a okrem odkazu na právny predpis, ktorý vyžaduje citované ustanovenie § 8 ods. 1 podali k svojmu postupu (nesprístupneniu informácie) aj podrobné odôvodnenie, z ktorého bol nado všetku pochybnosť zrejmý dôvod nesprístupnenia požadovanej informácie.

Z uvedeného pre správny súd vyplynulo, že prvostupňový orgán pri nesprístupnení žalobcom požadovaných informácií konal v súlade s § 8 ods. 1 infozákona a rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil, je z vecného hľadiska správne a zákonné.

15. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že minister vnútra na facebookovom profile dňa 18.08.2020 zverejnil všetky podstatné informácie, ktoré povolenie na používanie zvláštnych výstražných znamení obsahuje, keďže zo samotného statusu ministra predloženého žalobcom (č. l. 7 súdneho spisu) vyplýva len záver, že žalovaný má v správe od 18.08.2020 vozidlo vyhlásené Štátnymi hmotnými rezervami za prebytočné, ktoré sa žalovanému podarilo získať bezplatne, bude ho využívať Úrad na ochranu ústavných činiteľov a súčasťou jeho výbavy je aj výstražná svetelná a zvuková signalizácia. Obsah povolenia na používanie zvláštnych výstražných znamení, vrátane skutočnosti, či vôbec bolo vydané a komu, však z uvedeného statusu nie je možné zistiť a nebolo ani predmetom žiadosti žalobcu.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

18. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vytkol správnemu súdu, že v napadnutom rozsudku na jeho žalobné námietky reagoval iba formálne, mechanicky a ani len v náznakoch sa s nimi nevysporiadal, iba arbitrárne skonštatoval správnosť rozhodnutia žalovaného.

Takéto „sebaobmedzenie“ správneho súdu považoval za nemajúce oporu v právnom poriadku. Vyslovil presvedčenie, že správny súd je nielenže oprávnený, ale je aj povinný skúmať naplnenie materiálnej podmienky pre obmedzenie práva na informácie. Opačným prístupom

20. Správny súd podľa názoru sťažovateľa vychádzal z predpokladu, že potreba utajenia je daná vtedy, ak je informácia zaradená na zoznam. To je však len zopakovanie formálnej podmienky vydávanej za materiálnu. Skúmať potrebu utajovania podľa sťažovateľa neznamená skontrolovať, či je informácia zaradená na zoznam, ale posúdiť existenciu potreby informáciu utajovať. Povinná osoba pritom vôbec žiadnu potrebu neskúmala, len vytrvalo pokračuje v snahe utajovať informácie o prideľovaní privilégií v podobe výnimky z dodržiavania dopravných predpisov. V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenal, že minister Mikulec práve túto údajne utajovanú informáciu oznamoval na sociálnych sieťach.

21. Sťažovateľ ďalej vyjadril nesúhlas aj so závermi správneho súdu, podľa ktorých sú rozhodnutia správnych orgánov riadne odôvodnené, údajne dokonca nad rámec vyplývajúci z § 8 ods. 1 infozákona. Podľa sťažovateľa sú, naopak, rozhodnutia správnych orgánov plné fráz, ktoré obchádzajú podstatu veci. Pre riadne odôvodnenie rozhodnutia totiž nepostačuje odkázať na právnu normu a odcitovať ju, ale je potrebné vysvetliť jej aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti. Sťažovateľ vytkol žalovanému, že nereagoval ani na jeho rozkladové námietky, v ktorých osobitne zdôrazňoval potrebu vysporiadať sa s ústavnoprávnou a medzinárodnoprávnou úpravou podmienok obmedzenia práva na informácie, konkrétne s potrebou takéhoto obmedzenia v demokratickej spoločnosti.

