1Svk/38/2023

1. Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“), ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 1 ods. 1 písm. c) a § 5 ods. 1 zákona č. 525/ 2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 3 písm. k) a § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“), rozhodnutím Číslo spisu: OU-MT- OSZP-2020/008085-023 z 17.6.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 29 zákona EIA na základe predloženého oznámenia navrhovateľa GEONET invest, a.s., Záborského 2, 036 45 Martin, IČO 43904670, o zmene navrhovanej činnosti: „GEONET PARK - MARTIN“, ktorá je situovaná na pozemkoch, parc. č. KN-C XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/X. a KN-E XXXX/X. v k. ú. B., okres Martin (ďalej len „GEONET PARK - MARTIN“) tak, že zmena navrhovanej činnosti sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Zároveň boli predmetným rozhodnutím uložené taxatívne podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie a je potrebné ich rešpektovať a dodržať. 2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím

Číslo spisu: OU-ZA-OOP3-2020/034919-002 z 28.09.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie na krajskom súde

ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Charty základných práv Európskej únie, zákona EIA, správneho poriadku ako aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom poukázal účel Aarhuskeho dohovoru a svoju činnosť. 4. Žalobca argumentoval porušením hmotnoprávnych i procesnoprávnych noriem a najmä namietal, že žalovaný ako ani prvostupňový orgán nevyhodnotili jeho písomné stanovisko doručené k veci, v ktorom žalobca zadefinoval svoje environmentálne záujmy a naznačil spôsob, ktorým ich navrhuje riešiť. Ďalej žalobca poukázal na to, že sa prvostupňový orgán ako ani žalovaný nevysporiadali s jeho požiadavkami na ochranu životného prostredia, nenariadili vykonanie konzultácií podľa § 63 ods. 1 zákona EIA, taktiež mu odopreli právo zúčastniť sa konzultácií podľa § 63 zákona EIA a neposkytli mu podklady potrebné na vydanie rozhodnutia, napriek požiadavke žalobcu na doručenie kópie spisového materiálu. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že námietky žalobcu

Podľa vyjadrenia žalovaného si žalobca neadekvátne uplatňuje konzultácie, ktorých vykonanie sa z dôvodu absurdných pripomienok javí ako nezmyselné a v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa názoru žalovaného žalobca

argumentoch. 7. Krajský súd uznesením sp. zn. 31S/140/2020 z 23.2.2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) rozhodol podľa § 98 ods. 1 písm. h), § 28 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) o odmietnutí žaloby, pričom žalovanému, ďalšiemu účastníkovi konania a osobe zúčastnenej na konaní náhradu trov konania nepriznal.

Bol to však práve žalobca, kto vo svojich podaniach nešpecifikoval, s ktorými konkrétnymi závermi správnych orgánov nesúhlasí a z akých konkrétnych dôvodov namieta správnosť záverov vyslovených v prvostupňovom rozhodnutí a rozhodnutí žalovaného,

charakteru bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu nedávali žiadny priestor správnemu súdnemu prieskumu a preto museli byť vyhodnotené ako nedôvodné. V tomto smere krajský súd poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/2/ 2020 z 29.9.2021,

Len v roku 2020 bolo doručených 5 žalôb, ktoré boli takmer identické a boli v nich namietané totožné skutočnosti spočívajúce v porušení procesných práv žalobcu procesným postupom správnych orgánov bez špecifikácie hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré by bolo napadnutými rozhodnutia porušené, - vzhľadom na žalobcom formulované žalobné body, bez ich konkretizácie, bez reflexie konkrétneho prípadu alebo v úplnom rozpore so skutočnosťou vyplývajúcou z rozhodnutí správnych orgánov či administratívneho spisu (napr. namietanie, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa konzultácií podľa § 63 zákona EIA napriek tomu, že išlo o konanie, v ktorom sa konzultácie nezvolali), a to opakovane, identicky, viacerými správnymi žalobami, krajský súd skonštatoval, že v prejednávanej veci ide o zjavné zneužitie práva žalobcu ako zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 3 SSP, - zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť neželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje účel zákonom

pripomienok k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, ako tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a ako pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu, - právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle, že zainteresovaná verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické podanie obsahujúce pripomienky bez toho, aby tieto podmienky súviseli s konkrétnou navrhovanou činnosťou a žiadať od správneho orgánu, aby sa s každým jedným návrhom vysporiadal,

