1Svk/53/2022

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Okresná prokuratúra Skalica, so sídlom Ružová 2, 909 01 Skalica, proti žalovanému: mesto Holíč, so sídlom Bratislavská 5, 908 51 Holíč, IČO: 00309541, právne zastúpenému doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 52651258, v konaní o súlade všeobecne záväzného nariadenia Mesta Holíč č. 112 o určení podmienok parkovania osobných motorových vozidiel na území Mesta Holíč z 5.12.2019 so zákonom, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/12/2021-87 z 21.4.2022 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/12/ 2021-87 z 21.4.2022 mení tak, že vyslovuje nesúlad všeobecne záväzného nariadenia Mesta Holíč č. 112 o určení podmienok parkovania osobných motorových vozidiel na území Mesta Holíč z 5.12.2019 s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 663 až § 684 Občianskeho zákonníka, § 9a ods. 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, nesúlad Čl. VI ods. 1 všeobecne záväzného nariadenia Mesta Holíč č. 112 o určení podmienok parkovania osobných motorových vozidiel na území Mesta Holíč z 5.12.2019 s § 2 ods. 1 zákona č. 372/ 1990 Zb. o priestupkoch. II. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

I. Protest prokurátora

II. Konanie na správnom súde

- § 30 ods. 1 a 3 zákona o miestnych daniach, pretože formou všeobecne záväzného nariadenia možno upraviť parkovaciu politiku iba (i) miestnou daňou za osobitné užívanie verejného priestranstva trvalým parkovaním vozidla mimo stráženého parkoviska alebo (ii) dočasným parkovaním na vymedzených úsekoch miestnych komunikácií pri určení výšky úhrady za dočasné parkovanie podľa § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon). VZN č. 112 však upravuje podmienky tzv. trvalého státia na konkrétne stanovenom na to vyhradenom mieste v prospech konkrétne presne stanoveného subjektu. Namiesto toho, aby mesto na úpravu systému parkovania využilo niektorú z uvedených zákonných možností, vyriešilo reguláciu parkovacej politiky prostredníctvom nájomných

daniach, - § 2 ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona o obecnej polícií vo vzťahu k Čl. IV ods. 7 VZN č. 112 týkajúceho sa uvoľnenia neoprávnene zabratého prenajatého parkovacieho miesta zo strany mestskej polície.

- § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, pretože je neprijateľné sankcionovať porušenie nájomného vzťahu cez porušenie VZN č. 112. 6. Záverom žalobca namietal vo všeobecnosti nepresnosť, zmätočnosť a nezrozumiteľnosť VZN č. 112 a navrhol správnemu súdu, aby vydal uznesenie, podľa ktorého VZN č. 112 nie je v súlade s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 9a ods. 9 zákona o majetku obcí, § 30 ods. 1 a 3 zákona o miestnych daniach a v časti Čl. IV ods. 7 nie je v súlade s § 2 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona o obecnej polícií a Čl. VI ods. 1 nie je v súlade s § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch. 7. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe z 7.4.2021 nestotožnil so závermi žalobcu a

Tento pojem nadväzuje na pojem verejné priestranstvo, ktorým ale nie sú pozemky, ktoré obec prenajala podľa osobitného zákona. Takýmto osobitným zákonom je aj Občiansky zákonník, - k namietanému porušeniu § 2 ods. 1 v spojení s § 8 ods. 1 zákona o obecnej polícií, že príslušník mestskej polície je zamestnancom správcu komunikácie, teda jeho úkony treba považovať za úkony samotného správcu, pričom oprávnenie mestskej polície uvoľniť zabrané parkovacie miesto je v súlade s § 3 ods. 1 písm. e) zákona o obecnej polícií, - k namietanému porušeniu § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, že VZN č. 112 nezakotvuje novú skutkovú podstatu priestupku, ale len odkazuje na právnu úpravu v zákone o priestupkoch. 8. Žalobca v replike z 10.5.2021 a žalovaný v duplike z 22.6.2021 zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

zistiť dobu parkovania a preto záver žalobcu o nemožnosti regulácie vyhradených parkovísk formou všeobecne záväzného nariadenia je zavádzajúca. „Možnosť vyhradenia konkrétneho parkovacieho miesta pre konkrétne motorové vozidlo je podľa názoru súdu už štandardom, ktorú v rámci parkovacej politiky využívajú viaceré mestá.“ Parkovanie na území mesta je v

- § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch uviedol, že Čl. VI nedefinuje ďalšiu formu priestupku a len odkazuje na to, že porušenie všeobecne záväzného nariadenia môže byť priestupkom. 11. Záverom správny súd dodal, že sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o nepresnosti, zmätočnosti a nezrozumiteľnosti VZN č. 112.

12. Proti napadnutému rozhodnutiu podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) a to s odkazom na znenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom.

subjektu súkromného práva určuje zmluvné podmienky v podobe normatívneho správneho aktu. Mesto Holíč teda v nevrchnostenskom postavení nemôže upraviť nájom parkovacích miest formou všeobecne záväzného nariadenia.“ V nadväznosti na to sťažovateľ skonštatoval aj rozpor VZN č. 112 so Zásadami hospodárenia a nakladania s majetkom Mesta Holič. Sťažovateľ následne bližšie rozobral ustanovenia § 9a ods. 1 až 3 a 5 až 7 zákona o majetku obcí, ktoré boli VZN č. 112 obídené, - rozpor s § 30 ods. 1 a 3 zákona o miestnych daniach nemožno obísť poukazom na znenie § 30 ods. 2 daného zákona s tvrdením, že žalovaný príslušné pozemky prenajal podľa Občianskeho zákonníka. Podľa sťažovateľa parkovanie formou prenájmu by bolo možné uprednostniť pred miestnou daňou za užívanie verejného priestranstva len vtedy, ak by išlo o dočasné parkovanie, čo však nie je prípad VZN č. 112. Toto jednoznačne rieši trvalé státie ako osobitné užívanie verejného priestranstva a preto nemožno jeho zákonnosť obhájiť aplikáciou § 30 ods. 2 zákona o miestnych daniach,

vyplývajúcich. Zároveň je v právnom štáte neprijateľné, aby porušenie súkromnoprávneho vzťahu dvomi rovnoprávnymi subjektmi (kde mesto Holíč vystupuje na strane prenajímateľa parkovacích miest) bolo sankcionované v rámci priestupkovej zodpovednosti normami verejného práva (správneho práva), - VZN č. 112 je ako celok nedostatočne jasné, nezrozumiteľné a nejednoznačné, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Na základe toho žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť a uplatnil si nárok na náhradu trov konania.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“), na ktorý prešiel odo dňa 1.8.2021 výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky [§ 101e ods. 2 zákona č.?757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov], v?spojení s § 11 písm. h) SSP preskúmal kasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas, oprávnenou osobou a?zároveň obsahovala zákonom stanovené náležitosti, pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné.

vydávať nariadenia. Nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.“ 19.

veci okrem a) hnuteľnej veci vo vlastníctve obce, ktorej zostatková cena je nižšia ako 3500 eur, b) nájmu majetku obce, ktorého trvanie s tým istým nájomcom neprekročí desať dní v kalendárnom mesiaci, c) pri nájmoch majetku obce z dôvodu hodného osobitného zreteľa, o ktorých obecné zastupiteľstvo rozhodne trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov, pričom osobitný zreteľ musí byť zdôvodnený; zámer prenajať majetok týmto spôsobom je obec povinná zverejniť najmenej 15 dní pred schvaľovaním nájmu obecným zastupiteľstvom na svojej úradnej tabuli a na svojej internetovej stránke, ak ju má obec zriadenú, pričom tento zámer musí byť zverejnený počas celej tejto doby, d) nájmu nehnuteľného majetku obce registrovanému sociálnemu podniku ako formy investičnej pomoci.“

