1Svk/43/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniakova 1667/14, 851 02 Bratislava, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpeným Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému Okresnému úradu Žilina, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OU-ZA-OVBP2-2021/040073- 002 zo dňa 19. 10. 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/227/2021-109 zo dňa 02. 08. 2023, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta . II. Kasačná sťažnosť sa zamieta . III. Účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

X, XXXX/XX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX. (ďalej len „stavba”) stavebníka Centrum Priekopa, s. r. o., so sídlom: Vojtecha Spanyola 1754/45 (aktuálne Jána Milca 789/9), 010 07 Žilina, IČO: 51109328 (ďalej len „stavebník“).

stavebnom konaní. Konštatoval, že v danom prípade by prichádzalo do úvahy len účastníctvo podľa ustanovenia § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, ktorý vymedzuje, že účastníkom stavebného konania je ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov, pričom osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 24/2006 Z. z. K tomu žalovaný uviedol, že žalobcovi nesvedčí účastníctvo v stavebnom konaní z dôvodu, že stavba nebola predmetom posudzovania podľa zákona č. 24/2006 Z. z., pretože plánovaná činnosť svojimi parametrami nespĺňa kritériá podľa § 18 citovaného zákona a prílohy číslo 8 k zákonu.

Pretože však predmetná stavba nebola predmetom posúdenia podľa zákona č. 24/2006 Z. z., žalobca nespĺňa zákonnú podmienku pre priznanie postavenia účastníka stavebného konania podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona.

3. Správny súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že predmetom súdneho prieskumu zákonnosti sú administratívne rozhodnutia príslušných orgánov verejnej správy (prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného), ktorými nebolo žalobcovi priznané postavenie účastníka stavebného konania stavby „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“. Konajúce orgány verejnej správy v prípade žalobcu konštatovali nesplnenie zákonom predpokladaných podmienok podľa § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení s § 59 ods. 1 a 2 Stavebného zákona na priznanie mu postavenia účastníka konania v predmetnom stavebnom konaní. Vychádzali zo skutočnosti, že skôr začaté zisťovacie konanie vedené podľa zákona č. 24/2006 Z. z. vo veci navrhovanej činnosti, v ktorom žalobca v postavení zainteresovanej verejnosti podal k zverejnenému Zámeru stanovisko, bolo zastavené príslušným orgánom verejnej správy na základe späťvzatia Oznámenia o navrhovanej činnosti navrhovateľom, a teda toto zisťovacie konanie sa skončilo bez vydania meritórneho rozhodnutia vo vzťahu k potrebe posudzovania navrhovanej činnosti podľa zákona č. 24/

4. Správny súd v Banskej Bystrici po citácii relevantných právnych predpisov ďalej uviedol, že žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka v stavebnom konaní predmetnej stavby od práva zainteresovanej verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí, od práva na účasť na rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktoré vyplývajú z Aarhuskeho dohovoru, z čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky ako aj z ustanovenia § 14 Správneho poriadku. S poukazom na medzinárodné, ústavné a zákonné rámce úpravy práv zainteresovanej verejnosti a žalobcu vo vzťahu k jeho snahe intervenovať argumentoval, že má postavenie účastníka konania. Okrem tvrdenia, že mal byť účastníkom konania, žalobca neuviedol konkrétne dôvody nezákonnosti ním napadnutých rozhodnutí, pričom konkrétne vymedzenie dôvodov žaloby je jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby. Všeobecne a nekonkrétne uplatnené žalobné body neumožňujú súdny prieskum napadnutých rozhodnutí, žalobca je v zmysle ust. § 182 ods. 1 písm. e) SSP povinný vymedziť obsah súdneho prieskumu, t. j. aké skutkové a právne otázky má správny

KN-C XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX a KN- E XXXX/X, XXXX/XXX. V odôvodnení rozhodnutia je uvedené, že na základe doručenia Zámeru navrhovanej činnosti „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“ bolo síce začaté zisťovacie konanie a Zámer bol zverejnený na webovom sídle príslušného ministerstva (www.enviroportal.sk), avšak na základe späťvzatia Zámeru navrhovateľom, príslušný orgán verejnej správy zastavil konanie vo veci zisťovacieho konania navrhovanej činnosti.

