1Svk/5/2023

1. Navrhovateľ - Mesto Banská Bystrica doručil Okresnému úradu Banská Bystrica, odboru starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“) Oznámenie o zmene navrhovanej činnosti - Revitalizácia Mestského parku v Banskej Bystrici podľa § 18 ods. 2 písm. d) a § 29 ods. 1 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov

2. Prvostupňový orgán vydal dňa 20. júla 2020 rozhodnutie č. OU-BB-OSZP3-2020/ 002673-038, ktorým podľa § 3 písm. k) a § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. rozhodol, že navrhovaná činnosť „Revitalizácia Mestského parku v Banskej Bystrici“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. s tým, že pre uvedenú zmenu navrhovanej činnosti je možné požiadať o povolenie činnosti podľa osobitných predpisov a rešpektovať pripomienky, ktoré vyplynuli zo stanovísk, a to: 1. pri vzniku malých zdrojov znečisťovania ovzdušia je obec príslušná v zmysle § 27 ods. 1 písm. c) zákona o ovzduší vydávať súhlas pre malé zdroje pre vydanie rozhodnutia o umiestnení, povolení, užívaní malých zdrojov znečisťovania ovzdušia vrátane ich zmien podľa

„prvostupňové rozhodnutie“). 3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) Rozhodnutím č. OU-BB- OOP3-2020/026231-003 zo dňa 29. októbra 2020 tak, že ho zmenil a nahradil jeho celú pôvodnú výrokovú časť.

prostredie: Vzhľadom na pravdepodobný výskyt biotopu chráneného živočícha kováčika hrdzavého (Elater ferrugineus) ako aj biotopov iných druhov chránených živočíchov, najmä vtákov a netopierov, bude pred začatím činnosti vyhotovený monitoring vyskytujúcich sa chránených druhov živočíchov, ktorých by sa zmena navrhovanej činnosti dotkla, a to odborne spôsobilou osobou v oblasti ochrany prírody a krajiny so zameraním na druhovú ochranu, evidovanou v zozname odborne spôsobilých osôb Ministerstva životného prostredia SR. Na základe výsledkov monitoringu chránených druhov bude v prípade ich nepotvrdeného výskytu navrhovateľ oprávnený požiadať príslušný orgán štátnej správy ochrany prírody a krajiny o udelenie súhlasu na výrub drevín rastúcich mimo lesa podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že predmetom preskúmavacieho konania správneho súdu bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP3-2020/026231-003 zo dňa 29. októbra 2020, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy č. OU- zákona č. BB- OSZP3-2020/002673-038 zo dňa 20. júla 2020 v jeho výroku tak, že navrhovaná činnosť „Revitalizácia Mestského parku v Banskej Bystrici“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a v súlade s § 29 ods. 3 uvedeného zákona určil podmienky na zmiernenie negatívnych vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov.

Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok v § 182 ods. 1 písm. e/ ustanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné („žalobné body“). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy

Výnimku z tohto pravidla obsahuje § 134 ods. 2 S.s.p., avšak v preskúmavanej veci sa o takýto prípad nejedná. 6. Podľa názoru správneho súdu pokiaľ žalobca namietal, že postup prvostupňového orgánu verejnej správy neviedol k naplneniu „vyššie uvedených práv verejnosti“, a preto konal v rozpore s § 3 ods. 4 a § 3 ods. 2 Správneho poriadku, pričom vyššie v texte žaloby poukázal na právo verejnosti na informácie o životnom prostredí, jeho stave a následkoch, ktoré bude mať konkrétny projekt na životné prostredie, správny súd uvádza, že vadný postup prvostupňového orgánu verejnej správy žalobca nekonkretizoval. Hoci tvrdil, že „navrhol procesné vybavenie zodpovedajúce vyššie uvedenému aplikačnému postupu, ale orgány verejnej správy jeho návrhy neakceptovali“, neuviedol, aké „procesné vybavenie“ navrhol, ani aké jeho návrhy neboli akceptované. Neuviedol žiadne konkrétne porušenie práva vyplývajúce z konkrétneho právneho predpisu tak, aby bolo zrejmé, v dôsledku akého konkrétneho postupu orgánov verejnej správy nemali byť naplnené „práva verejnosti“ a k porušeniu akých hmotných práv

účastníka konania a tvrdil, že rozhodnutie žalovaného je nesprávne a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože žalovaný sa nevysporiadal s vadami prvostupňového rozhodnutia, ani s jeho nedostatočným odôvodnením.

prvostupňovým rozhodnutím, pretože ňou nebol pre správny súd vymedzený žiadny skutkový a právny rozsah prieskumu. Správny súd pritom znova opakuje, že je vecou žalobcu, aby v podanej správnej žalobe uviedol konkrétne dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých skutkových a právnych dôvodov považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné.

Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov môže znamenať buď absentujúce odôvodnenie, alebo to, ak v odôvodnení rozhodnutia nie sú uvedené skutočnosti, ktoré orgán verejnej správy viedli k rozhodnutiu alebo, ak chýbajú právne závery o posúdení rozhodujúcich skutkových okolností. To znamená, že za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je možné považovať rozhodnutie vtedy, keď chýbajú dôvody skutkové a právne. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nespôsobujú čiastkové chyby odôvodnenia. Skutkové dôvody

netrpia. Naopak, podľa správneho súdu majú všetky náležitosti vyžadované Správnym poriadkom, sú jasné a zrozumiteľné a odôvodňujú jednotlivé výroky rozhodnutia tak, ako to vyplýva z ich zhrnutia správnym súdom, teda tvrdenie žalobcu, že v rozhodnutiach absentuje akákoľvek vlastná úvaha orgánov verejnej správy nemá ani oporu v obsahu rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ktorý upravuje náležitosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, v odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadrením k podkladom rozhodnutia. V rozhodnutiach sú uvedené dôkazy, z ktorých boli zisťované rozhodné skutočnosti, je v nich uvedené, ako boli tieto vyhodnotené a ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s tým, ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacími

Pokiaľ žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nesprávne a uviedol, že sa nestotožnil s tým, že žalovaný prihliadol a vyhodnotil všetky stanoviská doručené v priebehu „zisťovacieho konania“, pretože sa s pripomienkami žalobcu náležitým spôsobom nevysporiadal, čím malo byť porušené ústavné právo v zmysle čl. 44 Ústavy SR, správny súd považuje aj túto dielčiu námietku za nedôvodnú, všeobecnú, nekonkrétnu a nemajúcu oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, z ktorého obsahu je zrejmé, že sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu tak, ako je to uvedené rozsudku. Je možné konštatovať, že v tejto časti správnej žaloby žalobca produkoval citácie právnych predpisov a citácie z rôznych rozsudkov súdov, avšak nevysvetlil ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca vo svojej Žiadosti o podklady rozhodnutia a žiadosti o konzultácie zo dňa 11. júla 2020 žiadal o doručenie podkladov rozhodnutia (zápisnice z ústneho pojednávania, žiadosti a vyjadrenia) do jeho elektronickej schránky a zároveň uviedol aj nasledovnú požiadavku: „Túto žiadosť je nutné vnímať súčasne ako žiadosť o kópiu spisu podľa § 23 ods. 1, ods. 4 Správneho poriadku a súčasne aj ako infožiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. a je potrebné ju vybaviť v predmetnom správnom konaní a aj sprístupniť požadovanú informáciu požadovaným spôsobom“. Rozhodnutie, ako aj ostatné

Nemá ani oporu v obsahu administratívneho spisu, pretože žalobca v odvolaní (zo dňa 27. júla 2020) nenamietal nedoručenie kópie administratívneho spisu prvostupňovým orgánom verejnej správy. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku má žalovaný ako odvolací orgán povinnosť vysporiadať sa v rozhodnutí o podanom odvolaní (okrem iného) s námietkami účastníkov konania, ktoré boli v odvolaní uplatnené. Keďže žalobca v odvolaní nedoručenie kópie administratívneho spisu nenamietal, žalovaný nepochybil, keď sa k tejto otázke nevyjadril, pretože k námietke, ktorá nebola v odvolaní uplatnená, nemal v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť sa vyjadriť, a teda nevyjadrením sa k neuplatnenej odvolacej námietke § 47 ods. 3 Správneho poriadku neporušil. Žalobca v odvolaní vyjadril len požiadavku, aby bol oboznámený s podkladmi odvolacieho konania pre účely vyjadrenia podľa § 33 ods. 2 a § 23 ods. 1 Správneho poriadku v samotnom konaní o odvolaní, s čím sa žalovaný vysporiadal v závere V. časti napadnutého rozhodnutia tak, ako to bolo zhrnuté v rozsudku. Uvedenú námietku žalobcu preto

iným spôsobom. Z tohto zákonného ustanovenia nemožno žiadnym výkladom dospieť k tomu, že orgán verejnej správy má povinnosť na písomnú žiadosť účastníka doručiť mu obsah administratívneho spisu, resp. elektronickú kópiu administratívneho spisu, resp. jeho častí. Vyhotovenie kópií spisov sa viaže na úkon nahliadnutia do spisu na orgáne verejnej správy.

Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca do administratívneho spisu neprišiel nahliadnuť, a teda, že žalobca svoje právo nahliadnuť do administratívneho spisu sám dobrovoľne nevyužil. Naviac, prvostupňový orgán verejnej správy nad rámec svojich povinností doručil žalobcom žiadané a existujúce podklady rozhodnutia, čím mu zabezpečil prístup k spravodlivosti vo veciach životného prostredia tak, ako to žalobca s poukazom na čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru žiadal.