22. Podľa § 2 ods. 1 zákona o obecnej polícií „Obecná polícia je poriadkový útvar pôsobiaci pri zabezpečovaní obecných vecí verejného poriadku, ochrany životného prostredia v obci a plnení úloh vyplývajúcich zo všeobecne záväzných nariadení obce, z uznesení obecného zastupiteľstva a z rozhodnutí starostu obce.“

d) presvedčiť sa, či ten, koho zadržiavajú alebo predvádzajú, nie je ozbrojený alebo či nemá pri sebe inú vec, ktorou by mohol ohroziť život alebo zdravie, prípadne takú vec odobrať; odobratú vec alebo zbraň odovzdá najbližšiemu útvaru Policajného zboru spolu so zadržanou alebo predvedenou osobou, e) prikázať každému, aby na nevyhnutný čas nevstupoval na určené miesta alebo sa na nich nezdržiaval, pokiaľ to vyžaduje účinné zabezpečenie plnenia úloh obecnej polície alebo obce.“

25. Konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (ďalej len „konanie o žalobe proti všeobecne záväznému nariadeniu“) patrí medzi konania vo veciach územnej samosprávy, ktoré sú upravené v štvrtej hlave štvrtej časti SSP. V rámci tohto konania sa realizuje základný princíp správneho súdneho procesu vymedzený v § 5 ods. 3 SSP spočívajúci v ochrane zákonnosti a verejného záujmu. V materiálnom právnom štáte nemožno akceptovať stav, v rámci ktorého by určitá oblasť spoločenských vzťahov bola upravená protiprávnym normatívnym predpisom, teda všeobecne záväzným nariadením orgánu územnej samosprávy, ktoré by nebolo v súlade so zákonom stanovenými právnymi predpismi.

27. Konanie o žalobe proti všeobecne záväznému nariadeniu je (aj) prejavom funkčnej nadväznosti správneho súdnictva na predchádzajúci výkon dozoru prokuratúry nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy (tzv. netrestný dozor prokuratúry). Predpokladom podania žaloby zo strany prokurátora je totiž nevyhovenie skôr podanému protestu prokurátora proti danému všeobecne záväznému nariadeniu. Nevyhovenie protestu prokurátora tak predstavuje procesnú podmienku pre obrátenie sa prokurátora na správny

28. Zákonodarca na podanie žaloby neustanovil prokurátorovi žiadnu lehotu, pretože nezákonnosť normatívneho predpisu, akým je všeobecne záväzné nariadenie, nemôže byť sanovaná uplynutím žiadnej lehoty (viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava:

30. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný vydal sťažovateľom (prokurátorom) namietané VZN č. 112 v rámci svojej samosprávnej kompetencie danej § 4 ods. 3 písm. a) zákona o obecnom zriadení týkajúcej sa okrem iného aj hospodárenia s nehnuteľným majetkom obce.

rozhodnutia) za „príliš všeobecnú námietku, z ktorej nevyplýva, ktoré konkrétne ustanovenie zákona bolo porušené, pričom túto námietku je potrebné zohľadňovať v kontexte ďalších námietok, ktoré predložil žalobca“, je preto pre svoju vnútornú rozpornosť nesprávne. K rozporu s právnou úpravou nájomnej zmluvy § 9a ods. 9 zákona o majetku obcí

Tomu nakoniec zodpovedá aj označenie jednotlivých článkov VZN č. 112 a ich obsah. Napríklad Čl. II znie a upravuje „Podmienky vzniku nájmu pozemkov“, Čl. III „Cena nájmu a spôsob úhrady“, Čl. IV „Náležitosti nájomnej zmluvy“, Čl. V „Skončenie nájomnej zmluvy“.

