1Svk/18/2023

1. Žalovaný (mesto Rajecké Teplice) rozhodnutím Číslo: MSÚRT-S2020/00105-2/W zo dňa 18.3.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) ako príslušný stavebný úrad podľa § 117 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) vydal podľa § 39 a § 39a stavebného zákona na základe návrhu B. K. (ďalšej účastníčky konania 1/)

rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorým určil stavebný pozemok (CKN parc. č. XXX, XXX/X a XXX/X . vo vlastníctve navrhovateľky zapísané na LV č.XXXX pre katastrálne územie D. A.), umiestnil na ňom stavbu: „Novostavba apartmánového domu s príslušenstvom“, Objekty: SO 01 Apartmánový dom SIESTA KEY, SO 02 Spevnené plochy, SO 03Vodovodná prípojka, SO 04 Prípojka splaškovej kanalizácie, SO 05 Odvod dažďových vôd, SO 06 Prípojka NN, SO 07 Preložka vzdušného vedenia rozhlasu, SO 08 Preložka verejného vodovodu a určil podmienky na umiestnenie stavby a požiadavky na obsah projektovej dokumentácie ako aj čas platnosti rozhodnutia. 2. Žalobca (Okresná prokuratúra Žilina) na základe podnetu preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného a následne proti nemu podal protest prokurátora sp. zn. Pd 185/20/ 5511 z 7.10.2020, v ktorom namietal predovšetkým porušenie § 37 ods. 1 a 2 stavebného zákona, keďže z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nebolo možné zistiť, ako sa žalovaný vysporiadal so súladnosťou podaného návrhu na vydanie územného rozhodnutia s územným plánom žalovaného, starostlivosťou o životné prostredie a s ďalšími zákonnými kritériami. 3. Žalovaný podanému protestu prokurátora nevyhovel a predložil ho na rozhodnutie Okresnému úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky, ktorý rozhodnutím č. OU-ZA- OVBP2-2020/049471-002 z 2.12.2020 protestu prokurátora nevyhovel s tým, že odvolanie žalobcu proti danému rozhodnutiu bolo zamietnuté rozhodnutím Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky č. 13650/2021/SSSVP/36611 z 25.3.2021.

4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného včas na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) všeobecnú správnu žalobu, v ktorej opätovne namietal jeho nedostatočné

odôvodnenie

predovšetkým s poukazom na znenie § 37 ods. 1 a 2 stavebného zákona z dôvodu, že žalovaný sa v odôvodnení nevysporiadal s tým, či je návrh na vydanie územného rozhodnutia v súlade s územným plánom žalovaného a tiež daný návrh nebol posúdený z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a iných zákonom ustanovených kritérií. Na základe uvedeného žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného zrušiť. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe skonštatoval, že zistil náležite skutkový stav a rozhodnutie dostatočne odôvodnil, pričom proti navrhovanej stavbe žiadny z účastníkov konania nepodal námietky alebo pripomienky a následne ani odvolanie. Žalovaný uviedol, že preskúmal aj súlad návrhu na vydanie územného rozhodnutia s územným plánom, pretože ak by tento návrh nebol súladný s územným plánom alebo kritériami uvedenými v § 37 ods. 2 stavebného zákona, rozhodol by o jeho zamietnutí podľa § 37 ods. 4 stavebného zákona. 6. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 31S/121/2021 z 20.9.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7. Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že: - presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia žalovaného o umiestnení stavby nemôže byť nahradené poukazom na skutočnosť, že vyjadrenia a stanoviská dotknutých orgánov boli „skoordinované a zahrnuté“ do podmienok rozhodnutia žalovaného, - povinnosťou žalovaného je nielen zabezpečiť stanoviská dotknutých orgánov, zakoncipovať ich do podmienok umiestnenia stavby, ale aj v odôvodnení rozhodnutia slovne vyhodnotiť ich vzájomný súlad, - žalovanému ako stavebnému úradu v zmysle § 37 ods. 2 stavebného zákona prináleží v konaní o umiestnení stavby posúdiť návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie, potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov; súlad s podkladmi podľa § 37 ods. 1 stavebného zákona a predchádzajúcimi rozhodnutiami v území, súlad so všeobecnými technickými požiadavkami na výstavbu a všeobecnými technickými požiadavkami na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické, požiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., - uvedené „posúdenie“ musí byť obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, pričom správna úvaha musí obsahovať dostatočný počet myšlienkových premostení a logických úvah a vysvetlení vzťahu medzi aplikovanými normami a zisteným skutkovým stavom, - splnenie zákonnej povinnosti podľa § 39a ods. 1 stavebného zákona spočívajúce v určení podmienok na umiestnenie stavby vo výroku rozhodnutia nemožno stotožňovať so splnením povinnosti posúdiť súlad návrhu alebo predloženej dokumentácie so všeobecnými technickými požiadavkami alebo s predpismi uvedenými v § 37 ods. 2 stavebného zákona, ktoré musí byť súčasťou odôvodnenia rozhodnutia.

