1Svk/23/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. Ludevít Rabay, advokát, so sídlom Krížna 17/D, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30794773, právne zastúpený: JUDr. Ivana Hutňanová, advokátka, so sídlom Krížna 17D, 811 07 Bratislava, IČO: 42261597, proti žalovanému (sťažovateľovi): Obec Kvetoslavov, so sídlom Senecká ulica 258/31, 930 41 Kvetoslavov, IČO: 00305545, právne zastúpený: JUDr. Ľubica Reisz Kňazeová, advokátka, so sídlom Slnečnicová ulica 788/27, 930 41 Kvetoslavov, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 3. mája 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 4S/23/2023 - 71 zo dňa 9. mája 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania voči žalovanému.

Odôvodnenie

I. Stručný priebeh administratívneho konania a konania na správnom súde

2. Povinná osoba v zákonnom stanovenej lehote neposkytla žalobcovi požadované informácie a ani nevydala písomné rozhodnutie, a tak sa predpokladalo, že vydala fiktívne rozhodnutie (ďalej aj „prvostupňové fiktívne rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie povinnej osoby“), ktorým odmietla poskytnúť požadované informácie. Žalobca podal proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu dňa 18.04.2023 odvolanie. Žalovaný podané odvolanie v zákonom stanovenej lehote nevybavil, následkom čoho taktiež nastal predpoklad, že vydal fiktívne rozhodnutie zo dňa 03.05.2023 (ďalej aj „druhostupňové fiktívne rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“).

4. K podanej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 26.01.2024, v ktorom uviedol, že povinná osoba na otázky v bodoch 1 až 3 žiadosti odpovedala žalobcovi e-mailom zo dňa 26.01.2024 a vydala o tom rozhodnutie zápisom v spise (ďalej aj „rozhodnutie o sprístupnení“) a v bode 4 žiadosti povinná osoba vydala rozhodnutie o nesprístupnení informácie zo dňa 26.01.2024 (ďalej aj „rozhodnutie o nesprístupnení“). Žalovaný tiež konštatoval, že odpoveď a rozhodnutie o nesprístupnení neboli povinnou osobou v zákonnej lehote vydané administratívnym nedopatrením, za čo sa žalovaný ospravedlnil. Žalovaný podaním zo dňa 31.01.2024 predložil súdu rozhodnutie o nesprístupnení, na podklade ktorého povinná osoba rozhodla tak, že požadované informácie podľa bodu 4 žiadosti nesprístupnila z dôvodu, že ide o osobné údaje, resp. údaje týkajúce sa súkromia fyzickej osoby a zákonná zástupkyňa dotknutej fyzickej osoby s ich sprístupnením neposkytla súhlas. 5. Žalobca sa následne vyjadril replikou zo dňa 27.03.2024, v rámci ktorej zotrval na podanej

Zároveň správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II. napadnutého uznesenia). 7. V odôvodnení napadnutého uznesenia správny súd k zastaveniu konania uviedol, že mal za preukázané, že dňa 26.01.2024 (teda v čase prebiehajúceho súdneho konania) povinná osoba odpovedala na žiadosť žalobcu tak, že žalobcovi poskytla informácie k bodu 1 až 3 žiadosti a k bodu 4 žiadosti vydala rozhodnutie zo dňa 26.01.2024 so všetkými formálnymi náležitosťami, ktorým informácie nesprístupnila.

Povinná osoba svojim vlastným procesným postupom totižto rozhodla o podanej žiadosti, a tým fiktívne rozhodnutia stratili svoje účinky. 9. Správny súd dodal, že ak by aj pristúpil k meritórnemu prejednaniu žaloby a zrušeniu napadnutých fiktívnych rozhodnutí, procesná situácia žalobcu by sa žiadnym spôsobom nezmenila, pretože povinná osoba konala vo vzťahu k podanej žiadosti tým, že (i) sprístupnila časť požadovaných informácií a (ii) k časti požadovaných informácií vydala rozhodnutie o nesprístupnení, voči ktorému má žalobca právo podať opravný prostriedok.

Odkazujúc na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/21/2013 zo dňa 21.11.2013 a sp. zn. 5Sži/8/2012 zo dňa 15.08.2013 konštatoval, že fakticky vydané rozhodnutie má vždy prednosť pred fiktívnym rozhodnutím, pretože fiktívne rozhodnutie podľa infozákona má svoje opodstatnenie pre ochranu práv žiadateľa o informácie len dovtedy, dokiaľ nedošlo k faktickému vydaniu rozhodnutia vo veci. Po vydaní faktického rozhodnutia dochádza k zániku fiktívneho rozhodnutia ako nástroja dočasnej ochrany žiadateľa o informácie. 10. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru o potrebe zastavenia konania podľa § 99 písm. g) SSP, keďže odpadol dôvod na pokračovanie v konaní. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd s odkazom na § 171 ods. 1 SSP, podľa ktorého ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania. K uvedenému dodal, že ak sa pre správanie žalovaného konanie zastaví, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Z dôvodu, že zastavenie konania procesne zapríčinil žalovaný a povinná osoba tým, že počas prebiehajúceho súdneho konania došlo k sprístupneniu časti informácií a k vydaniu rozhodnutia o nesprístupnení a odpadol tak dôvod súdneho prieskumu, správny súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

