1Svk/18/2021

1. Dňa 06.03.2017 podala žalobkyňa Trnavskej Univerzite v Trnave (ďalej aj „povinná osoba“ alebo „žalovaná“) žiadosť o sprístupnenie informácie na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „infozákon“). Konkrétne požadovala sprístupniť plat a odmeny poskytnuté dekanovi, prodekanom (menovite), vedúcim katedier (menovite), tajomníkovi a iným vedúcim zamestnancom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 01.01.2012 do 28.02.2017 (ďalej aj „infožiadosť“). 2. Kvestor žalovanej rozhodnutím č. VR_2126-2017 zo dňa 16.03.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) infožiadosti žalobkyne nevyhovel. Ako dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií uviedol, že zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov sa v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne na rektorov vysokých škôl. 3. Žalobkyňa napadla prvostupňové rozhodnutie odvolaním, ktoré rektor žalovanej ako odvolací orgán rozhodnutím č. VR_2544-2017 zo dňa 04.04.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 4. Napadnuté rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že prvostupňové rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia a bolo vydané v súlade so zákonom. Ďalej žalovaná v napadnutom rozhodnutí upozornila žalobkyňu, aby pri podávaní žiadostí postupovala tak, aby nedochádzalo k šikanóznemu výkonu práva. Poukázala na desiatky žiadostí, ktoré žalobkyňa „v ostatnom čase“ doručila povinnej osobe. Žalovaná vyjadrila pochybnosť, či ich cieľom je zákonné zistenie informácie ako takej, ale že ide skôr o úmyselné zaťaženie žalovanej. V tejto súvislosti rozvíjala úvahy o ohrození svojej schopnosti plniť verejné úlohy.

5. Proti napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“). Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie vrátane prvostupňového rozhodnutia a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. 6. Krajský súd uznesením sp. zn. 14S/33/2017 - 104 zo dňa 29.10.2018 (ďalej aj „prvé

uznesenie

krajského súdu“) odmietol žalobu podľa § 28 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) ako šikanóznu s tým, že zo strany žalobkyne ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. 7. Krajský súd v odôvodnení uviedol nasledovné skutočnosti a právne úvahy: - Žalobkyňa za obdobie od 19.12.2016 do 18.6.2017, t. j. za obdobie šiestich mesiacov podala u žalovanej 85 žiadostí o sprístupnenie informácií, z ktorých vo viac ako v 90% ide o sprístupnenie takmer rovnakých informácií; - Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že táto v minulosti bola zamestnankyňou žalovanej, pracovný pomer u neho ukončila z vážnych zdravotných dôvodov, ktoré jej vznikli v príčinnej súvislosti s mobbingom a bossingom u žalovanej, a preto sa bude domáhať náhrady nemajetkovej ujmy. Z tohto správania žalobkyne možno vyvodiť, že požiadavka žalobkyne, aby jej boli poskytnuté informácie o príjme funkcionárov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017 (t. j. za obdobie vyše 5 rokov) možno považovať za výkon práva bez racionálneho účelu so zjavným úmyslom privodiť druhej strane negatívny následok; - Požiadavka na poskytnutie takýchto informácií ohľadne týchto zamestnancov žalovaného za obdobie vyše 5 rokov nemá žiadne logické opodstatnenie. Za tohto stavu je preto dôvodné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že opakované žiadosti zo strany žalobkyne vykazujú znaky informačného filibusteringu, teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti ale zahltenie a zamestnanie žalovaného činnosťou na spracovaní týchto informácií pre žalobkyňu; - Typickým znakom zneužitia práva je aj skutočnosť, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, tak ako to je aj v prípade žalovanej, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní, a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. V predmetnej veci je možné konštatovať, že žalobkyňou žiadané sú jednak údaje veľmi citlivé z hľadiska postojov spoločnosti k ich poberateľom a naviac ide o informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať žalovanú. 8. Proti prvému uzneseniu krajského súdu podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako dôvodnú a prvé uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konane. 9. Kasačný súd úvodom podotkol, že primárne preskúmaval, či bola správna žaloba odmietnutá v rozpore so zákonom. Z rozhodnutia krajského súdu zhrnul nasledovné indície o nedostatku reálneho záujmu sťažovateľky o informáciu a o úmysle poškodiť protistranu:

10. K vysokému počtu žiadostí: Kasačný súd súhlasil s krajským súdom, že aj kvantita požadovaných informácií môže byť indíciou vedúcou k záveru o zneužití práva, ale samotný počet žiadostí ešte nie rozhodujúci pre takýto záver. Infozákon totiž neobsahuje ustanovenie, ktoré by sa dalo vyložiť tak, že po určitom počte žiadostí o informácie (20, 30 či 84) stráca osoba právo na podanie ďalšej žiadosti. Pokiaľ má krajský súd za to, že sťažovateľka zasiela žalovanej žiadosti o informácie zlomyseľne, čo vyvodzuje z počtu žiadostí, podľa kasačného súdu by sa žiadalo, aby bol tento záver postavený napríklad na prehľade žiadostí s charakteristikou ich problematických bodov, z ktorého by takýto úmysel sťažovateľky bol

11. Ku prevádzkovému charakteru požadovaných informácií: Kasačný súd považoval za výstižný poukaz sťažovateľky, že v príslušných informačných systémoch sa dajú požadované informácie vyhľadať pomerne ľahko a rýchlo, bez nadmernej záťaže administratívneho aparátu

z verejných zdrojov. Tento argument krajského súdu vo vzťahu ku konkrétnej žiadosti a rozhodnutiu preto podľa kasačného súdu neobstojí. Závery krajského súdu o prevádzkovom charaktere požadovaných informácií, ako i poukaz na ich „citlivosť“ vo vzťahu k verejnosti, však kasačný súd vyhodnotil už ako meritórneho charakteru, keďže sa dotýkajú otázok, či je žalobkyňa (správne má byť žalovaná) požadované informácie povinná sprístupniť.

skratka. Hoci sa nedá vylúčiť ani konanie sťažovateľky z pomsty či nevraživosti voči žalovanej, takýto záver je podľa kasačného súdu bez opory v zistených skutočnostiach. Kasačný súd poznamenal, že aj v žalovanou uvedenom jedinom dôvode nesprístupnenia informácie (poukaz na očividne nesúvisiaci ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov) by bolo možné nachádzať šikanózne či diskriminačné nesprístupnenie informácie; k jednoznačnému záveru však kasačný súd nemal dostatočné

13. Ďalej kasačný súd poukázal na rozhodnutie sp. zn. 7Sžik/3/2017 z 31.07.2018 a podotkol, že rozhodnutie podľa § 28 SSP musí byť vzhľadom na výnimočnosť tohto postupu dôkladne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevzbudzovalo rozumnú pochybnosť.

14. Krajský súd po vrátení veci vydal uznesenie sp. zn. 14S/44/2020 - 184 zo dňa 29.04.2021 (ďalej aj „druhé uznesenie krajského súdu“ alebo aj „napadnuté uznesenie“), ktorým opätovne správnu žalobu žalobkyne odmietol s poukazom na § 28 SSP z dôvodu jej šikanózneho charakteru. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 15. Úvodom krajský súd objasnil všeobecné postuláty o ústavou garantovanom práve na informácie v zmysle článku 26 Ústavy SR, ktorý však upravuje aj obmedzenia tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Pripomenul, že infozákon má slúžiť ako nástroj spoločenskej kontroly. Ďalej uviedol, že infozákon neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva, avšak zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré Ústava SR implicitne obsahuje v článku 1 odsek 1.

16. Záver o zneužití práva žalobkyňou krajský súd následne odôvodnil nasledovnými konkrétnymi skutočnosťami a právnymi úvahami: - Vysoký počet žiadostí podaných žalobkyňou: za obdobie od 19.12.2016 do 18.6.2017, kedy za obdobie šiestich mesiacov podala u žalovaného 85 žiadostí o sprístupnenie informácií, z ktorých vo viac ako v 90% ide o sprístupnenie takmer rovnakých informácií.

