1Svk/45/2023

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledok administratívneho konania

Stavba má plniť účel domova sociálnych služieb a zároveň špecializovaného zariadenia pre 40 klientov a 10 zamestnancov. 2. Žalovaný ako odvolací orgán napadnutím rozhodnutím č. OU-BB-OVBP2-2018/010386/ 02-BX z 7.3.2018 (ďalej aj „územné rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcov a zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že do výrokovej časti doplnil bod č. 9 s obsahom: „Podľa § 39a ods. 2 písm. d) stavebného zákona dodržať požiadavky uvedené v nasledovných záväzných stanoviskách dotknutých orgánov:

Bratislava", - pričom vo zvyšnom rozsahu prvostupňové rozhodnutie potvrdil. B. Stavebné konanie 3. Obec Zvolenská Slatina ako stavebný úrad rozhodnutím č. SÚ 1633/2018-Šu z 20.6.2018 podľa § 66 stavebného zákona vydala stavebné povolenie stavby „Prestavba RD na Domov sociálnych služieb a špecializovaných služieb, Siesta, n.o., Zvolenská Slatina“ na pozemkoch KNC parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX, parc. č. XXXX, parc. č. XXXX, parc. č. XXXX v k.

K.. C. E.. V stavebnom povolení stavebný úrad určil záväzné podmienky pre uskutočnenie a užívanie stavby, ktorými zabezpečil plnenie požiadaviek uplatnených dotknutými orgánmi v záväzných stanoviskách. Z odôvodnenia stavebného povolenia vyplýva, že stavebný úrad posudzoval verejný záujem ochraňovaný stavebným zákonom a jeho vykonávacími vyhláškami, ktorý overil na podklade projektovej dokumentácie. Konštatoval, že stavba spĺňa zastavovacie podmienky určené územným rozhodnutím.

stanoviska spoločnosti Technická inšpekcia, a.s. z 5.4.2018 ohľadom plynoinštalácie. Ostatné časti stavebného povolenia potvrdil.

A. Správna žaloba proti územnému rozhodnutiu 5. V zákonom stanovenej lehote podali žalobcovia na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU- BB-OVBP2-2018/010386/02-BX z 7.3.2018, t.j. územného rozhodnutia. Žalobcovia v zmysle petitu podanej správnej žaloby žiadali, aby správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy č. SÚ 4290/2017-Šu, 1308/2017 z 2.1.2018 a aby vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie

územia pre umiestnenie kolosu stavby o dĺžke 70 m, šírke 9,2 m a výške 9,79 m s kapacitou viac ako 50 ľudí, do zástavby rodinných domov v centre obce, kde koeficient zastavanosti plochy je na hranici maximálne prípustnej výšky, je pre rozpor s ÚP absolútne neprípustné, - žalovaný ide nad rámec dikcie zákonného ustanovenia, ak tvrdí, že grafickú prílohu, ktorá je povinnou súčasťou územného rozhodnutia v zmysle § 39a ods. 1 stavebného zákona, predstavuje situačný výkres v zmysle § 4 ods. 2 vyhlášky č. 453/2000 Z.z. a že je postačujúce, ak tento situačný výkres je pripojený len k územnému rozhodnutiu navrhovateľa a druhý uložený v archíve stavebného úradu, - nesúhlasili so záverom žalovaného, že pohoda bývania sa nevťahuje na pozemky, ktoré zjavne nie sú obytnými priestormi. Výklad žalovaného zužujúci význam pohody bývania len na stavby, a nie aj na pozemky, je nezákonne a nezmyselne reštriktívny. Pojem „pohoda bývania“ je širší, ako len zabezpečenie dostatočných odstupových vzdialeností stavieb.

Druhá časť definície stanovuje povolenú výšku zvislých stien nadväzujúcich na šikmú strechu, ktoré nesmú byť vyššie, ako polovica výšky bežného nadzemného podlažia. V danom prípade výška zvislej steny údajného podkrovia je vyššia, ako polovica výšky bežného nadzemného podlažia, ide teda o regulárne tretie podlažie stavby, čo je už v rozpore s ÚP, - žalovaný sa nezaoberal zistením vlastníckych vzťahov a faktickým rozmiestnením a využitím pozemkov, na ktorých má stáť novo umiestňovaná stavba. Poukázali na to, že sa jedná o druhý návrh navrhovateľa, pričom pôvodný návrh na umiestnenie stavby z 12.7.2017 bol rozhodnutím stavebného úradu z 5.10.2017 zamietnutý z dôvodu nedodržania požiadavky koeficientu zastavanosti pozemkov vyplývajúceho z ustanovenia § 3 bod 4 ÚP, ktorý vychádzal nad hodnotu 0,72. Následne si navrhovateľ prenajal pozemok KNC parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2 a tým došlo k navýšeniu výmery pozemkov za účelom údajného „zníženia“ koeficientu zastavanosti. Takéto konanie žalobcovia označili za rozporné s dobrými mravmi,

aj parcela registra KNC č. XXXX, ako pozemok, na ktorom má stáť stavba, hoci tento pozemok nie je evidovaný na LV. Na LV je totiž zapísaný pozemok KNE parc. č. XXXX/ XX, ktorý je vo vlastníctve obce Zvolenská Slatina, nakoľko cezeň vedie miestna cestná

obce. Nesúhlasili so záverom žalovaného, že pre dosiahnutie tichého prostredia nie je potrebné sociálne zariadenia umiestňovať ešte do tichšieho prostredia mimo obytné územie s rodinnými domami. Žalovaný v rozhodnutí nedal odpoveď na otázku, či táto lokalita v skutočnosti spĺňa požiadavky na povolenú hlučnosť stanovenú vyhláškou. Pokiaľ sú v lokalite umiestnené rodinné domy, nemožno z toho automaticky vyvodiť, že tam môže byť umiestnené aj sociálne zariadenie, ktoré má rovnaké hlukové predikcie. Závery žalovaného o eliminácii hluku po vystavaní obchvatu obce po rýchlostnej ceste R2 a eliminácii hluku protihlukovou zábranou budúcej stavby nie sú podložené žiadnym relevantným meraním. Žalobcovia vytýkali žalovanému, že sa nezaoberal námietkou žalobcov o existencii podzemných vôd. B. Správna žaloba proti stavebnému povoleniu