Navrhovateľ Zámeru navrhovanej činnosti vzal späť návrh na začatie zisťovacieho konania pre navrhovanú činnosť. Na základe tohto dispozičného procesného úkonu navrhovateľa nezostávalo príslušnému orgánu verejnej správy iné ako podľa § 20 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. predmetné zisťovacie konanie zastaviť pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V takto skončenom administratívnom konaní sa nenaplnil jeho zákonom sledovaný účel (aj v časti procesných práv dotknutej verejnosti), t. j. nebolo výsledkom tohto konania právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej, či sa navrhovaná činnosť, resp. jej vplyv na životné prostredie bude alebo nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a taktiež neboli a nemohli byť záväzne stanovené podmienky podľa osobitných predpisov, ktoré by sa mali dodržať v nasledujúcich povoľovacích konaniach pre navrhovanú činnosť podľa osobitných predpisov.

zachované. 8. Za daných procesných okolností sa nenaplní zákonom predpokladaný cieľ účasti dotknutej verejnosti na nadväzujúcich povoľovacích konaniach podľa osobitných predpisov, t. j. procesného účastníctva v konaniach získaného prejavením záujmu o navrhovanú činnosť využitím niektorého z úkonov predpokladaných ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. (v tomto prípade doručením stanoviska k Zámeru navrhovanej činnosti), a teda ani tomuto špeciálnemu subjektu uplatňujúcemu práva na prístup k informáciám o životnom prostredí, na jeho ochranu a na účastníctvo v administratívnych konaniach s dopadom na životné prostredie, nemohlo zostať zachované účastníctvo v stavebnom konaní predmetnej stavby v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 Stavebného zákona v nadväznosti na jeho účasť v zisťovacom konaní, ktorého výsledkom nebolo meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Teda v prípade, ak by žalobca nebol účastníkom zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a toto by skončilo vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo Záverečným stanoviskom, ktoré má taktiež formu rozhodnutia, mohol by ešte žalobca do konania o povolení stavby vstúpiť prostredníctvom podania riadneho opravného prostriedku proti stavebnému povoleniu (podaním odvolania by sa stal účastníkom stavebného konania podľa § 140c ods. 10 Stavebného konania), avšak namietajúc len nesúlad stavebného povolenia s obsahom rozhodnutia vydaného podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Výsledok zisťovacieho konania záväzne vyjadrený vo výroku rozhodnutia aj s podmienkami eliminujúcimi alebo zmierňujúcimi vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie (§ 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z.) ako aj výsledok posudzovania vplyvov obsiahnutý v Záverečnom stanovisku (§ 37 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z.) sú pre ďalšie povoľovacie konania podľa osobitných predpisov pre účely realizácie navrhovanej činnosti alebo jej zmeny záväzné.

11. Taktiež podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalobca s takýmto postupom nesúhlasil, prípadne mal záujem o navrhovanú činnosť ako aj o jeho účasť v povoľovacích konaniach k predmetnej činnosti, tak za súčasnej neexistencie meritórneho rozhodnutia z konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. vo vzťahu k otázke posudzovania vplyvu predmetnej stavby na životné prostredie, mohol využiť postup podľa § 19 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. a podať na príslušný orgán podnet na vydanie rozhodnutia, ktorým sa určí, či podlieha posudzovaniu navrhovaná činnosť, ktorá nie je uvedená v prílohe č. 8 alebo nedosahuje prahovú hodnotu uvedenú v tejto

12. Pretože výsledkom právoplatne skončeného zisťovacieho konania jeho zastavením z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie zisťovacieho konania nebolo právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej, t. j. vydané rozhodnutie vo vzťahu k otázke potreby posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie, dospel správny súd k záveru, že žalobcovi v stavebnom konaní predmetnej stavby nesvedčí postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona v spojení s § 14 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré malo byť založené prejavením jeho záujmu o navrhovanú činnosť úkonom podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006

14. Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka predmetného stavebného konania zo všeobecného pravidla vyjadreného v ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku, správny súd uvádza, že priraďovacia spojka „aj“ v právnej vete „účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva“ sa vzťahuje na zdôraznenie ďalšej možnosti určenia podmienok vzniku postavenia účastníka konania, ako sú kritériá uvedené v ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku.

15. K poukazu žalobcu v správnej žalobe na rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. č. k. II. ÚS 197/2010-52, č. k. I. ÚS 223/09-131) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Sžz/1/2010 zo dňa 28. 04. 2011, sp. zn. 8Sžz/1/2010 zo dňa 27. 01. 2011), správny súd uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR nepostačuje, ak účastník konania v žalobe poukáže na jednotlivé rozhodnutie, resp. odcituje z neho určitú časť bez toho, aby súčasne špecifikoval skutkové a právne okolnosti vyplývajúce z predmetného rozhodnutia vzťahujúce sa na preskúmavaný prípad, t. j. bez toho, aby poukázal na jeho totožnosť alebo obdobnosť s prejednávaným prípadom.

