1Svk/19/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:1022200458.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-4Sa/18/2022
- IČS
- 1022200458
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Z.. H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX/XX, XXX XX J. U., právne zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, AK so sídlom Klincová 35, 821 08 Bratislava, P.O.BOX 2, 810 05 Bratislava 15, proti žalovanému: Zbor väzenskej a justičnej stráže, Generálne riaditeľstvo, so sídlom Šagátova 1, 813 04 Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-4Sa/18/2022-55 zo dňa 16. januára 2024, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Uznesením č. k. BA-4Sa/18/2022-55 zo dňa 16.01.2024 Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozhodol, že žalobu zo dňa 04.04.2022, doručenú Krajskému súdu v Bratislave dňa 04.04.2022, proti inému zásahu orgánu verejnej správy odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „S.s.p.“) ako oneskorene podanú. Návrh žalobcu na iniciovanie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zamietol. Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Ako vyplynulo z odôvodnenia napadnutého uznesenia žalobca sa podanou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy (podanou vyslovene podľa § 252 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) domáhal, aby súd vydal rozhodnutie o tom, že postupom žalovaného vo veci vynucovania prekrývania si dýchacích ciest došlo k zásahu do jeho základných ľudských práv a slobôd, jeho ľudskej dôstojnosti, ako aj k obmedzeniu slobody prejavu. 3. Žalobca videl iný zásah v konaní príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, a to preto, že ho bez prekrytia horných dýchacích ciest nevpustili opakovane do budovy Okresného súdu Topoľčany za probačným a mediálnym úradníkom (mal nariadený dohľad ako náhradu väzby) a následne mu bol za porušenie nariadeného dohľadu uložený výkon väzby.
V bode 25 žaloby žalobca vymenoval bránenie vstupu do budovy Okresného súdu Topoľčany v dňoch 12.11.2021, 16.11.2021, 01.12.2021, 16.12.2021, 03.01.2022, 19.01.2022 a 02.02.2022, pričom toto konanie označoval za svojvoľné, nezaložené na základe zákona.
4. Súd v prvom rade skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať, a teda v danom prípade sa zaoberal včasnosťou podania žaloby. Pre včasné podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy je žalobca povinný bez ďalšieho podať žalobu v lehote dvoch mesiacov od momentu, kedy sa dozvedel, že bol iným zásahom orgánu verejnej správy dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch.
5. Podľa názoru správneho súdu žaloba proti trvajúcemu alebo opakovaním hroziacemu zásahu má preventívny charakter. Preto je celkom logické, že lehota na jej podanie je naviazaná na prvú vedomosť dotknutej osoby o tomto zásahu. Vychádza sa totiž z logického predpokladu, že len čo je niekto dotknutý určitým zásahom, ktorý považuje za nezákonný, snaží sa ihneď o jeho skončenie a bráni sa proti nemu dostupnými prostriedkami. Čo najskorším bránením je možné jednak naplniť účel žaloby podľa ustanovenia § 252 ods. 1 S.s.p., teda čo najskôr zabrániť v ďalšom pokračovaní alebo opakovaní zásahu, jednak zabrániť, aby sa v dôsledku plynutia času zhoršila možnosť riadne zistiť skutkový stav rozhodný pre začatie iného zásahu a presne posúdiť následky, aké tento zásah u dotknutej osoby vyvolával. Čím viac času by od začatia iného zásahu uplynulo, tým je takéto zisťovanie a posudzovanie ťažšie a nepresnejšie. Naopak, ak iný zásah pretrváva dlhšie ako dva mesiace po tom, ako sa o ňom dotknutá osoba dozvedela, no napriek tomu proti nemu nie je podaná žaloba, možno celkom pochopiteľne
vychádzať z toho, že sama dotknutá osoba nepovažuje zásah za nezákonný, resp. nemá záujem sa proti jeho účinkom následne brániť. V tomto zmysle je zákonom stanovená subjektívna lehota, ktorá je naviazaná na vedomosť dotknutej osoby o inom zásahu, len jedným z normatívnych vyjadrení zásady, že každý si musí sám dbať na svoje práva. 6. Ďalej správny súd konštatoval, že na týchto záveroch nemení nič ani existencia dvojročnej objektívnej lehoty, viazanej na okamih vykonania zásahu. Táto dvojročná lehota je totiž len najneskorším časovým úsekom, do ktorého vôbec možno žalobu podľa § 252 ods. 2 S.s.p.
podať. Keďže žaloba musí byť podaná tak v subjektívnej ako aj v objektívnej lehote, existencia objektívnej lehoty znamená v podstate to, že ak sa dotknutá osoba o zásahu dozvie až po uplynutí dvoch rokov od jeho vykonania, nemôže sa už domáhať ani určenia nezákonnosti zásahu v zmysle ustanovenia § 252 ods. 2 S.s.p. Samotná existencie objektívnej lehoty však subjektívnu dvojmesačnú lehotu nijako neruší, nepredlžuje ani nijak nemení.