8. Proti rozsudku krajského súdu podala ďalšia účastníčka konania 1/ (ďalej len „sťažovateľka“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a navrhla napadnutý

rozsudok

krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 9. V rámci sťažnostných bodov sťažovateľka predovšetkým namietala, že: - účelom odôvodnenia rozhodnutia je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva dať stranám najavo, že boli vypočuté, - zrušenie rozhodnutia by malo byť spojené s proporcionalitou a súd by k nemu mal pristúpiť až po zistení, že došlo k porušeniu zákona v nezanedbateľnej miere a s intenzitou spochybňujúcou zákonnosť správneho konania a rozhodovania ako celku, nie len čo do odôvodnenia rozhodnutia, - k tomu dochádza, ak mieru pochybenia správneho orgánu vzhľadom k celkovej komplikovanosti konania a s prihliadnutím ku komplikovanosti predmetnej veci možno v konečnom dôsledku považovať za ohrozujúcu právom chránené záujmy účastníkov konania, - z výroku rozhodnutia žalovaného je zrejmé, na základe akých skutočností žalovaný dospel k svojim záverom a o aké podklady oprel svoje rozhodnutie. 10. Následne sťažovateľka poukázala aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky č. 13650/2021/SSSVP/36611 z 25.3.2021. 11. Záverom sťažovateľka navrhla priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, pretože „právnymi účinkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu by hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom“. 12. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení stotožnil s kasačnou sťažnosťou ďalšej účastníčky konania 1/, pričom vo vzťahu k § 37 ods. 1 a 2 stavebného zákona dodal, že „správnym súdom prezentovaný právny názor by vzhľadom na rozsiahlu množinu technických noriem a osobitných predpisov znamenal, že každé jedno rozhodnutie o umiestnení stavby by pre dosiahnutie štandardu odôvodnenia podľa právneho názoru Správneho súdu muselo obsahovať niekoľko desiatok strán odôvodnenia, a to v každom jednom prípade, dokonca aj vtedy, ak neboli k nemu vznesené pripomienky zo strany účastníkov samotného konania.“ Žalovaný navrhol zrušiť napadnutý rozsudok alebo ho zmeniť tak, že kasačná sťažnosť sa zamietne. 13. Žalobca sa v krátkosti stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Ďalší účastníci konania 2/ a 3/ sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala sťažovateľka v lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.6.2023], preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. 15. Vzhľadom na uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti a v nej obsiahnuté sťažnostné body spočívalo meritum rozhodovania kasačného súdu z posúdenia otázky dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. 16. Pri preskúmavanom rozhodnutí žalovaného ide o územné rozhodnutie, konkrétne o rozhodnutie o umiestnení stavby. Právna úprava územného konania a rozhodovania bola v rozhodnej dobe upravená v § 32 až § 42 stavebného zákona, ku ktorému sa procesne subsidiárne (§ 140 stavebného zákona) uplatňuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). 17. V rámci územného konania stavebný úrad preskúmava podklady vymedzené predovšetkým v § 37 až § 38a stavebného zákona s tým, že ak zistí súlad s týmito podkladmi rozhodne o vydaní územného rozhodnutia, resp. v opačnom prípade návrh zamietne. Vysporiadanie sa s preskúmavanými podkladmi sa následne premietne do výrokovej časti rozhodnutia (§ 47 ods. 2 správneho poriadku), pričom súvisiace právne úvahy stavebného úradu týkajúce sa aplikácie právnych noriem, posúdenia stanovísk dotknutých orgánov a ich vzájomného súladu ako i vyjadrení a námietok účastníkov konania majú byť následne obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). 18. Kasačný súd preskúmaním rozhodnutia žalovaného zistil, že jeho odôvodnenie je výrazne stručné a obsahuje len osem viet. Prvá poukazuje na podaný návrh na vydanie územného rozhodnutia. V druhej a tretej vete je uvedené, že začatie územného konania bolo oznámené účastníkom konania, z ktorých nik nevzniesol námietky, na základe čoho stavebný úrad rozhodol o vydaní územného rozhodnutia. V štvrtej vete je skonštatované, že návrh bol preskúmaný „aj z hľadísk a v súlade s ustanoveniami § 37 stavebného zákona“. Piata a šiesta veta poukazujú na to, že vyjadrenia a stanoviská dotknutých orgánov boli „skoordinované a zahrnuté do podmienok rozhodnutia.“ V siedmej vete je obsiahnutý záver o tom, že neboli zistené „dôvody, ktoré by znemožňovali možnosť umiestnenia stavby“ a v poslednej ôsmej vete je poukázané na výšku správneho poplatku vyrubeného navrhovateľovi. 19. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa s preskúmavanými podkladmi normatívne ustanovenými v § 37 ods. 1 a 2 stavebného zákona v odôvodnení bližšie nezaoberal, resp. nezaoberal sa nimi v takom rozsahu, aby jeho závery boli preskúmateľné. 20. Potreba náležitého odôvodnenia administratívneho rozhodnutia je notorietou, pretože v opačnom prípade sa rozhodovanie stáva arbitrárnym a nepreskúmateľným, pričom tieto adjektíva sú nielen v rozpore princípom dobrej verejnej správy ale aj materiálnym chápaním právneho štátu.

