1Svk/15/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: B. F., nar. X. E. XXXX, bytom V. XXX, XXX XX V., proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-KAP2-2024/063804-005 zo dňa 10. septembra 2024, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6S/51/2024 zo dňa 26. februára 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalovaného sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Prvostupňový orgán rozhodnutím č. KRPZ-TN-OKAP-49-005/2024-SI zo dňa 15.08.2024 (ďalej aj „ prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 18 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií v spojení s § 7 ods. 2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (ďalej aj „zákon o sťažnostiach“) tak, že žiadosti žalobcu nevyhovel a požadované informácie v celom rozsahu žalobcovi nesprístupnil z dôvodu, že sa týkajú výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov.

Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej aj ,,zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“). Podotkol, že postup pri vybavovaní sťažností vo veciach výkonu štátnej služby stanovuje nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 163/2011, ktoré odkazuje na zákon o sťažnostiach. Ďalej prvostupňový orgán argumentoval tým, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám povoľuje sprístupniť len informácie, ktoré boli zistené na základe prešetrenia sťažnosti, teda po jej prešetrení. V prípade vybavenia sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach sa za výstup považuje písomné oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti, ktoré bolo zaslané žalobcovi listom zo dňa 16.12.2020. Prvostupňový orgán prihliadal aj na ustanovenie § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach, z ktorého vyplýva, že informácie z dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažnosti, ktoré sú chránené alebo ku ktorým je prístup podľa § 8 až 12 zákona o slobode informácií obmedzený, sa nesprístupňujú. Uzavrel, že žalobcom uplatnené právo na informácie

S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/2/2016 zo dňa 13.12.2017 predovšetkým namietal, že potreba obmedziť právo na informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií v záujme zabezpečenia nerušeného výkonu kontroly nie je daná, ak je kontrola už ukončená. V predmetnej veci už bola kontrola ukončená, preto nie je daný dôvod na nesprístupnenie požadovaných informácií. 5. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-KAP2-2024/063804-005 zo dňa 10.09.2024 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 6. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením povinnej osoby. Konštatoval, že požadované

S poukazom na ust. § 20 ods. 1 a § 18 ods. 4 zákona o sťažnostiach uviedol, že ust. § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií je potrebné vykladať striktne, to znamená, že je možné sprístupniť oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti a nie ďalšie informácie zo sťažnostného spisu.

7. Proti rozhodnutiu žalovaného a prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej sa domáhal ich zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Zotrval na dôvodoch uvedených v jeho odvolaní tvrdiac, že nesprístupniť, alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií je možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neukončenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. Naopak v prípade ukončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru už absentuje účel obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií, ktorým je zabezpečenie ich nerušeného výkonu. Povinná osoba a žalovaný vec nesprávne právne posúdili, keď neprihliadali na účel obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií a toto ustanovenie nevyložili v kontexte s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. V petite správnej žaloby žalobca zároveň navrhol, aby súd uložil povinnej osobe, ktorá disponuje požadovanou informáciou, povinnosť jej uchovania

Napriek tomu informácie, ktoré požaduje, majú pre žalobcu zásadný význam, nakoľko pracuje ako príslušník PZ a uvedené výsledky kontrol boli použité ako podklad na spracovanie služobného hodnotenia s výsledkom nespôsobilý na výkon funkcie. Na základe toho mu toho času hrozí prepustenie z PZ. Ak nevie, aké informácie sú obsahom spisu, ale chce ich poznať, musí žiadať celý obsah a nedá sa označiť „konkrétna požadovaná informácia“, ktorú nepozná a ktorú chce práve svojou žiadosťou o sprístupnenie dokumentu získať. Zdôraznil, že účelom zákona o slobode informácií je aj verejná kontrola orgánov verejnej moci zo strany verejnosti.

10. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd“) žalobe vyhovel a rozsudkom sp. zn. 6S/51/2024 zo dňa 26.02.2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) a ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“). Žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania.