13. S poukazom na § 49 ods. 1 prvá veta, § 49 ods. 2 písm. c) a §163 SSP sťažovateľ v kasačnej sťažnosti podotkol, že už vo vyjadrení k žalobe namietal, že žalobca sa v konaní nechal zastúpiť advokátkou, hoci je sám advokátom, a že takéto právne zastúpenie nie je účelné, ale je účelové, a preto ani prípadné trovy, ktorých náhradu si žalobca uplatňuje, nie sú dôvodné.

Podľa sťažovateľa bolo jediným cieľom tohto právneho zastúpenia získať náhradu trov konania, keďže žalobca vedel, že na sprístupnenie požadovanej informácie nemá nárok a žalobu podal napriek tomu. 15. Sťažovateľ ďalej odkazom na § 167 ods. 3 písm. a) SSP dôvodil aj tým, že vo veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalobcovi spočívajúce v snahe žalobcu získať od tretej strany informácie o fyzickej osobe (S. W.) chránené osobitnými predpismi, pretože žalobca si bol vedomý, že tieto informácie nezíska od jej zákonného zástupcu (V.. W. W.).

V tomto smere následne dôvodil, že žiadosť žalobcu o informácie bola v kontexte práva na súkromie v rozpore s dobrými mravmi a na túto skutočnosť je potrebné prihliadnuť ako na dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nemožno žalobcovi priznať náhradu trov konania.

totožné. 18. Záverom sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby napadnuté uznesenie v časti výroku II o trovách zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, prípadne aby napadnuté uznesenie v časti výroku II o trovách zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 19. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením.

21. K námietke neúčelnosti trov právneho zastúpenia žalobca zdôraznil, že má právo dať sa zastúpiť zvoleným právnym zástupcom (iným advokátom), aj keď je sám advokát. Podporne odkázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 30/2012 zo dňa 17.10.2013 a sp. zn. 4MCdo/16/2014 zo dňa 29.09.2015. Zároveň žalobca odmietol tvrdenia sťažovateľa, že jediným účelom podania správnej žaloby bola jeho snaha získať náhradu trov právneho zastúpenia.

22. Ako nepravdivé označil žalobca tvrdenia sťažovateľa, že fyzická osoba (V.. W. W.T_) v minulosti priamo žalobcovi odmietla informácie poskytnúť. Nie je pravdou ani to, že žalobca sa snažil získať chránené osobné údaje fyzickej osoby, keďže žiadané informácie (body 1 - 4 žiadosti) nie je podľa jeho názoru možné kvalifikovať ako osobné údaje fyzickej osoby. Ďalej zdôraznil, že pokiaľ povinná osoba (základná škola) mala za to, že žalobcovi nie je možné sprístupniť požadované informácie, resp. ich časť, pretože ide o chránené informácie, mala postupovať podľa infozákona a vydať v zákonom stanovenej lehote riadne odôvodnené písomné rozhodnutie o (čiastočnom) nesprístupnení požadovaných informácií podľa § 18 ods. 2 alebo sťažovateľ v druhom stupni podľa § 19 ods. 3 infozákona. Argumentáciu sťažovateľa o rozpore žiadosti žalobcu o informácie s dobrými mravmi ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania považoval žalobca za celkom alogickú a právne bezvýznamnú, o to viac, že sťažovateľ a ani povinná osoba nie sú oprávnení skúmať dôvod podania žiadosti o informácie (§ 3 ods. 3 infozákona).

24. Záverom žalobca podotkol, že napriek vlastnému protiprávnemu konaniu spočívajúcemu v porušení infozákona i zákona o správnom konaní sa sťažovateľ domáha, aby správny súd žalobcovi nepriznal ani nárok na náhradu trov konania (žalobca uhradil i súdny poplatok za podanú žalobu), a teda za svoje protiprávne konanie odmieta niesť akúkoľvek zodpovednosť. Žalobca vyjadril presvedčenie, že ak by nepodal správnu žalobu, sťažovateľ i povinná osoba by jeho žiadosť o informácie odignorovali a sprístupnenie informácií pod bodmi 1 - 3 žiadosti a rozhodnutie povinnej osoby o nesprístupnení informácie pod bodom 4 žiadosti boli len dôsledkom prebiehajúceho konania na správnom súde.

