1Svk/21/2023

1. Mesto Banská Bystrica (ďalej len „stavebný úrad“) rozhodnutím č. OVZ-SÚ 38620/11740/ 2020-FUF z 21.4.2020 (ďalej len „stavebné povolenie“) povolilo stavbu „Obytný súbor Banská Bystrica - Pršianska terasa, lokalita - sklady vojska, SO-201 NN rozvody, domové prípojky“, na pozemkoch KNC parc. č. XXXX/X a XXXX/XXX v katastrálnom území D. (ďalej len „povolená stavba“).

účastníka konania. 3. Stavebný úrad reagoval na odvolanie žalobcu listom sp. zn. OVZ-SÚ 71492/11740/2020/ FUF z 9.6.2020, ktorým s poukazom na § 53 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a § 140c ods. 8 stavebného zákona uviedol, že aktívnou legitimáciou na podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu prvoinštančného orgánu disponuje

konania. Takúto možnosť však právny poriadok priznáva len za splnenia zákonných predpokladov a síce, že územnému rozhodnutiu o umiestnení stavby, územnému rozhodnutiu o využití územia, stavebnému povoleniu a kolaudačnému rozhodnutiu, predchádzalo konanie podľa osobitného predpisu in concreto zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z.z.“).

dodal, že vzhľadom na to, že odvolanie podala osoba, ktorá nedisponuje aktívnou legitimáciou ani v zmysle § 53 ods. 1 správneho poriadku, ani v zmysle § 140c ods. 8 stavebného zákona, podanie žalobcu nie je spôsobilé založiť také právne účinky, aké právny poriadok s podaním odvolania aktívne legitimovanou osobou spája. Podaním odvolania včas a oprávnenou osobou

Keďže žalobca nebol aktívne legitimovanou osobou na podanie odvolania, nenastali zo zákona také právne účinky, aké právny poriadok s takýmto podaním spája. Preto stavebnému úradu nevznikla ani zákonná povinnosť podrobiť napadnuté stavebné povolenie materiálnemu prieskumu v rozsahu, v akom ho žalobca namietal, a teda ani povinnosť postupovať v zmysle § 57 ods. 2 správneho poriadku, teda v prípade nevyužitia inštitútu autoremedúry, postúpiť odvolanie spolu so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu. 4. Žalobca doručil žalovanému dňa 25.6.2020 podanie označené ako „Výzva na odstránenie nečinnosti“, kde s odkazom na § 50 správneho poriadku uviedol, že 1.5.2020 podal odvolanie voči stavebnému povoleniu podľa § 140c ods. 6 stavebného zákona, pretože neboli splnené podmienky rozhodnutia zo zisťovacieho konania alebo záverečného stanoviska a rozhodnutie ani neobsahovalo žiadne informácie o tomto rozhodnutí, pričom na predmetnú stavbu prebehlo posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Žalobca žiadal, aby žalovaný z dôvodu nečinnosti stavebného úradu vo veci sám rozhodol v zmysle § 50 správneho poriadku.

II. Konanie na krajskom súde

Nie je preto relevantné, či žalobca bol účastníkom konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ale to, že obsahom odvolania boli námietky nesúladu vydaného stavebného povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. Predmetná stavba podliehala posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, z verejne dostupných údajov je zrejmé, že rovnaký žiadateľ požiadal žalovaného o posúdenie vplyvov na životné prostredie na účel výstavby obytného súboru Pršianska terasa, pričom proces posudzovania bol ukončený vydaním rozhodnutia, - poukázal na zásadu širšieho chápania pojmu účastník správneho konania vychádzajúc z výkladu § 14 správneho poriadku, v zmysle ktorého treba prihliadať aj na osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, - poukázal na Aarhuský dohovor a rôzne predpisy na úseku ochrany životného prostredia, - o priznaní, resp. nepriznaní postavenia účastníka konania je potrebné vydať samostatné

9. Krajský súd rozsudkom č. k. 72S/16/2020-80 z 8.9.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol o zamietnutí žaloby s tým, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 10. Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že: - žalobca nijako nepreukázal, že predmetná stavba podliehala vykonaniu zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z., od čoho odvodzoval splnenie podmienok na podanie odvolania podľa § 140c ods. 8 stavebného zákona.

nebolo sporné, pričom krajský súd nebol oprávnený iniciatívne vyhľadávať informácie, ktoré by to mohli vyvrátiť, pretože nenahrádza žalobcu, - právo podať odvolanie proti rozhodnutiu vydanému v povoľovacom (stavebnom) konaní má aj ten, kto nebol účastníkom stavebného konania alebo konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ale za splnenia podmienky, že tomuto povoľovaciemu konaniu predchádzalo konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Vzhľadom na to, že takéto konanie vydaniu stavebného povolenia nepredchádzalo, žalobca v zmysle § 140c ods. 8 stavebného zákona nemal právo podať odvolanie proti stavebnému povoleniu, - stavebný zákon ako lex specialis obsahuje osobitnú právnu úpravu účastníkov stavebného konania, preto je použitie § 14 ods. 1 správneho poriadku vylúčené a to s poukazom na § 140 stavebného zákona. Žalobca pritom neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých svoje tvrdenie o postavení účastníka stavebného konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku

V nadväznosti na § 42 ods. 1 písm. a) SSP však musí ísť o konania týkajúce sa životného prostredia, v ktorých má zainteresovaná verejnosť právo na účastníctvo v konaní plynúce z osobitných predpisov, - ak sa účastníctva v správnom konaní domáha osoba, ktorej také právo nepatrí, konajúci orgán o tom vydá v súlade s § 14 ods. 1 a § 46 správneho poriadku procesné rozhodnutie.

argumentáciu, - ani z § 19 ods. 1 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí neplynie osobitné oprávnenie podať kýmkoľvek (ani žalobcom) žalobcu proti správnemu aktu, o ktorom sa domnieva, že ním hrozí poškodenie životného prostredia.

11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Žiadal konanie predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie a rozsudok správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dôvodom predloženia prejudiciálnej otázky malo byť zistenie, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, je v súlade so Smernicou EIA a či výklad práva, ktorý nepriznáva účastníctvo verejnosti v nasledujúcich povoľovacích konaniach po konaní EIA len z dôvodu delenia posúdeného zámeru na menšie časti, je v súlade so Smernicou EIA. 12. Sťažovateľ podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, v ktorej opísal svoje pôsobenie, záujem na ochrane životného prostredia, výhrady voči údajnej diskreditačnej kampani zo strany bývalého ministra hospodárstva SR a príslušné právne predpisy. Dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP popísal obšírne a všeobecne, avšak možno ho zhrnúť nasledovne: - nie je sporné, že prebehlo posudzovanie vplyvov na celý Obytný súbor Pršianska terasa, výklad zákona, kedy správny orgán tvrdí, že časť obytného súboru, ktorá je funkčne a priestorovo nerozlučne spätá s celým obytným súborom, nepodliehala posudzovaniu vplyvov, je výlučne účelový, formalistický a nezákonný, - bolo by neúčelné, nehospodárne a bezpredmetné, ak by ku každej stavebnej fáze prebiehalo samostatné konanie o posudzovaní vplyvov, takýto postup by bol v rozpore so zákonom č. 24/2006 Z. z., obchádzal by sa jeho účel. Platí to aj opačne, nemožno nepriznať postavenie účastníka konania verejnosti, ak sa stavebné konanie týka len časti celého zámeru, ktorý bol posudzovaný podľa zákona č. 24/2006 Z. z., - Aarhuský dohovor a Smernica o EIA používajú pojmy povolenie činnosti/schválenie činnosti, ktorými sa myslí rozhodnutie o posúdení vplyvov. Zákon č. 24/2006 Z. z. oproti predchádzajúcemu zákonu č. 127/1997 Z. z. stanovil nové typy rozhodnutí (§19, § 29), preto je potrebné aj § 24 ods. 1 písm. e) zákona č. 24/2006 Z. z. vykladať tak, že správny orgán má povinnosť zverejniť všetky informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek rozhodnutia podľa zákona č. 24/2006 Z. z., - súčasťou zámeru Obytného súboru Pršianska terasa je výstavba malopodlažných bytových domov. Aj keď sa zámer slovne nezhoduje s konaním pred stavebným úradom, neznamená to, že sa nejedná o totožné veci, stavebné povolenie je priamo, funkčne a priestorovo spojené s Obytným súborom Pršianska terasa, ktorý podliehal posudzovaniu, - nesúhlasil so závermi, uvádzanými v odôvodnení rozsudku, ohľadom výkladu § 19 zákona č.

14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

15. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky poukazuje na to, že kasačný súd v obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 3Svk/46/2022 z 10.7.2024 zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 73S/15/2020-86 z

16. Kasačný súd preto v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/46/2022 z 10.7.2024 a cituje z neho nasledovné: „12. Sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý a?s?prejednávanou vecou nesúvisiaci. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu nepatrí úloha namiesto?sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu. V?kasačnej sťažnosti zjavne absentuje vymedzenie uplatneného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP spôsobom, ako to vyžaduje § 440 ods. 2 SSP. Z kasačnej sťažnosti nemožno zistiť, aké konkrétne právne posúdenie správneho súdu považuje sťažovateľ za nesprávne a zároveň, logicky, absentuje aj akákoľvek sťažovateľova argumentácia ohľadom toho, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP musí byť

Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na?každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a?pokiaľ?sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu. Súčasne kasačný?súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho?úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a?správnych?súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s?právnymi názormi správneho súdu.

14. Podstatnou bola v?tomto prípade skutková otázka, a?to totožnosť stavby, na?ktorú?bolo vydané stavebné povolenie, a?zámeru, na ktorý prebehlo zisťovanie konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o?posudzovaní vplyvov na životné prostredie a?o?zmene a?doplnení niektorých zákonov. Ako vysvetlili a?podrobne odôvodnili správne orgány oboch?stupňov, ako aj správny súd, od tejto skutkovej otázky sa odvíja právo sťažovateľa podať odvolanie proti stavebnému povoleniu.