V stavebnom povolení mali byť určené podmienky pre búranie a demoláciu pôvodnej stavby, čo však stavebný úrad neurobil. Žalovaný sa venoval len nesprávnemu názvu stavby, - žalovaný a ani prvostupňový stavebný úrad na ich žiadosť nepredĺžil lehotu na podanie námietok v stavebnom konaní. Vzhľadom na potrebu komplexného a odborného posúdenia z objektívnych dôvodov nebolo možné dodržať lehotu 7 dní, - žalovaný sa ich námietkami uplatnenými po lehote zaoberal len s takým záverom, že neboli schopné ovplyvniť stavebné povolenie. Zamietnutie námietok žalovaný odôvodnil len veľmi stručne a všeobecne. Takéto posúdenie námietok je absolútne arbitrárnym nezákonným rozhodnutím, ktoré je v tejto časti nepreskúmateľné a nepresvedčivé, - žalovaný, ani prvostupňový orgán nerozhodol o občianskoprávnej námietke žalobcov, týkajúcej sa nájomných zmlúv na pozemky, na ktorých má stáť stavba a ich možnej absolútnej neplatnosti z dôvodu ich účelového uzavretia len na získanie stavebného povolenia, lebo obchádzajú zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ide o nájomnú zmluvu uzavretú dňa

odstrániť), - spôsob, akým sa žalovaný vysporiadal s námietkou k potrebe predloženia svetlo-technického posudku, označili žalobcovia ako zjednodušený a laxný, keď tento len porovnal výšku pôvodného rodinného domu s výškou povoľovanej stavby. Žalovaný je povinný posudzovať povolenie predmetnej celkom novej stavby podľa aktuálnych právnych predpisov a noriem, čo

Uvedené ustanovenie jednoznačne a jasne stanovuje povinnosť stavebníka doložiť vyjadrenie Technickej inšpekcie, a. s. k projektovej dokumentácii stavby ako celku už v stavebnom konaní, ktoré nie je možné nahradiť potvrdením o odbornej skúške, či revízii, nakoľko ide o dokumenty rôznej povahy. Žalovaný mal preto stavebné povolenie, ktoré bolo vydané bez takéhoto podkladu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, a nie konvalidovať nedostatočné stavebné povolenie, - ak stavebný úrad alebo žalovaný vedel, že je potrebný výrub stromu, bol povinný do stavebného povolenia stanoviť také jednoznačné podmienky, ktoré by boli spôsobilé chrániť prírodu a životné prostredie.

v spojení s rozhodnutím žalovaného, ktorým došlo k potvrdeniu územného rozhodnutia, došlo by k strate zákonného predpokladu pre vydanie touto žalobou napadnutého stavebného povolenia. V prípade zrušenia územného rozhodnutia bude stavebné povolenie vydané v rozpore so zákonom, keď v zmysle § 62 ods. 1 stavebného zákona stavebný úrad v stavebnom konaní preskúma najmä, či dokumentácia spĺňa zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky územného rozhodnutia. Preto bude musieť byť tiež zrušené stavebné povolenie.

10. Rozsudkom č.k. 23S/64/2018-170 z 27.3.2019 krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a § 191 ods. 4 SSP rozhodol o: - zrušení rozhodnutia žalovaného Okresného úradu Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BB-OVBP2-2018/010386/02-BX z 7.3.2018 (územného rozhodnutia) a jemu predchádzajúceho rozhodnutia obce Zvolenská Slatina SÚ 4290/2017-Šu, 1308/2017 z 2.1.2018 a vrátení veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, - zrušení rozhodnutia žalovaného Okresného úradu Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BB-OVBP2-2018/027691/02-BX z 18.9.2018 (stavebného povolenia) a jemu predchádzajúceho rozhodnutia obce Zvolenská Slatina č. SÚ 1633/2018-Šu z 20.6.2018 a vrátení veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, - priznaní náhrady trov konania žalobcom voči žalovanému v plnom rozsahu a nepriznaní náhrady trov ďalším účastníkom konania.

čase 0,72. Navrhovateľ Siesta, n.o. uzavrel nájomnú zmluvu aj s A. R. dňa 23.06.2017, na základe ktorej prenajímateľ prenajal za rovnakým účelom svoje pozemky KNC parc. č. XXXX, parc. č. XXXX a parc. č. XXXX.

o trojpodlažnú stavbu, čo je v rozpore so záväznou časťou územného plánu obce - VZN č. 3/ 2010 o záväzných častiach územného plánu obce Zvolenská Slatina, kód 102, § 3 bod 4, v ktorom je stanovená maximálna podlažnosť „na dve podlažia s možnosťou využitia podkrovia“ a najmä vytkol nezrozumiteľnosť a určitú zmätočnosť v rozhodnutiach o umiestnení stavby, ale aj v stavebnom povolení, ak v popise stavby je uvedené, že sa umiestňuje/povoľuje stavba z časti trojpodlažná a z časti dvojpodlažná, napriek tomu žalovaný argumentuje a obhajuje stanovisko, že stavba je v súlade so záväznou časťou územného plánu, teda že sa jedná o dvojpodlažnú stavbu s využiteľným podkrovím.

