1Svk/22/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátske spoločenstvo so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti o životné prostredie, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, IČO: 00151866, za účasti: 1/ SAMHWA TECH, s. r. o., so sídlom Jozefa Lettricha 2013/4, 039 01 Turčianske Teplice, IČO: 48123676, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., advokátske spoločenstvo so sídlom Hviezdoslavova 6, 010 01 Žilina, IČO: 36421910, 2/ Mesto Turčianske Teplice, so sídlom Partizánska 413/1, 039 01 Turčianske Teplice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2020/026149-002 zo dňa 20. augusta 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/150/2020-315 zo dňa 11. januára 2023, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Okresnému úradu Turčianske Teplice, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) oznámenie o zmene navrhovanej činnosti „Skladová hala - SAMHWA“ - návrh na začatie zisťovacieho konania v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z.

Na základe podanej žiadosti navrhovateľa bolo začaté správne konanie podľa § 18 ods. 2 písm. d) a § 29 ods. 1 písm. b) zákona EIA za účelom posudzovania predpokladaných vplyvov činností na životné prostredie. Prvostupňový správny orgán zároveň zverejnil informáciu pre verejnosť podľa § 24 ods. 1 zákona EIA, upovedomil Mesto Turčianske Teplice a dotknuté orgány o tom, že dňom doručenia oznámenia o zmene navrhovanej činnosti sa začalo zisťovacie konanie podľa zákona EIA a zároveň ich informoval o tom, že na webovej stránke Ministerstva životného prostredia SR je zverejnené oznámenie o zmene navrhovanej činnosti. 3. Žalobca ako verejnosť prejavil v stanovenej lehote záujem na navrhovanej činnosti, pričom predložil vo veci aj písomné stanovisko s pripomienkami. Súčasne, pre prípad ak by správny orgán rozhodol, že zámer nebude posudzovaný podľa zákona EIA, žiadal zapracovať svoje pripomienky (ktoré boli v rozhodnutí žalovaného zhrnuté na strane 9 až 14).

5. Prvostupňový správny orgán vydal dňa 15.04.2020 v predmetnej veci rozhodnutie č. OU- TR-OSZP-2020/000299-020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol podľa § 29 v spojení s § 18 ods. 2 písm. d) zákona EIA a Správneho poriadku tak, že zmena navrhovanej činnosti „Skladová hala SAMHWA“ v okrese Turčianske Teplice umiestnená na parc. č. C KN XXXX/XX, XXXX/XX, vypracovaná spracovateľom ENVICONSULT, s.r.o., sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Vzhľadom na charakter činnosti, informácie uvedené v oznámení a doručené stanoviská boli predmetným rozhodnutím uložené nasledovné taxatívne stanovené opatrenia, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie a je potrebné ich rešpektovať: a) Zabezpečiť dispozično - technicko - prevádzkové podmienky vo všetkých dotknutých priestoroch (novonavrhnutá skladová hala, existujúca výrobná hala,.

pre zamestnancov); c) V existujúcej výrobnej hale (zvarovni) zabezpečiť dostatočné a účinné opatrenia na ochranu zdravia pracovníkov. 6. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán dospel k záveru, že na základe preskúmania a zhodnotenia predloženého oznámenia o zmene činnosti, vyjadrení subjektov konania, zistenia stavu z hľadiska zhodnotenia celkovej úrovne ochrany životného prostredia, nie sú ohrozené ani neprimerane obmedzené práva a oprávnené záujmy subjektov konania a sú splnené podmienky podľa zákona a predpisov upravujúcich konania, ktoré boli súčasťou oznámenia o zmene činnosti. Prvostupňový správny orgán súčasne skonštatoval, že v rámci zisťovacieho konania nezistil žiadne skutočnosti, ktoré môžu byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu životného prostredia, alebo ktoré by v závažnej miere ohrozovali životné prostredie a zdravie obyvateľov, ktoré by bolo potrebné posudzovať podľa zákona EIA.

II. Konanie pred správnym súdom

9. Z dôvodov bližšie špecifikovaných v odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 30S/ 150/2020-88 zo dňa 01.10.2021 krajský súd návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. 10.