Stanovenie objektívnej lehoty (dva roky odo dňa vykonania iného zásahu) má len subsidiárny charakter, a teda podľa ustanovenia § 252 S.s.p. predstavuje najneskorší možný okamih pre podanie žaloby. 7. Ako uviedol správny súd žalobca za začiatok iného zásahu (ktorý mal pokračovací a teda opakujúci sa charakter) žalovaného určil deň 12.11.2021, t.j. deň kedy mu nebol prvýkrát umožnený vstup do budovy Okresného súdu v Topoľčanoch bez rúška. Žalobca tak sám odvíja plynutie lehoty objektívnej ako i subjektívnej odo dňa 12.11.2021. Týmto okamihom mu začala plynúť subjektívna lehota na podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
Lehota na podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. S.s.p. mu tak v zmysle § 256 S.s.p. uplynula dňa 12.01.2022. Žalobca si však uplatnil svoje právo na súdnu ochranu prostredníctvom žaloby (podaná vyslovene podľa § 252 ods. 1 S.s.p.) až dňa 04.04. 2022, a teda po uplynutí subjektívnej lehoty.
8. Správny súdny poriadok v ustanovení § 70 umožňuje, aby predseda senátu odpustil zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Z povahy veci je pritom zrejmé, že inštitút odpustenia zmeškania lehoty sa vzťahuje len na subjektívnu lehotu. V danom prípade však žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty zo strany žalobcu podaná nebola.
9. Správny súd konštatoval, že s prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti je zrejmé, že žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy (§252 ods. 1 S.s.p.) bola podaná oneskorene, po uplynutí lehoty (subjektívnej dvojmesačnej) na jej podanie.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti
10. Proti uzneseniu správneho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods.1 písm. f), g) a j) S.s.p., v ktorej navrhol, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%. 11.
Sťažovateľ uviedol, že Správny súd v Bratislave (aj jeho predchodca Krajský súd v Bratislave) mu odoprel právo na rovnosť zbraní (kontradiktórny súdny proces), pretože mu neumožnil vyjadriť sa replikou k vyjadreniu žalovaného (Správny súd v Bratislave mu nedoručil vyjadrenie žalovaného zo dňa 29.12.2023). V tejto súvislosti poukázal na Zbierku stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR 3/2022 pod č. 34/2022 a ďalej na uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžk/8/2020 z 27.10.2021, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sk/9/2018 z 24. 10. 2018, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 414/2015 z 01.12.2015, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/2019 z 23.05.2019, rozsudok ESĽP vo veci Brandstetter proti Rakúsku, č. 11170/84, z 28.08.1991, rozsudok ESĽP vo veci Niderost-Huber proti Švajčiarsku, č. 18990/91, z 18.02.1997, rozsudok ESĽP vo veci Foucher proti Francúzsku, č. 22209/93, z 18.03.1997.
12. Sťažovateľ pokiaľ sa jedná o nesplnenie subjektívnej lehoty na podanie žaloby dôvodil tým, že správny súd prehliadol skutočnosť, že posledný a to samostatný zásah do práv sťažovateľa bol realizovaný dňa 02.02.2022, pričom žaloba bola doručená predchodcovi Správneho súdu v Bratislave (Krajskému súdu v Bratislave dňa 04.04.2022), a teda sťažovateľ splnil subjektívnu lehotu na podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
Deň 02.04.2022 pripadol na sobotu (deň pracovného pokoja) a pri aplikácii § 121 ods. 4 CSP . . . . ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
. . . elektronickým podaním žaloby najbližší nasledujúci pracovný deň - dňa 04.04.2022 splnil sťažovateľ lehotu na podanie žaloby. 13. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že každý zásah orgánu verejnej správy - žalovaného bol v inkriminovaných dňoch samostatný, zásahy žalovaného sa posudzujú samostatne.