verejnej správy nepostupovali správne, ak žalovaný nahradil vlastnou správnou úvahou dôvody zamietnutia námietok stavebným úradom. Správne poznamenal žalovaný, že je potrebné, aby účastníci konania poznali dôvod, prečo nebolo vyhovené námietkam, ktoré všetky stavebný úrad „en bloc“ zamietol bez konkrétneho odôvodnenia (s výnimkou tých, ktoré smerovali k súladnosti stavby s územným plánom), ale nesprávny bol z toho vyvodený postup žalovaného, pretože uvedená skutočnosť mala vyústiť do zrušenia územného rozhodnutia a nenahrádzať žalovaným v podstate konanie a povinnosť stavebného úradu. Súvisí to s porušením dvojinštančnosti konania, pretože žalovaný tým, že sám odôvodnil to, prečo boli námietky zamietnuté, v zásade nahradil rozhodnutie prvostupňového orgánu a účastníkom konania bola odňatá jedna inštancia a nemohli sa brániť proti dôvodom, pre ktoré mienil prvostupňový orgán nevyhovieť týmto námietkam. Prvýkrát sa žalobcovia mohli brániť proti dôvodom zamietnutia námietok až podaním správnej žaloby na krajský súd, ktorý však nemá nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy v administratívnom konaní. Zistené pochybenie stavebného úradu,

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Sžp 15/2012 z 23.10.2012 vyplýva, že odôvodnenie územného rozhodnutia má obsahovať dôvody vyhovenia, resp. nevyhovenia námietkam, pričom vo výroku rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného podľa § 39 a § 39a stavebného zákona treba uviesť, ktorým námietkam sa vyhovelo a ktorým sa nevyhovelo (bod 91 odôvodnenia), - grafická príloha je povinnou súčasťou územného rozhodnutia v zmysle § 39a ods. 1 stavebného zákona, tvorí s ním technickú jednotu, t.j. je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

konania. Krajský súd sa nestotožnil s takým výkladom a s takou interpretáciou a aplikáciou právnej normy k akému dospel žalovaný, že postačuje situačný výkres (vzhľadom na vykonávaciu vyhlášku) a len v dvoch vyhotoveniach s tým, že jedna je súčasťou spisu a druhá je prílohou územného rozhodnutia pre navrhovateľa. Ak právna úprava nevyhovuje, je na mieste iniciovať jej zmenu (bod 94 odôvodnenia), - k otázke „pohody bývania“, čo sa týka jej posudzovania v územnom rozhodnutí, krajský súd poukázal na to, že sa jedná o skutkovo významnú okolnosť (upravenú v § 4 ods. 2 a § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z.z.), pričom pohoda bývania môže byť ovplyvňovaná rôznymi faktormi napr. vzdialenosťou stavieb. Krajský súd sa nestotožnil so záverom stavebných orgánov o tom, že by sa pohoda bývania nemala vzťahovať aj na pozemky, ale len na stavby.

V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 druhá veta vyhlášky č. 532/2002 Z.z. umiestnenie stavby musí zodpovedať urbanistickému a architektonickému charakteru prostredia a požiadavkám na zachovanie pohody bývania. Krajskému súdu je známe uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/3/2011 z 15.12.2011, na ktoré poukázal aj žalovaný a v ktorom najvyšší súd zaujal právny názor, že z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktorým sa stavba priamo nerealizuje, t.j. k porušeniu práva žalobcov na priaznivé životné prostredie v zmysle článku 44 Ústavy Slovenskej republiky nemôže reálne dôjsť, rovnako aj k ukráteniu na práve na ochranu predne oprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života upraveného v článku 19 ods. 2 ústavy a článku 8 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože rozhodnutie o umiestnení stavby vytvára len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť, čo vyplýva aj z časovej platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Napriek tomu krajský súd v tejto veci zaujal právny

Nejasným a nezrozumiteľným je aj názov, označený tak, že u umiestňovanej/povoľovanej stavby sa jedná o domov sociálnych služieb a zároveň o špecializované zariadenie. V zmysle zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách sa rozlišuje medzi domovom sociálnych služieb a špecializovaným zariadením z hľadiska klientov, ktorí môžu využívať tieto sociálne služby, ako aj z hľadiska povahy poskytovaných sociálnych služieb.

12. Vo vzťahu k stavebnému povoleniu odôvodnil krajský súd svoje rozhodnutie predovšetkým v bodoch 104 až 112 nasledovne: - je správne konštatovanie žalobcov, že ak podkladom pre vydanie stavebného povolenia je územné rozhodnutie s odkazom na § 62 ods. 1 písm. a) stavebného zákona, tak v prípade zrušenia územného rozhodnutia už toto je samo o sebe dôvodom pre zrušenie aj stavebného povolenia (bod 104 odôvodnenia), - krajský súd posudzoval zákonnosť aj tohto žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie stavebného úradu o povolení stavby, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Tu krajský súd poukázal na to, že žalovaný s poukazom na koncentračné účinky odobril postup stavebného úradu, ktorý zamietol námietky podané po lehote. Žalovaný odkázal na rozhodovaciu prax súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/348/2009 z 25.11.2010) ako v prípade oneskorene podaných námietok súdy