Naopak, takéto znemožnenie verejnej kontroly je doslova škodlivé. Ani žalovaný, ani správny súd podľa jeho názoru nielenže nedokázali, ale ani sa nepokúsili uviesť čo i len jeden argument v prospech potreby utajovania takejto informácie. Sťažovateľ poukázal aj na historický vývoj utajovania týchto informácií, z ktorého vyplýva absencia potreby utajenia, pretože pôvodne tieto informácie utajované neboli a postupne sa dostávali na zoznam utajovaných skutočností práve v reakcii na podávané žiadosti o informácie. V skutočnosti tak žalovaný necíti potrebu informácie chrániť pred vyzradením nepovolaným osobám, ale pred ich poskytnutím verejnosti. Sťažovateľ mal za to, že žalovaný nechráni informácie, ale chráni „rozbujnený ekosystém papalášizmu“. 23. Sťažovateľ spochybňoval aj záver správneho súdu, podľa ktorého k zverejneniu utajovanej informácie ministrom Mikulcom na jeho facebookovom profile nedošlo. Argumentoval tým, že pokiaľ má vozidlo v správe štátnej inštitúcie zabudovanú výstražnú svetelnú a zvukovú signalizáciu, platí predsa prezumpcia zákonnosti takéhoto zabudovania, čo potvrdil aj sám minister Mikulec tým, že nezákonnosť takéhoto zabudovania ani v predmetnom statuse, ani nikdy inokedy nezmienil. Ak by išlo o zabudovanie nelegálne, niet ani najmenších pochyb, že by to v rámci svojho politického marketingu využil. Nezákonnosť zabudovania, teda absencia povolenia, pritom utajovanou skutočnosťou ani len formálne nie je, keďže do zoznamu utajovaných skutočností je zaradená informácia o vydaných povoleniach, nie o nevydaných. 24. Napokon sa sťažovateľ ohradil aj voči záveru správneho súdu, podľa ktorého povolenie na používanie zvláštnych výstražných znamení je vydávané inštitúcii, a nie konkrétnej osobe, z čoho má vyplývať, že informácia by nemohla byť sprístupnená ani z tohto dôvodu. Sťažovateľ ozrejmil, že nežiadal sprístupniť povolenie vydané osobne M. M., ale povolenie používané M. M., ktorý bol riaditeľom inštitúcie. Predmet žiadosti bol jasný a na podávanie žiadostí o informácie sa vzťahuje zásada neformálnosti. 25. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil kasačnú sťažnosť za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom.

29. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

31. Podľa § 12 ods. 1 infozákona: „Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.“

33. Podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane utajovaných skutočností: „Na účely tohto zákona je pôvodcom utajovanej skutočnosti právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je oprávnená rozhodnúť, že informácia podľa písmena b) alebo vec podľa písmena c) je utajovanou skutočnosťou, určiť stupeň utajenia a rozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa jej utajenia.“

Podľa § 8 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností: „Ochranu utajovaných skutočností je povinný zabezpečiť v štátnom orgáne štatutárny orgán. . . (ďalej len „vedúci“). . .“ 36. Podľa § 1 písm. b) a c) nariadenia vlády o ustanovení oblastí utajovaných skutočností: „Utajovaná skutočnosť môže vzniknúť v oblasti b) zabezpečenia vnútorného poriadku a bezpečnosti Slovenskej republiky, c) ochrany života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb pred protiprávnym konaním.“

Jeho obsahom je konkrétne určenie utajovaných skutočností s príslušným stupňom utajenia podľa § 3 zákona, zaradených do oblastí podľa § 1 tohto nariadenia a odôvodnenie potreby ich označenia príslušným stupňom utajenia. (3) Zoznam utajovaných skutočností právnickej osoby je verejný.“ 38.

