1Svk/46/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): C.. C. C., nar. X. S. XXXX, trvale bytom Š. XXX, XXX XX E. D., korešp. adresa: D. XX, XXX XX G., právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom Dostojevského 3313/12, 058 01 Poprad, IČO: 36858935, proti žalovanému: Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného zo dňa 2. júna 2022, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/44/ 2022-50 zo dňa 28. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

3. Proti opatreniu žalovaného podal žalobca správnu žalobu. Uviedol v nej, že na žiadosť o udelenie parkovacej karty obdržal len e-mailovú komunikáciu a nikdy neobdržal právoplatné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti. Žalobca vyjadril názor, že ustanovenia (ktoré nešpecifikoval) sú v rozpore so zákonom, sú diskriminačné a obmedzujúce občana na jeho základných právach a slobodách, keďže osoba s prechodným pobytom nemôže v mieste svojho bydliska parkovať svoj automobil. Rovnako tak podľa jeho presvedčenia narúšajú vlastnícke právo k bytom a nebytovým priestorom, nakoľko vlastník môže mať nahlásený len jeden trvalý pobyt a nie vždy má trvalý pobyt v meste, v ktorom má svoj majetok a v ktorom sa aj zdržiava. 4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že na základe § 6 ods. 2 zákona č. 369/ 1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a podľa § 6a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení účinnom do 30.06.2022 (ďalej aj „cestný zákon“) vydal Všeobecne záväzné nariadenie č. 13/2019 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel

pobyt. Dôvodom takejto úpravy bolo, že na týchto občanov dostáva žalovaný podielové dane. Žalovaný poukázal na reguláciu parkovania na ulici Sabinovská a možnosti žalobcu parkovať na vymedzených miestach. Správnu žalobu navrhol zamietnuť. 5. Žalobca v replike uviedol, že naďalej považuje VZN č. 13/2019 za nezákonné, a to nielen z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale tiež z tvrdení samotného žalovaného.

Miesta, na ktorých môže žalobca podľa vyjadrenia žalovaného parkovať, pokryjú len 5 % dopytu. Žalovaný tým, že obmedzuje parkovacie miesta iba na osoby s trvalým pobytom, popiera účel prechodného pobytu a narúša princípy dobrej správy v snahe obísť zákon o dani z príjmu. Z uvedeného dôvodu žalobca navrhol, aby súd podal návrh na konanie o súlade právnych predpisov v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy SR.

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd primárne podotkol, že z obsahu žaloby a repliky žalobcu jednoznačne vyplýva, že hoci žalobca správnou žalobou napáda opatrenie žalovaného, celá jeho žalobná argumentácia sa týka nesúladu VZN č. 13/2019 so zákonom a s

2 SSP prízvukoval, že aktívna žalobná legitimácia v tomto type správnych žalôb je zo zákona daná len prokurátorovi, ktorého protestu proti VZN obce nebolo vyhovené (s výnimkou VZN, vo vzťahu ku ktorým zainteresovaná verejnosť napáda porušenie verejného záujmu v oblasti životného prostredia). 9. Správny súd akcentoval, že predmetom konania pred ním je prieskum zákonnosti opatrenia žalovaného, ktoré bolo vydané v rámci rozhodovania o žiadosti žalobcu o vydanie parkovacej karty, a nie konanie o súlade VZN č. 13/2019 so zákonom. Preto sa správny súd nezaoberal žalobnými bodmi smerujúcimi k otázke posúdenia zákonnosti VZN č. 13/2019, aj s ohľadom na viazanosť správneho súdu predmetom konania (§ 134 SSP) a na nedostatok aktívnej žalobnej legitimácie žalobcu (§ 359 ods. 1 a 2 SSP). 10. V tejto súvislosti správny súd dodal, že medzi stranami nie je sporná skutočnosť, že v čase vydania preskúmavaného opatrenia nestratilo VZN č. 13/2019 účinnosť ani platnosť. Nenastala situácia, žeby Ústavný súd SR alebo príslušný správny súd vyslovil nesúlad VZN č. 13/2019, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s Ústavou SR alebo so zákonom. Preto bolo potrebné, s ohľadom na prezumpciu zákonnosti právnych aktov, na predmetné VZN nahliadať ako na súladné so zákonom a Ústavou SR. 11. Pokiaľ ide o posúdenie zákonnosti samotného opatrenia žalovaného, správny súd konštatoval, že žalobca žiadne konkrétne námietky, z ktorých by vyplýval rozpor jeho obsahu so zákonom alebo s VZN č. 13/2019, neuviedol a nepreukázal. Žalobca nerozporoval obsah platného a účinného VZN č. 13/2019, z ktorého čl. 11 ods. 1 vyplýva, že parkovacia karta „rezident zóny“ je určená iba pre rezidentov definovaných v čl. 1 ods. 2 písm. l/ tohto nariadenia. Z uvedených skutočností a tvrdení žalobcu podľa správneho súdu nijako nevyplýva záver, že by opatrenie žalovaného bolo v rozpore s VZN č. 13/2019. Preto správny súd vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú. 12. Správny súd nevyhovel ani návrhu žalobcu na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. d/ Ústavy SR. Odôvodnil to tým, že nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by vyplýval rozpor žalobcom napádaného VZN č. 13/2019 s Ústavou SR, pričom prieskum žalobcom tvrdeného rozporu tohto VZN so zákonom patrí do právomoci správnych súdov. Zdôraznil, že iniciovanie konania o súlade právnych predpisov je vecou autonómnej úvahy súdu, čo oprel aj o judikatúru Ústavného súdu SR (PL. ÚS 13/2021, PL. ÚS 17/2021). Poznamenal tiež, že o nepredložení veci Ústavnému súdu SR nerozhodoval osobitným výrokom, keďže žalobca neformuloval návrh na prerušenie konania podľa § 100 SSP.

13. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, z dôvodov, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a že nesprávnym procesným postupom mu ako účastníkovi konania znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). Sťažovateľ sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie, ako aj priznania nároku na náhradu trov konania.

15. Sťažovateľ ďalej vytkol správnemu súdu, že sa nevysporiadal ani s jeho argumentáciou týkajúcou sa protiústavnosti konania žalovaného a neinicioval konanie o súlade VZN č. 13/ 2019 s Ústavou SR. Za absurdný považoval záver správneho súdu, že o nepredložení návrhu na Ústavný súd SR nerozhodol osobitným výrokom, pretože v podaní sťažovateľa absentoval návrh na prerušenie konania. Tvrdil, že jednak takýto návrh v zmysle § 100 ods. 1 SSP nie je potrebný, a jednak takýto návrh aj podal; absentovalo v ňom len explicitné uvedenie prerušenia konania. Sťažovateľ tiež považoval za nedostatočnú argumentáciu správneho súdu, ktorý len citoval judikatúru týkajúcu sa predkladania návrhov na posúdenie súladu predpisov zo strany súdov, ale nevysporiadal sa s tým, prečo sa nestotožnil s návrhom sťažovateľa na vyslovenie nesúladu VZN č. 13/2019 s Ústavou SR. Namietal, že týmto postupom mu správny súd odmietol poskytnúť jedinú ochranu, ktorú mu právny poriadok priznáva.

17. Sťažovateľ opätovne poukázal na skutočnosť, že účelom vydania VZN č. 13/2019 nebola organizácia dopravy, ale vytváranie nátlaku na občanov a zvyšovanie si príjmov na podielových daniach. Konanie žalovaného označil za obchádzajúce zákon a prekračujúce jeho právomoc. 18. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

2019. Citujúc zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre vyjadril presvedčenie, že ak by prokurátor videl rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi, tak by bol povinný konať aj bez podnetu sťažovateľa. 20. K námietke týkajúcej sa nevydania preskúmavaného opatrenia v riadnej forme žalovaný poznamenal, že správny súd poukázal na zákonnú definíciu opatrenia podľa § 3 ods. 1 písm. c/ SSP. Argumentoval tým, že právny poriadok SR pozná formu opatrenia a poskytuje jej právnu ochranu, citujúc pritom aj § 3 ods. 7 Správneho poriadku.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

22. Prejednávaná vec bola dňa 21.12.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Svk/46/2023. 23. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, dospel kasačný súd k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

29. Podstata sťažnostných námietok spočívala v nesprávnom právnom posúdení veci správnym súdom a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku v dvoch okruhoch otázok: (i) nezákonnosť a protiústavnosť VZN č. 13/2019, na základe ktorého bolo opatrenie žalovaného vydané a s tým súvisiace nepredloženie veci Ústavnému súdu SR na konanie o súlade s Ústavou SR a (ii) forma opatrenia žalovaného nespĺňajúca náležitosti rozhodnutia podľa § 46 Správneho poriadku. (i) K namietanej nezákonnosti a neústavnosti VZN č. 13/2019

31. V tomto smere je právne irelevantná argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti, že na prokurátora sa sťažovateľ obrátil, no ten nekonal. Zákonná úprava Správneho súdneho poriadku (§ 359 SSP) sťažovateľovi nepriznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o vyslovenie nesúladu VZN so zákonom, čo platí bez ohľadu na skutočnosť, či sa na prokurátora obrátil a či tento vo veci konal a podal proti VZN protest alebo nie.