Koncentračné účinky by bolo možné naplno uplatňovať v prípade, pokiaľ by sa naozaj žalobcovia vôbec nezaujímali o svoju vec a došlo by k porušeniu zásady „práva patria bdelým“, čo ale nie je tento prípad. Napokon, z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžp/27/ 2011 z 28.06.2012 vyplýva, že najvyšší súd nepovažoval za vadu v konaní, ak sa žalovaný v odvolacom konaní zaoberal aj námietkami, ktorými sa zaoberať nemal rešpektujúc koncentračnú zásadu, na rozdiel od krajského súdu, ktorý v takomto prípade konštatoval, že žalovaný tak spravil nad rámec daného riešenia s poukazom na § 36, resp. § 42 ods. 4 stavebného zákona (bod 105 odôvodnenia), - krajský súd sa stotožnil so žalobnou námietkou ohľadom spôsobu, akým sa správny orgán vysporiadal/nevysporiadal s občianskoprávnou námietkou v zmysle § 137 stavebného zákona ohľadom nájomných zmlúv. Súvisí to s otázkou dodržania záväznej časti územného plánu ohľadom koeficientu zastavanosti pozemkov, a to v akom rozsahu je zastavanosť zohľadnená

rozhodnutia. O to viac, že sa jednalo o druhý návrh navrhovateľa o vydanie územného rozhodnutia, keď prvý bol zamietnutý práve pre nedodržanie územným plánom určeného koeficientu zastavanosti, čo mali zhojiť následne uzavreté nájomné zmluvy.

žalobcov. Vo vzťahu k Ústavou Slovenskej republiky garantovanému právu na priaznivé životné prostredie (článok 44), nemožno vylúčiť možnosť uplatniť žalobnú námietku týkajúcu sa otázok súvisiacich s tvrdeným porušením zákonnosti v oblasti životného prostredia, najmä ak v zmysle záväzného regulatívu ÚPN § 3, kód 102, bod 2 obmedzené funkčné využitie (stavba sociálneho zariadenia) možno pripustiť len ak činnosti v rámci prevádzky takejto stavby nebudú mať negatívny vplyv na životné prostredie (bod 111 odôvodnenia), - žalobcovia môžu namietať proti nezákonnosti rozhodnutí alebo postupu orgánov verejnej správy, ktorou nezákonnosťou môžu byť ukrátení na svojich vlastníckych alebo iných právach k pozemkom a stavbám, pričom nemožno tieto práva vnímať úzko len ako subjektívne práva súkromné (napr. vlastnícke práva), ale aj iné práva a oprávnené záujmy, vrátane subjektívnych verejných práv. Môže ísť o dotknutie tak na právach hmotných, ale aj na právach procesných. Navyše, nemožno dosvedčiť záveru, že ak by na nezákonnosť poukázali žalobcovia ako účastníci správneho konania, hoci aj bez oprávnenia uvedené namietať (bez aktívnej

Stavebný úrad je v územnom ako aj stavebnom konaní garantom zákonnosti, keď aj s odkazom na článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky jedným zo znakov právneho štátu je taká činnosť orgánov verejnej správy, ktorá je v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom na ochrane a presadzovaní zákonnosti je verejný záujem (bod 112 odôvodnenia).

13. Proti rozsudku krajského súdu č.k. 23S/64/2018-170 z 27.3.2019 podali kasačnú sťažnosť žalovaný a ďalší účastník 1./ Siesta n.o. Kasačná sťažnosť žalovaného bola v registri správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zapísaná pod sp.zn. 4Sžk/37/2019 a kasačná sťažnosť ďalšieho účastníka 1/ Siesta n.o. bola v registri správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zapísaná pod sp.zn. 4Sžk/1/2020.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Vec sp.zn. 4Sžk/37/2019 bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S a vec sp.zn. 4Sžk/1/2020 bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 6S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Uznesením sp.zn. 4Sžk/37/2019 z 16.12.2021 Najvyšší správny súd Slovenskej republiky spojil v zmysle § 65 ods. 1 SSP a čl. IV ods. 1 platného rozvrhu práce najvyššieho správneho súdu dané konania na spoločné konanie vedené pod sp.zn. 4Sžk/37/ 2019, pričom vo veci rozhodoval kasačný senát 1S.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) svoj rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že uviedol: A. K územnému rozhodnutiu 16. Žalovaný a ďalší účastník 1./ namietali, že pri žalobcami namietanej absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy k pozemkom KNC parc.č. XXXX, XXXX a XXXX uzatvorenej medzi navrhovateľom ako nájomcom a vlastníkom pozemku ako prenajímateľom sa nejedná o občianskoprávnu námietku. Žalobcovia vo vzťahu k občianskoprávnej námietke dôvodili absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy z dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože dôvodom uzatvorenia danej zmluvy malo byť len splnenie požiadavky koeficientu zastavanosti príslušných pozemkov vyplývajúceho zo záväznej časti územného plánu obce Zvolenská Slatina. Občianskoprávne námietky sú vymedzené v § 137 ods. 1 stavebného zákona ako námietky vyplývajúce z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám prekračujúce rozsah právomoci stavebného úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej moci.