1/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8Sžz/1/2010 z 27. januára 2011)“. Navyše táto žalobná námietka bola nekonkrétna. Neprijatie ním navrhnutých zmierňovacích a eliminačných opatrení vo výroku prvostupňového rozhodnutia, na ktoré v žalobe poukázal s odkazom na obsah jeho „Vyjadrenia v procese EIA zo dňa 01. novembra 2019“ (pozn. súdu: ktorý v označení jednotlivých bodov nezodpovedal skutočnému obsahu tohto vyjadrenia), by žalobca konkrétne namietal vtedy, ak by odôvodnene tvrdil a preukázal, že práve a len tieto opatrenia sú spôsobilé účinným spôsobom zmierniť dopady zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie, resp. ich eliminovať a z týchto dôvodov bolo nevyhnutné ich prijať. Nestačilo len nesúhlasiť s ich neprijatím.

Pokiaľ sa na rozhodovanie o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. použijú kritériá uvedené v prílohe č. 10 tohto zákona, odôvodnenie rozhodnutia o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa tohto zákona obsahuje práve odôvodnenie v zmysle týchto kritérií. Pokiaľ žalobca nenamietal, odôvodnenie ktorého z kritérií podľa prílohy č. 10 prvostupňové alebo napadnuté rozhodnutie neobsahuje, jeho námietka je nekonkrétna, teda neumožňujúca správnemu súdu na jej základe preskúmať zákonnosť rozhodnutí.

ďalej posudzovať. So stanoviskom žalobcu k zámeru navrhovanej činnosti sa prvostupňový orgán vysporiadal svojimi vyjadreniami k jeho bodom. Vzhľadom na to, že stanovisko žalobcu bolo formulované ako požiadavky (žiadame, požadujeme), resp. jeho názory bez toho, aby bola ich opodstatnenosť osobitne odôvodnená, čo je v rozpore s § 24 ods. 3 zákona č. 24/ 2006 Z. z., ktorý predpokladá prejavenie záujmu verejnosti na navrhovanej činnosti podaním odôvodneného písomného stanoviska, prvostupňový orgán nemal povinnosť sa s jednotlivými požiadavkami nad rámec uvedeného osobitne argumentačne vysporiadať, a už vôbec nie spôsobom podľa predstáv žalobcu. Niektoré pripomienky žalobcu už boli do veľkej miery zodpovedané a uvedené v samotnom zámere navrhovanej činnosti, resp. jeho požiadavky boli zabezpečené vyjadreniami príslušných orgánov. S použitím elementárnych pravidiel logického myslenia (napriek absencii zákonného vymedzenia) možno konštatovať, že účinná právna argumentácia je založená na zrozumiteľnom a konkrétnom tvrdení, vysvetlení významu tvrdenia v kontexte veci a v preukázaní dôvodnosti tvrdenia, čo v prípade podaní žalobcu

10. Ako ďalej vyplynulo z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, žalobca ďalej namietal, že došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii so zákonom č. 43/2006 Aarhuský dohovor tým, že prvostupňový orgán, ani žalovaný s uplatnením reštriktívneho výkladu zákona - § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevykonali konzultácie, ktorými mohli získať potrebné podklady a na základe diskusie mohli vyfiltrovať ich rozsah a mohli si vyjasniť stanoviská nielen žalobcu, ale aj iných orgánov a účastníkov. Namietal, že písomné konzultácie § 65g zákona č. 24/2006 Z. z. umožňuje len počas mimoriadnych opatrení v súvislosti s COVID-19, inak musia byť vykonané prezenčne. Konzultácie predstavujú osobitný právny termín podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. odlišný od ústneho pojednávania podľa § 21 Správneho poriadku, uprednostňovaním, resp. nadraďovaním aplikácie ktorého žalovaný porušil pravidlo lex specialis derogat legi generalis. Žalobca v správnej žalobe netvrdil, ktoré konkrétne odborné požiadavky pre absenciu konzultácie

11. Podľa názoru správneho súdu žalobcom presadzovaný výklad, že v zmysle § 65g zákona č. 24/2006 Z. z. sa písomné konzultácie pripúšťajú len v prípade mimoriadnych opatrení v súvislosti s COVID-19 a inak musia byť vykonané prezenčne, nezodpovedá právnemu obsahu ustanovenia § 63 v nadväznosti na § 65g ods. 1 citovaného zákona.

Predmetom jeho regulácie, ani jeho logickým dôsledkom, nie je ovplyvnená situácia ohľadom konzultácie mimo času mimoriadnej situácie, a už vôbec z neho nemožno dospieť k záveru o povinnom vykonaní konzultácie prezenčnou formou v takom období.

