1Svk/46/2022

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/63/2020 z 15.2.2023 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2. Za rozšírenie vyvlastnenia určil ďalším účastníkom konania ako pôvodným vlastníkom náhradu v súlade s § 111 ods. 2 stavebného zákona a to podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom (ZP) č.107-2019 z 12.7.2019 vyhotoveným znalcom Ing. Michalom Derkitsom

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca z dôvodov, že ďalší účastníci konania majú zachovaný prístup k zostávajúcim častiam pozemkov cez pozemky KNE parc.č. XXX/X a XXX/X zapísané na LV č. XXXX katastrálne územie K. tvoriace spoločnú nehnuteľnosť, ktorej podielovými spoluvlastníkmi sú aj ďalší účastníci konania (ďalej aj „pozemky parc.č. XXX/X a XXX/X.“) a tiež z verejnej komunikácie Žilina smer Terchová a verejnej komunikácie na Železničnej ulici. Ďalej žalobca namietal aj to, že ďalší účastníci konania vydržali vecné bremeno práva prechodu k zostávajúcim častiam pozemkov ako i skutočnosť, že znalecký posudok vyhotovil znalec, ktorý nebol oprávnený oceňovať poľnohospodársku pôdu.

Táto skutočnosť bola zrejmá z miestnych ohliadok a taktiež zo samotných vyjadrení a procesných úkonov žalobcu, ktorý v predchádzajúcich konaniach túto skutočnosť sám uviedol a navrhoval prechod cez pozemky v jeho vlastníctve riešiť uzatvorením zmluvy o zriadení vecného bremena. Žalobca svoju vôľu deklaroval návrhom zmluvy o zriadení vecného bremena v zmysle § 151 n) a nasl. Občianskeho zákonníka medzi ďalšími účastníkmi ako oprávnenými z vecného bremena a jeho osobou ako povinným z vecného bremena.

II. Konanie pred krajským súdom

Z uvedeného vyplýva, že nebolo preukázané splnenie podmienok pre postup v zmysle § 110 ods. 3 stavebného zákona. Podľa žalobcu majú ďalší účastníci konania k zostávajúcim častiam pozemkov zabezpečený prístup priamo cez Železničnú ulicu, ktorá je verejnou komunikáciou určenou na všeobecné užívanie. Ďalší účastníci konania majú tiež zabezpečený prístup k zostávajúcim častiam predmetných pozemkov aj cez pozemky parc. č. XXX/X a XXX/X s tým, že prístup na tieto pozemky je zo Školskej ulice cez premostenie potoka. Záver žalovaného a prvostupňového orgánu, že ďalší účastníci konania nemajú k zostávajúcim častiam pozemkov zabezpečený prístup je preto nesprávny. 8. Ďalej žalobca dôvodil aj tým, že ďalší účastníci konania získali k zostávajúcim častiam pozemkov vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu vydržaním v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože k vydržaniu dochádza automaticky, pokiaľ sa prechod kľudne, nerušene a dobromyseľne užíva po dobu dlhšiu ako 10 rokov, pričom táto skutočnosť bola jednoznačne preukázaná samotným faktom, že minimálne od ukončenia výstavby cesty, čo

Zotrval na svojom závere, že ďalší účastníci konania majú prístup k zostávajúcim častiam pozemkov len cez pozemky vo vlastníctve žalobcu, čo vyplynulo aj s miestnych ohliadok a ponuky žalobcu na uzatvorenie zmluvy o zriadení vecného bremena. Žalovaný tiež poukázal na to, že v zmysle § 113 ods. 3 stavebného zákona po skončení ústneho pojednávania nemožno prihliadať na ďalšie námietky, resp. návrhy na doplnenie dokazovania, a to vrátane znaleckého posudku týkajúceho sa určenia náhrady za vyvlastnenie. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného namietal jeho záver o tom, že ďalší účastníci konania nemajú prístup k zostávajúcim častiam pozemkov. Podľa žalobcu tento prístup majú a to dokonca po svojich vlastných pozemkoch, pričom žalovaný sa s touto odvolacou námietkou vôbec nevysporiadal a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 10. Ďalší účastníci konania vo vyjadrení k žalobe navrhli žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázali na judikatúru, v zmysle ktorej obmedzenie prístupu k zostávajúcej časti pozemku v dôsledku prekážky vytvorenej na vyvlastnenej časti pozemku je dôvodom pre rozšírenie vyvlastnenia o zostávajúcu časť pozemku.

11. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 30S/63/2020 z 15.2.2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného a vrátení mu veci na ďalšie konanie. 12. Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že podstatou sporu v rozhodovanej veci bolo naplnenie § 110 ods. 3 stavebného zákona vo vzťahu k otázke prístupu ďalších účastníkov konania k zostávajúcim častiam pozemkov. Podľa krajského súdu žalobca v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal dve relevantné právne skutočnosti, s ktorými sa žalovaný vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. Prvou bola možnosť prístupu na zostávajúce časti pozemkov cez Školskú ulicu a nasledujúce premostenie cez potok vedúce k pozemkom parc. č. XXX/X a XXX/X, ktorých spoluvlastníkmi sú aj ďalší účastníci konania.

žalobca dostať konkrétnu odpoveď na svoju námietku v otázke existencie prístupu ďalších účastníkov k zostávajúcim častiam pozemkov, keď práve od zodpovedania označenej otázky závisí záver o naplnení hypotézy § 110 ods. 3 veta tretia stavebného zákona pre ich vyvlastnenie. Žalovaný mal dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotiť označené odvolacie námietky žalobcu a posúdiť opodstatnenosť takýchto námietok vo svetle aplikovaných nielen hmotnoprávnych ale aj procesnoprávnych predpisov.

III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

13. Proti rozsudku krajského súdu podali v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť ďalší účastníci konania v 1/ až 8/ rade (ďalej len „sťažovatelia“). Hoci sťažovatelia v kasačnej sťažnosti explicitne neuviedli niektorý z dôvodov vymedzených v § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), implicitne bolo z obsahu kasačnej sťažnosti zrejmé jej podanie z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom. Sťažovatelia záverom navrhli, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamieta a priznáva im právo na náhradu trov konania. 14. Sťažovatelia v kasačnej sťažnosti namietali, že skutočnosti, ktoré krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil ako relevantné a s ktorými sa žalovaný vo svojom rozhodnutí podľa krajského súdu nevysporiadal, boli žalobcom, tak ako to nakoniec uviedol aj krajský súd, prednesené až v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Vyvlastňovacie konanie je ale ovládané koncentračnou zásadou vzťahujúcou sa na všetkých účastníkov konania. Žalobca v odvolaní namietané skutočnosti týkajúce sa prístupu k zostávajúcim častiam pozemkov cez pozemky parc.č. XXX/X a XXX/X ako i vydržania vecného bremena práva prechodu však neuplatnil na ústnom pojednávaní. S odkazom na znenie § 113 ods. 3 stavebného zákona však námietky proti vyvlastneniu musia účastníci konania uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní s tým, že na neskoršie uplatnené námietky sa neprihliada.

Krajský súd preto nemal na dané odvolacie námietky prihliadať, pričom sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/27/ 2011 a Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 397/2019. 15. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zdôraznil, že okrem koncentračnej zásady platí vo vyvlastňovacom konaní ako druhu správneho konania aj zásada spoľahlivo zisteného stavu veci v zmysle § 3 ods. 5 a § 32 ods. 1 správneho poriadku. Žalovaný mal preto skúmať, či zo strany ďalších účastníkov konania bol zachovaný prístup k zostávajúcim častiam pozemkov v rozsahu námietok žalobcu. Na základe uvedeného žalobca navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

16. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

17. Predmetom správneho súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie o rozšírení vyvlastnenia o zostávajúce časti pozemkov. 18. Všeobecná úprava vyvlastňovacieho konania bola do 31.3.2024 obsiahnutá v § 108 až § 116 stavebného zákona. Jej súčasťou bola aj možnosť rozšírenia vyvlastnenia upravená v tretej vete § 110 ods. 3 stavebného zákona, podľa ktorej „Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada.“ Rozšírenie vyvlastnenia a koncentračná zásada