činnosti. Logicky sa preto tejto ochrany môže dovolávať len vlastník nehnuteľnosti alebo osoba oprávnená z iného práva k nehnuteľnosti, pretože len títo môžu byť priamo dotknutí na svojich subjektívnych právach namietanou stavebnou činnosťou. Predpokladom stavebnej

alebo iné právo vylučujúce platné uzatvorenie nájomnej zmluvy. Dôvodom vznesenej námietky teda nebola ochrana vlastníckeho alebo iného práva k stavebným pozemkom alebo na nich postavenej pôvodnej stavbe, ale namietanie „obchádzania koeficientu zastavanosti“. Takáto námietka však jednoznačne nemá povahu občianskoprávnej námietky, pretože má výlučne stavebnotechnický charakter. Posudzovanie stavebnotechnických námietok je však vo výlučnej právomoci správnych orgánov, ktoré rozhodujú v príslušných konaniach upravených stavebným zákonom. Okrem nesprávneho vyhodnotenia povahy danej námietky zo strany krajského súdu možno poukázať aj na jej účelovosť. Zo strany žalobcov je správnym orgánom vyčítané, že územné a následne i stavebné konanie neprerušili a neodkázali žalobcov v zmysle § 137 ods. 2 stavebného zákona na súd. Pokiaľ by však žalobcovia túto námietku prezentovali inak než len proklamatívne, nič im nebránilo príslušnú žalobu na súd podať aj bez výzvy správneho orgánu. Zo žiadneho ich vyjadrenia však nevyplýva, že by takúto žalobu aj podali. Pre úplnosť možno dodať, že právo uskutočniť stavbu má nielen vlastník pozemku ale aj osoba

by bola v rozpore so záväznou časťou územného plánu obce Zvolenská Slatina alebo o budovu s podkrovím. Zatiaľ čo žalovaný poukazuje na to, že podkrovie nemá povahu podlažia, pretože zvislé obvodové steny nadväzujúce na šikmú strehu nie sú vyššie než polovica odporúčanej výšky obytnej miestnosti a súčasne prvé podlažie má prevažný charakter suterénu a preto nemá povahu nadzemného podlažia, žalobcovia tieto skutočnosti popierajú.

Samotná skutočnosť, že v preskúmavaných rozhodnutiach sa uvádza nejasný pojem „stavba z časti trojpodlažná a z časti dvojpodlažná“ nestačí na konštatovanie, že došlo k rozporu s územným plánom. Pokiaľ má byť preto zo strany správneho súdu tak závažným spôsobom zasiahnuté do subjektívnych práv navrhovateľa územného konania, resp. stavebníka v stavebnom konaní, musí mať záver správneho súdu o zistenej nezákonnosti jednoznačne oporu v skutkových zisteniach a nemôže mať charakter domnienky, v rámci ktorej si súd bez ďalšieho len osvojí tvrdenie žalobcu. V ďalšom konaní bude preto úlohou krajského súdu vykonať dokazovanie vo vzťahu k povahe dotknutých priestorov a svoje rozhodnutie v tomto smere náležite odôvodniť. Kasačný súd preto tieto sťažnostné body vyhodnotil ako dôvodné. 18. Žalovaný a ďalší účastník 1./ namietali aj aplikáciu zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktorá vzhľadom na procesnú úpravu územného konania spojenú so subsidiaritou správneho poriadku (§ 140 stavebného zákona) nesporne dopadá aj na toto konanie.

Uvedené by bolo jednak v rozpore so zásadou jednotnosti konania v zmysle ktorej tvorí prvostupňové a odvolacie (druhostupňové) konanie jeden celok, ale súčasne by tu bol aj rozpor s § 59 ods. 2 správneho poriadku. V zmysle tohto zákonného ustanovenia, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší. Z toho vyplýva, že zmena rozhodnutia je vo svojej podstate preferovaným rozhodnutím v prípade dôvodnosti odvolania a zrušenie je namieste predovšetkým z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti (§ 59 ods. 3 správneho poriadku). Na základe vyššie uvedeného nemožno preto automaticky uzavrieť, že odvolací orgán musí na podklade aspoň sčasti dôvodného odvolania prvostupňové rozhodnutie vždy zrušiť, aby mal následne účastník konania právo brániť so svojimi dôvodmi na dvoch inštanciách.

V danom prípade však prvostupňový orgán zamietol námietky v celku ako nedôvodné a odvolací orgán k tomuto zamietnutiu pripojil svoje dôvody. Takýto postup pritom je formálne v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku a preto ho nemožno vyhodnotiť ako porušujúci zásadu dvojinštančnosti konania. Právny záver krajského súdu prezentovaný v bode 91 odôvodnenia jeho rozsudku preto nemožno považovať za správny, na základe čoho sa kasačný súd stotožnil aj s dôvodnosťou týchto sťažnostných bodov. 19. Žalovaný a ďalší účastník 1./ v sťažnostných bodoch namietali tiež priloženie a povahu grafickej prílohy územného rozhodnutia. V tomto smere sa kasačný súd stotožnil s názorom krajského súdu, že jej účelom je zabezpečiť zrozumiteľnosť územného rozhodnutia pre všetkých účastníkov konania a nielen pre navrhovateľa. Samotná skutočnosť, že v danom prípade obsahovali grafickú prílohu len niektoré rozhodnutia však neznamená, že územné rozhodnutie je ako celok nezákonné. Absencia grafickej prílohy pri časti územných rozhodnutí predstavuje totiž inú zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktorá by mala

Aj s odkazom na princíp materiálneho právneho štátu by sa preto mala v danom prípade aplikovať zásada in dubio mitius, v zmysle ktorej nemožno nejasnosť právnej úpravy vykladať v neprospech jej adresáta. Primárnym adresátom je pritom v danom prípade navrhovateľ územného konania a až následne ostatní jeho účastníci, ktorí by nemali ťažiť z nejasnosti právnej úpravy na úkor tej osoby, ktorej subjektívne práva sú priamo predmetom rozhodovania zo strany správneho

Spornou otázkou v danom prípade bolo, či sa toto kritérium vyhodnocuje len vo vzťahu ku stavbám alebo aj vo vzťahu k pozemkom. Pohoda bývania je ale neurčitý právny pojem, ktorého posúdenie závisí od konkrétnej situácie, pričom je potrebné zohľadniť, že pohoda bývania nesie v sebe aj silný subjektívny prvok. Je totiž logické, že každý vníma tento pojem silne individuálne, čo súčasne znamená, že ak by sa toto kritérium samo o sebe priorizovalo, v podstate by došlo k utlmeniu stavebnej činnosti, pretože skoro každá takáto činnosť má už vo svojej podstate negatívny dopad na pohodu bývania. Z toho vyplýva, že pohoda bývania by sa mala posudzovať pokiaľ možno objektívne a v nadväznosti na ďalšie kritéria vymedzené v § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z.z. a § 4 ods. 2 vyhlášky č. 532/2002 Z.z.

