1Svk/4/2023

1. Mesto Banská Bystrica ako stavebný úrad rozhodnutím č. OVZ SU 37532/2279/2020/ HOM zo dňa 21.04.2020 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“ alebo „stavebné povolenie“) povolilo na žiadosť stavebníka - spoločnosti TECHNOTRADE INVEST, spol. s.r.o. stavbu „Malopodlažné bytové domy Graniar - 1. etapa“ umiestnenú v k. ú. A. A. členenú na stavebné objekty SO 101, SO 250, SO 300, SO 400, SO 500, SO 600 a umiestnenú na pozemku KN C č. XXXX/XX, s napojením na inžinierske siete na parcelách KN C č. XXXX/XX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX. . Proti stavebnému povoleniu podal žalobca odvolanie, a to s poukazom na § 140c ods. 2, ods. 8, ods. 12 a § 66 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „stavebný zákon“) tvrdiac, že na predmetnú stavbu prebehlo posudzovanie vplyvov na životné prostredie. 2. Žalovaný listom sp. zn. OVZ SU 69645/2279/2020/HOM zo dňa 08.06.2020 (ďalej aj „list zo dňa 08.06.2020“) žalobcovi vysvetlil, že nie je aktívne legitimovanou osobou na podanie odvolania s tým, že povoľovaná stavba nepodliehala vykonaniu zisťovacieho konania podľa § 29 a posudzovaniu podľa § 29a až § 37 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon EIA“), v dôsledku čoho nebola splnená zákonná podmienka obsiahnutá v hypotéze právnej normy ustanovenia § 140c ods. 8 stavebného zákona, a teda žalobca nebol v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“) aktívne legitimovanou osobou na podanie odvolania. Odvolanie môže podať iba účastník konania alebo v prípade stavebného povolenia, ktorému predchádzalo konanie podľa zákona EIA aj ten, kto nebol účastníkom konania, no len v rozsahu, v akom sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa zákona EIA, čo v danom prípade nebolo splnené. 3. Žalobca dňa 25.06.2020 doručil Okresnému úradu Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky podanie označené ako „Výzva na odstránenie nečinnosti“ a žiadal, aby vzhľadom na nečinnosť stavebného úradu vo veci ním podaného odvolania rozhodol vo veci sám. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky listom zo dňa 17.07.2020 sp. zn. OU-BB-OVBP2-2020/020299-004 označeným ako „Výzva na odstránenie nečinnosti - oznámenie“ (ďalej aj „opatrenie okresného úradu vo veci nečinnosti“) žalobcovi oznámil, že stavebný úrad postupoval v súlade so zákonmi a že nebol daný zákonný dôvod na vybavovanie podaného odvolania.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného (stavebnému povoleniu) a opatreniu okresného úradu vo veci nečinnosti podal žalobca v zákonnej lehote spoločnú (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal ich zrušenia a vrátenia veci stavebnému úradu na ďalšie konanie.

Primárne tvrdil, že žalovaný mal vychádzať z ust. § 140c ods. 8 a 10 stavebného zákona, ktoré je osobitnou úpravou k § 59 stavebného zákona, pričom obsahom jeho odvolania proti stavebnému povoleniu boli námietky o nesúlade povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu, nakoľko predmetná stavba podliehala posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Uviedol, že z verejne dostupných zdrojov (www.enviroportal.sk) je zrejmé, že rovnaký žiadateľ (TECHNOTRADE INVEST s.r.o.) požiadal o posúdenie vplyvov na životné prostredie za účelom výstavby obytného súboru v lokalite Graniar a proces posudzovania vplyvov na životné prostredie bol ukončený vydaním rozhodnutia.

osobou. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 7. Skúmajúc otázku splnenia procesných podmienok konania krajský súd dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie predmetnej správnej žaloby v zmysle § 178 ods. 3 SSP v spojení s § 42 ods. 1 písm. a) SSP, nakoľko nebol účastníkom predmetného správneho konania a ani z osobitných predpisov mu nevyplýva právo na účastníctvo v konaní

predmetného správneho konania nepriznali. 8. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že žalobca tvrdil, ale nijako nepreukázal, že stavba „Malopodlažné bytové domy Graniar - 1. etapa“ podliehala vykonaniu zisťovacieho konania podľa zákona EIA. Žalobca konštatoval len to, že rovnaký navrhovateľ požiadal žalovaného o posúdenie vplyvov na životné prostredie, ktoré bolo ukončené rozhodnutím, za účelom výstavby obytného súboru v lokalite Graniar.