Zároveň rozhodol, že žalobcovi, žalovanému a ďalším účastníkom konania v rade 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznáva. 11. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd poukázal na nekonkrétne argumenty a všeobecnosť správnej žaloby žalobcu (bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu), pričom z nej vyabstrahované námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

13. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nesprístupnenia verejných dokladov žalobcovi správny súd uviedol, že namietané porušenie zákonnosti zo strany správnych orgánov nezistil, keďže je zrejmé, že investičný zámer bol zverejnený na webovej stránke Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie a navyše pred vydaním rozhodnutia prvostupňový správny orgán (listom) oznámil všetkým účastníkom konania, že sa môžu oboznámiť s podkladmi rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku a majú možnosť pred vydaním rozhodnutia sa k týmto podkladom aj vyjadriť, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Pokiaľ žalobca namietal, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo spisu, tak krajský súd dal do pozornosti skutočnosť, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny, ktoré požaduje niektorý z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady.

15. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa neposkytnutia spisového materiálu v elektronickej podobe, krajský súd uviedol, že je na úvahe správneho orgánu či takýto postup zvolí a či zašle listiny na žiadosť účastníkovi konania elektronicky. Pokiaľ však zaujme k tejto otázke negatívne stanovisko, nejde o skutočnosť, ktorá by mala za následok nezákonnosť postupu správneho orgánu, pretože žalobca ako účastník konania si mal právo zabezpečiť tieto listiny aj iným spôsobom (osobnou návštevou, nahliadnutím do spisového materiálu a zabezpečením si kópií z tohto spisu). Pokiaľ sa žalobca v súvislosti s neposkytnutím spisového materiálu v elektronickej podobe odvoláva na Aarhuský dohovor, tak správny súd poznamenal, že cieľom tohto dohovoru je umožniť účastníkom za podmienok určených vnútroštátnym právom prístup k informáciám, avšak nie tým, že na požiadanie žalobcu bude správny orgán sprístupňovať a zasielať spisové materiály účastníkom konania. Uvedený dohovor apeluje na príslušné orgány umožniť účastníkom konania prístup do spisu, čo značí, že k porušeniu

16. Námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov v nadväznosti na nevyhodnotenie stanovísk podľa § 29 ods. 3 odkazujúceho na § 23 ods. 4 zákona EIA, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú, a to vzhľadom na skutočnosť, že správne orgány vyhodnotili tak žalobcove pripomienky ako i skutočnosti uvedené v odvolaní a riadne sa s nimi vysporiadali, pričom v rozhodnutí vyhodnotili aj návrhy na prijatie opatrení.

17. Námietku porušenia ustanovení Aarhuského dohovoru z dôvodu neumožnenia žalobcovi zúčastniť sa konzultácií vyhodnotil správny súd taktiež ako nedôvodnú. Dôvodil, že konzultácie v zmysle § 63 zákona o EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe voľnej úvahy zváži vhodnosť ich vykonania.

18. Správny súd zastával názor, že žalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli predmetom odvolania. Ako nepravdivé označil tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa v odvolacom konaní zaoberal len opisom jednotlivých námietok bez toho, že by tieto námietky vyhodnotil.

19. Vo vzťahu k námietke spochybňujúcej procesný postup administratívneho konania správny súd uviedol, že hoci žalobca tvrdí, že sleduje ochranu práv verejnosti na priaznivé životné prostredie, jeho postup v dôsledku formalistických, nekonkrétnych a všeobecných námietok v zásade vyvoláva predĺženie konania a oddialenie meritórnych rozhodnutí, čo nemôže byť cieľom relevantnej právnej úpravy. Poskytnutie súdnej ochrany je namieste tam, kde správny súd zistí na základe žalobcom tvrdených skutkových a právnych dôvodov nežiaduci zásah do práva na priaznivé životné prostredie, negatívny vplyv predmetu posudzovaného zámeru (zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie) a nie tam, kde by k nemu mohlo len hypoteticky dôjsť.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

Konkrétne zistenie a) či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva verejnosti smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej aj „Smernica EIA“); b) či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odôvodneného stanoviska, sú v súlade so Smernicou EIA; c) či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám, sú v súlade so Smernicou EIA; d) či výklad práva, ktorý nepreferuje dosiahnutie zmieru v rámci konania o posudzovaní vplyvov, je v súlade so Smernicou EIA.