Konanie žalobcu, ktorý vznášal námietky voči navrhovaným zmenám činnosti bez toho, aby sa vopred oboznámil s riadne zverejnenými dokumentmi ohľadom plánovanej činnosti a jej vplyvom na životné prostredie, je možné charakterizovať ako zneužívanie práva, nakoľko žalobca žiadal odpovede na otázky, ktoré mal riadne k dispozícii a za predpokladu, že by sa so zverejnenými informáciami oboznámil, mohol by formulovať konkrétne nedostatky, - s poukazom na žalobcove nepravdivé tvrdenia o nedoručení kópie administratívneho spisu a neumožnení účasti na konzultácií podľa § 63 zákona EIA ako aj podanie námietok postupom podľa § 23 od. 4 zákona EIA, v ktorých žalobca žiadal odpovede na otázky, ktoré boli zverejnené v oznámení o zmene navrhovanej činnosti na webovom sídle správneho orgánu, dospel k záveru, že žalobca prostredníctvom svojej žaloby zneužil svoje právo na prístup k

odmietnutá.

Rozoznávanie medzi jednotlivými dôvodmi kasačnej sťažnosti má pritom svoj nesporný procesný význam a to nielen vo vzťahu k potrebe ich vymedzenia v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 2 SSP) ale najmä vzhľadom na determinovanie predmetu prieskumu. 11. Napriek uvedenému však kasačný súd kasačnú sťažnosť vecne preskúmal, pričom v nej uvedené skutočnosti podľa obsahu rozdelil na viaceré skupiny sťažnostných v bodov, v rámci ktorých sťažovateľ predovšetkým namietal, že: - napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože posúdenie merita sporu nahrádza špekulatívnymi úvahami bez právneho a dôkazného základu vo vzťahu k zneužitiu práva. Jeho odôvodnenie obsahuje len domnienky o zneužívaní práva sťažovateľom dôkladnejšieho uvedenia dôvodov, - krajský súd nesprávne právne posúdil žalobu, keď nezohľadnil systematickú činnosť sťažovateľa smerujúcu k zlepšeniu enviromentálneho štandardu rozhodovacej praxe orgánov verejnej správy, pričom správny súd nemôže odmietnuť žalobu len z dôvodu uniformnosti žalobných námietok a množstva podaných žalôb, - viaceré jeho žaloby boli na správnych súdoch úspešné, - že jeho odvolacia námietka v administratívnom konaní bola relevantná a zároveň konkrétna, - je v administratívnych a súdnych konaniach diskriminovaný a to najmä na podklade diskriminačnej kampane exministra hospodárstva. 12. Žalovaný, ďalší účastník konania a ani osoba zúčastnená na konaní sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

IV. Právny názor kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca ako sťažovateľ v lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.6.2023], preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom bol vedený nasledovnými právnymi

15. Vzhľadom na už zmienenú abstraktnosť, všeobecnosť a nekonkrétnosť sťažnostných bodov spojil kasačný súd svoju argumentáciu s uplatnenými tromi dôvodmi kasačnej sťažnosti, s ktorým sa snažil z obsahu kasačnej sťažnosti vyabstrahovať namietané skutočnosti. A. K porušeniu práva na spravodlivý proces

17. Odôvodnenie napadnutého uznesenia zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého uznesenia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred správnym súdom úspešný, teda aby sa správny súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/2004 z 31.8.2004). B. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

19. Kasačný súd v tejto súvislosti považuje za vhodné odcitovať závery vyplývajúce s uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23.2.2022, ktoré prešlo aj kontrolou ústavnosti (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I.ÚS49/2023-35 z 2.2.2023) a bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 14/2022.