b. správny súd nesprávne rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi aj z dôvodu neúčelnosti trov právneho zastúpenia žalobcu, pretože žalobca je sám advokátom; c. správny súd nespojil na spoločné konanie vec, ktorá je predmetom tohto kasačného prieskumu, s ďalšou obdobnou vecou žalobcu vedenou na správnom súde pod sp. zn. 4S/11/ 2023, v dôsledku čoho došlo k navýšeniu trov konania, ktoré je sťažovateľ povinný nahradiť. Ad. a) Aplikácia dôvodov hodných osobitného zreteľa

30. V prípade, že dôjde k zastaveniu súdneho konania, správny súd môže o náhrade trov konania v zásade rozhodnúť buď v zmysle § 170 písm. b) SSP (nepriznanie náhrady trov žiadnemu z účastníkov) alebo v zmysle § 171 ods. 1 SSP (priznanie náhrady trov voči tomu účastníkovi, ktorý procesne zavinil zastavenie konania). Odchýlku od § 171 ods. 1 SSP predstavuje § 167 ods. 3 písm. a) SSP (nepriznanie náhrady trov konania voči tomu účastníkovi, ktorý procesne zavinil zastavenie konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa).

33. Podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP: „Správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.“ 34. Ustanovenie § 171 ods. 1 SSP je vo vzťahu k § 170 písm. b) SSP v pomere špeciality. To znamená, že pokiaľ správny súd zistí, že za zastavenie konania je procesne zodpovedný niektorý z účastníkov konania, rozhodne podľa § 171 ods. 1 SSP a na rozhodnutie o trovách neaplikuje § 170 písm. b) SSP.

36. V prejednávanej veci vzhliadol správny súd procesné zavinenie žalovaného v tom, že povinná osoba a žalovaný vydali fiktívne rozhodnutia, voči ktorým bol žalobca nútený podať správnu žalobu, a až následne, po začatí súdneho konania, bolo vo veci žiadosti žalobcu o informácie riadne konané, pričom v bodoch 1 - 3 žiadosti boli informácie poskytnuté a v bode 4 žiadosti bolo vydané formálne rozhodnutie o nesprístupnení, v dôsledku čoho dôvod súdneho konania odpadol. Kasačný súd sa s uvedeným posúdením správneho súdu absolútne stotožňuje a v zhode s jeho názorom konštatuje, že postup žalovaného (a povinnej osoby) naznačený vyššie jednoznačne zakladá procesné zavinenie žalovaného pre zastavenie konania.

37. Kasačný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že fiktívne rozhodnutia povinnej osoby a odvolacieho orgánu vydané v zmysle § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 infozákona sú per se nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov, a preto sú vždy nezákonné.

žalovaného. 38. Sťažovateľ videl nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v tom, že správny súd nerozhodol o náhrade trov konania na základe § 167 ods. 3 písm. a) SSP, podľa ktorého môže správny súd náhradu trov konania nepriznať z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

40. Dôvody hodné osobitného zreteľa v prejednávanej veci mali podľa sťažovateľa spočívať v podstate v tom, že žalobca svoje právo na prístup k informáciám uplatnil s cieľom získať informácie o fyzickej osobe bez vedomia jej zákonného zástupcu nerešpektujúc tým právo na ochranu súkromia.

Judikatúra najvyšších súdnych autorít síce uznáva koncept zneužitia práva, kedy sa môže prístup k informáciám žiadateľovi odoprieť, tento je však vykladaný prísne reštriktívne a do úvahy prichádza len v krajných prípadoch, pričom okolnosti vedúce k záveru, že žiadateľ svoje právo na prístup k informáciám zneužíva, musia byť nad všetku pochybnosť zrejmé a v rozhodnutí o nesprístupnení jasne pomenované (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžik/ 5/2020 zo dňa 31.03.2022 publikovaný pod č. 15/2022 ZNSS).

42. V nadväznosti na uvedené kasačný súd konštatuje, že bolo právom žalobcu domáhať sa sprístupnenia požadovaných informácií, ktorému zodpovedala zákonom jednoznačne stanovená povinnosť povinnej osoby a žalovaného túto žiadosť zákonom predpísaným spôsobom vybaviť (§ 18 a 19 infozákona). Uvedené neznamená, že právo žiadateľa na sprístupnenie informácií muselo byť aj uspokojené, keďže infozákon a osobitné predpisy stanovujú rôzne obmedzenia v prístupe k informáciám. Za aplikáciu týchto obmedzení však zodpovedá povinná osoba a nie žiadateľ. Teda žalobca v tomto prípade nepostupoval v rozpore so zákonom ani dobrými mravmi, keď požadoval sprístupniť informácie, ktoré môžu podliehať obmedzeniu stanovenému § 9 ods. 1 a 2 infozákona (ochrana súkromia a osobných údajov fyzickej osoby). Naopak bolo úlohou povinnej osoby, aby žiadosť posúdila, v prípade ak sú žiadané informácie podliehajúce ochrane podľa § 9 ods. 1 a 2 infozákona, obrátila sa na dotknutú osobu s výzvou, či so sprístupnením súhlasí alebo nie, a následne vo veci vydala rozhodnutie so všetkými zákonom stanovenými náležitosťami.