V prípade ukončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru totiž absentuje účel (zabezpečenie nerušeného výkonu).“ S poukazom na citovaný rozsudok správny súd uviedol, že pri posúdení obmedzenia sprístupnenia informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií je potrebné výslovne rozlišovať, či sa žiadajú informácie v rámci prebiehajúcej alebo ukončenej kontroly. Ak sa žiadosť žalobcu týkala už skončenej kontroly, neboli splnené podmienky na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovanej informácie poskytnutím kópie celého obsahu spisového materiálu. Správny súd preto konštatoval, že pokiaľ prvostupňový orgán ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach túto skutočnosť nezohľadnili, nesprávne vyhodnotili splnenie podmienok na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií, a svoje rozhodnutia zaťažili vadou nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak išlo o ukončený výkon kontroly a prvostupňový správny orgán mal za to, že sprístupnenie informácie podlieha obmedzeniu podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií, bolo jeho povinnosťou odôvodniť, prečo je v danej veci taký chránený verejný záujem, že by informácia sprístupnená byť nemohla. Takto však prvostupňový správny orgán (a ani žalovaný) nepostupovali a týmito otázkami sa nezaoberali.

V ďalšom konaní správny súd uložil prvostupňovému orgánu, aby posúdil žiadosť žalobcu a opätovne preskúmal, či boli splnené zákonné podmienky na nesprístupnenie informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií, najmä, či sa požadované informácie týkajú prebiehajúcej alebo ukončenej kontroly, a rozhodnúť, či existuje dôvod na nesprístupnenie informácií (napr. ak sa informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, prípadne osobných údajov, obchodného tajomstva, ochrany osobnosti a iných údajov, ktoré by boli zo sprístupnenia vylúčené), s tým, že v ukončenej kontrole bude nesprístupnenie informácie predstavovať výnimku, ktorej prípadnú existenciu bude povinný riadne preukázať a presvedčivo odôvodniť vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

15. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a že nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že správnu žalobu v celom rozsahu zamietne, a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

V tejto súvislosti uviedol, že správny súd odôvodnil napadnutý rozsudok len odkazom na body 30 až 35 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/2/2016 zo dňa 13.12.2017 a iba vo všeobecnosti skonštatoval, že obmedzenie práva podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa má vykladať reštriktívne a teda, ak bol výkon kontroly už ukončený, tak nemožno žalobcovi nesprístupniť informácie. Neprihliadal pritom na ďalšie skutočnosti, na ktoré sťažovateľ poukazuje v ďalšom texte kasačnej sťažnosti.

V prípade, ak by sa prijal záver správneho súdu, že toto ustanovenie možno aplikovať iba počas výkonu kontroly, stalo by sa predmetné ustanovenie obsolentným. 18. Z gramatického výkladu dotknutého ustanovenia podľa sťažovateľa jasne vyplýva, že infozákon obmedzuje výkon práva na informácie iba na výsledok vykonanej kontroly, dohľadu či dozoru.

19. Sťažovateľ ďalej uviedol, že verejná kontrola je zabezpečená § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona tým, že obmedzenie sprístupnenia, resp. nesprístupnenie informácie sa nevzťahuje na výsledky kontroly, dohľadu či dozoru. Nakoľko v rozhodnutiach orgánov verejnej moci musí byť aj odôvodnenie, v ktorom je uvedené, ako ku svojim záverom dospeli, je zabezpečená verejná kontrola nielen čo do otázky výsledku, ale taktiež aj do otázky postupov a spôsobov, akými k tomuto výsledku dospeli. O výsledku kontroly bol žalobca upovedomený, a teda požiadavka verejnej kontroly orgánov ako aj jeho právo na informácie boli naplnené.

Predmetný právny názor vytvára nebezpečný precedens, ktorý môže obmedziť prácu kontrolných orgánov. 21. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

25. Podľa § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona: „Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov24b okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.24b“ 26. Podľa § 12 ods. 1 infozákona: „Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.“ 27. Podľa § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach: „Informácie z dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažnosti, ktoré sú chránené alebo ku ktorým je prístup obmedzený podľa osobitného predpisu,7 sa nesprístupňujú.“ (pozn. pod čiarou - § 8 až § 12 infozákona) 28. Podľa § 48 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ: „Policajt má právo podávať sťažnosti vo veciach výkonu štátnej služby služobnému úradu vrátane sťažnosti v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 2a.“ 29. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

31. Sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ i g/ SSP, pričom naplnenie oboch dôvodov vo svojej podstate odôvodňoval na základe rovnakých argumentov, a to tým, že správny súd si osvojil neprimerane reštriktívny výklad § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona a neprihliadal na ním prezentované okolnosti veci a účel tohto zákonného obmedzenia, ktorým je zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly.