Išlo nesporne o dokonané, samostatné zásahy žalovaného každý jednotlivý deň (12.11.2021, 16.11. 2021, 01.12.2021, 16.12.2021, 03.01.2022, 19.01.2022, 02.02.2022). V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015 z 25.06.2015, uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/50/2022 z 26.10.2022. 14. Sťažovateľ je toho názoru, že splnil subjektívnu lehotu (aj objektívnu) na podanie žaloby tohto typu. Sťažovateľ podal žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy samostatným skutkom vykonaným dňa 02.02.2022 žalovaným včas a to v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote. Nie je možné súhlasiť s názorom správneho súdu, že už dňa 12.11.2021 začala plynúť dvojmesačná lehoty na podanie tohto typu žaloby (tento deň začala plynúť lehota pre prvý zásah orgánu verejnej správy).
15. Podľa názoru sťažovateľa správny súd nekriticky prevzal názor žalovaného vo vyjadrení, keď poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžk/23/2020, resp. sp. zn. 8Sžk/2/2020. 16.
Taktiež podľa názoru sťažovateľa správny súd neumožnil sťažovateľovi zmeniť negatórnu žalobu na žalobu určovaciu, a tým zasiahol do jeho práv, keď neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného. Sťažovateľ v tomto kontexte odkázal na Zbierku stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR 2/2022 pod č. 20/2022 (uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sžk/28/2021 z 14.12.2021). Nepripustenie zmeny žalobného návrhu zo strany správneho súdu bez vysporiadania sa s otázkou zmeny negatórnej žaloby na žalobu určovaciu bez riadneho vysporiadania sa s uvedenou otázkou by totiž javilo znaky denegatio justitiae.
17. Sťažovateľ taktiež uviedol, že v žalobe žiadal všeobecný súd, aby inicioval konanie o súlade právnych predpisov postupom podľa čl. 15 ods. 1 písm. b) Ústavy SR. Správny súd návrhu nevyhovel, pričom argumentoval, že v danom prípade nevzhliadol a nedetegoval žiadny nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky. 18. Žalovaný uviedol, že sa pridržiava a zároveň zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach naformulovaných vo vyjadrení žalovaného k správnej žalobe. Podľa jeho názoru správny súd sa so všetkými skutočnosťami riadne vysporiadal a vec správne právne posúdil, neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces a nenechal otvorenú žiadnu otázku, ktorej riešenie by zostalo na kasačnom súde.
III. Konanie na kasačnom súde
19. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o uznesenie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 20. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v prejednávanej veci je uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-4Sa/18/2022-55 zo dňa 16.01.2024, ktorým správny súd odmietol žalobu podľa ustanovenia § 98 ods. 1 písm. d) S.s.p., ktorou sa žalobca v zmysle ustanovenia § 252 ods. 1 S.s.p. domáhal, aby súd vydal rozhodnutie o tom, že postupom žalovaného vo veci vynucovania prekrývania si dýchacích ciest došlo k zásahu do jeho základných ľudských práv a slobôd, jeho ľudskej dôstojnosti, ako aj k obmedzeniu slobody pohybu. 21. Nezákonnosť napadnutého uznesenia správneho súdu namietal sťažovateľ vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a z toho vyplývajúcemu odmietnutiu práva na spravodlivý proces ako i vo vzťahu k nezákonnému odmietnutiu podania. 22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní napadnutého uznesenia správneho súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého uznesenia. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne. 23. V prvom rade dáva kasačný súd do pozornosti, že v procese posudzovania zákonnosti napadnutého uznesenia správneho súdu vychádzal zo skutkového stavu, ktorý podrobne v odôvodnení uznesenia popísal správny súd, preto pre účastníkov konania známe fakty a skutočnosti nebude nadbytočne opakovať iba na ne poukazuje a v stručnosti dodáva nasledovné.
24. Podľa právneho názoru správneho súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého uznesenia žaloba bola odmietnutá, nakoľko ju bolo potrebné podať v lehote dvoch mesiacov od momentu, kedy sa sťažovateľ dozvedel, že bol iným zásahom orgánu verejnej správy dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach.
25. Kasačný súd v uvedenej právnej veci konštatuje, že ustanovenia druhej hlavy štvrtej časti Správneho súdneho poriadku, ktoré upravujú konania o žalobe proti inému zásahu, v skutočnosti upravujú dva relatívne samostatné podtypy tejto žaloby. Z ustanovenia § 252 S.s.p. totiž vyplýva, že účelom tejto hlavy je poskytnúť súdnu ochranu v dvoch odlišných situáciách. Podľa odseku 1 sa totiž možno domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie.
