1Svk/2/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátske spoločenstvo so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti o životné prostredie, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, IČO: 00151866, za účasti: 1/ Šimon PLUS, s.r.o., so sídlom Priekopská 3690/74, 036 08 Martin, IČO: 36432911, 2/ Mesto Martin, so sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2021/030484-002 zo dňa 29. septembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/37/2022- 127 zo dňa 13. septembra 2023, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Na základe podaného oznámenia navrhovateľa bolo začaté správne konanie podľa zákona EIA za účelom posudzovania predpokladaných vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie. Prvostupňový správny orgán oznámil všetkým známym účastníkom konania začatie správneho konania, zverejnil oznámenie o predložení zmeny navrhovanej činnosti na webovom sídle podľa § 29 ods. 6 zákona EIA, zverejnil informáciu pre verejnosť na úradnej tabuli podľa § 24 ods. 1 zákona EIA a zaslal žiadosť o stanovisko rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutým orgánom a mestu Martin ako dotknutej obci.

Dňa 21.05.2021 prvostupňový správny orgán listom oznámil, že účastníci konania sa môžu oboznámiť s podkladmi na vydanie rozhodnutia a v súlade s § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“) upovedomil účastníkov konania a zúčastnené osoby o možnosti nahliadnuť do spisového materiálu a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Toto právo využil žalobca, pričom podaním zo dňa 21.05.2021 (označeným ako písomná konzultácia podľa § 63 a § 65g zákona EIA) oznámil rovnaké pripomienky, než aké uplatnil v písomnom vyjadrení zo dňa 03.05.2021.

Zároveň prvostupňový správny orgán vo výroku prvostupňového rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona EIA určil opatrenia, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie (v celkovom počte 7 opatrení, viď bod 3 napadnutého rozsudku).

6. Prvostupňový správny orgán tiež uviedol, že z vyhodnotenia neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili realizácii navrhovanej činnosti po akceptovaní a zapracovaní pripomienok a realizácii navrhovaných opatrení. Informácie použité v oznámení o zmene sú dostatočné na to, aby bolo možné vydať rozhodnutie. K stanovisku žalobcu uviedol, že ho berie na vedomie a jeho obsah vyhodnotil ako stanovisko bez pripomienok, z ktorého nevyplynuli žiadne bližšie podmienky, ktoré by bolo nutné uviesť vo výroku. Vykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA nepovažoval za potrebné vzhľadom na to, že žalobca nepredniesol nové skutočnosti, resp. požiadavky. 7.

bolo zmarené právo žalobcu na konzultácie, bolo porušené ustanovenie § 3 ods. 2 Správneho poriadku a § 63 zákona EIA. Boli porušené legitímne očakávania a zásada dobrej verejnej správy, neboli dodržané smernice EÚ. Žalobca tiež uviedol, že v rámci odvolacieho konania žiada oboznámiť s podkladmi podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku a mať možnosť vyjadriť sa k nim podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku ešte pred rozhodnutím o odvolaní.

potvrdil. Odvolacie námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

9. Žalobca sa správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného (vrátane prvostupňového rozhodnutia) ich zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Správnou žalobou sa žalobca domáhal aj preskúmania zákonnosti iného rozhodnutia žalovaného č. OU- ZA- OVBP2-2021/040073- 002 zo dňa 19.10.2021.

11. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd zdôraznil, že žaloba podaná žalobcom je správnou žalobou zainteresovanej verejnosti, pri ktorej musí žalobca tvrdiť porušenie verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Správny súd tiež pripomenul, že je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby a nie je oprávnený všeobecne a nekonkrétne formulované žalobné body tvrdenej nezákonnosti za žalobcu konkretizovať a vyhľadávať. Správny súd uviedol, že rozsah a obsah súdneho prieskumu určuje žalobca v podanej správnej žalobe a jej rozšírenie je možné len do uplynutia lehoty na jej podanie, pritom na námietky prednesené po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby a na jej rozšírenie (napr. v replike a v podaní, ktorým žalobca oznámil neúčasť na pojednávaní) neprihliadal. Správny súd poukázal na obsah správnej žaloby podanej žalobcom, ktorá v bode 1, 2 a 3 neobsahuje konkrétne námietky ohľadom tvrdenej nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Poukázal aj na opakujúce sa námietky žalobcu bez uvedenia konkrétnej súvislosti s prejednávanou vecou.