Podľa záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyjadrených v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23.2.2022: „35. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky stal účastníkom konania (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, sp. zn. II. ÚS 14/2001, prípadne z 13. novembra 2002, sp. zn. II. ÚS 132/02).

k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon. 36. Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzenia sa jedná vyplýva primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 - uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z

21). 37. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených v predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 SSP).

možnosťou - ultima ratio. 38. V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(. . .) situace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti; takovéto chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování toliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a zároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale protiprávním jednáním (viz.

přihodit, že určité chování formálně vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu.

Vše záleží na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením přesných pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv; tento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore s jeho zmyslom a účelom.

39. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.

však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd.

nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10). 40. Najvyšší správny súd zastáva názor, že medzi odmietnutím správnej žaloby podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP a jej zamietnutím ako nedôvodnej podľa § 190 SSP je tenká hranica. Niekedy na odmietnutie správnej žaloby z tohto dôvodu nepostačuje ani preukázanie toho, že žalobca vedie na súde niekoľko desiatok sporov; rozhodujúcou skutočnosťou môže byť napríklad sériovosť a stereotypnosť žalobcom vedených súdnych sporov spojená s opakovaním totožných, alebo obdobných argumentov (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/ 2013, bod 6). Konanie účastníka konania smerujúce k zneužitiu práva aj šikanóznym spôsobom musí byť dostatočne preukázané.

41. V predmetnej veci krajský súd správnu žalobu žalobcu považoval za šikanóznu primárne z toho dôvodu, že žalobca vo svojich podaniach nešpecifikoval, ktoré z jeho podmienok majú byť relevantné pre posudzovanú navrhovanú činnosť „ZOHT-Zhodnocovanie odpadov mobilným zariadením“, dodajúc, že z činnosti súdu je zrejmé, že žalobca podáva do administratívnych konaní totožné podania obsahujúce podmienky, ktoré žiada, aby správne orgány pojali do výrokov rozhodnutí ako podmienky záväzné pre navrhovateľov jednotlivých činností, avšak bez toho, aby samotný žalobca zohľadnil jednotlivé špecifiká konkrétnych navrhovaných činností v tom ktorom konaní. V rámci svojej rozhodovacej činnosti mal tiež preukázané, že žalobca na Krajskom súde v Prešove v roku 2020 podal šesť do značnej miery identických správnych žalôb, v ktorých namietal totožné skutočnosti spočívajúce v porušení procesných práv zo strany správnych orgánov bez špecifikácie hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré by bolo napadnutými rozhodnutiami porušené.

Krajský súd tento prístup žalobcu vyhodnotil ako šikanózny práve vo vzťahu k samotnému súdu, nakoľko žalobca v danom prípade podal správnu žalobu bez toho, aby z nej bol zrejmý verejný záujem, ktorému sa žalobca ako zainteresovaná verejnosť snaží poskytnúť ochranu, poukazujúc na osobitosti konkrétneho prípadu. Z podaní žalobcu nie je zrejmé, v čom by mala navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia.

Odvolanie podal proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu z 18. decembra 2019, OU-SB-OSZP-2019/ 000991-012, ktorým bolo rozhodnuté, že navrhovaná činnosť „ZOHT- Zhodnocovanie odpadov mobilným zariadením“, uvedená v predloženom zámere, situovaná v Prešovskom kraji, v okrese Sabinov, ktorej účelom je úprava alebo zhodnocovanie ostatných odpadov mobilným zariadením v mieste ich vzniku na území Združenia obcí hornej Torysy, sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z.