33. Následne nemožno priznať úspech sťažovateľovej argumentácii, podľa ktorej je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, pretože neobsahuje argumentáciu k posúdeniu zákonnosti predmetného VZN. Vecné neposudzovanie zákonnosti predmetného VZN č. 13/ 2019 bolo výsledkom správnej aplikácie procesných ustanovení o podmienkach konania zo strany správneho súdu. Nemôže preto naplniť kasačný dôvod § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, ktorý pre svoje naplnenie vyžaduje porušenie zákona a nesprávny procesný postup zo strany správneho súdu, a to v intenzite vedúcej k porušeniu práva na spravodlivý proces.

35. Pokiaľ ide o namietanú neústavnosť VZN č. 13/2019, správny súd tiež korektne uviedol, že vyslovenie neústavnosti je v kompetencii Ústavného súdu SR (na rozdiel od vyslovenia nezákonnosti, ktorá je v právomoci správneho súdu, no na základe prokurátorskej žaloby). Súčasne však zdôvodnil, prečo nevidel dôvod na iniciovanie konania o vyslovenie nesúladu predmetného VZN s Ústavou SR, a to v bode 36 napadnutého rozsudku.

37. Kasačný súd po preskúmaní obsahu žaloby zistil, že sťažovateľ v nej len stroho poukázal na diskriminačný charakter ustanovení (zrejme VZN č. 13/2019), na narúšanie vlastníckeho práva k bytom a obmedzovanie základných práv a slobôd osôb s prechodným pobytom, keďže „automobil je bežnou súčasťou života“. Sťažovateľ v žalobe neoznačil nijaké ustanovenie Ústavy SR, s ktorou je VZN č. 13/2019, jeho časť či ustanovenie v rozpore.

02.06.2022. Podľa § 183 SSP môže žalobca rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. V správnom súdnom konaní tak platí koncentračná zásada, ako aj zásada dispozičná a na žalobné body uplatnené oneskorene správny súd v zásade neprihliada.

Dokonca možno konštatovať, že tým, že správny súd sa návrhom sťažovateľa na predloženie veci Ústavnému súdu SR vôbec zaoberal (a to v bode 36 napadnutého rozsudku), poskytol mu viac práv, než mu malo náležať.

Zároveň nerozhodnutím o neprerušení konania osobitným výrokom nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces, keďže návrh na prerušenie konania sťažovateľ včas pred správnym súdom neuplatnil.

42. Kasačný súd opäť poukazuje na zásadu viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby. Z tej vyplýva, že to, či a ako sa správny súd vysporiada s tou-ktorou žalobnou námietkou, je predurčené jej včasným a kvalifikovaným uplatnením (pokiaľ nejde o výnimku z viazanosti rozsahom a dôvodmi žaloby podľa § 134 ods. 2 SSP, čo však nie je prejednávaný prípad).

44. Zo štruktúry a obsahu správnej žaloby tak pre kasačný súd vyplýva, že poukaz na formu preskúmavaného opatrenia - ako emailovú komunikáciu - sťažovateľ neuplatnil ako dôvod nezákonnosti preskúmavaného opatrenia. Sťažovateľ v tejto súvislosti netvrdil ani nijaký dotyk na svojich subjektívnych právach a nepoukazoval ani na ustanovenie, ktoré pre neschválenie parkovacej karty predpisuje formu rozhodnutia, ktoré by malo byť žalovaným porušené.

Teda na zdôvodnenie toho, že správny súd má opatrenie žalovaného preskúmať ako konečné opatrenie, keďže iné rozhodnutie vo veci už nebolo vydané. Správny súd na uvedené aj zareagoval, a to tým, že preskúmavané opatrenie akceptoval ako predmet súdneho prieskumu, a to ako opatrenie podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c/ SSP, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku

súd pripomína, že túto argumentáciu uplatnil sťažovateľ až po lehote na podanie správnej žaloby, a teda oneskorene (§ 181 ods. 1 SSP; § 183 SSP). Tým, že správny súd na túto argumentáciu bližšie nereagoval, neporušil zákon, pretože v správnom súdnom konaní platí dispozičná a koncentračná zásada a na oneskorene uplatnené žalobné body správny súd neprihliada (§ 134 ods. 1 SSP v spojitosti s § 183 SSP). Zároveň nejde o vadu, na ktorú by mal súd prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 SSP).

VII. Záver

48. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s 167 ods. 1 a § 168 SSP, kedy žalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy kasačného konania nepriznal, pretože nezistil také okolnosti prípadu, kedy by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať náhradu trov kasačného konania voči žalovanému. 50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 15. augusta 2025