Podľa odseku 2 sa možno domáhať určenia nezákonnosti už skončeného zásahu, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu.
26. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že účel žaloby podľa § 252 ods. 1 S.s.p. (podľa ktorého bola podaná aj správna žaloba sťažovateľa) je teda preventívny - žalobca sa ňou má ochrániť pred dôsledkami faktického postupu, ktorého účinky alebo následky pretrvávajú alebo hrozia opakovaním. Táto žaloba poskytuje žalobcovi možnosť požiadať súd, aby ho pred týmito účinkami ochránil tým, že orgánu verejnej správy zakáže pokračovať v napadnutom inom zásahu, prípadne nariadi obnoviť pôvodný stav. Naopak účel žaloby podľa § 252 ods. 2 S.s.p. je reparačný - žalobca ňou nedostane iné zadosťučinenie, než určenie nezákonnosti iného zásahu, čo však môže zlepšiť jeho postavenie v iných vzťahoch.
27. Kasačný súd následne poukazuje na ustanovenie § 256 S.s.p., ktoré uvádza, že žaloba musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy.
28. Je teda nepochybné, že lehota na podanie správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy plynie od okamihu, kedy sa osoba dotknutá iným zásahom o tomto zásahu dozvedela ( § 256 S.s.p.). Ustanovenie objektívnej lehoty dvoch rokov (dva roky od vykonania iného zásahu) má lej subsidiárny charakter, predstavuje teda najneskorší možný okamih na podanie podľa § 252 S.s.p.
29. Kasačný súd uvádza, že z uvedeného ustanovenia nijako nevyplýva, že by stačilo, aby žaloba bola podaná počas celej doby trvania zásahu, pričom by nebolo potrebné prihliadať na subjektívnu a objektívnu lehotu. Nijako nemožno dospieť k záveru, že by v prípade trvajúceho zásahu (§ 252 ods. 1 S.s.p.) sa začiatok subjektívnej lehoty mohol posúvať počas celého trvania zásahu. Subjektívna dvojmesačná lehota sa aplikuje na každú žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy a plynie vždy od okamihu, kedy sa o ňom osoba dozvedela. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.8Sžk/2/2020).
30. V danom prípade je nesporné, vzhľadom na preventívny charakter správnej žaloby, že lehota na podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy sa viazala na prvú vedomosť sťažovateľa o tomto zásahu. 31. Kasačný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi považuje v uvedenej právnej veci za nedôvodnú, nakoľko správny súd vec neprejednal meritórne ale uznesením správnu žalobu odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene po skúmaní podmienok konania. Podľa názoru kasačného súdu by doručovanie vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi bolo neúčelné a zbytočne by predlžovalo súdne konanie.
32. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 83/2019 z 23.05.2019, v ktorom sa uvádza: „ Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie princípu kontradiktórnosti ústavný súd poznamenáva, že zmyslom a účelom tohto princípu je, aby každá strana sporu mala možnosť vyjadriť sa, resp spochybniť konkrétne vyjadrenie. Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že je iba na úvahe príslušného súdu posúdenie rozumnej hranice konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom bode“. 33. Pokiaľ sa jedná o námietku sťažovateľa, že podanie bolo nezákonne odmietnuté v zmysle ustanovenia § 440 ods. 1 písm. j) S.s.p., kasačný súd uvádza, že ani túto námietku sťažovateľa nepovažoval za dôvodnú. Uvedené ustanovenie S.s.p. má na mysli prípady, keď žalobca (sťažovateľ) nesúhlasí s procesným rozhodnutím krajského súdu, ktorým odmietol podanie, ktoré sťažovateľ ako podávateľ v správnym súdom stanovenej lehote neopravil ani nedoplnil a pre tento nedostatok nie je možné v konaní pokračovať.
IV. Záverečné poznámky a odôvodnenie v časti trov
34. Na základe vyššie uvedeného, kasačný súd po preskúmaní dôvodov vznesených sťažovateľom v kasačnej sťažnosti tieto vyhodnotil ako v celom rozsahu nedôvodné, keďže neboli spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť napadnutého uznesenia správneho súdu. Z týchto dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 35. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP. 36. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 26. júna 2025