12. Ako ďalej uviedol krajský súd zákon č. 24/2006 Z. z. nešpecifikuje formu a spôsob realizácie konzultácie, ktoré tak môžu byť uskutočnené písomnou alebo ústnou formou. Ak má ísť o konzultácie ústnou formou, za prítomnosti účastníkov konania a iných subjektov konania, do úvahy pripadá konzultácie zabezpečiť formou ústneho pojednávania v súlade s § 21 Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo, ak to ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 64 zákona č. 24/2006 Z. z. sa na konanie podľa druhej časti tohto zákona (ktorého súčasťou je zisťovacie konanie) použije všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - Správny

konzultácie ústnou formou, za prítomnosti účastníkov konania a iných subjektov konania, do úvahy pripadá konzultácie zabezpečiť formou ústneho pojednávania v súlade s § 21 Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Pokiaľ žalobca v správnom konaní netvrdil a nepreukázal konkrétne špecifické dôvody týkajúce sa povahy veci odôvodňujúce, že vykonanie konzultácie by prispelo k objasneniu veci (teda aj jasne definované dôvody, pre ktoré považoval vec za neobjasnenú), nemožno prvostupňovému orgánu vyčítať porušenie zákona nenariadením ústneho pojednávania s prizvaním všetkých účastníkov administratívneho konania, predmetom ktorého by boli konzultácie.

Zákonom č. 74/2020 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky v súvislosti s ochorením COVID-19 bolo do zákona č. 24/2004 Z. z. s účinnosťou od 09. apríla2020 doplnené ustanovenie §-u 65g ods. 1, podľa ktorého počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 v konaniach, v ktorých sa vyžaduje vykonanie prerokovania alebo konzultácie, alebo ich vykonanie žiada účastník konania, rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán alebo dotknutá obec, sa tieto úkony vykonajú písomne v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe; príslušný orgán upovedomí navrhovateľa, povoľujúci orgán, rezortný orgán, dotknutý orgán, dotknutú obec a ostatných účastníkov konania o tom, v akej lehote je možné podávať pripomienky k dokumentácii alebo k určenému rozsahu hodnotenia.

15. Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 366 z 10. júna 2020 (zverejneným v Zbierke zákonov SR pod č. 147/2020 Z. z.) bol ukončený núdzový stav vyhlásený na území Slovenskej republiky uplynutím 13. júna 2020. Súčasne bolo pod bodom „D“ skonštatované, že mimoriadna situácia vyhlásená uznesením vlády SR č. 111 z 11. marca 2020 trvá naďalej aj po ukončení núdzového stavu. Uznesením č. 587/2020 z 30. septembra 2020 vláda vyhlásila núdzový stav uznesením s platnosťou od 1. októbra na 45 dní. Následne ho kabinet viackrát predlžoval. Naposledy koncom apríla, keď odsúhlasil jeho predĺženie o 30 dní, teda do 28.

Bystrici). Prvostupňový orgán konzultácie aj vykonal (bez nariadenia ústneho pojednávania), a to dňa 11. mája 2020 so zástupcom navrhovateľa a dňa 08. júna 2020 so zamestnancom OU BB-OSŽP3, úsek ochrany prírody a krajiny, teda takto formulovaná žalobná námietka týkajúca sa nevykonania konzultácií nemala oporu v administratívnom spise, a preto na jej základe nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.

Správny súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou žalovaného, ktorej obsah bol zhrnutý v rozsudku. Zvlášť poukazuje na skutočnosť, že predmetom konzultácie s navrhovateľom (jeho zástupcom) bola de facto len požiadavka, aby sa písomne vyjadril k Stanovisku P. zo dňa 19. mája 2020, k Vyjadreniu projektanta k stanovisku ďalšieho účastníka 2/ zo dňa 15. mája 2020 a k pripomienkam ďalšieho účastníka 2/ zo dňa 28. novembra 2019 (ktoré bolo naviac doručené po uplynutí lehoty na jeho predloženie) bez toho, aby boli počas „konzultácie“ riešené akékoľvek konkrétne otázky týkajúce sa vplyvu navrhovanej zmeny činnosti na životné

autonómnym prejavom. Podmienky vzťahujúce sa k ochrane uvedeného živočícha, voči ktorým žalobca v priebehu administratívneho konania nijako nenamietal, boli zapracované do podmienok zmierňujúcich negatívne vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie v rozhodnutí žalovaného. Žalobca mal pritom v priebehu administratívneho konania pred jeho vydaním viacero možností oboznámiť sa s obsahom uvedených konzultácií a s podkladmi pre vydanie rozhodnutia (možnosť nahliadnuť do spisu), ktorých obsah alebo spôsob zistenia mohol namietať, mohol sa k nim vyjadriť alebo navrhnúť ich doplnenie, čo neučinil. Žiadne výhrady/námietky voči v rozhodnutí žalovaného uloženým zmierňujúcim opatreniam k ochrane uvedeného živočícha neuplatnil ani v podanej žalobe.