Nakoľko nepreskúmateľnosť rozhodnutia bráni v jeho meritórnom prieskume, má z hľadiska skúmania naplnenia kasačných dôvodov prednosť. Kasačný súd preto najprv preskúmal námietku o porušení práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku. Jej dôvodnosť však nezistil. Sťažovateľom vytýkané neprihliadanie na jeho argumenty zo strany správneho súdu neznamená porušenie jeho práva na spravodlivý proces, ale by mohlo byť relevantné pre posúdenie prípadného nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom, ku ktorému sa kasačný súd vyjadrí v ďalšej časti odôvodnenia.

33. Kasačný súd tak konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa atribúty stanovené v § 139 ods. 2 SSP, a síce obsahuje posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov i odkaz na rozhodovaciu prax, a uvádza aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. K porušeniu práva na spravodlivý proces zo strany správneho súdu teda nedošlo a rozsudok správneho súdu možno považovať za riadne a presvedčivo odôvodnený.

Medzi účastníkmi konania pritom nebolo sporu o tom, že požadované informácie (týkajúce sa konania o sťažnostiach) sa svojou povahou týkajú kontroly orgánu verejnej moci, preto sa touto otázkou kasačný súd bližšie nezaoberal. 35.

stanovuje, že nemožno zneprístupniť informáciu o výsledku kontroly, možno dospieť k záveru, že je dôvod na obmedzenie prístupu k informáciám, ktoré boli zabezpečené v priebehu, hoci už aj ukončenej kontroly.“ 36. V nadväznosti na uvedené nemožno preto kategoricky skonštatovať, že § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona sa a priori neaplikuje na prípad už ukončenej kontroly, pretože v ňom absentuje účel ochrany výkonu kontroly, resp. že toto ustanovenie možno aplikovať výlučne len na prípad prebiehajúcej či plánovanej kontroly. Skutočnosť, či je kontrola plánovaná, prebiehajúca či ukončená, teda nie je sama o sebe rozhodujúca pre posúdenie, či ustanovenie § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona možno ako dôvod nesprístupnenia alebo obmedzenia sprístupnenia informácií aplikovať alebo nie. Nie je teda vylúčené, aby sa ust. § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona aplikovalo aj na už ukončené kontroly. V tomto smere je teda sťažnostná argumentácia dôvodná a právne posúdenie veci správnym súdom, odkazujúce na už prekonaný rozsudok Najvyššieho súdu SR, nebolo v tejto otázke celkom správne.

38. Tak ako iné obmedzenia sprístupnenia informácií podľa § 8 až § 11 infozákona, aj aplikácia ust. § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona je podmienená rešpektovaním právnej úpravy § 12 infozákona (podmienky obmedzenia). Podľa § 12 ods. 1 infozákona sa všetky obmedzenia práva na informácie aplikujú tak, že povinná osoba sprístupní požadované informácie po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon (princíp čo nie je tajné, je verejné) a oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 39.

Otázkou, či samotná skutočnosť, že prebieha kontrola, súčasťou ktorej sú aj požadované informácie, má byť dostatočným dôvodom pre nesprístupnenie informácie, sa v duchu uvedených zásad zaoberal Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 4Svk/6/2021 zo dňa 31.09.2022. Vyslovil v ňom nasledovné právne závery: „Berúc do úvahy vlastnú koncepciu infozákona a súvisiacich ústavnoprávnych rozmerov (najmä čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky), je nepochybné, že výklad, ktorý by bez ďalšieho - a najmä bez materiálneho dôvodu, resp. dostatočného odôvodnenia - viedol k paušálnemu (absolútnemu) nesprístupňovaniu informácií len na tom skutkovom základe, že prebieha kontrola, ktorej súčasťou sú aj požadované informácie, nie je v demokratickej spoločnosti, resp. právnom štáte dlhodobo udržateľný.“ Najvyšší správny súd SR sa v citovanom rozsudku zaoberal aj výkladom slovného spojenia „sa týka kontroly“, kedy poukazom na východiská položené judikatúrou Ústavného súdu SR konštatoval, že „tento pojem nie je možné vykladať tak, že sa bez ďalšieho vzťahuje na všetky informácie, ktoré tvoria dokladový alebo iný informačný