Len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľky o zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. To, že žalobkyňa podala 85 infožiadostí za obdobie 6 mesiacov krajský súd vyhodnotil ako zahlcujúcu požiadavkou, kedy by s ohľadom na množstvo informácií a periodicitu podávania infožiadostí mohlo prísť k paralyzovaniu činnosti povinnej osoby; - Povaha požadovaných informácií - ich široký záber: krajský súd podotkol, že nielen množstvo požadovaných informácií je pri posudzovaní zneužitia práva rozhodujúci, ale dôležitý je aj ich obsah, resp. kvalita. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa neuviedla menný zoznam osôb, o ktorých vyžaduje informácie o platových pomeroch. Uviedla iba ich funkcie a časové rozpätie - napr. žiadala sprístupniť „plat a odmeny poskytnuté prodekanom (menovite) za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017“.

Za uvedené obdobie veľmi pravdepodobne na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity prichádzalo k výmenám na uvedených pozíciách. Krajský súd preto vyhodnotil, že nepôjde iba o jednoduché vyhľadanie osôb a platov napríklad v existujúcich tabuľkách či prehľadoch. Nie je tiež samozrejmosťou, že žalovaný vedie uvedené informácie prehľadným - ľahko dohľadateľným spôsobom. Samozrejme, spôsob vedenia informácií nie je pre vyhovenie žiadosti o informácie podstatný, avšak krajský súd posudzujúc celý prípad komplexne vyhodnotil žiadosť o všetky žiadané informácie ako zahlcujúcu; - Povaha požadovaných informácií - ich prevádzkový charakter: podľa krajského súdu sa požadované informácie netýkajú samotnej činnosti žalovaného, ale ide o informácie prevádzkového charakteru, ktoré sa týkajú vnútornej činnosti organizácie bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti. Krajský súd podotkol, že infozákon nevyžaduje uvedenie dôvodu pri žiadostiach o sprístupnenie informácie, avšak to, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa.

IV. ÚS 472/2012-61 zo dňa 10.1.2013); - Krajský súd uzavrel, že v prípade žalobkyne nevidí účel vykonávania verejnej kontroly získavaním informácií o platových pomeroch vedúcich pracovníkov danej fakulty, a to za pomerne dlhé časové obdobie a pri rôznom a iba genericky určenom väčšom počte ľudí. Vykonávanie verejnej kontroly hospodárenia s financiami, čo by mohol byť jeden z dôvodov zberu požadovaných informácií, nemožno urobiť iba vyžiadaním strohých platových informácií, bez kontextu a bez porovnávania. Správny súd zo správnej žaloby nevyčítal, či má žalobkyňa záujem iba o informácie ohľadom zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave, alebo či rovnaké informácie zhromažďuje aj o zamestnancoch iných fakúlt, iných univerzít na území Slovenskej republiky, správny súd teda nevidí zmysluplný účel žiadosti o informácie; - Existencia bývalého pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou: krajský súd poukázal na vyjadrenie žalobkyne, podľa ktorého v dôsledku šikanózneho konania zo strany žalovanej počas trvania jej pracovného pomeru bola uznaná za invalidnú.

Sama o sebe by história vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou nemusela znamenať pochybnosti o skutočnom záujme žalobkyne o platové pomery u svojho bývalého zamestnávateľa, avšak krajský súd musí posudzovať aj túto skutočnosť v kontexte s prejednávaným prípadom. Zo správania žalobkyne možno vyvodiť, že jej infožiadosť možno považovať za výkon práva bez racionálneho účelu so zjavným úmyslom privodiť druhej strane negatívny následok. Požiadavka na poskytnutie takýchto informácií ohľadne zamestnancov žalovanej za obdobie viac ako 5 rokov, nemá podľa krajského súdu žiadne logické opodstatnenie, kedy žalobkyňa žiadne ani netvrdí - síce zo zákona nemusí dôvod uvádzať, no povinnosťou správneho súdu je dbať na vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom žiadosti o informácie, ktorý v tomto

odplaty.