konzultácie boli naviac vykonané v čase vyhláseného núdzového stavu, teda mali byť podľa § 65g ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. vykonané písomne a vo vzťahu k žalobcovi písomne aj boli vykonané umožnením mu vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ktorými bol najmä zámer navrhovanej činnosti a jeho doplnenia, ako aj vyjadrenia a stanoviská dotknutých a iných orgánov, ktoré boli obsahom administratívneho spisu a ktorých sa týkali vykonané konzultácie, a to najmä prostredníctvom odôvodneného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z., práva na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, práva na nahliadnutie do spisu, odvolania alebo v rámci iného podania. Žalovaný ďalšie dokazovanie nevykonával, a preto nijako nepochybil, keď v rámci odvolacieho konania nevykonal konzultáciu, ktorej sa žalobca dožadoval, čo v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia náležite odôvodnil.

podaní. Nesplnením týchto požiadaviek pri koncipovaní svojich podaní sám účastník konania spôsobuje nedostatok účinnosti svojich podaní. V daných súvislostiach pritom nemožno opomenúť ani to, že zákon nestanovuje formu konzultácie, preto okrem ústneho pojednávania môže byť jej účel naplnený a zabezpečený aj formou písomných podaní subjektov konania, s ktorých obsahom sa majú možnosť oboznámiť a reagovať na ne včasnými, právne akceptovateľnými a dostatočne konkrétne vyjadrenými odbornými názormi a odôvodnenými

18. Taktiež uviedol, že žalobca (ktorý bol účastníkom konania ako dotknutá verejnosť) namietal porušenie práv verejnosti na informácie o životnom prostredí v zmysle Aarhuského dohovoru. Právo verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí v zmysle čl. 4 tohto dohovoru bolo v právnom poriadku v Slovenskej republike zabezpečené zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorého účelom však nie je nahrádzať procesné nástroje správneho (zisťovacieho) konania. Preto námietka porušenia práv žalobcu na informácie o životnom prostredí v zmysle Aarhuského dohovoru nemohla nájsť svoj odraz v porušení procesného postupu v zisťovacom konaní, ktorý sa riadil Správnym poriadkom. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov sprístupňovanie informácií o životnom prostredí na základe žiadosti upravuje osobitný predpis (poznámka pod čiarou 7 - zákon č. 211/2000 Z. z.).

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám tak spôsobom konformným s právami zaručenými Aarhuským dohovorom zabezpečuje všeobecné právo na informácie týkajúce sa životného prostredia, ktoré v zmysle ustálenej judikatúry je možné využiť aj účastníkmi správneho konania, avšak v inom (užšom) rozsahu, než ponúkajú ich procesné oprávnenia. O žiadosti o sprístupnenie informácií v zmysle tohto zákona prebieha správne konanie, výsledkom ktorého je sprístupnenie požadovaných informácií bez preukazovania právneho záujmu, rozhodnutie o nesprístupnení informácií alebo tzv. fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení, ktoré zákon predpokladá pri nečinnosti povinnej osoby. Pokiaľ žalobca namietal porušenie práva na prístup k informáciám v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. v rámci zisťovacieho konania, nebolo možné sa ho domáhať v konaní o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Ochranu týchto práv mohol žalobca zabezpečiť výlučne v rámci opravných prostriedkov proti rozhodnutiam v správnom konaní podľa tohto zákona (č. 211/200 Z. z.), najmä podaním odvolania proti fiktívnemu rozhodnutiu

rozhodnutia. Preskúmanie zákonnosti tohto konania a jeho výsledku (spočívajúcom v nevyhovení žiadosti žalobcu o informácie v zmysle zákona č. 211/000 Z. z.) by tak presahovalo rozsah prieskumnej právomoci správneho súdu v danej právnej veci, kde žalobca v žalobnom petite správnej žaloby nepožadoval zrušenie rozhodnutia o nesprístupnení informácií, resp. fiktívneho rozhodnutia v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z.

Uplatnením odôvodneného stanoviska dotknutá verejnosť v súlade s § 24 ods. 2, 3 zákona č. 24/2006 Z. z. získava postavenie účastníka konania. Účastníctvo žalobcu (ako dotknutej verejnosti) v zisťovacom konaní sporné nebolo, nakoľko prvostupňový orgán s ním konal ako s účastníkom konania a na základe ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. Účastníctvom žalobcu v zisťovacom bolo súčasne naplnené aj právo žalobcu na prístup k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktoré bolo zavŕšené podaním správnej žaloby umožňujúcej preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní správnym súdom. Informácie o predmete (jeho obsahu, resp. rozsahu) a priebehu správneho konania umožňovali žalobcovi, ako účastníkovi zisťovacieho konania, získať už zmienené špecifické procesné oprávnenia podľa Správneho poriadku, ako sú najmä právo na súčinnosť a uplatnenie návrhov počas celého priebehu konania, na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, na nahliadnutie do spisu (§ 3 ods. 2, § 23, § 33 ods. 2 Správneho

prostredia. Mohol tak urobiť zákonom predpísaným procesným postupom pri využití svojich oprávnení, ktoré mu vyplývali z postavenia účastníka konania. Okrem využitia práva na podanie písomného stanoviska v zmysle § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. a podania odvolania žalobca v priebehu správneho konania svoje procesné práva nevyužil.