V danom prípade je preto nesprávny záver krajského súdu týkajúci sa toho, že sa má pohoda bývania vyhodnocovať samostatne len vo vzťahu k pozemkom (bod 98 odôvodnenia). Žalobcami namietané narušenie pohody bývania z dôvodu nevyhnutného zásobovania prevádzky, denných a nočných príchodov a odchodov zdravotnej služby a nadmerného výskytu ďalších ľudí je síce subjektívne pochopiteľné, ale súčasne by znemožnilo iné užívanie susedných nehnuteľností než na bývanie, hoci možnosť využitia na sociálne účely z územného plánu jednoznačne vyplýva (§ 3, kód 102 - Obytné územie - Plochy so zástavbou rodinných domov územného plánu obce Zvolenská Slatina). Pri vyhodnotení pohody bývania pritom zohráva svoju úlohu aj proporcionalita medzi pôvodnou a zamýšľanou stavbou, pričom v danom prípade nová stavba má byť realizovaná v zásade na pôdoryse stavby pôvodnej.

Skutočnosti vyplývajúce zo zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách nemajú povahu skutočností, ktoré by správny súd mal zohľadňovať nad rámec rozsahu a dôvodov žaloby. Krajský súd tým vo svojej podstate porušil princíp rovnosti účastníkov konania (§ 5 ods. 9 SSP), pretože v rozpore so zákonom aktívne vyhľadával ďalšie dôvody nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov. Jeho právne posúdenie v tomto rozsahu je preto právne nesprávne. B. K stavebnému povoleniu

V čase rozhodovania v stavebnom konaní pritom územné rozhodnutie bolo právoplatné a účinné a k jeho zrušeniu došlo až právoplatnosťou rozhodnutia krajského súdu a to s účinkami ex nunc. To znamená, že správne orgány nemohli túto skutočnosť v stavebnom konaní pri svojom rozhodovaní zohľadniť. Všeobecná správna žaloba podaná proti stavebnému povoleniu súčasne nepredstavuje prípad, v rámci ktorého by bol v zmysle § 135 ods. 2 SSP pre správny súd rozhodujúcim stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia. Krajský súd zároveň po podaní (všeobecnej) správnej žaloby proti územnému rozhodnutiu zamietol priznanie odkladného účinku, čo a contrario znamená, že ani toto prebiehajúce správne súdne konanie nebránilo správnym orgánom rozhodnúť v stavebnom konaní. Kasačný súd preto tieto sťažnostné body vyhodnotil ako dôvodné.

K sťažnostnému bodu žalovaného týkajúcemu sa uplatnenia totožnej občianskoprávnej námietky, kasačný súd poukázal na to, že ani v tomto prípade sa z rovnakých dôvodov o občianskoprávnu námietku nejednalo. 25. K sťažnostnému bodu žalovaného, ktorý sa týkal právnych záverov krajského súdu prezentovaných v bodoch 107 až 112 odôvodnenia rozsudku, kasačný súd skonštatoval, že tieto majú len konštatačnú povahu a absentuje v nich explicitný záver o nezákonnosti stavebného povolenia v dôsledku porušenia konkrétneho ustanovenia právneho predpisu.

Súčasne možno poukázať aj na to, že pri žalobe fyzickej alebo právnickej osoby síce nie je vylúčené domáhanie sa ochrany životného prostredia, avšak toto musí byť preukázateľne spojené s požadovanou ochranou subjektívnych práv žalobcov. Aktívna žalobná legitimácia vo vzťahu k (abstraktnej) ochrane verejného záujmu na úseku životného prostredia totiž patrí zainteresovanej verejnosti prípadne prokuratúre.

26. Krajský súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom č.k. 75S/17/2022-240 z 27.4.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že žaloby proti územnému rozhodnutiu a stavebnému povoleniu zamietol a žalobcom a ďalším účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. 27. Krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok predovšetkým tým, že uviedol, že v ďalšom konaní sa zameral na posúdenie opodstatnenosti žalobného bodu, čo do nedodržania záväzného regulatívu maximálne dvoch podlaží a podkrovia. Krajský súd poukázal na územný plán obce a jeho záväzné regulatívy najmä na maximálnu podlažnosť stanovenú na dve podlažia plus využiteľné podkrovie. Následne sa venoval názvosloviu podlaží v budovách na bývanie podľa STN 73 4301. Uviedol, že po vrátení veci sa na základe jeho výzvy k veci vyjadril žalovaný aj žalobcovia. Žalovaný vo svojom stanovisku vysvetlil, že k splneniu pojmových znakov podkrovia použil projektovú dokumentáciu stavby vypracovanú B.. K.. C. E. č. 10/2017. Rozhodujúce bolo poznať, v akej výške sa nachádza priesečník zvislej obvodovej steny zo šikmou strešnou plochou. Výkres č. 8 projektovej dokumentácie neposkytuje túto informáciu z dôvodu, že zvislý rez stavbou nie je uvedený cez šikmú plochu strechy, ale cez vikier, čo preukazoval aj predloženým obrázkom č. 1. Preto priesečník zvislej obvodovej steny so šikmou strešnou plochou žalovaný zisťoval z výkresov pohľadov a zistil jeho polohu na úrovni parapetu okenného otvoru vikiera. Z výkresu č. 8 bolo čitateľné, že parapetná doska okna vikiera je 0,85 m a túto výšku mal žalovaný za výšku zvislého obvodového muriva podkrovia, čo bolo menej ako polovica výšky nižšieho podlažia, čím boli splnené pojmové znaky podkrovia. Podľa žalovaného pojmové znaky podkrovia nie je možné jednoznačne preukázať matematicky a aj prípadný znalec v odbore stavebníctva by výšku zvislého muriva pravdepodobne dokazoval obsahom stavebných výkresov. Žalovaný tiež poukázal na účel výškového regulatívu podlažnosti stavieb, ktorým je zabezpečenie, aby stavby v území mali približne rovnakú výšku, takže tento účel bol dosiahnutý z dôvodu, že pôvodná stavba zodpovedala výškovej hladine okolitej zástavby a nová stavba má byť ešte o 1 meter nižšia. Poukázal pri tom aj na