43. Sťažovateľom tvrdené dôvody preto nemožno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 167 ods. 3 písm. a) SSP, ktoré by mohli vylúčiť zásadu procesného zavinenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Správny súd rozhodol zákonne a vecne správne, keď náhradu trov konania priznal v súlade s § 171 ods. 1 SSP žalobcovi voči žalovanému, pretože žalovaný procesne zavinil zastavenie konania a) sprístupnením časti informácií a b) vydaním písomného rozhodnutia o nesprístupnení zvyšnej časti informácií až po tom, čo sa žalobca podanou správnou žalobou dôvodne domáhal zrušenia predchádzajúcich fiktívnych - per se nezákonných - rozhodnutí súdnou cestou. Ad. b) Neúčelnosť právneho zastúpenia vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania 44. Ďalšia námietka sťažovateľa smerujúca proti výroku o trovách konania bola, že výdavky na právne zastúpenie žalobcu sú neúčelné, pretože žalobca je sám advokátom, dokonca že žalobca vyvolal správne súdne konanie výlučne len s cieľom získať trovy konania.

47. Podľa § 175 ods. 2 SSP: „O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“ 48. Kasačný súd primárne konštatuje, že otázka hodnotenia účelnosti trov konania je otázkou, ktorá nepatrí do predmetu tohto kasačného konania.

50. Za trovy konania sa ex lege na základe § 163 SSP považujú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.

52. Námietka sťažovateľa o neúčelnosti trov právneho zastúpenia teda nemá nijakú právnu relevanciu v tomto kasačnom konaní vo vzťahu k preskúmavanému výroku napadnutého uznesenia o priznaní nároku na náhradu trov konania. Táto námietka by mala relevanciu len vo vzťahu k výške priznaných trov konania, o ktorej rozhoduje súdny úradník samostatným uznesením vydaným podľa § 175 ods. 2 SSP. Z rovnakého dôvodu neprisvedčil kasačný súd ani námietke, že neúčelnosťou právneho zastúpenia sa správny súd nezaoberal v napadnutom uznesení, v ktorom rozhodoval o nároku na náhradu trov konania.

54. Napokon kasačný súd pristúpil k preskúmaniu námietky, ktorou sťažovateľ vytkol správnemu súdu, že v rozpore so zásadou hospodárnosti nespojil veci žalobcu a sťažovateľa na spoločné konanie, v dôsledku čoho bude sťažovateľ povinný nahradiť žalobcovi trovy konania za viaceré úkony právneho zastúpenia vo vzťahu k jednotlivým súdnym konaniam samostatne.

56. Podľa § 65 ods. 2 SSP: „Pri podaní viacerých súvisiacich žalôb je žalobca povinný označiť ich súvislosť a vzájomný vzťah; môže podať návrh na ich spojenie.“ 57. Kasačný súd primárne poukazuje na skutočnosť, že spojenie vecí na spoločné konanie na základe § 65 ods. 1 SSP je fakultatívnym procesným inštitútom, k využitiu ktorého správny súd môže ale nemusí pristúpiť. K spojeniu vecí dochádza na základe uznesenia správneho súdu, ktorým sa upravuje vedenie konania, a proti ktorému kasačná sťažnosť nie je prípustná (§ 439 ods. 2 písm. a/ SSP).

Kasačný súd, súc viazaný kasačnými bodmi, na túto skutočnosť preto ďalej neprihliadal. 59. Nad rámec uvedeného kasačný súd podotýka, že na správnom súde boli vedené dve súdne konania, ktorých predmetom prieskumu boli dve samostatné fiktívne rozhodnutia žalovaného, pretože žalobca podal dve samostatné infožiadosti (hoci bola medzi nimi obsahová a časová súvislosť), ktoré povinná osoba a žalovaný zákonom predpísaným spôsobom nevybavili, pričom k vydaniu rozhodnutí došlo až po začatí súdnych konaní. Keďže žalovaný porušil zákon vydaním fiktívnych rozhodnutí a procesne zavinil zastavenie súdnych konaní vydaním rozhodnutí v oboch týchto prípadoch, musí za to aj celkom logicky a spravodlivo niesť zodpovednosť v podobe náhrady trov konania žalobcovi (viď uznesenie kasačného súdu sp. zn. 1Svk/22/2024 zo dňa 21.02.2025 vydané vo veci totožných účastníkov, ktoré sa týka druhej z podaných infožiadostí žalobcu).