20. Správny súd poukázal na to, že žalobca namietal nedostatok eurokonformného výkladu vo vzťahu k právu verejnosti na životné prostredie, pričom však neuviedol, aké ustanovenie primárneho alebo sekundárneho práva Európskej únie nebolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky alebo bolo transponované nedostatočne, nesprávne, resp. nesúladne s jeho účelom a významom.

Kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z. predstavujú transpozíciu prílohy č. III Smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie.

Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne, pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného prostredia. Prejavom významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily.

V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“).

Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka konania v predmetnom zisťovacom konaní z titulu, že je občianskym združením, ktorého predmetom činnosti je ochrana prírody, a teda je dotknutou verejnosťou (zainteresovanou verejnosťou), ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia, odvolávajúc sa na Aarhuský dohovor, správny súd uvádza, že zmyslom a cieľom tohto dohovoru je zaručenie práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, a teda aj zabezpečenie účinnej účasti verejnosti pri prijímaní rozhodnutí, vyjadrovaní svojich stanovísk a záujmov, ktoré môžu byť relevantné k daným rozhodnutiam, čo umožňuje subjektom s rozhodovacou právomocou tieto stanoviská a námietky zohľadňovať a tým zvyšovať zodpovednosť a transparentnosť rozhodovacieho procesu, a tak prispievať k verejnému povedomiu o environmentálnych otázkach a podpore prijímaných rozhodnutí.

Informácie o predmete (jeho obsahu, resp. rozsahu) a priebehu správneho konania umožňovali žalobcovi, ako účastníkovi zisťovacieho konania, získať už zmienené špecifické procesné oprávnenia Správneho poriadku, ako sú najmä právo na súčinnosť a uplatnenie návrhov počas celého priebehu konania, na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, na nahliadnutie do spisu (§ 3 ods. 2, § 23, § 33 ods. 2 Správneho poriadku).

23. Podľa názoru správneho súdu nebola zistená dôvodnosť ani vo vzťahu k ďalšej nekonkrétnej námietke šikanózneho uplatňovania zákona, nakoľko žalobca neidentifikoval, v čom konkrétne mala spočívať svojvôľa determinujúca šikanózne správanie prvostupňového orgánu alebo žalovaného. 24. Žalobca vo zvyšnom rozsahu podanej správnej žaloby (tzn. v tej časti správnej žaloby, ktorou sa predchádzajúce žalobné body tohto rozsudku nezaoberali) produkoval jeho názory na právnu úpravu a spôsob jej aplikácie, konštatovania o nezákonnosti a iné nekonkrétne žalobné námietky, z formulácie ktorých nebolo zrejmé, o aké konkrétne pochybenie by malo ísť a s akým následkom pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Úlohou žalobcu bolo konkrétne skutkovo a právne vymedziť správnu žalobcu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 v nadväznosti na § 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.

To znamená, že všeobecne uplatnené námietky (za všeobecne uplatnené námietky sa považujú aj námietky uplatnené formou odkazu na inú listinu) v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 S.s.p.).

Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. V rámci týchto žalobných bodov tak chýba zrozumiteľná argumentácia v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v

aby správny súd využil možnosť podania prejudiciálnej otázky, keďže podstatou sporu je rôzny výklad Európskeho práva a Európskych smerníc. Keďže žalobca návrh prejudiciálnej otázku nesformuloval, jej podanie bližšie neodôvodnil (čo zaňho správny súd nebol oprávnený urobiť), ani nenavrhol rozhodnúť o prerušení konania v zmysle § 100 ods. 1 písm. c/ SSP, tomuto návrhu nebolo možné vyhovieť.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného prostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo blízkej

III. Konanie na kasačnom súde

29. Sťažovateľ v bodoch 1. až 24. kasačnej sťažnosti poukazuje na dôležitosť ochrany životného prostredia. Uviedol, že štátne orgány v dôsledku politickej antikampane nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia.

31. Taktiež podľa názoru sťažovateľa celková úvaha krajského súdu je od počiatku nesprávna, nakoľko nereagovala na potrebu eurokonformného výkladu práva, ale správny súd postupoval pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia príliš formalistickým spôsobom.