Okresný úrad Banská Bystrica vo vyjadrení k spoločnej správnej žalobe predložil „Zámer činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z. z.“ z októbra 2016 týkajúci sa „Obytného súboru Graniar - Banská Bystrica“ predpokladajúci výstavbu bytových domov s celkom 244-imi bytmi, umiestnený na odlišných pozemkoch než stavba „Malopodlažné bytové domy Graniar - 1. Etapa“, ktorý podliehal zisťovaciemu konaniu. Zjavne tak išlo o inú činnosť, než bola stavba povolená stavebným povolením, proti ktorému žalobca podal svoje odvolanie, čo žalobca nevyvrátil, takže to v konaní nebolo sporné.

§ 14 Správneho poriadku. Z § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona vyplýva, že účastníkom stavebného konania je mimo iných ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným predpisom, na ktorý citované ustanovenie stavebného zákona odkazuje, je § 24-27

Aarhuský dohovor. V prípade Aarhuského dohovoru sa jedná o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon. Adresátom čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru je Slovenská republika a tieto ustanovenia neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle teórie „self executing“.

SR (v konaní sp. zn. 5Sžp/41/2009) vyslovil, že článok 9 ods. 3 Aaurhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Z uvedeného vyplýva, že bez ďalšieho len zo samotného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemožno vyvodiť postavenie žalobcu ako účastníka v administratívnom konaní (stavebnom konaní), resp. nemožno vyvodiť záver prezentovaný žalobcom, že rozhodnutím žalovaného v spojení s postupom stavebného úradu po podaní odvolania žalobcu, v zmysle ktorých orgány verejnej správy so žalobcom nekonali ako s účastníkom stavebného konania, došlo k porušeniu čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Zo znenia samotného čl. 9 ods. 3 napokon vyplýva, že každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. 11. V tejto súvislosti krajský súd podotkol, že zákonodarca zabezpečil implementovanie uvedenej požiadavky do vnútroštátneho právneho poriadku tak úpravou okruhu účastníkov stavebného konania v § 59 ods. 1 (§ 140c ods. 10) stavebného zákona s poukazom na § 24-27 zákona EIA, ako aj úpravou postavenia účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní v samotnom § 24 ods. 2 zákona EIA, pričom súčasne týmto vo vnútroštátnom práve stanovil podmienky, za ktorých majú členovia verejnosti prístup k správnemu konaniu (postavenie účastníka konania v konaní uvedenom v 3. časti zákona EIA a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene), a to ak dotknutá verejnosť uplatní postup podľa ods. 3 alebo 4 (§ 24 zákona EIA). Ustanovenie § 59 ods. 1 stavebného zákona umožňuje takémuto subjektu (dotknutá verejnosť) byť účastníkom konania len v takom prípade, ak toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, t. j. za splnenia podmienok uvedených v § 24 zákona EIA, čo v predmetnom prípade nebolo zo strany žalobcu splnené. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého každá strana sa usiluje zabezpečiť, aby úradníci a orgány podporovali a usmerňovali verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám, uľahčovali jej účasť na rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, tieto povinnosti taktiež možno považovať za transponované do platnej právnej úpravy v zmysle uvedenej argumentácie, ktorá postupom žalovaného porušená nebola. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal správny súd za to, že v odôvodnení napadnutého uznesenia citované ustanovenia stavebného zákona, zákona EIA i Správneho poriadku zabezpečujúce dosiahnutie cieľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru i cieľa účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie neboli v danom prípade aplikovateľné.

12. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 písm. j/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd prerušil kasačné konanie a inicioval konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“). Dôvodom žiadosti sťažovateľa o predloženie prejudiciálnej otázky malo byť zistenie súladu aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie so zmluvami v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

13. V pomerne rozsiahlej kasačnej sťažnosti sťažovateľ podrobne popísal svoje pôsobenie ako občianskeho združenia vo sfére ochrany verejného záujmu v oblasti životného prostredia a výhrady voči (údajnej) anti-diskriminačnej kampani zo strany bývalého ministra hospodárstva

sťažnostné body: - nie je spornou skutočnosťou, nakoľko je verejne dostupná, že prebehlo posudzovanie vplyvov na životné prostredie na celý Obytný súbor Graniar; - výklad zákona, kedy správny orgán tvrdí, že stavebné konanie na časť obytného súboru, ktorý je funkčne a priestorovo nerozlučne spätý s celým obytným súborom, nepodliehal posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, je výlučne účelový, formalistický a nezákonný, obmedzujúci práva verejnosti sa priamo podieľať na konaniach vo veciach životného prostredia a vo všetkých nasledujúcich konaniach v zmysle § 24 ods. 2 zákona EIA; - bolo by neúčelné, nehospodárne a bezpredmetné, ak by ku každej stavebnej fáze prebiehalo samostatné konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