SR. Extenzívne sa zaoberal i výkladom príslušných právnych predpisov týkajúcich sa práva na priaznivé životné prostredie, resp. práva verejnosti na účasť v konaní ako i potrebou eurokonformného výkladu práva v danej oblasti tak, aby bola zabezpečená čo najvyššia možná miera účasti verejnosti vo veciach týkajúcich sa životného prostredia.

zámeru; - správny súd nesprávne právne posúdil aplikáciu § 29 ods. 13 zákona EIA. Namiesto posúdenia zákonnosti rozhodnutia žalovaného hľadal len spôsoby ako správnej žalobe nevyhovieť. Sťažovateľ namietal nepresvedčivosť rozhodnutí správnych orgánov, nakoľko správne orgány neuviedli, ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 zákona EIA boli základom výroku o ďalšom neposudzovaní, ktorý je v zmysle § 29 ods. 3 zákona EIA jadrom rozhodnutia zo zisťovacieho konania a zároveň správne orgány nezdôvodnili (ne)akceptáciu zmierňujúcich opatrení uvedených a navrhovaných sťažovateľom.

súd. Právnu normu podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA je potrebné vykladať tak, že príslušný správny orgán má povinnosť zverejniť všetky informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek rozhodnutia podľa zákona EIA. To, čo sú dôležité informácie pre rozhodnutie, je nutné vykladať podľa § 29 ods. 3 zákona EIA, t. j. na základe čoho sa rozhodnutie správneho orgánu zakladá, a to sú okrem samotného zámeru s prílohami aj vyjadrenia dotknutých orgánov, vyjadrenia verejnosti a doplňujúce informácie. Adresátom týchto informácií podľa § 24 ods. 1 písm. e) zákona EIA nie sú účastníci konania, ale najširšia verejnosť, preto tieto informácie nie je možné subsumovať pod Správny poriadok, ako to nesprávne urobil správny súd, ale ich treba vykladať v súlade s cieľmi Smernice EIA; - sťažovateľ v žalobe namietal aj nezvolanie konzultácii, a to napriek tomu, že verejnosť má na ich zvolanie počas celého konania nárok. Správny súd nesprávne konštatuje, že z ustanovenia § 63 zákona EIA nevyplýva povinnosť príslušného orgánu zabezpečiť konzultácie s povoľujúcim

prekročenie medzných hodnôt v oblasti životného prostredia, ale v ktorom zároveň východzia hodnota jednotlivých medzných hodnôt absentuje, je nedostatočné. Správny orgán nemôže konštatovať neprekročenie medzných hodnôt bez toho, aby tieto hodnoty boli v rozhodnutí

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

24. Prejednávaná vec bola dňa 12.05.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Svk/22/2023. 25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

27. Podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA: „Príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

34. Kasačný súd v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

V predmetnej veci bol pritom kasačný súd v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti a sťažnostnými bodmi, keďže napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom krajský súd bol viazaný žalobnými bodmi. 36. Ďalšie sťažnostné námietky, resp. návrhy uplatnené sťažovateľom zoradil kasačný súd pre prehľadnosť do nasledovných skupín: i) nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia pre absenciu správnej úvahy a určenia opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia; ii) nezákonnosť postupu správneho orgánu z dôvodu nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA; iii) nezákonnosť postupu správneho orgánu z dôvodu neposkytnutia kópií podkladov pre rozhodnutie sťažovateľovi; iv) ostatné námietky; v) návrh na iniciovanie konania o prejudiciálnej otázke. Ad i) K námietke nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia pre absenciu správnej úvahy a určenia opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia

38. Kasačný súd nevzhliadol ani dôvodnosť námietky absencie opatrení a podmienok vo vzťahu k ochrane životného prostredia vo výroku rozhodnutia. Podľa § 29 ods. 13 zákona EIA výrok rozhodnutia, ktorým sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. Prvostupňový správny orgán rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA a zároveň určil navrhovateľovi povinnosti (bližšie špecifikované v odseku 5 tohto rozsudku). Tvrdenie sťažovateľa, že výrok neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, pretože neobsahuje opatrenia vo vzťahu k ochrane životného prostredia, je preto nepravdivý.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, ale len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu, nevybočuje zo zákonných medzí. Osobitne kasačný súd cituje z bodu 12 tohto rozsudku, ktorý platí aj pre prejednávanú vec: „Už správny súd uviedol, že pripomienky a vyjadrenia žalobcu uplatnené počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Žalobca proti tomu namieta, že judikatúra mu nedáva právo navrhovať konkrétne opatrenia, ktoré sa majú uložiť navrhovateľovi navrhovanej činnosti.