32. Uviedol, že vo veci nedostatočne určených konkrétnych opatrení správny súd vyčíta sťažovateľovi všeobecnosť námietok. Žiaden vnútroštátny predpis, Smernica Európskeho parlamentu Rady č. 2011/92/EÚ zo dňa 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie alebo Aahurský dohovor neustanovuje povinnosť mať pripomienky konkrétne k predloženému zámeru alebo zmene zámeru v tom ponímaní, že verejnosť, resp. dotknutá verejnosť musí len reagovať na predložený zámer a v ňom uvedené informácie.

34. Sťažovateľ namietal, že jeho právo na prístup k informáciám bolo porušené tým, že mu správny orgán nezaslal podklady na základe ktorých bolo vydané napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľ je názoru, že správny orgán mal postupovať v súlade s Aarhuským dohovorom. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pristupoval k veci prísne formalisticky a nesprávne a svojou činnosťou nepochopiteľne prisvedčil šikanóznemu výkladu práva zo strany správnych orgánov. Správny súd nesprávne predpokladal prevahu hospodárskych práv a záujmov žiadateľa vyplývajúcich z jeho vlastníckeho práva.

39. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. mája 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

41. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní rozsudku krajského súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

správne. 42. Po preskúmaní súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, kasačný súd uvádza, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje na vyčerpávajúci výklad postupu správnych orgánov v administratívnom konaní, ktorý uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, s ktorým sa kasačný súd stotožnil.

Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti bola skutkovo aj právne obdobná vec kasačného sťažovateľa. Obdobnou kasačnou sťažnosťou sťažovateľa s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už

45. 28. Námietku nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA už skôr právne posúdil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Svk/42/2022 z 29. júna 2023 nasledovne, cit.: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou.

Okrem uvedeného možno poukázať na skutočnosť, že samotný článok 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá verejnosť túto možnosť využil a zaslal vyjadrenie k príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali so všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.

Kasačný súd dodáva, že nárok na ústne konzultácie sťažovateľovi neprináleží ani z čl. 6 ods. 5 smernice o EIA, podľa ktorého, cit.: „Podrobné pravidlá pre informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné pre verejnosť v elektronickej forme aspoň prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných prístupových bodov na príslušnej správnej úrovni.“ Uvedenou smernicou bola zmenená smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, ktorej čl. 6 ods. 5 pôvodne znel: „Podrobné úpravy pre informovanie verejnosti (napríklad vyvesenie plagátov v určitom okruhu alebo zverejnenie v miestnej tlači) a konzultácií s dotknutou verejnosťou (napríklad písomnými zásielkami alebo prostredníctvom verejnej ankety) určia členské štáty.“

Sťažovateľ navyše konkrétne poukázal na bod 29. preambuly, z ktorého znenia taktiež vyplýva, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku nevykonania konzultácií ako nedôvodnú. 48. 31. Žalobca v súvislosti s nevykonaním konzultácií opakovane namieta absenciu eurokonformného výkladu dotknutého práva. Eurokonformný výklad sa pritom spája s nepriamym účinkom smerníc. Nepriamy účinok smernice spočíva v práve účastníka žiadať, aby súd v konkrétnom prípade uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho predpisu v súlade s príslušným ustanovením smernice a jeho účelom. Žalobca však nepoukázal na nijaké ustanovenie smernice, z ktorého by vyplývala povinnosť prvostupňového orgánu zabezpečiť konzultácie v zisťovacom konaní a táto nevyplýva ani z jednotlivých bodov preambuly smernice o EIA, na ktoré žalobca poukázal. Naopak, kasačný súd v časti IV. II. tohto rozsudku odcitoval konkrétne ustanovenia smernice o EIA, týkajúce sa konzultácií v zisťovacom konaní,

49. 32. Sťažovateľ ohľadom potreby eurokonformného výkladu v súvislosti s Aarhuským dohovorom argumentoval tiež článkom 4 uvedeného dohovoru, z ktorého podľa sťažovateľa priamo vyplýva povinnosť konzultácie uskutočniť. V prvom rade kasačný súd opakuje, že eurokonformný výklad je spätý s výkladom sekundárneho práva Európskej únie a nepriamym účinkom smerníc. Ak by chcel sťažovateľ úspešne namietať absenciu eurokonformného výkladu, musel by teda poukazovať na jednotlivé ustanovenia smerníc, nie na články Aahurského dohovoru. Okrem uvedeného, článok 4 Aahurského dohovoru v žiadnom zo svojich odsekov neupravuje právo na konzultácie v zisťovacom konaní, ani povinnosť prvostupňového orgánu takéto konzultácie (a už vôbec nie v žalobcom požadovanej ústnej forme) zabezpečiť. Článok 4 Aahurského dohovoru v skutočnosti pojednáva o prístupe k informáciám o životnom prostredí, ktoré je označované ako prvý pilier dohovoru a ktorý bol v slovenskom právnom poriadku premietnutý zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a zákonom č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií

50. 33. Námietku nezaslania elektronickej kópie spisu na požiadanie sťažovateľa kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tomto ohľade sa plne stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu, ktorý sa v bodoch 65 a 77 napadnutého rozsudku k uvedenej námietke vyjadril nasledovne, cit.: „Pokiaľ žalobca namieta, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo spisu, tak krajský súd dáva do pozornosti skutočnosť, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny ktoré požaduje niektorí z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady. .