39. Podľa položky 111 prílohy k nariadeniu ministerstva vnútra o zozname utajovaných skutočností (do zoznamu doplnená Nariadením Ministerstva vnútra SR č. 112/2015 z 28.08.2015, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Ministerstva vnútra SR č. 87/2015 o zozname utajovaných skutočností, zverejneným vo Vestníku Ministerstva vnútra SR č. 112/2015, čiastka 60, ročník 2015, oznámenie o vydaní publikované vo Vestníku vlády SR, ročník 25, čiastka 8) je utajovanou skutočnosťou „agenda vydávania povolenia na zvláštne výstražné znamenia.“

40. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi nebola sprístupnená ním požadovaná informácia - povolenie na používanie zvláštnych výstražných znamení v zmysle § 40 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke používané bývalým predsedom Správy štátnych hmotných rezerv Kajetánom Kičurom. Dôvodom nesprístupnenia informácií bola aplikácia zákonného obmedzenia podľa § 8 ods. 1 infozákona (požadované informácie tvoria utajované skutočnosti) v spojení s § 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností, § 1 písm. b) a c) nariadenia vlády o ustanovení oblastí utajovaných skutočností a položky 111 prílohy k nariadeniu ministerstva vnútra o zozname utajovaných skutočností. Správny súd konštatoval zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutí správnych orgánov a správnu žalobu zamietol. 41. Žalobca ako sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku kasačnú sťažnosť.

42. Napriek vyššie označenému formálnemu nedostatku teda kasačný súd, vzhľadom na uvedené a aj s prihliadnutím na materiálny prístup k súdnej ochrane a princíp zákazu denegatio iusticiae, kasačnú sťažnosť meritórne prejednal a zistil jej dôvodnosť.

správnym súdom. 44. Nakoľko nepreskúmateľnosť rozsudku by bránila v jeho meritórnom prieskume, má z hľadiska skúmania naplnenia kasačných dôvodov prednosť. Kasačný súd preto najprv preskúmal námietku o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.

46. V rámci nej kasačný súd primárne posúdil otázku, či možno rozhodnutia správnych orgánov považovať za preskúmateľné, predovšetkým pokiaľ ide o odôvodnenie splnenia materiálnej podmienky nesprístupnenia informácie, teda potreby informáciu chrániť.

47. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na ústavno-právne a judikatórne východiská, ktoré je potrebné aplikovať na konania podľa infozákona, ktorými sú materiálny prístup k informáciám, ústavne-súladný výklad, požiadavka minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd a s ňou súvisiaca potreba vykladať každé obmedzenie v súlade s čl. 23 ods. 4 Ústavy

V každom jednotlivom prípade nesprístupnenia informácie, resp. obmedzenia prístupu k informáciám je potrebné uplatniť reštriktívny výklad a nesprístupnenie informácie, aj v prípadoch, kedy sa tak zákonne môže diať, je potrebné riadne odôvodniť vo vzťahu k potrebe chrániť konkrétny verejný záujem (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/6/2021 zo dňa 21.09.2022, bod 54).

dostatočnom rozsahu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžik/4/2019 zo dňa 04.02.2020). 50. Naplnenie materiálnej podmienky je tak základným predpokladom pre označenie informácie za utajovanú skutočnosť v zmysle § 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností, ako aj pre obmedzenie práva na informácie, ktoré má charakter základného práva v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

52. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s obsahom rozhodnutí správnych orgánov vo vzťahu k odôvodneniu splnenia materiálnej podmienky, pričom zistil že prvostupňové rozhodnutie obsahuje nasledovné odôvodnenie: „Jedná sa o utajovanú skutočnosť .

Takéto zdôvodnenie potreby požadované informácie chrániť považuje kasačný súd za paušálne, abstraktné a bez výpovednej hodnoty, a teda za odôvodnenie nekonkrétne, nedostatočné a nepreskúmateľné. Z rozhodnutia nevyplýva zdôvodnenie potreby utajovania požadovanej informácie v záujme Slovenskej republiky ani vysvetlenie, prečo by sprístupnenie informácie malo spôsobiť ujmu na záujmoch Slovenskej republiky; neobsahuje ani konkretizáciu toho, poškodenie akých právom chránených záujmov a akej právnickej alebo fyzickej osoby sprístupnením hrozí a