preto vyhodnotil ako nedôvodnú. 40. V tu prerokúvanej veci orgány verejnej správy dospeli k záveru, že nie sú ohrozené ani neprimerane obmedzené práva a oprávnené záujmy subjektov konania, pričom neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré môžu byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu životného prostredia alebo ktoré by v závažnej miere ohrozovali životné prostredie a zdravie obyvateľov. Vychádzali pritom zo zistenia, že v predmetnej veci sú splnené podmienky podľa príslušných predpisov, z oznámenia o zmene navrhovanej činnosti predloženého navrhovateľom, vyjadrení subjektov konania a zistenia stavu z hľadiska zhodnotenia celkovej úrovne ochrany životného prostredia.

K namietanému nezohľadneniu prílohy č. 10 zákona EIA upravujúcou kritériá pre zisťovacie konanie kasačný súd uvádza, že z obsahu prvostupňového rozhodnutia a tiež rozhodnutia žalovaného vyplýva, že príslušné správne orgány vychádzajúce z odborných stanovísk príslušných dotknutých orgánov sa riadne zaoberali relevantnými kritériami plynúcimi z prílohy č. 10 zákona EIA, čo do posúdenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti a významu a vlastností očakávaných vplyvov vrátane ich jednotlivých položiek.

42. Námietka, že správny súd nesprávne právne vyhodnotil námietku riadneho odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je tiež nedôvodná, nakoľko správny súd v bode 56 napadnutého rozsudku uvádza svoju argumentáciu, podľa ktorej rozhodnutia správnych orgánov spĺňajú náležitosti v zmysle Správneho poriadku, a s ktorou sa kasačný súd plne stotožňuje. Ad ii) K námietke nezákonnosti postupu správneho orgánu z dôvodu nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA

V nenariadení ústnej formy konzultácií najvyšší správny súd potom nevidel porušenie zákona č. 24/2006 Z. z. ani Správneho poriadku. Okrem uvedeného možno poukázať na skutočnosť, že samotný článok 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.“.

navrhovanej činnosti, prvostupňový správny orgán upovedomil žalobcu o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku a pripomienkami žalobcu sa v odôvodnení rozhodnutia aj riadne zaoberal, viď časť I. tohto rozsudku). Kasačná námietka sťažovateľa je preto nedôvodná.

45. Sťažovateľ v súvislosti s nevykonaním konzultácií opakovane namietal absenciu eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu v súlade so znením a účelom normy práva EÚ. Sťažovateľ však nepoukázal na nijakú uplatniteľnú normu práva EÚ - v tomto prípade normu Smernice EIA, z ktorej by vyplývala povinnosť prvostupňového správneho orgánu zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní a táto nevyplýva ani z jednotlivých bodov preambuly Smernice EIA. Naopak, kasačný súd v predchádzajúcom bode rozsudku poukázal na konkrétne ustanovenie Smernice EIA, týkajúce sa konzultácií v zisťovacom konaní, z ktorého povinnosť viesť konzultácie v zisťovacom konaní nevyplýva. Zároveň, porušenie jednotlivých bodov preambuly nemôže mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, keďže pravidlá uvedené v preambule sú len výkladovými pravidlami, opisujúcimi účel smernice. Navyše, aj bod 29. preambuly Smernice EIA vyslovene ustanovuje, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania.

Konkrétne citovaný článok ustanovuje povinnosť štátu, ktorý je stranou dohovoru, zabezpečiť, že orgány verejnej moci sprístupnia na základe žiadosti informácie o životnom prostredí. Je teda zrejmé, že ide o úpravu postupu pri podávaní žiadostí o informácie (podľa slovenského právneho poriadku upraveného zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) a nie o právo či povinnosť zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní podľa zákona o EIA. Aj táto sťažovateľova námietka bola preto vyhodnotená ako nedôvodná.

48. Námietku nezaslania elektronickej kópie spisu na požiadanie sťažovateľa kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tomto ohľade sa plne stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu, ktorý sa k uvedenej námietke vyjadril v bodoch 46 a 53 napadnutého rozsudku.