odôvodnenie

prvého rozsudku kasačného súdu v bode 51. Žalobcovia vo vyjadrení uviedli, že vo svojej podstate sa jedná o potrebu rýdzo technického posúdenia súladu projektu s danými regulatívmi, na ktoré sú potrebné isté odborné znalosti a vzdelanie, preto ponechali krajskému súdu na zváženie vykonanie nasledovných doplňujúcich úkonov, a to uskutočnenie dožiadania voči spracovateľovi projektovej dokumentácie so žiadosťou o vysvetlenie sporných skutočností názvosloví a povahy jednotlivých podlaží a tiež ich počtu vo vzťahu k limitom stanovených územným plánom, resp. uskutočnenie dožiadania voči odborne spôsobilej osobe v oblasti stavebného inžinierstva.

V. Druhé konanie na kasačnom súde

31. Sťažovatelia v rámci sťažnostných bodov predovšetkým namietali, že: - správny súd nie je súdom skutkovým, a teda tento nemá nahrádzať chýbajúce, resp. nedostatočné zistenia správnych orgánov svojimi vlastnými, pretože tým vlastne supluje činnosť správnych orgánov, na čo správny súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti

ktoré boli spôsobené nedostatočným zistením skutkového stavu veci, resp. neodstránením existujúcich rozporov. Vzhľadom na doplňujúce vyjadrenie autorizovaného architekta, ktorý potvrdil chybnosť dokumentácie, žalobcovia zastávajú v rozpore s tvrdením správneho súdu názor, že v posudzovanom prípade sa jedná v skutočnosti o stavbu s tromi plnohodnotnými podlažiami, a teda že v danom prípade nebol splnený záväzný regulatív v zmysle územného plánu obce ohľadom maximálne prípustnej podlažnosti stavby „dve podlažia plus využiteľné podkrovie“. Zistenie o tom, že projektovaná stavba má mať celkovo tri podlažia vedie potom ku konštatovaniu existencie rozporu s § 3 bod 4 územného plánu obce Zvolenská Slatina, ktorý mal na tomto právnom základe vyústiť do zrušenia žalobami napadnutých rozhodnutí tak žalovaného ako aj stavebného úradu. Napadnutý rozsudok ako aj žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného sú nezákonné, pretože vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z neho vyplývajúceho nesprávneho právneho posúdenia znenia záväzného regulatívu maximálne prípustnej podlažnosti v územnom pláne,

Zo situačnej mapy predmetnej lokality totiž nado všetky pochybnosti vyplýva, že žalobcovia vlastnia v bezprostrednom susedstve navrhovanej stavby nehnuteľnosti, ktorými sú stavby rodinných domov a k nim patriace zastavané a priľahlé pozemky. Na priľahlých pozemkoch majú pritom žalobcovia zriadené prístupové cesty, alebo sú tieto pozemky záhradami, ktoré tvoria akýsi „vnútroblok“ obkolesený dookola popri ceste zástavbou rodinných domov v danej lokalite.

Takéto situovanie rodinných domov ku okrajom ich pozemkov blízko cesty zaručuje žalobcom ako susedom dobrú koexistenciu a súkromie. Umiestnením predmetnej stavby na navrhované miesto však dôjde k narušeniu tohto doteraz rešpektovaného súkromia a bude znemožňovať pohodu bývania žalobcov a ich rodín, nakoľko stavba svojou dĺžkou zasiahne do vnútra rodinnej zástavby a svojou dlhou ubytovacou časťou bude osadená do bezprostredného susedstva okolitej záhradnej časti pozemkov susedných domov. Posudzovanie pohody bývania sa musí podľa názoru žalobcov nevyhnutne skúmať vždy v každom konkrétnom prípade individuálne, a to s prihliadnutím na osobitosti územia a situovania okolitej zástavby, - pokiaľ totiž aj správny súd a aj kasačný súd zhodne konštatovali, že grafická príloha územného rozhodnutiam je výslovnou zákonnou požiadavkou a je jeho integrálnou súčasťou, ktorá v grafickej podobe spoľahlivo dopĺňa, identifikuje a zrozumiteľne tlmočí jeho textovú časť, potom je namieste úvaha, že bez tejto grafickej prílohy v dostatočne štruktúrovanej podobe a v potrebnom počte rovnopisov pre každého jedného účastníka územného konania,

plánu. I keď napokon správny súd, vedený záverom kasačného súdu o tejto otázke, napokon neuznal charakter žalobnej námietky žalobcov ako občianskoprávnej námietky v zmysle § 137 stavebného zákona so všetkými jej právnymi účinkami, mal sa podľa názoru žalobcov zaoberať aspoň tou skutočnosťou, že po vrátení veci kasačným súdom došlo k údajnému prevodu práv a povinností z napadnutých rozhodnutí, a to z ďalšieho účastníka 1/ na ďalších účastníkov 2.1./ a 2.2./, pričom súčasne došlo k prevodu dotknutých nehnuteľností z pôvodného ďalšieho účastníka 2/ rovnako na ďalších účastníkov 2.1./ a 2.2./.