Nový zákon EIA oproti predchádzajúcemu zákonu č. 127/1997 Z. z. stanovil nové typy rozhodnutí (§19, § 29); § 24 ods. 1 písm. e) zákona o EIA je potrebné vykladať tak, že príslušný správny orgán má povinnosť zverejniť všetky informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek rozhodnutia podľa zákona o EIA; - nie je pravdou tvrdenie, že sťažovateľ nijako nepreukázal, že stavba nepodlieha zisťovaciemu

ktorý podliehal posudzovaniu; - nie je účelom a je v rozpore s Aarhuským dohovorom vystavovať verejnosť pri ochrane životného prostredia nadmernému formalizmu. K známkam prílišného formalizmu pritom došlo zo strany krajského súdu ako i správneho orgánu, čo je v rozpore i s princípmi spravodlivosti; - úvaha krajského súdu je od počiatku nesprávna v tom, že nereagovala na potrebu eurokonformného výkladu práva, ale postupuje pri preskúmavaní zákonnosti formalistickým prístupom. V žiadnej časti napadnutého uznesenia nie je badať presah práva európskej únie, ako aj špecifickosť konaní s prvkom ochrany životného prostredia.

Na strane druhej sa vytvoril taký výklad a aplikácia práva, ktoré pod rôznymi zámienkami obmedzujú verejnosť na prístupe k informáciám a na participovaní na rozhodovaní. Takýto stav je ústavne neudržateľný; - konanie krajského súdu vykazuje znaky šikanózneho konania, kde cieľom krajského súdu je snaha vykazovať riadnu činnosť navonok, no jeho výsledkom je obmedzenie prístupu k spravodlivosti. 14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom krajského súdu vysloveným v napadnutom uznesení, a preto navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalovaný zotrval na tvrdení, že v uvedenom konaní o povolení stavby „Malopodlažné bytové domy Graniar - 1. etapa“ postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi, pričom zabezpečil riadne informovanie účastníkov povoľovacieho konania, ako i širokej verejnosti a umožnil tak získať všetky informácie o povoľovanej stavbe a jej dopadoch na životné prostredie.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

15. Prejednávaná vec bola dňa 30.01.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Svk/4/2023. 16. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. 17. Po preskúmaní napadnutého uznesenia správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

krajského súdu sťažovateľ brojil sťažnostnou argumentáciou spočívajúcou predovšetkým v tvrdení, že v správnom konaní povoľovaná stavba je priamo funkčne a priestorovo spojená s „Obytným súborom Graniar - Banská Bystrica“, ktorý podliehal posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, z čoho odvodzoval právo svojej účasti v odvolacom stavebnom konaní, a tým aj aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby.

týkajúcich sa vecí ochrany životného prostredia vo všeobecnosti. Len vo veľmi obmedzenej miere a nepriamo smerovala kasačná sťažnosť voči napadnutému uzneseniu krajského súdu. V predmetnej veci bol pritom kasačný súd v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti a sťažnostnými bodmi, keďže napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom krajský súd bol viazaný žalobnými bodmi.

26. Kasačný súd v zhode s názorom krajského súdu akcentuje, že aktívna legitimácia zainteresovanej verejnosti je v zmysle § 42 ods. 1 písm. a) SSP podmienená jej „právom na účasť v administratívnych konaniach“ zakotveným v osobitných predpisoch. Žalobca by v zmysle § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona a § 24 ods. 2 zákona EIA mal právo na účasť v konaní podľa zákona EIA a následnom povoľovacom (stavebnom) konaní k navrhovanej činnosti vtedy, ak by prejavil záujem na konaní a uplatnil postup podľa § 24 odseku 3 alebo odseku 4 zákona EIA. Žalobca by mal tiež právo na podanie odvolania proti stavebnému povoleniu a stal by sa účastníkom odvolacieho konania podľa § 140 c ods. 8 stavebného zákona, aj ak nebol účastníkom stavebného konania, a to ak stavebnému konaniu predchádzalo konanie podľa zákona EIA a namietal by nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa zákona EIA. Z uvedeného vyplýva, že v každom z vyššie uvedených prípadov by nevyhnutnou podmienkou pre založenie jeho účastníctva bola skutočnosť, že konanie podľa zákona EIA vôbec prebehlo, čo v predmetnom konaní nebolo splnené a čo sťažovateľ relevantne nespochybnil.

veci. Pre úplnosť kasačný súd podotýka, že prípadným právom na účasť vyplývajúcim z iných predpisov než zo stavebného zákona a zákona EIA sa kasačný súd nezaoberal, keďže v kasačnom konaní tieto vznesené neboli.