XX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX v k. ú. Q. Q.. Predmetom posudzovania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. bol „Zámer činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z. z.“ z októbra 2016 týkajúci sa „Obytného súboru Graniar - Banská Bystrica“, umiestnený

XX (parcely inak zasiahnuté navrhovanou činnosťou), čo je zrejmé napr. zo str. 11 zámeru. Z?uvedeného je zrejmé, že ide o?iné investičné akcie, realizované na iných pozemkoch. 16. Kasačný súd zdôrazňuje, že podanie kasačnej sťažnosti zásadne neprichádza do?úvahy z?dôvodu nedostatočne zisteného skutočného stavu veci, ale jej podanie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením. V?kasačnej sťažnosti (a ani v?konaní pred?správnym súdom) sťažovateľ ničím nepodporil svoje tvrdenie o?tom, že v?prejednávanej veci ide o „funkčne a?priestorovo nerozlučne spätú časť“, resp. „stavebnú fázu“ investičnej?akcie, na ktorú prebehlo posudzovanie vplyvov. Naopak, zhromaždený spisový?materiál svedčí o?tom, že ide o?dve rozdielne a samostatné investičné akcie. Nie je úlohou kasačného súdu vyhľadávať dôvody kasačnej sťažnosti za sťažovateľa.

18. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?vzhľadom na to, že spornou bola v?danom konaní skutková, nie právna otázka, na?jej?zodpovedanie nebol potrebný výklad európskeho práva. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie a návrh na prerušenie konania podľa?§?25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.“

18. V predmetnom uznesení ústavný súd okrem iného uviedol, že: „7. Ako to z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva (body 14, 15,16), najvyšší správny súd zo spisového materiálu dôsledne overil, že povoľovaná stavba nebola predmetom posudzovania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Preto logickým dôsledkom tohto zmysluplného procesného (skutkového) záveru je právny záver súdov o tom, že sťažovateľovi neprináležalo podanie odvolania proti stavebnému povoleniu.

8. Rovnako ani ústavná sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby sa z nej dalo vyvodiť, ako malo napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu poškodiť sťažovateľa na ním označených právach, pretože absentuje ústavnoprávna argumentácia, relevantné námietky a prezentovanie súvislosti vo väzbe na konkrétne skutkové a právne okolnosti v posudzovanej správnej veci. Sťažnostná argumentácia pôsobí ako šablóna či formulár, ktorý je možné jednoducho a bez akejkoľvek námahy „prekopírovať“ do v poradí ďalšej ústavnej sťažnosti. Takéto odôvodnenie ústavnej sťažnosti na porušenie základných práv rozhodnutím najvyššieho správneho súdu nemožno zo strany ústavného súdu vyhodnotiť inak ako nedostatočné a tiež aj ako zjavne bezúspešné uplatňovanie práva zo strany sťažovateľa. Ústavný súd stabilne judikuje, že ústavná sťažnosť na porušenie základných práv nemôže byť naformulovaná nedostatočne a neurčito a vytvárať tak priestor na dohady a dedukcie (III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, I. ÚS 291/2017, IV. ÚS 91/2018).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“

nerozhodol. Podstata sporu medzi sťažovateľom a žalovaným spočívala v otázke, či sťažovateľovi svedčalo postavenie účastníka stavebného konania. Zodpovedanie tejto otázky sa odvíjalo od preukázania skutočnosti, či predmetná stavba podliehala vykonaniu zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Sťažovateľ ani v kasačnom konaní nepreukázal, že predmetná stavba takémuto zisťovaniu podliehala a to ani s odkazom na argumentáciu obsiahnutú v kasačnej sťažnosti o funkčnej a priestorovej spätosti príslušných stavieb.

V. Záver

21. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený dôvod kasačnej sťažnosti sťažovateľa v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/ 2015%20Z.z.%2523461'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ako nedôvodnú zamietol. 22. S odkazom na znenie § 7 ods. 1 a nasl. zákona č. 200/2022 Z.z. o územnom plánovaní v znení účinnom od 1.4.2024 v spojení s § 4a zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 1.4.2024 kasačný súd konal namiesto pôvodného žalovaného, ktorým bol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky, s Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Regionálnym úradom pre územné plánovanie a výstavbu Banská Bystrica, zohľadniac pritom prechodné ustanovenie § 142l stavebného zákona k zneniu § 118 stavebného zákona účinnému od 1.4.2024, berúc do úvahy, že v rámci správneho súdneho prieskumu nedošlo k zrušeniu opatrenia žalovaného, resp. stavebného povolenia. 23. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 175 ods. 1 SSP tak, že: - sťažovateľovi s odkazom na § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní, - žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu zo zákona (vo všeobecnosti) nepatrí (§ 168 SSP) a kasačný súd nezistil prítomnosť výnimočných dôvodov pre opačný postup. 24. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.