Pokiaľ však zaujme k tejto otázke negatívne stanovisko, nejde o skutočnosť, ktorá by mala za následok nezákonnosť postupu správneho orgánu, pretože žalobca ako účastník konania si mal právo zabezpečiť aj iným spôsobom tieto listiny a to ako už bolo vyššie uvedené osobnou návštevou a nahliadnutím do spisového materiálu a zabezpečením si kópií z tohto spisu.“

orgánu. Uvedené je podľa kasačného súdu determinované najmä tým, aby nedochádzalo k nežiaducej manipulácii so spisom zo strany osôb nazerajúcich do spisu. Naproti tomu možnosť dostať informáciu zo spisu nie je podmienená fyzickým nahliadnutím do spisu, resp. v dnešnej dobe možným nahliadnutím do elektronického spisu. Rovnako k predmetnej otázke pristupuje odborná literatúra, v ktorej sa uvádza: V ustanovení § 23 ods. 1 Správneho poriadku sa v súvislosti s nazeraním do spisu definuje aj právo účastníka konania, resp. zúčastnenej osoby „alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“. Zastávame názor, že dostať informáciu iným spôsobom predstavuje vo svojej podstate také úkony, pri ktorých sa účastník konania alebo zúčastnená osoba dostáva k skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby do spisu priamo nahliadla. (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. § 23 [Nazeranie do spisov].

52. 35. Pokiaľ mal sťažovateľ záujem získať kópie všetkých podkladov pre rozhodnutie, mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu pred správnym orgánom, robiť si zo spisu výpisy, odpisy, ako aj dostať kópie spisov a ich častí, čo nevyužil. Kasačný súd zároveň upozorňuje, že ani v prípade nahliadnutia do spisu nie je za každých okolností možné vyžadovať kópie v elektronickej podobe, ako žiadal sťažovateľ. Opäť je potrebné poukázať na odbornú literatúru, podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.

In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.) 53. 36. Vzhľadom na uvedené vyššie a keďže sťažovateľ nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, ale prvostupňový správny orgán len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, nie je možné konštatovať porušenie sťažovateľovho práva na oboznámenie sa s podkladmi, na základe ktorých bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Správny súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a kasačnú námietku je nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Kasačný súd tiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľ poukazoval na povinnosť poskytnúť mu v zmysle čl. 4 Aarhurského dohovoru informácie bez potreby preukázania záujmu, aj táto námietka je nedôvodná. Prvostupňový správny orgán ani žalovaný nevyžadovali od sťažovateľa preukazovanie tohto záujmu ani nerozhodli o nesprístupnení elektronickej kópie spisu z dôvodu jeho nepreukázania. K iniciovaniu na obrátenie sa kasačného súdu na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou

55. 39. V tu prerokúvanej veci sťažovateľ opakovane namietal iba to, že vec má „európsky rozmer“ a že konkrétna aplikácia nie je v súlade s právom Európskej únie, pričom často poukazoval na ustanovenia, z ktorých nevyplývalo to, čo tvrdil. Sťažovateľ nekonkretizoval, na výklad akých ustanovení by sa mal kasačný súd na Súdnom dvore Európskej únie dopytovať, formuloval len dve veľmi všeobecné otázky: a. „Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, je v súlade so smernicou EIA?“ a b. „Či zdanlivé šablónovité podania sú zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica EIA

56. 40. Kasačný súd má na pamäti, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či bolo správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej veci. Kasačný súd preto napriek snahe neidentifikoval v danom obsahu nijakú otázku, ktorej položenie Súdnemu dvoru Európskej únie by malo význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. 57. 41. Poukazujúc aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA z 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti, kasačný súd v prejednávanom prípade nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku. Vzhľadom na všeobecnosť sťažovateľových tvrdení (aj navrhovaných otázok), o potrebe obrátenia sa na Súdny dvor Európskej únie, navyše bez špecifikácie konkrétnej vecnej prejudiciálnej otázky, kasačný súd uvedené neposúdil ani ako návrh na prerušenie konania, a preto o ňom ani nerozhodol samostatným výrokom. 58. Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti. 59. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p. 60. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.