20. Koncentračná zásada predstavuje vo všeobecnosti procesnú zásadu, podľa ktorej musia byť normatívne určené procesné úkony (napr. vznesenie námietok, predloženie dôkazov, rozšírenie, dopĺňanie a zmena návrhu) sústredené (skoncentrované) v určitom štádiu konania, pričom je súčasne vylúčené uplatniť tieto procesné úkony v následných štádiách konania. Uplatnenie koncentračnej zásady v slovenskom právnom poriadku je v rámci administratívnych konaní spojené predovšetkým s konaniami upravenými stavebným zákonom, pre ktoré je zároveň typické, že v nich stoja účastníci konania s rozdielnymi záujmami na výsledku konania. Účelom koncentračnej zásady je preto vzhľadom na početnosť účastníkov konania a rozpor v ich záujmoch zabezpečiť predovšetkým rýchlosť a hospodárnosť konania.

k. II. ÚS 397/2019-10 z 17.12.2019). 23. Kasačný súd z administratívneho spisu zistil, že v rámci vyvlastňovacieho konania sa uskutočnili 3 ústne pojednávania a to v dňoch 5.5.2016, 12.7.2017 a 12.6.2018 s tým, že prvé dve boli spojené s miestnou obhliadkou. O všetkých týchto ústnych pojednávaniach bol žalobca riadne upovedomený spolu s poučením, že na jeho neskôr vznesené námietky nebude prihliadané. Preskúmaním zápisníc z týchto ústnych pojednávaní kasačný súd zistil, že ani na jednom ústnom pojednávaní žalobca nevzniesol námietku týkajúcu sa možnosti ďalších účastníkov konania mať prístup k zostávajúcim častiam pozemkov cez pozemky parc.č. XXX/X a XXX/X a ani námietku vydržania vecného bremena práva prechodu na zostávajúce časti pozemkov zo strany ďalších účastníkov konania.

Koncentračná zásada by nemala byť vo všeobecnosti uplatňovaná na úkor zistenia skutočného stavu veci nevyhnutne potrebného pre zabezpečenie ochrany verejných záujmov spojených s konaniami upravenými stavebným zákonom. Inak povedané koncentračná zásada by mala byť primárne spojená s ochranou subjektívnych práv účastníkov konania.

27. Vo svetle naznačeného však možno konštatovať, že v konaní o rozšírení vyvlastnenia podľa tretej vety § 110 ods. 3 stavebného zákona v znení účinnom do 31.3.2023, v ktorom ide primárne o pomerovanie ochrany vlastníctva medzi žiadateľom (pôvodne vyvlastneným) a vyvlastniteľom, je ochrana verejných záujmov výrazne marginálna. To následne znamená, že koncentračná zásada sa v tomto konaní uplatní v širšom rozsahu.

29. Krajský súd v napadnutom rozsudku správne uviedol právne-teoretické postuláty vzťahujúce sa na potrebu náležitého odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, avšak právne nesprávne ich aplikoval na rozhodovanú vec. Pokiaľ totiž stavebný zákon v § 113 ods. 3 v znení účinnom do 31.3.2024 explicitne ustanovil, že na námietky účastníka konania uplatnené neskôr, t. j. po ústnom pojednávaní nebude prihliadané, nebolo povinnosťou žalovaného sa s nimi ako odvolacími dôvodmi vecne vysporiadať.

Opačný názor by totiž bol negáciou dvoch ustálenou judikatúrou osvojených záverov týkajúcich sa odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy. V zmysle prvého záveru nie je nevyhnutné odôvodniť všetky námietky ale len tie, ktoré majú relevantný charakter (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Druhý záver je spojený s účelom správneho súdneho prieskumu, ktorý nespočíva v potrebe zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy len pre formálne pochybenie za predpokladu totožného rozhodnutia vo veci (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/18/2014 z 23.3.2016).

32. Kasačný súd dospel preto k záveru, že z procesnoprávneho pohľadu žalovaný nebol povinný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadať s odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa možnosti prístupu ďalších účastníkov konania na zostávajúce časti pozemkov cez pozemky parc.č. XXX/X . a XXX/X, resp. vydržania vecného bremena práva prechodu na zostávajúce časti pozemkov zo strany ďalších účastníkov konania, v dôsledku čoho bol záver krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného právne nesprávny. B. Hmotnoprávne posúdenie