18. Proti napadnutému uzneseniu podala žalobkyňa (ďalej aj „sťažovateľka“) včas kasačnú sťažnosť a to z dôvodov, že - správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP), - správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), - správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP), - správny súd nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1 písm. i) SSP) a - podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 písm. j) SSP). 19. Napadnuté uznesenie považovala sťažovateľka za formalistické, nesprávne, nezákonné, nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a zmätočné pre nedostatok dôvodov, a rozporné s princípmi materiálneho právneho štátu. Tvrdila, že krajský súd zdôvodnil odmietnutie žaloby o zneužití práva špekulatívne, nepreukázateľne a tendenčne; dôvody sú postavené na špekulatívnych domnienkach krajského súdu a jeho nesprávnej, iracionálnej úvahe, ktorá vzbudzuje rozumnú pochybnosť o vecnej správnosti, zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia. Napadnuté

uznesenie

žiadala zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Žiadala tiež priznať náhradu trov konania. 20. Vo vzťahu ku konkrétnym indíciám, z ktorých krajský súd vyvodil záver o zneužití práva sťažovateľka argumentovala nasledovne: - Množstvo žiadostí o informácie nepredstavuje zákonný dôvod na nesprístupnenie informácií; - Neuvedenie menného zoznamu osôb, o ktorých sťažovateľka vyžaduje informácie o platových pomeroch, taktiež nezakladá dôvod na nesprístupnenie požadovaných informácií. Infožiadosť bola dostatočne určitá, pretože bola vymedzená funkciou osoby, ktorej sa informácie týkali; - Z časového rozpätia žiadaných informácií nemožno odvodiť záver o skrytom nepoctivom úmysle sťažovateľky, opäť ide o špekuláciu na strane krajského súdu, ktorý napriek tomu, že nesmie skúmať právny alebo iný dôvod alebo záujem, pre ktorý sa informácia požaduje, tak robí, čo je v rozpore s § 3 ods. 3 infozákona; - Negatívny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou krajský súd vyvodzuje nesprávne a ani ho nemá relevantne preukázaný, ide o špekulatívne hodnotenie; - Vyhodnotenie požadovaných informácií ako prevádzkových zo strany krajského súdu je absolútne nesprávne, keďže ide o informácie podľa § 9 ods. 3 infozákona, ktoré je povinná každá povinná osoba bez ohľadu na jej vecné zameranie sprístupniť, čo vytkol krajskému súdu aj kasačný súd. Platové pomery funkcionárov vždy podliehajú verejnej kontrole;

Platové pomery sa v informačných mzdových systémoch vďaka informačným technológiám dajú pomerne ľahko na základe zvolených parametrov získať a vyžadujú minimum času; - Touto žiadosťou, ani inými žiadosťami o sprístupnenie informácií, priebežne podanými sťažovateľkou v období od 19.12.2016 do 18.06.2017 (t. j. počas 6 mesiacov) nedošlo (nemohlo dôjsť) k paralyzácii žalovanej, t. j. sťaženiu alebo ochromeniu činnosti žalovanej a nedošlo ani k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti žalovanej plniť verejné úlohy, ktoré jej zverujú právne predpisy, najmä zákon o vysokých školách. Všetky žiadosti o sprístupnenie sa týkali poskytnutia jednoduchých informácií a boli podávané priebežne. Žalovaný si množstvo podaných žiadostí o sprístupnenie informácií zavinil sám tým, že nesprístupnil požadované informácie, a žiadosti nevybavoval zákonným spôsobom; - Vyhodnotenie informácií o platoch a platových pomeroch ako veľmi citlivých údajov krajským súdom je nesprávne, pretože zákon o ochrane osobných údajov a ďalšie právne predpisy takéto informácie nezaraďujú do kategórie tzv. citlivých údajov;

21. Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že ňou podaná infožiadosť ani v najmenšom nenapĺňa znaky informačného filibusteringu, ktorý legislatíva Slovenskej republiky ani len nepozná. V tomto kontexte poukázala na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Názor krajského súdu, že z jej strany išlo o šikanózny výkon práv za účelom poškodenia druhej strany, je nesprávny a ide o neoprávnený zásah do jej osobnostnej sféry.