Rovnako k predmetnej otázke pristupuje odborná literatúra, v ktorej sa uvádza: „V ustanovení § 23 ods. 1 Správneho poriadku sa v súvislosti s nazeraním do spisu definuje aj právo účastníka konania, resp. zúčastnenej osoby „alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“. Zastávame názor, že dostať informáciu iným spôsobom predstavuje vo svojej podstate také úkony, pri ktorých sa účastník konania alebo zúčastnená osoba dostáva k skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby do spisu priamo nahliadla.“ (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání.

50. Pokiaľ mal sťažovateľ záujem získať kópie všetkých podkladov pre rozhodnutie, mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu pred správnym orgánom, robiť si zo spisu výpisy, odpisy, ako aj dostať kópie spisov a ich častí, čo nevyužil. Kasačný súd zároveň upozorňuje, že ani v prípade nahliadnutia do spisu nie je za každých okolností možné vyžadovať kópie v elektronickej podobe, ako žiadal sťažovateľ. Opäť je potrebné poukázať na odbornú literatúru, podľa ktorej: „Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.

Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) 51. Vzhľadom na vyššie uvedené a keďže sťažovateľ nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, ale prvostupňový správny orgán len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, nie je možné konštatovať porušenie sťažovateľovho práva na oboznámenie sa s podkladmi, na základe ktorých bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Správny súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a kasačnú námietku je nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Ad iv) Ostatné námietky

V tomto bode považuje kasačný súd za potrebné upriamiť pozornosť na ten fakt, že správny súd rozhodnutie žalovaného riadne preskúmal, a to v súlade so žalobnými námietkami sťažovateľa, pričom preukázateľne neodmietol správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 28 a § 5 ods. 12 SSP z?dôvodu, že táto má zjavne šikanózny charakter, prípadne sa ňou sleduje zneužitie práva. V predmetnej veci správny súd žalobu sťažovateľa meritórne prejednal a ako nedôvodnú zamietol s?tým, že dôvod zamietnutia správnej žaloby primárne spočíval vo vecnej neopodstatnenosti jednotlivých žalobných bodov sťažovateľa.

Jej vyhodnotenie znie nasledovne: „Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle príslušných ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný.

54. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny orgán je povinný zverejniť všetky informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek rozhodnutia podľa zákona EIA, teda okrem samotného zámeru s prílohami aj vyjadrenia dotknutých orgánov, vyjadrenia verejnosti a doplňujúce informácie, pretože iba takýmto spôsobom sa môže reálne skonzumovať právo na informácie zo strany najširšej verejnosti, v tomto smere kasačný súd uvádza, že § 24 ods. 1 zákona EIA jasne ustanovuje, aké skutočnosti zverejňuje príslušný orgán verejnosti na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že tento postup bol plne dodržaný.

56. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd i tú námietku sťažovateľa, podľa ktorej napadnutý rozsudok správneho súdu je nepreskúmateľný. Podľa kasačného súdu správny súd v prejednávanej veci konal v medziach svojej právomoci, primerane rozumným spôsobom a v okolnostiach veci dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie presvedčivo a náležite odôvodnil. Ad v) K návrhu sťažovateľa na iniciovanie konania o prejudiciálnej otázke

o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej. V prejudiciálnom konaní sa nerieši konkrétny spor medzi stranami, ale jeho účelom je zaistenie správnej aplikácie práva EÚ súdom členského štátu. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľom navrhované prejudiciálne otázky boli nekonkrétne, keďže sťažovateľ nevysvetlil, ktoré normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. V tu prerokúvanej veci sťažovateľ opakovane namietal iba to, že vec má „európsky rozmer“ a že konkrétna aplikácia nie je v súlade s právom Európskej únie, pričom často poukazoval na ustanovenia, z ktorých nevyplývalo to, čo tvrdil. Sťažovateľ nekonkretizoval, na výklad akých ustanovení by sa mal kasačný súd na Súdnom dvore EÚ dopytovať, formuloval len štyri veľmi všeobecné otázky.

kasačný súd jasne vyjadril svoj konštantný právny názor bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky v tomto smere. Tretiu a štvrtú formulovanú otázku kasačný súd hodnotí ako všeobecnú, nemajúcu zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie a návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.

VII. Záver