34. Zo strany kasačného súdu bolo preto primárne potrebné zodpovedať na otázku, či žalovaný mohol ako orgán verejnej správy pri realizácií svojho vrchnostenského postavenia normatívne formou všeobecne záväzného nariadenia upraviť náležitosti nájomnej zmluvy ako súkromnoprávneho úkonu.

36. Občiansky zákonník nakoniec ani nepredpokladá možnosť stanovenia zmluvných náležitostí nájomnej zmluvy inak než dohodou strán. To znamená, že konkrétny obsah nájomnej zmluvy sa tvorí v rámci komunikácie zmluvných strán a formálne sa završuje prejavom vôle, ktorým zmluvná strana prijala návrh na uzatvorenie nájomnej zmluvy predložený inou zmluvnou stranou v súlade so všeobecnou úpravou uzatvárania zmlúv obsiahnutou v § 43a až § 45 Občianskeho zákonníka. S opísanou axiómou je v jednoznačnom rozpore koncept stanovenia konkrétneho obsahu nájomnej zmluvy všeobecne záväzným nariadením orgánu územnej samosprávy. Súkromnoprávny princíp zmluvnej voľnosti nemôže byť totiž negovaný vrchnostenským spôsobom zo strany jednej zmluvnej strany, ktorá by autoritatívne určovala obsah zmluvy a to bez ohľadu na to, či by druhá zmluvná strana s takýmto postupom súhlasila. 37.

38. Hoci sťažovateľ explicitne nepožadoval formálne vyslovenie nesúladu VZN č. 112 aj so zákonnou úpravou nájomnej zmluvy v Občianskom zákonníku, v žalobe ako i kasačnej sťažnosti obsahovo namietal nemožnosť stanovenia obsahu súkromnoprávnej nájomnej zmluvy prostredníctvom vrchnostensky vydaného všeobecne záväzného nariadenia.

VZN č. 112 s § 663 až § 684 Občianskeho zákonníka. 39. Na základe uvedeného preto kasačný súd rozhodol o nesúlade VZN č. 112 so (všeobecnou) zákonnou úpravou nájomnej zmluvy obsiahnutou v § 663 až § 684 Občianskeho zákonníka. 40.

Pokiaľ správny súd poukázal na to, že znenie § 9a ods. 9 sa neaplikuje s odkazom na § 1 ods. 3 písm. c) zákona o majetku obcí, s týmto záverom sa kasačný súd nestotožnil. Zákon o majetku obcí sa totiž v zmysle jeho § 1 ods. 3 písm. c) „nevzťahuje na nakladanie s majetkom obce, ktoré upravujú osobitné predpisy“, avšak povahu takýchto osobitných predpisov rozhodne nemá cestný zákon a zákon o cestnej premávke. Žiadne z ustanovení týchto zákonov totiž neupravuje nakladanie s majetkom obce, či už vo vzťahu k prevodu vlastníctva alebo nájmu. Samotná skutočnosť, že tieto zákony upravujú parkovanie, neznamená, že sa jedná o osobitnú úpravu nakladania s majetkom obce. I keď právna úprava parkovania v obci a nakladania s obecným majetkom môže byť komplementárne prepojená, jedná sa o dve samostatné oblasti. Zatiaľ čo pri nakladaní s majetkom ide o oblasť súkromnoprávnu, ktorej samosprávny rozmer daný § 4 ods. 3 písm. a) zákona o obecnom zriadení sa prejavuje predovšetkým pri kontrole tohto nakladania v súlade so zákonnou úpravou, pri úprave parkovania je obec v zásade vo vrchnostenskom postavení orgánu verejnej správy (§ 6a

44. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nesúladu s § 30 ods. 1 a 3 zákona o miestnych daniach je potrebné uviesť, že zákonná úprava predmetu dane za užívanie verejného priestranstva je postavená na princípe zákazu dvojitého zaťaženia. To pri parkovaní podľa názoru kasačného súdu znamená, že buď spadá pod osobitné užívanie verejného priestranstva a potom je predmetom dane za užívanie verejného priestranstva v zmysle § 30 ods. 3 zákona o miestnych daniach alebo je možné parkovanie riešiť nájomnou zmluvou. Takto prenajatý pozemok nemá následne povahu verejného priestranstva s odkazom na znenie § 30 ods. 2 zákona o miestnych daniach, v dôsledku čoho nie je následne ani predmetom dane za užívanie verejného priestranstva, keďže príjmom obce je nájomcom platené nájomné.