. . V prípade, ak by aj správny orgán materiálnu podmienku skúmal, mám za to, že aj tak nemá inú možnosť, ako aplikovať vyššie uvedené ustanovenia právnych predpisov a použiť obmedzujúce ustanovenie § 8 zákona o slobode informácií, inak by porušoval zákon.“ Z uvedeného vyplýva, že žalovaný ako druhostupňový orgán sa splnením materiálnej podmienky dokonca celkom výslovne odmietol zaoberať, považujúc ju za nepotrebnú, napriek stabilnej judikatúre zdôrazňujúcej opak.

. . podali k svojmu postupu (nesprístupneniu informácie) aj podrobné odôvodnenie, z ktorého bol nado všetku pochybnosť zrejmý dôvod nesprístupnenia požadovanej informácie.“ či „Prvostupňový orgán teda splnil materiálnu podmienku na nesprístupnenie požadovaných informácií.“ Naopak, kasačný súd považuje rozhodnutia správnych orgánov za nedostatočne odôvodnené v miere spôsobujúcej ich nepreskúmateľnosť a záver správneho súdu konštatujúci opak za vecne nesprávny.

56. V rozhodnutí o nesprístupnení informácií z dôvodu ochrany utajovaných skutočností nestačí uviesť len odkaz na § 8 ods. 1 infozákona a podriadenie informácií pod príslušnú oblasť utajovaných skutočností podľa nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z. a položku v zozname pôvodcu utajovaných skutočností. Musí v ňom byť jasne zdôvodnená aj potreba chrániť požadovanú informáciu ako utajovanú skutočnosť z dôvodu vymedzeného verejného záujmu, ktorý musí byť zároveň aj záujmom Slovenskej republiky, a vysvetlenie, prečo by Slovenskej republike mohla byť sprístupnením informácie spôsobená ujma, a to s poukazom na konkrétne okolnosti veci. Tak prvostupňové rozhodnutie, ako ani rozhodnutie žalovaného však v rozpore s vyššie uvedenými požiadavkami nedávajú nijakú odpoveď na to, prečo je žiadané informácie potrebné chrániť a aká ujma by sprístupnením mohla Slovenskej republike

58. V predmetnom konaní bolo žiadanou informáciou vydané povolenie na používanie zvláštnych výstražných znamení používané bývalým predsedom Správy štátnych hmotných rezerv Kajetánom Kičurom. Nebolo sporu o tom, že požadovaná informácia spadá pod príslušnú kategóriu utajovanej skutočnosti podľa položky 111 prílohy k nariadeniu ministerstva vnútra o zozname utajovaných skutočností, podľa ktorej utajovanou skutočnosťou je (široko koncipovaná) agenda vydávania povolenia na zvláštne výstražné znamenia.

Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/43/2025 zo dňa 30.07.2025, bod 14). 60. Nariadenie Ministerstva vnútra SR č. 112/2015 z 28.08.2015, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Ministerstva vnútra SR č. 87/2015 o zozname utajovaných skutočností (ktoré zaviedlo príslušnú položku 111), bolo zverejnené vo Vestníku Ministerstva vnútra SR a oznámenie o jeho vydaní bolo publikované vo Vestníku vlády SR (viď bod 39 tohto rozsudku), no nebolo nikdy vyhlásené v Zbierke zákonov, a to ani oznámením v zmysle § 4 ods. 2 a § 5 zákona o Zbierke zákonov. Nie je tak všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstva v zmysle čl. 123 Ústavy SR, nenadobudlo platnosť v zmysle § 1 ods. 1 a § 3 ods. 1 zákona o Zbierke zákonov, a tým ani účinnosť a záväznosť pre súdy (porov. aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/94). Rovnako nijaký zákon výslovne nesplnomocňuje ministerstvo na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu ustanovujúceho zoznam utajovaných skutočností (zákon o ochrane utajovaných skutočností v spojitosti s § 2 nariadenia vlády o