23. Sťažovateľka podotkla, že požadované informácie za obdobie od 01.01.2012 do 28.02.2017 majú slúžiť ako nástroj kontroly verejnej správy, keďže kontrola verejnej moci a najmä kontrola hospodárenia a nakladania s verejnými prostriedkami sa zväčša uskutočňuje porovnávacími trendami, ktoré bez poznania určitého vymedzeného časového obdobia nie je možné, čo vyplýva i z logiky veci.

V odôvodnení rozhodnutia jednak nebol uvedený dôvod zneužívania práva, ani žiadne iné preskúmateľné odôvodnenie. 25. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala, že rozhodnutia správnych orgánov i krajského súdu sú v príkrom rozpore s infozákonom, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutia sú nepreskúmateľné a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Obsiahlo a podrobne sa zaoberala meritórnou stránkou veci, t. j. dôvodmi nesprístupnenia informácií s poukazom na § 9 ods. 3 infozákona. Poukazovala na charakter požadovaných informácií ako podliehajúcich sprístupneniu, nakoľko ide o informácie o platových pomeroch vedúcich zamestnancov žalovanej vykonávajúcich práce vo verejnom záujme alebo vedúcich zamestnancov zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci. Sťažovateľka namietala aj procesné a hmotnoprávne vady napadnutých rozhodnutí. Nakoľko však predmetom kasačného konania je uznesenie krajského súdu, ktorým tento žalobu odmietol z procesných dôvodov a k

27. Napokon sťažovateľka vytkla krajskému súdu aj nesprávny výrok o trovách konania, keď pri odmietnutí žaloby bol povinný rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku (§ 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Okrem toho krajský súd bol povinný na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020, ktorým kasačný súd zrušil prvé uznesenie krajského súdu, vzhľadom na procesný úspech priznať sťažovateľke náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za kasačnú sťažnosť vo výške 140 eur.

zneužití práva na informácie krajský súd formuloval správne a presvedčivo. 29. Žalovaná upriamila pozornosť na to, že prieskum rozhodnutí je potrebné hodnotiť v kontexte obdobia a okolností, za ktorých boli informácie žalobkyňou žiadané. Žalobkyňa v čase od 19.2.2016 do 6.7.2017 podala celkovo 85 infožiadostí, pri ktorých mala žalovaná vážnu pochybnosť o tom, či cieľom je zákonné zistenie informácií. Žalovaná sa naopak domnievala, že ide o úmyselné, cielené, šikanózne konanie zo strany žalobkyne, ktorá sa snaží zaťažiť žalovanú žiadosťami bez logického súvisu a znemožniť jej tak riadny chod a plnenie povinností vyplývajúcich z platných právnych predpisov. Žalovaná mala za to, že pokiaľ je žiadosť zjavne šikanózna a spĺňa znaky zneužitia práva na informácie, tak bola povinná vydať rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 infozákona, pričom dôvodom pre odmietnutie žiadosti je práve zneužitie práva na informácie.

. .).“ Takisto citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sži/8/2013 zo dňa 27.11.2013: „Najvyšší súd nepopiera právo na informácie, ale toto právo musí byť uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale aj vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy jej toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelové spory.“

IV. Právny názor kasačného súdu

35. Hoci žalovaná navrhla vo veci nariadiť pojednávanie, kasačný súd nevzhliadol potrebu jeho nariadenia a rozhodol na základe písomných podkladov obsiahnutých v administratívnom a súdnom spise. 36. Podľa článku 26 Ústavy SR: „(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. [.

37. Podľa § 3 ods. 1 infozákona: „Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.“ 38. Podľa § 3 ods. 3 infozákona: „Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.“

40. Nakoľko krajský súd napadnutým uznesením vo veci rozhodol opätovne po tom, čo mu vec vrátil Najvyšší súd SR, kasačný súd preskúmal napadnuté uznesenie aj z toho pohľadu, či sa krajský súd dostatočne vysporiadal s právne záväzným názorom vysloveným Najvyšším súdom SR. Vzhľadom na to, že krajský súd pristúpil k odmietnutiu žaloby z procesných dôvodov, a teda napadnuté rozhodnutia nepreskúmal po vecnej stránke, kasačný súd sa zameria na tú argumentáciu strán konania, ktorá sa týka záveru o šikanóznej žalobe, resp. zneužití práva na informácie a argumentáciu týkajúcu sa merita veci (otázky, či žalovaná bola povinná informácie sprístupniť v zmysle § 9 infozákona) posudzovať nebude, nakoľko uvedené neposudzoval ani krajský súd.