46. Pokiaľ sťažovateľ namietal nesúlad Čl. IV ods. 7 VZN č. 112, podľa ktorého „V prípade neoprávneného zabratia prenajatého parkovacieho miesta, jeho uvoľnenie zabezpečí mestská polícia na základe oznámenia nájomcu, ktorý má uzatvorenú nájomnú zmluvu na dané parkovacie miesto“ s vymedzením oprávnení mestskej polície v § 2 ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona o obecnej polícií, tak s týmto názorom sa kasačný súd nestotožnil.

48. Zároveň sa možno stotožniť aj s argumentáciou správneho súdu, ktorý poukázal na ustanovenia § 43 ods. 4 a 5 zákona o cestnej premávke upravujúce právomoc policajta a správcu cesty okrem iného odstrániť vozidlo stojace „na vyhradenom parkovisku pre vozidlo s konkrétnym evidenčným číslom vozidla“. Správcom miestnych komunikácií je pritom obec. Obec plní svoje úlohy prostredníctvom svojich orgánov, resp. ich zamestnancov. Zamestnancami obce sú aj príslušníci obecnej polície. Hoci zákon o obecnej polícií vyslovene neupravuje možnosť poverovať príslušníkov obecnej polície aj plnením iných úloh než vymedzených v § 3 ods. 1, resp. v osobitných predpisoch, je potrebné zdôrazniť, že súčasne takýto postup ani nevylučuje. Na obec ako orgán územnej samosprávy (vrátane obecnej polície) pritom nedopadá obmedzenie dané Čl. 2 ods. 2 ústavy konať len zákonom stanoveným spôsobom, ktoré sa týka len štátnych orgánov.

Takáto nejednoznačnosť však pre vyslovenie nesúladu Čl. IV ods. 7 VZN č. 112 s § 2 ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona o obecnej polícií podľa názoru kasačného súdu nepostačuje. 50. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že primárne je nejednoznačnosť obsiahnutá už v samotnej zákonnej úprave, ktorá na jednej strane správu miestnych komunikácií označuje za samosprávnu kompetenciu v § 4 ods. 3 písm. f) zákona o obecnom zriadení a súčasne v § 3 ods. 2 cestného zákona je uvedené, že miestnu štátnu správu vo veciach miestnych ciest a účelových ciest vykonávajú obce ako prenesený výkon štátnej správy. Obce sa potom pri riešení inak legitímnych otázok týkajúcich sa napr. úpravy parkovania na ich území nachádzajú v povestnej „šedej zóne“ nejasnej právnej úpravy, vyústením čoho sú potom aj účelové riešenia. Kasačný súd preto apeluje na zákonodarcu, aby kompetencie obce de lege ferenda vymedzoval normatívne jednoznačným spôsobom. K rozporu s § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch

V dôsledku uvedeného má potom porušenie nájomnej zmluvy nielen súkromnoprávny charakter porušenia zmluvnej povinnosti s eventuálnym súkromnoprávnym následkom ale aj verejnoprávny charakter priestupku s možnosťou vyvodenia administratívnej zodpovednosti. 52.