34. Pokiaľ ide o námietku prístupu na zostávajúce časti pozemkov cez pozemky parc.č. XXX/X. a XXX/X., tak z mapy určeného operátu a jej „prekryvu“ s katastrálnou mapou je úplne zrejmé, že pozemky parc.č. XXX/X a XXX/X navzájom nesusedia, pretože sa medzi nimi nachádza pozemok KNC parc.č. XXX/X vo výlučnom vlastníctve inej fyzickej osoby (LV č. XXXX katastrálne územie K.) odlišnej od ďalších účastníkov konania, pričom tento pozemok nie je súčasťou spoločnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, do ktorej patria pozemky parc.č. XXX/X a XXX/X. To znamená, že len cez pozemky parc.č. XXX/X a XXX/X by ani teoreticky nemohli byť zostávajúce časti pozemkov prístupné. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že priamy prístup na zostávajúce časti pozemkov zo strany ďalších účastníkov konania nie je možný ani zo Železničnej ulice, keďže medzi touto verejnou komunikáciou a zostávajúcimi časťami pozemkov sa nachádzajú pozemky KNC parc.č. XXX/XXX a XXX/XX vo vlastníctve žalobcu (LV č. XXXX katastrálne územie K.), resp. iné pozemky vo vlastníctve osôb odlišných od ďalších účastníkov konania.

Súčasne nie je totiž možno tvrdiť, že vecné bremeno vzniklo ex lege vydržaním a zároveň sa domáhať uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena. Dokazovanie prostredníctvom katastra nehnuteľností 36. Zjavnú hmotnoprávnu bezpredmetnosť žalobcových odvolacích námietok pritom mohol krajský súd zistiť sám z údajov katastra nehnuteľností, hoci vykonanie takéhoto dôkazu nebolo formálne žiadnym účastníkom konania navrhnuté. Aj na dokazovanie v správnom súdnom konaní totiž dopadá v zmysle § 25 SSP znenie § 185 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého „Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 37.

38. Krajský súd mal preto vykonať v opísanom rozsahu dokazovanie, tak ako ho v kasačnom konaní vykonal kasačný súd. Ak by totiž takto krajský súd postupoval a zistil by, že odvolacie námietky žalobcu sú v zjavnom rozpore s údajmi vedenými v katastri nehnuteľností, nedopustil by sa nesprávneho právneho posúdenia obsiahnutého v konštatovaní uvedenom v prvej vete bodu 22 odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého „Správny súd podotýka, že označené odvolacie námietky žalobcu boli relevantné (t. j. týkajúce sa veci) a zároveň konkrétne (t. j. formulované dostatočne jasným spôsobom).“

39. Na podklade vyššie uvedených skutočností dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť ďalších účastníkov konania je dôvodná, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 40. Pre rozhodnutie vo veci fundamentálne závery kasačného súdu možno pritom zhrňujúco vyjadriť nasledovne: a) zásada materiálnej pravdy prelamuje koncentračnú zásadu predovšetkým pri ochrane normatívne ustanovených verejných záujmov. Naopak ochrany subjektívnych práv sa môže účastník konania relevantne domáhať len v rámci lehôt spojených s koncentráciou konania, b) aj na dokazovanie v správnom súdnom konaní dopadá v zmysle § 25 SSP a § 185 ods. 2 CSP možnosť vykonania dôkazu bez návrhu účastníka konania, ak ide o dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia účastníkov konania sú v rozpore so skutočnosťou. Povahu takéhoto verejného registra má nesporne aj kataster nehnuteľností. 41. Kasačný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP Správnemu súdu v Banskej Bystrici a to s odkazom na § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude vecne sa zaoberať zákonnosťou rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu uplatnených žalobných bodov s tým, že správny súd bude viazaný vyššie uvedeným právnym názorom kasačného súdu. 42. Pokiaľ sťažovatelia formálne navrhovali, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, je potrebné uviesť, že takáto možnosť rozhodnutia bola do § 462 ods. 3 SSP inkorporovaná až s účinnosťou od 1.7.2023 s tým, že sa vzhľadom na prechodné ustanovenie § 493f SSP vzťahuje len na kasačné sťažnosti podané po tomto dni. Kasačný súd preto s odkazom na neviazanosť kasačným návrhom podľa § 453 ods. 3 SSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 43. Kasačný súd súčasne upozorňuje na to, že v zmysle Čl. I a VII zákona č. 172/2022 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s účinnosťou od 1.1.2023 právomoc Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ako pôvodného žalovaného) v oblasti územného plánovania, výstavby a vyvlastnenia prevzal novovytvorený Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bol tento úrad v záhlaví rozsudku označený za žalovaného a následne mu kasačný súd aj doručoval svoje rozhodnutie. 44. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 45. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.