Inštitút zneužitia práva je preto uplatniteľný pri výklade a aplikácii infozákona aj bez výslovnej zákonnej úpravy, čo dáva odpoveď na argument prezentovaný sťažovateľkou, podľa ktorej štátne orgány bez výslovného zákonného zakotvenia tohto inštitútu neboli oprávnené ho aplikovať.

44. V kontexte ústavou garantovaného práva na informácie má byť tento inštitút využitý len výnimočne, ak je nad všetku pochybnosť jasné, že žiadateľ svoje právo zneužíva (Lubovský, Z.: Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341), teda aplikácia zneužitia práva má byť riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou.

46. Inštitút zneužitia práva na prístup k informáciám uznal aj Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014, podľa ktorého „Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať.“

dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet podaných infožiadostí nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.“

49. V uvedenom prípade krajský súd vyvodil záver o zneužití práva na informácie zo strany sťažovateľky na základe nasledovných indícií: - Množstvo žiadostí o informácie (85 žiadostí v priebehu 6 mesiacov, kedy 90 % z nich vraj predstavovali opakované žiadosti); - Charakter informácií, ktoré boli predmetom infožiadosti, ktoré boli určené len funkciou osôb, o ktorých sťažovateľka vyžaduje informácie o platových pomeroch (neuvedenie menného zoznamu) a časovým rozpätím, ich prevádzkový charakter a citlivosť pre dotknuté osoby; - Existencia predchádzajúceho negatívneho vzťahu medzi sťažovateľkou a žalovanou.

51. Pokiaľ ide o množstvo požadovaných informácii, je ustáleným záverom kasačného súdu, že veľký počet podaných infožiadostí bez ďalšieho na záver o zneužití práva nepostačuje. Uvedený záver vyslovil aj Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom uznesení.

istom časovom slede. Kasačný súd teda najprv posúdil kvalitu, rozsah a druh informácií požadovaných sťažovateľkou v jej samotnej individuálnej infožiadosti, ktorej nevyhovenie je predmetom tohto súdneho konania. V tejto súvislosti však môže kasačný súd opäť len odkázať na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že: „Tiež kasačný súd z uznesenia nedokázal vyrozumieť, prečo považoval krajský súd infožiadosť ohraničenú práve dátumami 01.01.2012 a 28.02.2017 za „nelogickú“ a „bez racionálneho účelu“. Kasačný súd nevnímal požadovaný druh informácií za zásadne neobvyklý či všeobecne informačne nehodnotný, kedy by vskutku mohlo ísť o nevážne mienenú žiadosť. Práve naopak, slovenská verejnosť sa relatívne často zaujíma o výšku platov poskytovaných z verejných zdrojov.

žalovanej. Ide totiž o informácie o platoch, ktoré ako zamestnávateľ musí uchovávať s absolútnou presnosťou a vysokou prehľadnosťou. Tým je však vážne spochybnený argument žalovanej, ktorý si osvojil aj krajský súd, že dochádza k záťaži žalobkyne až k ohrozeniu plnenia jej úloh.“

požadovania informácií podľa § 9 ods. 3 infozákona musí mať povinná osoba vždy v každom individuálnom prípade k dispozícii konkrétne informácie o skutočnom cieli žiadateľa. Ak by to tak totiž bolo, zakotví sa potreba preukazovania právneho záujmu vo vzťahu k tomuto ustanoveniu priamo do zákona, inak však platí všeobecné ustanovenie § 3 ods. 3 infozákona, ktoré preukazovanie právneho záujmu nevyžaduje. Záujem na spoločenskej kontrole využitia verejných zdrojov je pri žiadosti o sprístupnenie platových pomerov vybraných kategórií osôb daný implicitne; nelegitímny záujem musí tvrdiť a preukázať povinná osoba s ohľadom na všetky okolnosti prípadu.