V tomto smere krajský súd náležite dôvodil, že od tejto skutkovej otázky sa odvíja i právo sťažovateľa na podanie odvolania a aktívna legitimácia na podanie správnej žaloby. Či bol sťažovateľ aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby, a teda či žaloba (ne)bola podaná zjavne neoprávnenou osobou by tak v kontexte súdenej veci mohlo zvrátiť iba preukázanie tej skutočnosti, že predmetom stavebného povolenia bola stavba, vo vzťahu ku ktorej prebehlo zisťovacie konane alebo posudzovaniu vplyvov podľa zákona EIA. Keďže sťažovateľ tvrdil, že zisťovacie konanie podľa zákona EIA prebehlo vo vzťahu k navrhovanej činnosti, „Obytný súbor Graniar - Banská Bystrica“, pre kasačný prieskum bola podstatná otázka, či navrhovaná činnosť „Obytný súbor Graniar - Banská Bystrica“ (vo vzťahu ku ktorej malo prebehnúť konanie podľa zákona EIA) zahrňovala aj činnosť „Malopodlažné bytové domy Graniar - 1. etapa“ (preskúmavaným rozhodnutím povolená stavba), resp. či tieto činnosti boli totožné.

29. Aj kasačný súd mal zo spisového materiálu preukázané, že predmetom stavebného konania o vydanie stavebného povolenia bola stavba „Malopodlažné bytové domy Graniar - 1. etapa“ umiestnená na pozemku XXXX/XX, s napojením na inžinierske siete na parcelách

Naopak, predmetom posudzovania podľa zákona EIA bol „Zámer činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z. z.“ z októbra 2016 týkajúci sa „Obytného súboru Graniar - Banská Bystrica“, umiestnený na pozemkoch parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X (parcely, na ktorých sa plánuje výstavba hlavných stavebných objektov) a č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XX/XXXX, XXXX/

30. Kasačný súd teda konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dôvodne vyhodnotil ako nesprávnu a ničím nepodloženú námietku sťažovateľa, že predmetnému stavebnému povoleniu predchádzalo konanie podľa zákona EIA, pretože konaniu podľa zákona EIA podliehal iný zámer, čo žalobca nevyvrátil. Ani v kasačnom konaní tento záver krajského súdu sťažovateľ relevantne nespochybnil, pričom jeho ničím nepodložené a ďalej nerozvinuté tvrdenia o funkčnom a priestorovom prepojení oboch stavieb či o tom, že zámer „Obytný súbor Graniar - Banská Bystrica“ obsahoval zmienku o malopodlažných bytoch sú pre spochybnenie správnosti záverov krajského súdu nedostatočné.

32. Záver prezentovaný v konaní vedenom na kasačnom súde pod sp. zn. 3Svk/46/2022 pritom platí aj v tu prejednávanej veci, a teda, že sťažovateľ ničím nepodporil svoje tvrdenie o tom, že v prípade preskúmavaným rozhodnutím povoľovanej stavby ide o „stavebnú fázu“ či súčasť investičnej akcie, na ktorú prebehlo konanie podľa zákona EIA.

Závery krajského súdu považuje kasačný súd za zrozumiteľné a presvedčivé, pretože z nich jasne a zrozumiteľne vyplýva argumentácia, ktorá krajský súd viedla k záveru o absencii aktívnej legitimácie žalobcu, a plne sa s nimi stotožňuje. Ako nedôvodné preto vyhodnotil kasačné námietky spočívajúce v porušení práva na spravodlivý proces a nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Pokiaľ ide o kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, podľa ktorého mal krajský súd nezákonne odmietnuť podanie žalobcu, kasačný súd uvádza, že tento dôvod je v predmetnej veci neaplikovateľný. Kasačný súd napadnutým uznesením neodmietol podanie žalobcu podľa § 59 SSP (z dôvodu, že sťažovateľ ako podávateľ v správnym súdom stanovenej lehote svoje podanie neopravil ani nedoplnil a pre tento nedostatok nie je možné v konaní pokračovať), ale odmietol žalobu z dôvodu podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP.

o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej. V predmetnom konaní bola spornou skutková otázka a nie právna otázka a na zodpovedanie spornej skutkovej otázky nebol výklad európskeho práva potrebný, ale ani možný. Otázka, ktorú žiadal sťažovateľ predložiť, a síce „či výklad práva, ktorý nepriznáva účastníctvo verejnosti v nasledujúcich povoľovacích konaniach po konaní podľa zákona EIA, len z dôvodu delenia posúdeného zámeru na menšie časti, je v súlade so smernicou EIA“ nie je pre vyriešenie sporu relevantná, pretože vychádza z iného skutkového podkladu. V prejednávanej veci totiž nedošlo k deleniu zámeru, ktorý bol posudzovaný podľa zákona EIA, na viaceré predmety povoľovacieho konania, ako sťažovateľ prezumuje v žiadanej prejudiciálnej otázke, ale predmetom stavebného konania bola iná stavba (zámer), než bola činnosť (zámer) posudzovaná podľa zákona EIA, čo sťažovateľ nevyvrátil. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie a návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 25 SSP v

VII. Záver

35. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná, a preto ju podľa §461 SSP zamietol. 36. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1

SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 27. novembra 2024