činnosti. Podania obsahovali len opis účelu a zmyslu zákona EIA, požiadavku na riadne vysvetlenie priamych a nepriamych vplyvov v rozhodnutí, porovnanie variantov, určenie environmentálnych opatrení a ich záväzné ukotvenie pre nasledujúce povoľovacie procesy. Tiež v nich žalobca žiadal, aby zmierňujúce opatrenia určené ako záväzné podmienky obsahovali najmä prvky zelenej infraštruktúry a obnovy biodiverzity (podľa § 2 písm. zh/ až zj/ zákona č. 543/2002 Z. z.), opatrenia ochrany vôd (podľa § 5 až 11 vodného zákona), opatrenia realizácie Programu odpadového hospodárstva a opatrenia realizácie obehového hospodárstva, pričom odkázal na internetovú stránku, kde mal byť zverejnený jeho zoznam opatrení a pripomienok. Žalobca tiež uviedol, že z dôvodu zásady zdržanlivosti vlastné vyhodnotenie a pripomienky k zámeru nezasiela. Správny súd pripomenul, že prvostupňový správny orgán vyhodnotil pripomienky žalobcu ako stanoviská bez pripomienok, z ktorých nevyplynuli žiadne bližšie podmienky, ktoré by bolo nutné uviesť vo výrokovej časti rozhodnutia, resp. ako upozornenie na dodržiavanie všeobecne záväzných predpisov.

13. Podľa správneho súdu z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ktoré stanoviská boli obstarané, aký bol ich obsah, ako ich prvostupňový správny orgán vyhodnotil a aj ktoré podmienky v nich uvedené zohľadnil a následne preniesol do výroku prvostupňového rozhodnutia. Správny súd zopakoval, že z obsahu podaní žalobcu, ktoré doručil v priebehu prvostupňového konania ako dotknutá verejnosť, nie je zrejmé, aké konkrétne opatrenia navrhoval vo vzťahu k posudzovanej zmene navrhovanej činnosti.

15. Podľa správneho súdu ani zo žalobných námietok nie je možné vyvodiť, aké konkrétne opatrenia na zmiernenie a na elimináciu vplyvov posudzovanej zmeny navrhovanej činnosti žalobca navrhoval, a ktoré mali byť vzaté do úvahy orgánmi verejnej správy a prečo.

16. V napadnutom rozsudku správny súd poukázal aj na to, že z administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ sa vyjadril k odvolaniu žalobcu tak, že odvolanie žalobcu podporil a navrhol zmeniť prvostupňové rozhodnutie s tým, že sa majú doplniť konkrétne podmienky, aby sa predišlo možným nejasnostiam v budúcnosti (ohľadom zriadenia zelenej strechy, výsadby drevín, použitia environmentálne vhodných materiálov či opatrení na zlepšenie infiltrácie dažďovej vody).

Správny súd poukázal aj na konštatovanie žalovaného, podľa ktorého je navrhovateľ povinný rešpektovať podmienky uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia, pričom ďalšie opatrenia môže realizovať dobrovoľne.

17. Podľa správneho súdu nebola porušená ani zásada rovnosti účastníkov konania tak, ako to namietal žalobca. Správny súd konštatoval, že orgány verejnej správy prihliadali na podania žalobcu, žalobcovi bolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a vyjadriť sa k nim, pričom v rámci odvolacieho konania neboli zabezpečené žiadne iné podklady ako tie, ku ktorým sa mal možnosť vyjadriť a oboznámiť sa s nimi.

19. Za nedôvodnú bola správnym súdom označená aj námietka nevykonania konzultácií. Správny súd konštatoval, že na vykonanie konzultácii podľa § 63 zákona EIA neexistuje právny nárok a rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku určuje správny orgán. Správny súd poukázal na prvostupňové rozhodnutie, v ktorom prvostupňový správny orgán vzhľadom na úroveň spracovania oznámenia a s prihliadnutím na doručené stanoviská dotknutých subjektov dospel k záveru, že písomnosti zabezpečené v rámci správneho konania sú postačujúce na rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné. Tento postup aj podľa správneho súdu obstojí, pretože konzultácie môžu mať písomnú aj ústnu podobu (vychádzajúc z § 63 a § 65g ods. 1 zákona EIA), pričom obsah konzultácií je len demonštratívne vymedzený. Žalobca ani v administratívnom konaní ani v žalobe neuviedol konkrétne dôvody ani námietky, ktoré by preukazovali potrebu ústnej formy konzultácií. V tejto súvislosti správny súd poukázal

II. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

21. Zároveň sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd inicioval konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“). Dôvodom žiadosti sťažovateľa o predloženie prejudiciálnej otázky malo byť zistenie súladu aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie so zmluvami v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

prostredie, ak výklad práva orgánmi verejnej moci nie je eurokonformný, je v súlade s právom EÚ. 22. V rámci vymedzeného sťažnostného dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol sťažovateľ najmä tieto sťažnostné body: - správny súd nesprávne právne posúdil vyhodnotenie správneho orgánu, že zámer nespôsobuje žiadne významné vplyvy, resp. významné zhoršenie stavu životného prostredia, čo nezodpovedá administratívnemu spisu.