ministerstva. 61. Kasačný súd nespochybňuje, že žalovaný bol pri rozhodovaní viazaný nariadením ministerstva vnútra o zozname utajovaných skutočností v jeho pôsobnosti (keďže sám nerozhodol o jeho zmene či zrušení - viď ďalej). Aj napriek uvedenému však bol povinný na podklade § 12 infozákona riadne odôvodniť, či a aké informácie súvisiace so žiadateľom požadovanou vecou, a do akej miery, je alebo nie je možné sprístupniť. Avšak aj v prípade, žeby žalovaný dospel k záveru o nemožnosti sprístupniť akékoľvek požadované či súvisiace informácie, keďže tieto by vecne v plnom rozsahu spadali pod príslušnú položku prílohy nariadenia ministerstva vnútra o zozname utajovaných skutočností, nebude skúmanie materiálneho znaku v správnom konaní a ani jeho vyhodnotenie v odôvodnení rozhodnutia irelevantné, nadbytočné a neúčelné tak, ako tvrdí žalovaný. Naopak, ako kasačný súd vysvetľuje ďalej, zohráva podstatný význam, a to v závislosti od okolností veci.

63. Ak by žalovaný na základe preskúmania materiálneho znaku dospel k záveru, že (stále) existuje potreba informáciu chrániť, a teda rozhodol by o nesprístupnení informácie, súc viazaný príslušným nariadením ministerstva vnútra o zozname utajovaných skutočností (keďže by sám nerozhodol o jeho zmene či zrušení), nariadením vlády SR č. 216/2004 Z. z. i zákonom o ochrane utajovaných skutočností, bude jeho úlohou premietnuť zdôvodnenie potreby informáciu chrániť do odôvodnenia rozhodnutia o nesprístupnení informácií.

uložiť povinnej osobe povinnosť informáciu sprístupniť). (resp. uložiť povinnej osobe povinnosť informáciu sprístupniť podľa § 193 SSP). Požadovaná informácia by v takom prípade totiž nespĺňala materiálny znak zákonnej definície utajovanej skutočnosti v zmysle § 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností.

Bude to tak v prípade, že správny súd dospeje k záveru o absencii materiálneho znaku, no sprístupneniu informácie bude brániť jazykové znenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré nebude možné preklenúť ani súdnym výkladom. Riadne zdôvodnenie potreby ochrany informácie môže mať vo všeobecnosti v správnom súdnom konaní význam aj v tom, že umožňuje súdu zvážiť legitímnosť prípadného dotvárania práva.

To však pre zabezpečenie účinnej súdnej ochrany ústavného práva žiadateľov na informácie nemožno v demokratickom a právnom štáte považovať za dostatočné. 66. Kasačný súd teda konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný konštatoval absenciu potreby skúmať splnenie materiálnej podmienky nesprístupnenia požadovanej informácie, a keďže preskúmavané rozhodnutie následne neobsahuje v tomto smere nijaké odôvodnenie, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (rovnako ako aj prvostupňové rozhodnutie, viď vyššie).

67. Vzhľadom na vyššie konštatovanú nepreskúmateľnosť sa už kasačný súd nemôže zaoberať ďalšími kasačnými námietkami, najmä meritórne posúdiť, či materiálna podmienka nesprístupnenia informácie bola alebo nebola splnená (a to aj vzhľadom na zverejnený status bývalého ministra Mikulca, ktorý podľa sťažovateľa popiera potrebu informácie chrániť). Zdôvodnenie splnenia materiálnej podmienky, aj vzhľadom na zverejnený status bývalého ministra Mikulca, bude podľa okolností úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní.

VII. Záver

69. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a rozhodnutie žalovaného rovnako trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. c/ a d/ SSP). Keďže správny súd žalobu zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a veci vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom vyššie, pričom je viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 70. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 71. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. marca 2026