Len pre úplnosť najvyšší správny súd dodáva, že predmetným zariadením sa predpokladá úprava 100 % vstupných odpadov, pričom v procese štiepkovania, rezania a miešania biologicky rozložiteľných odpadov vznikne druhotná surovina, ktorá bude využitá ako súčasť paliva na získavanie tepelnej energie, na mulčovanie kvetinových záhonov alebo kompostovanie.

zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, možné zhoršenie kvality vôd a vodných útvarov, definoval najbližšiu existujúcu obytnú, prípadne inú zástavbu s dlhodobým pobytom osôb v okolí navrhovanej činnosti vo väzbe na hlukové, rozptylové vplyvy, vyhodnotil a analyzoval čistotu ovzdušia, overil statiku stavby. Žalobca tiež žiadal variantné riešenie okrem nulového variantu ešte aspoň v dvoch alternatívnych variantoch, spracovať aktuálny geologický a hydrologický prieskum, hydraulický výpočet prietokových množstiev ORL, overiť návrh činnosti s územným plánom, preukázať spôsob plnenia povinností podľa zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preukázať dôsledne ochranu poľnohospodárskej pôdy, preukázať, či je možné projekt realizovať bez ďalšieho záberu plôch, obnovenie prirodzenej biodiverzity dotknutého územia, navrhnúť opatrenia zlepšujúce kvalitu ovzdušia a znižujúce koncentráciu pevných častíc ako aj benzénu, používať materiály zo zhodnocovaných odpadov, aby parkovacie miesta boli riešené formou podzemných garáží, na parkovacích plochách na

Slovensku v čiarovom kóde, zapracovať do projektu opatrenia voči častejším a intenzívnejším vlnám horúčav, výskytu silných vetrov a víchric, sucha a intenzívnych zrážok, vytvoriť podmienky pre kompostovanie rozložiteľného odpadu a vybudovať domácu kompostáreň slúžiacu pre potreby zužitkovania rozložiteľného odpadu vznikajúceho pri prevádzke zámeru. 44. Žiadal tiež nariadenie ústneho pojednávania za účelom uskutočnenia konzultácie s povoľujúcim orgánom, respektíve schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácii počas celého procesu posudzovania vplyvov podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. Ďalej namietal, že v prvostupňovom správnom rozhodnutí absentovali kritériá plynúce z prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z.z., a ktoré bol povinný správny orgán pri svojom rozhodovaní v zisťovacom konaní vziať v úvahu. V tomto smere namietal nepreskúmateľnosť prvostupňového správneho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

115/2010, 10Sža/15/2011, 10Sžso/79/2015, 6Sž/73/01, 5Sžo/132/2015, 5Sžo/29/2013, 5Sžo/ 11/2013). 47. Najvyšší správny súd po riadnom preskúmaní veci dospel k záveru, že krajský súd v tomto konkrétnom prípade správne vyhodnotil všetky skutočnosti a okolnosti danej veci vyúsťujúce do záveru o šikanóznom výkone práva zo strany žalobcu. Šikanózne konanie žalobcu je primárne zrejmé z obsahu jeho podaní, ktoré v kontexte so zámerom navrhovateľa s týmto zámerom vôbec nesúvisia. Žiadna z námietok žalobcu obsiahnutých v podanom odvolaní (pozri bod 43 tohto uznesenia) nekorešpondovali s vecnou stránkou navrhovanej činnosti spočívajúcej v úprave alebo zhodnocovaní biologicky rozložiteľných odpadov mobilným

pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť. Žalobca síce v podanej správnej žalobe odkazuje na značný počet rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúcich sa požiadavkami na riadne odôvodnenie, respektíve odôvodňovanie správnych rozhodnutí zo strany správnych orgánov, avšak opäť, bez vzťahu k danej prejednávanej veci.

environmentálnych občianskych združení ako úzko špecializovaných subjektov spočíva v podávaní kvalifikovaných, odborných argumentov v oblasti životného prostredia za účelom ochrany dotknutých verejných záujmov vo vzťahu k iným záujmom, či už verejných, alebo súkromných (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. decembra 2005, sp. zn. 3As/8/2005, alebo zo 04. mája 2011, sp. zn. 7As/2/2011).