Podľa jeho záveru totiž prvé podlažie má charakter suterénu. Vykonaným dokazovaním preto nebol preukázaný rozpor technickej dokumentácie územného rozhodnutia s STN č. 73 4301, bod 4.1.6. Preto bol zákonný právny záver krajského súdu, podľa ktorého projektovaná stavba nebola v rozpore so záväznou časťou územného plánu obce Zvolenská Slatina, - sťažovatelia opätovne prezentujú subjektívny názor o narušení pohody bývania predmetnou stavbou, ktorý odôvodňujú právne totožne s pôvodnou žalobou, pričom námietkou narušenia pohody bývania sa kasačný súd už zaoberal a túto nepovažoval v žalobe za dôvodnú, - vo vzťahu k ďalším sťažnostným bodom je potrebné brať do úvahy ich záväzné vyhodnotenie kasačným súdom. C. Posúdenie veci kasačným súdom

Správne súdne konanie je v zásade jednoinštančné (§ 29 SSP). Základným opravným prostriedkom v ňom je kasačná sťažnosť, ktorá hoci je čo do dôvodov (§ 440 SSP) relatívne široko prípustná, až miestami skĺzava do podoby „skrytého odvolania“, je jednoznačne mimoriadnym opravným prostriedkom, pretože smeruje výlučne proti právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu.

jeden celok. Táto skutočnosť však nemá dopad na to, že ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, je správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). Právny názor kasačného súdu môže mať pritom „finálny“ alebo „predbežný“ charakter. Pri „finálnom“ právnom názore už správny súd v zásade nevykonáva ďalšie dokazovanie a daný právny názor kasačného súdu bez ďalšieho prevezme do svojho

35. V rozhodovanej veci kasačný súd prvým rozsudkom sp. zn. 4Sžk/37/2019 z 2.2.2022 záväzne vyjadril svoj právny názor ku všetkým skutočnostiam, ktorú sú predmetom sťažnostných bodov kasačnej sťažnosti.

800 mm. Uvedené vyplýva z projektovej dokumentácie a to výkresov č. 3, 7, 8 a 9. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že príslušný prepočet uskutočnil daný svedok až pri „spodrobňovaní projektovej dokumentácie pre účely stavebného povolenia.“ Rozhodujúcim je tu totiž objektívny stav a nie moment jeho zisťovania. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že predmetná stavba je dvojpodlažnou stavbou so suterénom a teda je v súlade so záväzným regulatívom podľa záväznej časti územného plánu obce Zvolenská Slatina stanovujúcim maximálnu prípustnosť podlažnosti stavby na „dve podlažia plus využiteľné podkrovie“. Skutočnosť, či najvyššie podlažie má povahu podkrovia, sa preto pre rozhodnutie vo veci stala následne právne irelevantnou. Sťažovatelia nepredložili žiaden relevantný dôkaz, ktorým by uvedený záver spochybnili. Samotné ich tvrdenie totiž nie je spôsobilé spochybniť závery vyplývajúce z preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Kasačný súd sa preto stotožnil s vyhodnotením tejto otázky krajským súdom, ktorého závery v napadnutom rozsudku sú v tomto smere dostatočne

Hoci sťažovatelia správne v kasačnej sťažnosti podotkli, že správny súd nie je v konaní o všeobecnej správnej žalobe súdom skutkovým, neznamená to, že sám nemôže vykonať dokazovanie, čomu nakoniec zodpovedá aj znenie tretej hlavy SSP. Podľa § 119 SSP správny súd v zásade vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, avšak môže sám vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy alebo na rozhodnutie vo veci, resp. ak to považuje pre rozhodnutie vo veci za nevyhnutné v zmysle § 120 písm. a) SSP.

38. Na rozdiel od otázky dodržania záväzného výškového regulatívu, vo vzťahu ku ktorej kasačný súd v prvom rozsudku zaviazal krajský súd vykonať ďalšie dokazovanie, zostávajúce otázky namietané sťažovateľmi posúdil kasačný súd v plnom rozsahu finálnym spôsobom už vo svojom prvom rozsudku. Pri pohode bývania to bolo v bode 54 odôvodnenia prvého rozsudku (viď bod 20 odôvodnenia), pri grafickej prílohe územného rozhodnutia v bode 53 odôvodnenia prvého rozsudku (viď bod 19 odôvodnenia), pri hraničnom koeficiente zastavanosti v bodoch 50 a 58 odôvodnenia prvého rozsudku (viď bod 16 a 24 odôvodnenia).

vo vzťahu k prípadnému následnému prevodu vlastníctva stavebných pozemkov inej osobe než stavebníkovi. V slovenskom právnom poriadku sa totiž rímskoprávna zásada superficies solo cedit - vrch ustupuje spodku - stavba je súčasťou pozemku - od roku 1951 neuplatňuje.

VI. Záver

39. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že neboli naplnené dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. 40. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľov (žalobcov v 1./ až 6./ rade) podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1, § 169 SSP a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľom nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona (vo všeobecnosti) nevyplýva. Ďalším účastníkom kasačný súd neuložil žiadnu povinnosť, preto im rovnako náhradu trov konania nepriznal. 42. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 20. decembra 2024