rozhodnuté. Ako vyplýva z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR (resp. Najvyššieho súdu SR), úlohou správneho súdu je zaoberať sa procesným postavením žalobcu ako účastníka konania, a to bez ohľadu na to, či konanie, v ktorom sa tento účastník domáhal byť účastníkom konania, bolo ukončené alebo sa v ňom pokračuje (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 03. 2020 sp. zn. 6Sžk/5/2020, ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 05. 2020 sp. zn. 10Sžk/14/2019, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 29. 11. 2021 sp. zn. 10Sžk/42/2019). To znamená, že argumentácia žalovaného, že po konečnom rozhodnutí v správnom konaní (po vydaní stavebného povolenia), odpadol predmet tohto konania, nie je relevantná.

19. Uviedol, že vo veci nedostatočne určených konkrétnych opatrení správny súd vyčíta sťažovateľovi všeobecnosť námietok. Žiaden vnútroštátny predpis, Smernica Európskeho parlamentu Rady č. 2011/92/EÚ zo dňa 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie alebo Aahurský dohovor neustanovuje povinnosť mať pripomienky konkrétne k predloženému zámeru alebo zmene zámeru v tom ponímaní, že verejnosť, resp. dotknutá verejnosť musí len reagovať na predložený zámer a v ňom uvedené informácie. Takýmto spôsobom sa napĺňa aj záväzok Slovenskej republiky ako strany Aahurského dohovoru vyplývajúci z čl. 3 ods. 2.

21. Sťažovateľ namietal, že si len plnil povinnosť v zmysle § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Splnením povinnosti podľa § 19 zákona o životnom prostredí mu vzniklo, zároveň s účastníctvom na základe ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z., postavenie účastníka konania v zmysle § 59 ods. 1 Stavebného zákona, pričom oznámenie možného ohrozenia životného prostredia priamo zakladá postavenie účastníka v konaní.

Správny súd ako i správny orgán nevykladal postavenie sťažovateľa vo vzťahu k účastníctvu konania extenzívne. 22. Sťažovateľ následne odôvodňoval svoje postavenie v konaní nielen poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku ale aj s poukazom na ustanovenia § 178 ods. 3 a § 7 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a ustanovenia § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o

23. Taktiež podľa názoru sťažovateľa správny orgán svojim postupom porušil záväzný výklad práva Európskej únie ako i procesné prostriedky takým spôsobom, že boli porušené práva verejnosti v zmysle čl. 44 a 45 Ústavy SR. Zo strany správnych orgánov nebolo postupované v zmysle „princípov dobrej verejnej správy“. Tieto skutočnosti podľa sťažovateľa správny súd vôbec neposudzoval, čím nesprávne právne posúdil vec.

Podľa názoru sťažovateľa aplikácia zákona č. 24/2006 Z. z. ako aj konania vo veciach životného prostredia majú viaceré aspekty výkladu práva, ktoré sú späté s eurokonformným výkladom práva. Svoju žiadosť odôvodnil absenciou eurokonformného výkladu a aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z., Smernice EIA a Aahurského dohovoru a to jednak správnymi orgánmi ako aj správnym súdom preskúmavajúcim zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Kasačný súd má podľa sťažovateľa požiadať SD EÚ o záväzný výklad práva, najmä so zameraním na procesné inštitúty, podanie odôvodneného stanoviska, podanie odvolania, inštitút doplňujúcej informácie a inštitútu konzultácie a to v tom smere, že tieto inštitúty slúžia práve verejnosti a v prípade, ak ich verejnosť uplatňuje/nárokuje, sú pre správne orgány kogentné, resp. do akej miery sa postup slovenských orgánov ako aj súdnych orgánov môže líšiť od toho ako sú upravené v Aahurskom dohovore, Smernici EIA ako aj ostatných relevantných právnych predpisov Európskej únie. 25. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

26. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.01.2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní rozsudku správneho súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

správne. 29. Po preskúmaní súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, kasačný súd uvádza, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje na vyčerpávajúci výklad postupu správnych orgánov v administratívnom konaní, ktorý uviedol správny súd v odôvodnení svojho rozsudku, s ktorým sa kasačný súd stotožnil.

31. Podľa § 464 ods. 1 S.s.p.: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“ 32.

stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 S.s.p. odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28. 11. 2024 (ďalej ako „rozsudok NSS SR“). Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie odkazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia rozsudku NSS SR sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku. 33. „Úlohou kasačného súdu v predmetnej veci bolo posúdiť otázky, (i) či správny súd správne právne vyhodnotil námietku týkajúcu sa preskúmateľnosti a odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a (ii) či správne právne posúdil otázku práva sťažovateľa na účasť v posudzovanom stavebnom konaní.