21. S citovanými závermi sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje a vzhľadom na obdobnosť s prejednávanou vecou na ne odkazuje. 22. Kasačný súd zároveň dodáva, že zhodne s krajským súdom dospel k záveru, že žaloba mala „šablónovitý“ charakter a v nej uvedené žalobné body boli bez konkretizácie, bez reflexie konkrétneho prípadu alebo v úplnom rozpore so skutočnosťou vyplývajúcou z rozhodnutí správnych orgánov či z administratívneho spisu. Uvedené nakoniec nadväzovalo na rovnako nekonkrétne a všeobecné námietky sťažovateľa uplatnené v administratívnom konaní.

23. Pokiaľ žalobca argumentoval judikatúrou, tak citácie z nej alebo odkazy na ňu pre svoj všeobecný charakter nemohli spochybniť správnosť posúdenia veci krajským súdom. Vo vzťahu k poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho (správneho) súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. 1Sžk/14/2021 z 25.5.2021) je potrebné dodať, že tieto sa týkali odmietnutia žaloby podľa 98 ods. 1 písm. f) SSP, teda z iného dôvodu.

25. Kasačný súd mal zo súdneho a administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ v prejednávanej veci neprejavil relevantný záujem na ochrane životného prostredia, ale viedol len „spor pre spor“. K uvedenému záveru dospel kasačný súd predovšetkým na podklade nasledovných okolností: (i) v žalobe sťažovateľ namietal nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami uvedenými v správnom konaní, pričom správne orgány doslovne opísali a vyhodnotili každú jednu jeho pripomienku, (ii) sťažovateľova argumentácia obsiahnutá v žalobe neobsahovala žiadne skutkové a právne námietky viažuce sa vecne k rozhodnutiu žalovaného, resp. prvostupňovému rozhodnutiu a ku konkrétnym dôvodom týchto rozhodnutí, (iii) s poukazom na žalobcove nepravdivé tvrdenia o nedoručení kópie administratívneho spisu a neumožnení účasti na konzultácií podľa § 63 zákona EIA (hoci išlo o konanie, v ktorom sa konzultácie nezvolali) ako aj vzhľadom na podanie námietok postupom podľa § 23 od. 4 zákona EIA, v ktorých sťažovateľ žiadal odpovede na otázky, ktoré však boli zverejnené na webovom sídle správneho orgánu.

27. Kasačný súd sťažovateľom uplatnený kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP týkajúci sa nezákonného odmietnutia podania rovnako vyhodnotil ako nedôvodný a nekorešpondujúci s prejednávanou vecou. Krajský súd totiž napadnutým uznesením rozhodol o odmietnutí žaloby podľa § 98 písm. h) SSP v nadväznosti na § 28 SSP a nie o odmietnutí podania podľa § 59 ods. 3 SSP, s ktorým je spojený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP.

29. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ sformuloval nasledovné veľmi všeobecné otázky, avšak nekonkretizoval, na výklad akých ustanovení by sa mal kasačný súd na Súdnom dvore Európskej únie dopytovať: a. „Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti? b. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odôvodneného stanoviska, je v súlade so Smernicou EIA? c. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odvolania, je v súlade so smernicou EIA? d. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k inštitútu doplňujúcej informácie, je v súlade so smernicou EIA? e. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám, je v súlade so smernicou EIA?“

Vzhľadom na postavenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, mu z článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci; nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania. V prejednávanej veci však kasačný súd sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky, resp. prejudiciálnych otázok. Sťažovateľ riadne nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci, ani neformuloval priamy návrh na prerušenie konania. Sťažovateľom sformulované otázky možno vyhodnotiť ako akademické, všeobecné, prípadne nemajúce zásadný význam pre rozhodnutie

31. Kasačný súd preto nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP na účel podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).