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj nesprávnu formuláciu týkajúcu sa toho, že v zmysle § 46 zákona o priestupkoch „priestupkom proti poriadku v správe je porušenie aj iných povinností než uvedených v § 21 až § 45, ak sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí“, zatiaľ čo VZN č. 112 hovorí o „porušení ustanovení všeobecne záväzného nariadenia“, je potrebné opätovne poukázať na nesprávnu terminológiu zákonodarcu, ktorý opomenul, že s odkazom na Čl. 13 ústavy nemôžu byť povinnosti všeobecne záväzným nariadením obce (mesta) vôbec formálne ukladané (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 60/97 z 6.5.1998 podľa ktorého „Právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach.

V. Záver

Možnosť zmeny rozhodnutia správneho súdu, je totiž v § 462 ods. 2 a 3 SSP formulovaná len vo vzťahu k predmetu prieskumu, ktorým je rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy. Subjektívne práva účastníkov administratívno-právnych vzťahov sú totiž v oblasti verejnej správy dotknuté predovšetkým týmito správnymi aktami, v dôsledku čoho aj rozhodovanie o správnych žalobách podaných proti rozhodnutiam a opatreniam orgánov verejnej správy predstavuje meritum rozhodovania v rámci správneho súdnictva.

58. Povahou veci sa pritom rozumie prípad, keď kasačný súd vo svojom rozhodnutí zaujal za zistených skutkových a právnych okolností po vecnom preskúmaní taký právny názor, ktorý by si následne správny súd v dôsledku viazanosti ním osvojil, pričom prípadná kasačná sťažnosť namietajúca správnosť tohto názoru by zjavne nebola úspešná a to i preto, že v zmysle rozvrhu práce kasačného súdu je procesnou notorietou, že o takejto kasačnej sťažnosti by rozhodoval opäť ten istý kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

Najlepšie je možné uvedené demonštrovať na prípade žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Ak by totiž správny súd takúto žalobu zamietol a kasačný súd by dospel k záveru o jej dôvodnosti, musel by po zrušení svojho rozhodnutia opäť rozhodovať správny súd a o prípadnej kasačnej sťažnosti kasačný súd. Žaloba proti nečinnosti vzhľadom na predmet prieskumu predstavuje žalobný typ, o ktorom by malo byť rozhodované prednostne. Obdobná argumentácia však platí aj pri žalobe proti všeobecne záväznému nariadeniu. Ak totiž správny súd takúto žalobu zamietne a kasačný súd zistí jej dôvodnosť, musel by pri doslovnom gramatickom výklade § 462 ods. 2 SSP rozhodnutie správneho súdu zrušiť podľa § 462 ods. 1 SSP a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Správny súd by pritom rozhodol podľa právneho názoru kasačného súdu, pričom konanie vo veci by následne mohlo byť opäť predĺžené aj následným kasačným konaním v prípade podania kasačnej sťažnosti. Vzhľadom na to, že novo-vytvorené správne súdy doposiaľ neboli personálne dobudované, mohlo by mať takéto predĺženie konania aj eventuálne ústavnoprávne konotácie.

61. Pre úplnosť možno dodať, že za účinnosti pôvodnej právnej úpravy žaloby proti všeobecne záväznému nariadeniu danej § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku uvedený problém nemohol vzniknúť, pretože inštančný postup bol spojený s odvolaním. „Bezproblémové“ v tomto smere je aj rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (Čl. 125 ods. 1 písm. c/ a d/ ústavy) a to z dôvodu jednoinštančnosti konania.

63. Po formálnej stránke rozhodol kasačný súd vo veci uznesením, pretože správny súd v konaní o žalobe proti všeobecne záväznému nariadeniu rozhoduje aj v merite veci uznesením (§ 366 a § 367 SSP). 64. Kasačný súd rozhodol uznesením aj napriek tomu, že správny súd formálne nesprávne rozhodol o zamietnutí žaloby rozsudkom.

Trovy konania 66. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 170 písm. c) SSP tak, že žiadnemu účastníkovi konania nepriznal náhradu trov konania, keďže išlo o konanie začaté na základe žaloby prokurátora.

V Bratislave dňa 30. mája 2024