V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že správna žaloba ako aj kasačná sťažnosť majú povahu mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti, resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia.

súdom. 36. Podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona účastníkmi stavebného konania sú: a) stavebník, b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu d) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba, e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.

Vzhľadom na to, že ustanovenie § 59 Stavebného zákona obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, na postavenie účastníka v stavebnom konaní sa neaplikuje Správny poriadok (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023, 5Svk/47/2022 alebo 3Svk/35/2022). Ak v tejto súvislosti správny súd pripustil aplikáciu ustanovenia § 14 Správneho poriadku aj na stavebné konanie, išlo z jeho strany o nesprávny právny záver, ktorý ale nemal vplyv na konečné rozhodnutie, keďže ustálil, že ani podľa tohto ustanovenia sťažovateľovi postavenie účastníka nepatrí. Vzhľadom na parciálnosť daného záveru preto kasačný súd nevidel dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku správneho súdu.

Rozšírenie okruhu účastníkov stavebného konania o?zainteresovanú verejnosť je totiž možné iba za predpokladu, že vec súvisí s procesmi podľa zákona EIA upravenými v tretej časti zákona EIA (§ 24 ods. 2 zákona EIA). Hoci v tejto veci sťažovateľ tvrdil, že pred posudzovaným stavebným konaním prebiehalo zisťovacie konanie podľa § 29 zákona EIA, toto svoje tvrdenie ničím nepodložil a uvedenú skutočnosť vylúčil tak prvostupňový orgán ako aj žalovaný. Vzhľadom na to, že ani v konaní pred správnym súdom sťažovateľ neuviedol, aké konkrétne konanie podľa zákona EIA malo stavebnému konaniu, v ktorom si uplatňoval postavenie účastníka konania, predchádzať, kasačný súd ustálil, že postavenie účastníka konania mu nevzniklo ani podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, čo je v súlade so závermi správneho súdu.

40. Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy.

príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od § 19 zákona o životnom prostredí. 41. Sťažovateľovi kasačný súd prisviedča v tom, že Súdny dvor Európskej únie priznal postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v konaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa zákona EIA, a to v súvislosti s aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Súdny dvor tak pripustil postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti napr. v správnom konaní týkajúcom sa poskytnutia výnimky z režimu ochrany medveďa hnedého (rozsudok z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/ 09,) alebo v konaní o povolení projektu, ktorý môže byť v rozpore s povinnosťou zabrániť zhoršeniu stavu vodných útvarov stanovenej v článku 4 smernice 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur- , Arten- und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15).

Hoci je sťažovateľ mimovládnou organizáciou, ktorá deklaruje záujem na ochrane životného prostredia, postavenie účastníka konania jej teda nevzniká v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v takom, ktoré môže mať významný vplyv na životné prostredie a takýmto vplyvom aj takáto mimovládna organizácia argumentuje. Uplatňujúc uvedené na posudzovaný prípad, sťažovateľ v správnom konaní vôbec neargumentoval vplyvom povoľovanej činnosti na životné prostredie (len uplatnil pripomienky bez ich aplikácie na konkrétny prípad) a neargumentoval tak ani v konaní pred súdom. Nie je pritom povinnosťou súdu bez konkrétnej argumentácie o zásadnom vplyve na životné prostredie, povoľovanú činnosť vyhodnotiť z tohto hľadiska ex offo. Kasačný súd rovnako uvádza, že povoľovaná činnosť nie je činnosťou, ktorá by podliehala zisťovaciemu konaniu alebo posudzovaniu vplyvov na životné prostredie (príloha č. 8 časť AaB zákona EIA) a preto je možné predpokladať, že jej vplyv na životné prostredie nie je relevantný. Kasačný súd preto námietku sťažovateľa, ktorou žiadal o priamu aplikáciu Aarhuského dohovoru, rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.

EÚ sa má jeho?otázka týkať a kasačný súd takéto ustanovenia práva Európskej únie taktiež neidentifikoval. Kasačný súd si je pritom vedomý, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či sa správne aplikovalo právo Európskej únie v konkrétnej veci. Kasačný súd poukazuje aj na rozsudok SD EÚ vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 06.10.201, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti. 43. Ako už bolo uvedené vyššie, kasačný súd odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, otázku nastolenú sťažovateľom vo všeobecnej rovine, považoval za už vyriešenú rozhodovacou činnosťou SD EÚ, a preto nepovažoval za potrebné sa v rovnakej veci obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou. 44. Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti. 45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p. 46. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.