Preto je nesprávny záver správneho súdu o tom, že správne orgány riadne vyhodnotili tieto pripomienky. Správny súd tiež nesprávne posúdil význam pripomienok v procesoch posudzovania vplyvov na životné prostredie; - správny súd vo svojom rozhodnutí nesprávne právne posúdil účel zákona EIA, ako aj postavenie verejnosti v konaniach podľa zákona EIA. Špekulácie spochybňujúce všeobecne prospešný úmysel žalobcu sú zľahčovaním jeho postavenia; - podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť, neboli posudzované v kontexte § 17 zákona o životnom prostredí. Tieto požiadavky správny súd zľahčoval rovnako, ako zľahčoval obsah žaloby a nedôslednosť pri postupe správnych orgánov. Správny súd nesprávne právne posúdil postup správnych orgánov pri vysporiadaní sa s pripomienkami sťažovateľa. Správne orgány sa nevysporiadali s konkrétnymi pripomienkami sťažovateľa a neposúdili ich opodstatnenosť v odôvodnení

orgánu; - správny súd nesprávne posúdil aj porušenie Aarhuského dohovoru a to v časti zverejňovania informácií, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci, a nesprávne právne posúdil rozsah zverejnených informácií vo vzťahu k navrhovanej činnosti. Informácie neboli sťažovateľovi sprístupnené spôsobom, ktorým to požadoval ani prostredníctvom automatického zverejňovania;

23. Žalovaný ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadrili.

27. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA: „Príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.“ 28. Podľa § 29 ods. 3 zákona EIA: „Ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4.“ 29. Podľa § 29 ods. 13 zákona EIA: „Výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie.“ 30. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA: „Príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.“

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

34. Námietku nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že prvostupňový orgán nezohľadnil náležitosti výroku rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona o EIA vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje náležitosti ustanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, a to určenie, že navrhovaná činnosť „Bytový dom a objekt občianskej vybavenosti, Rybárske, Martin - Priekopa“ nepodlieha posudzovaniu podľa zákona EIA, a zároveň určenie (siedmych) podmienok, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie a ktoré vyplývajú zo stanovísk príslušných orgánov v podobe pripomienok, ktoré boli prvostupňovému orgánu riadne doručené v súlade s § 23 ods. 4 zákona o EIA.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, ale len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu, nevybočuje zo zákonných medzí. Osobitne kasačný súd cituje z bodu 12 tohto rozsudku (sp. zn. 7Svk/19/2021), ktorý platí aj pre prejednávanú vec: „Už správny súd uviedol, že pripomienky a vyjadrenia žalobcu uplatnené počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Žalobca proti tomu namieta, že judikatúra mu nedáva právo navrhovať konkrétne opatrenia, ktoré sa majú uložiť navrhovateľovi navrhovanej činnosti. Tým si však nesprávne zamieňa otázku, či môže v administratívnom konaní navrhovať určité konkrétne opatrenia, s otázkou, či môže vznášať konkrétne námietky proti tomu, ako posudzujúci orgán o príslušných opatreniach rozhodol. Podľa kasačného súdu žalobca v prerokúvanej veci jednoznačne mohol [a v zmysle § 181 ods. 1 písm. e) SSP aj mal] predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročil hranice správneho uváženia.

36. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, podľa ktorého z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ktoré stanoviská boli obstarané, aký bol ich obsah, ako ich prvostupňový správny orgán vyhodnotil a aj ktoré podmienky v nich uvedené zohľadnil a následne preniesol do výroku prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán zohľadnil aj podanie sťažovateľa (z 03.05.2021, následne opakovane uplatnené 21.05.2021) a vzhľadom na jeho všeobecnosť ho vyhodnotil ako stanovisko bez pripomienok. V tomto podaní sťažovateľ všeobecne formuloval požiadavky na prvky zelenej infraštruktúry a obnovy biodiverzity, na opatrenia zabezpečujúce ochranu vôd, tiež opatrenia zabezpečujúce realizáciu Programu odpadového hospodárstva SR a opatrenia na realizáciu obehového hospodárstva a odkázal na internetovú stránku, kde mal byť uvedený ním vytvorený zoznam opatrení a pripomienok. Kasačný súd sa stotožňuje so správnym súdom, že takto formulované pripomienky sú neurčité, všeobecné a nezohľadňujúce charakter posudzovanej zmeny navrhovanej činnosti.

38. Pokiaľ sťažovateľ vytýka správnemu súdu, že na jeho ťarchu pripisoval všeobecnosť správnej žaloby, pritom tá je podľa sťažovateľa len následkom všeobecnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, kasačný súd s touto námietkou nesúhlasí. Kasačný súd, rovnako ako správny súd, považuje prvostupňové a preskúmavané rozhodnutie za riadne odôvodnené (v súlade so zákonom EIA i Správnym poriadkom).