22. Už na prvý pohľad je pritom zrejmé, že rozhodnutie žalovaného nebolo odôvodnené v súlade s citovaným zákonným ustanovením. 23. Znenie § 47 ods. 3 správneho poriadku sa pritom jednoznačne vzťahuje na všetky rozhodnutia vydávané podľa tohto procesného predpisu teda aj územné rozhodnutia, resp. rozhodnutie o umiestnení stavby.

Práve v takomto druhu konania musí byť odôvodnenie rozhodnutia náležite skoncipované, aby z neho bolo zrejmé posúdenie uvedených záujmov a podkladov a to aj vtedy, ak zo strany účastníkov konania neboli vznesené námietky. Absencia vznesenia takýchto námietok síce má dopad na obsah (rozsah) odôvodnenia, avšak nemôže mať za následok jeho absenciu. Zároveň si je potrebné uvedomiť, že námietky účastníkov konania sa týkajú primárne ochrany ich subjektívnych práv, zatiaľ čo posudzovanie skutočností vymedzených v § 37 stavebného zákona je spojené skôr s ochranou príslušných verejných záujmov. Vo vzťahu k rozhodovanej veci je potrebné zdôrazniť, že hoci v administratívnom spise nie sú obsiahnuté námietky voči návrhu vznesené zo strany účastníkov územného konania, bola voči rozhodnutiu žalovaného podaná žaloba opomenutého účastníka územného konania, o ktorej bolo rozhodované krajským súdom v konaní sp. zn. 30S/69/2022.

27. Nemožno totiž opomenúť, že odôvodnenie rozhodnutia neslúži len účastníkom konania, ale je aj prostriedkom kontroly zákonnosti. Nie je totiž výnimkou, že nezákonné rozhodnutie vyhovuje všetkým účastníkom konania, ktorí potom nemajú záujem podať proti nemu odvolanie a preto daná nezákonnosť nemôže byť následne odstránená v inštančnom postupe. Práve takéto situácie môžu mať potom aj korupčné pozadie. Nezastupiteľná úloha tu potom patrí prokuratúre pri výkone dozoru nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy (tzv. netrestný dozor prokuratúry). Presne o takúto ingerenciu ide aj v súdenej veci, keďže žalobcom je prokurátor.

29. Napr. z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/36/ 2020 z 14.4.2022 vyplýva, že nemožno priorizovať „nejaký“ verejný záujem pred potrebou náležitého odôvodňovania rozhodnutia. „Takýto záver totiž nemôže nikdy obstáť, pretože by vo svojich následkoch viedol k svojvoľnému a nedemokratickému výkonu verejnej správy. Princípy ochrany zákonnosti a verejného záujmu sú v správnom súdnictve neoddeliteľne spojené (§ 5 ods. 3 SSP) a preto nemožno jeden z nich uplatňovať na úkor toho druhého.“

31. Záverom kasačný súd zdôrazňuje aj to, že úlohou správneho súdnictva nie je nahrádzanie činnosti správnych orgánov a to vrátane odôvodňovania takých ich rozhodnutí, ktoré sú inak pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

V. Záver

33. Na základe vyššie uvedeného preto kasačný súd dospel k záveru, že nebol naplnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP vrátanej v nej uplatnených sťažnostných bodov a preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 34. Kasačný súd rovnako nezistil dôvod na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Sťažovateľka totiž svoj návrh na priznanie odkladného účinku vôbec nezdôvodnila a len odcitovala dôvody zo znenia § 447 ods. 1 SSP, podľa ktorého „kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia správneho súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.“ Takéto

odôvodnenie

návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti je ale absolútne nedostatočné. Jednak kasačnému súdu je znenie zákona známe (iura novit curia) a súčasne sťažovateľ, ak má mať reálnu šancu na úspech, musí svoj návrh na priznanie odkladného účinku odôvodniť konkrétnymi skutočnosťami, z ktorých objektívne vyplýva hrozba závažnej ujmy a tiež absencia rozporu prípadného odkladného účinku s verejným záujmom. Na základe uvedeného preto kasačný súd návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku zamietol.

35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 170 písm. c) SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd nepriznal žiadnemu z účastníkom konania náhradu trov konania, pretože konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora. 36. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.