. .“ 41. Kasačný súd poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp. zn. IV. ÚS 464/2010 zo dňa 11.10.2011, podľa ktorého: „§ 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. [§ 11 ods. 1 písm. h/ infozákona] je síce formulovaný kategoricky, avšak vzhľadom na úvodnú vetu § 11 ods. 1 tohto zákona aj formulácia v písm. g) tohto ustanovenia umožňovala najvyššiemu súdu vybrať pri svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie príslušnému subjektu, alebo len jej poskytnutie v obmedzenom rozsahu (s uplatnením svojej voľnej úvahy); sprístupnenie určitých informácií v „obmedzenom režime“ sa musí urobiť za podmienok ustanovených v § 12 tohto zákona.“

činnosti. V tomto smere je teda nedôvodná argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej infozákon vo vzťahu ku kontrole obmedzuje výkon práva na informácie iba na výsledok vykonanej kontroly, a spisové materiály týkajúce sa kontroly sú automaticky, ako informácie týkajúce sa kontroly, zo sprístupnenia vylúčené. Toto nazeranie nekorešponduje so zásadou minimalizácie zásahu do základných práv ani so zásadou čo nie je tajné, je verejné. Žiadateľ má právo na všetky informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii (§ 3 ods. 1 infozákona) a nesprístupnenie či obmedzenie sprístupnenia informácie z dôvodu, že informácia „sa týka kontroly“, sa má poňať reštriktívne a je potrebné ho riadne odôvodniť vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam veci. Samotná kontrola teda bez ďalšieho nezakladá nemožnosť sprístupnenia celého spisového materiálu vzťahujúceho sa ku kontrole.

S takýmto výkladom sa kasačný súd nestotožňuje a považuje ho za nesprávne právne posúdenie veci. 44. V rozhodnutí o nesprístupnení informácií z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona musí byť hrozba zmarenia účelu kontroly ako chránený verejný záujem jasne identifikovaná a dostatočne odôvodnená s poukazom na konkrétne okolnosti veci a vo vzťahu k jednotlivým informáciám zo spisového materiálu ku kontrole. Tak prvostupňové rozhodnutie, ako ani rozhodnutie žalovaného, však v rozpore s vyššie uvedenými požiadavkami nedávajú nijakú odpoveď na to, ako by malo dôjsť k narušeniu výkonu kontroly sprístupnením požadovaných informácií sťažovateľovi. Pri absencii identifikácie a konkrétneho odôvodnenia tohto rizika potom správny ani kasačný súd nie je schopný preskúmať, či vo veci neprevládne ústavné právo sťažovateľa na prístup k požadovaným informáciám.

45. Kasačný súd pre úplnosť uvádza, že ani ust. § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach („Informácie z dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažnosti, ktoré sú chránené alebo ku ktorým je prístup obmedzený podľa osobitného predpisu,7 sa nesprístupňujú.“) žalobcom požadované informácie bez ďalšieho nevyníma zo sprístupnenia, pretože toto ustanovenie len odkazuje na zákonné obmedzenia zakotvené v § 8 - § 12 infozákona.

Kasačný súd vo vzťahu k sťažnostnému dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci teda uzatvára, že hoci je správne tvrdenie sťažovateľa o všeobecnej prípustnosti aplikovať zákonné obmedzenie § 11 ods. 1 písm. h/ infozákona aj na už ukončené kontroly, nie je dôvodná jeho námietka o automatickom vyňatí celých spisových materiálov týkajúcich sa kontroly zo sprístupnenia na základe strohého poukazu na toto ustanovenie.

§ 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií, resp. podľa iného zákonného ustanovenia, a rozhodnúť, či existuje dôvod na nesprístupnenie informácií (či už dôvod spočívajúci v tom, že informácia sa týka kontroly alebo iný zákonný dôvod). Naplnenie takéhoto dôvodu bude povinný pomenovať a riadne a presvedčivo odôvodniť vo vzťahu k tomu-ktorému verejnému záujmu a s konkretizáciou skutkových a právnych okolností. Pokiaľ dospeje k záveru, že je dôvod na (akékoľvek) obmedzenie sprístupnenia informácie podľa § 8 až 11a zákona o slobode informácií, toto obmedzenie je potrebné aplikovať výlučne na informácie, ktorých sa týka, a nie na požadované informácie ako celok (§ 12 ods. 1 infozákona).

VII. Záver

49. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. V ďalšom konaní sú správne orgány viazané právnym názorom správneho súdu, korigovaným právnym názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozsudku. 50. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému vzhľadom na neúspech žalovaného ako sťažovateľa v kasačnom konaní. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. januára 2026