žiadateľa. Prisvedčiť treba názoru sťažovateľky, že skutkové okolnosti prípadu, ktoré boli dané vo veci sp. zn. 3Sži/4/2014, sú značne odlišné. V tejto veci podal žiadateľ 58 rôznych zväčša vôbec nesúvisiacich otázok odlišného, rozsiahleho a prevádzkového charakteru, kedy žiadal „všetko“ od faktúr na teplú vodu, cez doklady o revíziách výťahu, protokolov STK motorových vozidiel, až po doklady za čistenie sudcovských talárov, v takomto prípade teda ide o prevádzkový charakter informácií. Zo samotnej infožiadosti podanej žalobkyňou však nelegitímny úmysel smerujúci k spôsobeniu ujmy povinnej osobe rozhodne vyvodiť nemožno.

56. Obdobne aj Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžik/5/2020 z 31.03.2022 dôvodil: „Aby bolo možné náležite posúdiť, či konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva na prístup k informáciám, je podľa kasačného súdu nevyhnutné prihliadnuť nielen na kvalitu a rozsah individuálnej žiadosti žalobcu, ale aj na kvalitu, rozsah a čas podania ostatných žiadostí v danom časovom slede. .

57. Po vrátení veci zo strany Najvyššieho súdu SR sa preto od krajského súdu očakávalo, aby si v prípade, že bude naďalej trvať na závere o zneužití práva, zaobstaral do spisu podrobnejšie informácie o ďalších žiadostiach, ktoré sťažovateľka povinnej osobe v rámci vymedzeného šesťmesačného obdobia podala, aby si utvoril komplexný obraz o prípadnom šikanóznom správaní sa sťažovateľky a aby zhodnotil aj tvrdenie, že 90 % žiadostí bolo podaných sťažovateľkou opätovne pre prvotné nesprístupnenie povinnou osobou.

58. Kasačnému súdu v tejto súvislosti nedá neuviesť, že žalovaná vo svojom vyjadrení (str. 89 súdneho spisu) uviedla, že „Avšak i napriek uvedenému Žalovaná vybavila každú jednu žiadosť o sprístupnenie informácií, ktorú jej žalobkyňa doručila.

59. Napokon krajský súd za indíciu vedúcu k záveru o zneužití práva považoval aj negatívnu históriu vzájomného vzťahu medzi sťažovateľkou a žalovanou, kedy sa sťažovateľka mala stať invalidnou v dôsledku bossingu zo strany žalovanej a deklarovala záujem domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy.

60. Kasačný súd teda uzatvára, že krajský súd pochybil, keď vyvodil záver o zneužití práva sťažovateľkou na základe tých istých dôvodov, ktoré už boli predmetom posúdenia kasačného súdu a ktoré kasačný súd nepovažoval za dostatočné. Komparáciou napadnutého uznesenia krajského súdu (viď body 14 až 17 odôvodnenia tohto uznesenia) s prvým, najvyšším súdom zrušeným, uznesením krajského súdu (viď bod 7 odôvodnenia tohto uznesenia) možno konštatovať, že krajský súd v napadnutom uznesení ponúkol obsiahlejšie a dôkladnejšie odôvodnenie, podopreté aj príslušnou teoretickou a judikatúrnou bázou.

61. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 7Sžik/3/2017 z 23.02.2022 a publikovaný aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR č. 2/2022, ročník: I.: „Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi sankčný nástroj „trestajúci“ zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom.

62. Kasačný súd preto pristúpil k zrušeniu napadnutého uznesenia. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu svoje závery o zneužití práva dostatočne odôvodniť (avšak novými úvahami, predovšetkým dôkladným vyhodnotením komplexu infožiadostí podaných sťažovateľkou vrátane ich kvalitatívnej stránky, napríklad v intenciách rozsudku sp. zn. 5Sžik/ 5/2020 z 31.03.2022), alebo pri sústavnom skúmaní podmienok konania pristúpiť k súdnemu prieskumu napadnutého rozhodnutia v medziach správnej žaloby.

ročník: I., ktorý poskytol bližší návod na posudzovanie zneužitia práva na informácie a zakotvil tiež zásadu jeho reštriktívneho uplatňovania.

V Bratislave dňa 20. decembra 2022