V prvostupňovom rozhodnutí sa teda správny orgán zaoberal vplyvmi zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie a konštatoval, že celková zmena nebude mať negatívny vplyv na obyvateľov. Rovnako konštatoval, že z vyhodnotenia neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili realizácii zmeny navrhovanej činnosti po akceptovaní a zapracovaní pripomienok a realizácii navrhovaných opatrení. Takýto záver je podložený zistenými skutočnosťami a pripomienkami obstaranými v konaní, podrobne opísanými a vyhodnotenými prvostupňovým orgánom. Rovnako aj rozhodnutie žalovaného je riadne odôvodnené a vysporiadavajúce sa s odvolacími námietkami sťažovateľa. Napriek tomu, že prvostupňové i preskúmavané rozhodnutia sú riadne odôvodnené a obsahujúce konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu, sťažovateľova správna žaloba i kasačná sťažnosť sú všeobecné a abstraktné. Sťažovateľ neprezentoval konkrétne žalobné námietky spochybňujúce zákonnosť rozhodnutí a nepreniesol konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo prvostupňový orgán, resp. žalovaný mali rozhodnutiami uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročili hranice správneho uváženia.

Správny súd svoju argumentáciu podporil aj rozhodnutím kasačného súdu sp. zn. 6Svk/42/2022 zo dňa 29.06.2023, ktorý túto námietku právne posúdil nasledovne: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z.- z. nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Navyše z § 64 menovaného zákona vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení ústneho pojednávania. Toto ustanovenie ponecháva na posúdení správneho orgánu, aby ústne pojednávanie nariadil, ak to povaha veci vyžaduje.

Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá verejnosť túto možnosť využil a zaslal vyjadrenie k príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali so všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach. V tomto smere najvyšší správny súd odkazuje na závery iných senátov najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor (napríklad rozsudok sp. zn. 4Svk/17/2021, prípadne sp. zn. 5Svk/40/2022).“

So stanoviskom sťažovateľa sa v odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán aj riadne zaoberal (viď bod 12 tohto rozsudku). Nemožno sa tak stotožniť so záverom sťažovateľa, že došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.

42. Kasačný súd poukazuje aj na právne závery prezentované v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/5/2023 zo dňa 30.05.2024, ktorý konštatoval, že nie je daná povinnosť realizovať konzultácie výlučne prezenčne a táto povinnosť nevyplýva ani z čl. 6 ods. 5 smernice EIA ani z čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru (tieto závery z ústavnoprávneho hľadiska preskúmal aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 621/2024 zo dňa 21.11.2024).

44. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia správneho súdu ohľadom porušenia Aarhuského dohovoru a to v časti zverejnenia informácií a nesprístupnenia informácií spôsobom požadovaným sťažovateľom, resp. prostredníctvom automatického zverejňovania, kasačný súd poukazuje na § 440 ods. 2 SPP. V zmysle tohto ustanovenia kasačný dôvod uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

45. Za nedôvodnú považoval kasačný súd i námietku sťažovateľa týkajúcu sa zľahčovania jeho postavenia, či „špekulácií spochybňujúcich všeobecne prospešný úmysel žalobcu“, pretože v tomto smere správny súd napadnutý rozsudok vôbec neodôvodnil (viď bod 11 až 19 tohto rozsudku). Kasačnému súdu nie je zrejmé ani to, akým spôsobom mal správny súd pristupovať k sťažovateľovi predpojato, či diskriminačne.

47. Sťažovateľom formulované otázky nespĺňajú požiadavky pre ich prípustnosť v zmysle čl. 267 ZFEÚ ani judikatúry Súdneho dvora EÚ. Otázky boli formulované nekonkrétne bez uvedenia konkrétnej normy práva EÚ, ktorá má byť vyložená Súdnym dvorom EÚ a aplikovaná v danej veci. Prvá sťažovateľom formulovaná otázka týkajúca sa zneužitia práva nie je relevantná pre skutkový stav v prejedávanom prípade, keďže správne orgány a správny súd k žiadnemu záveru o zneužití práva nedospeli a správny súd správnu žalobu sťažovateľa meritórne prejednal. K druhej otázke ohľadom konzultácií kasačný súd jasne vyjadril svoj konštantný právny názor (v bode 42 tohto rozsudku) o súlade písomných konzultácii s právom EÚ bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky v tomto smere. Vo vzťahu k tretej otázke týkajúcej sa zverejňovania informácií sťažovateľ neuviedol, aký výklad práva má byť v rozpore a s akým ustanovením práva EÚ. Štvrtá, piata a siedma otázka týkajúca sa toho, či je neaplikácia právne záväzných aktov EÚ a nedostatočne eurokonformný výklad v súlade s

VI. Záver

48. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 49. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli, pričom nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania. Na základe uvedeného kasačný súd rozhodol tak, že účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. 50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 23. októbra 2025