1Svk/6/2021

1. Žalobkyňa dňa 04.03.2020 doručila žalovanému žiadosť zo dňa 04.03.2020 o odškodnenie podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o obetiach trestných činov“), ktorou sa domáhala poskytnutia finančného odškodnenia za morálnu ujmu a ujmu na zdraví.

na minimálnu mzdu bez ďalšieho spresnenia, čo znamená, že rozhodujúca má byť výška minimálnej mzdy účinná v čase vydania rozhodnutia o žiadosti obete o odškodnenie. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1To/27/2019-950 z 09.10.2019 bol právnemu zástupcovi žalobkyne doručený dňa 04.02.2020, rok 2020 je tak rozhodujúci pre určenie výšky minimálnej mzdy za účelom určenia maximálneho limitu odškodnenia zo strany štátu.

4. Vo vzťahu ku škode na zdraví žalovaný uviedol, že na výpočet výšky odškodnenia sa podľa § 12 ods. 1 zákona o obetiach trestných činov primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, konkrétne zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej aj „zákon o náhrade za bolesť“), podľa ktorého sa pri určení výšky odškodnenia vychádza z lekárskeho posudku s bodovým ohodnotením. Žalovaný pri určení výšky odškodnenia vychádzal z lekárskeho posudku zo dňa 12.02.2015, vyhotoveného W.. L. N., v ktorom bolo stanovené bodové ohodnotenie poškodenia zdravia žalobkyne na 1.300 bodov, teda suma náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavovala 21.424,- eur (1.300 bodov x 16,48 eur = 21.424,- eur). V tomto rozsahu bola škoda na zdraví zistená i v trestnom konaní, pričom táto bola podporená znaleckým posudkom č. 237/2014 zo dňa 29.10.2014, vypracovaným znalcami v trestnom konaní. Žalovaný uviedol, že vychádzal z takto určenej škody na zdraví, t. j. zo sumy 21.424,- eur vypočítanej podľa § 12 ods. 1 zákona

V opačnom prípade by bola výška odškodnenia stanovená zákonom o obetiach trestných činov závislá od neobjektívnych skutočností, napríklad od toho, kedy si obeť násilného trestného činu, resp. pozostalý po obeti, nárok uplatní alebo kedy bolo o uvedenom nároku rozhodnuté.

Aj v tomto prípade žalovaný vychádzal z minimálnej mzdy platnej v roku, kedy došlo k spáchaniu trestného činu. Celková výška odškodnenia vypočítaná podľa § 12 ods. 1 a 3 zákona o obetiach trestných činov podľa žalovaného predstavuje sumu 24.944,- eur.

II. Konanie na krajskom súde

spáchania trestného činu (ako tvrdí žalovaný). Keďže žalovaný vo svojom rozhodnutí o výške odškodnenia vychádzal z minimálnej mzdy účinnej v čase spáchania trestného činu, t. j. v roku 2014 (minimálna mzda vo výške 352,- eur) a nie z minimálnej mzdy účinnej v čase rozhodnutia žalovaného , t. j. v roku 2020 (minimálna mzda vo výške 580,- eur), takýmto postupom bola žalobkyňa poškodená na svojich právach, keďže žalovaný jej priznal výrazne nižšie odškodné akoby jej patrilo, ak by bola zohľadnená výška minimálnej mzdy v čase rozhodovania. 10. Žalobkyňa vo svojej argumentácii poukázala na inú právnu úpravu, ktorá vychádza z minimálnej mzdy, pričom ak má byť rozhodujúca aktuálne účinná minimálna mzda, tak legislatíva odkazujúca na minimálnu mzdu neobsahuje ďalšie doplňujúce kritériá.

11. Naopak, ak sa nemá vychádzať z aktuálne účinnej výšky minimálnej mzdy, tak legislatíva odkazujúca na minimálnu mzdu obsahuje aj doplňujúce kritériá, ako napr. § 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.“ Z takejto úpravy je zrejmé, že sa pri posudzovaní prípustnosti dovolania nemá vychádzať z minimálnej mzdy účinnej v čase podania dovolania, ale z minimálnej mzdy účinnej v čase podania žaloby. Zákon o obetiach trestných činov neobsahuje žiadne doplňujúce pravidlo, z ktorého by vyplývalo, že pre účely rozhodovania o odškodnení sa má vychádzať z minimálnej mzdy účinnej inokedy ako v čase rozhodnutia žalovaného o odškodnení.

Nariadenie vlády SR č. 321/2013 Z. z., ktorým bola mesačná minimálna mzda určená na sumu 352,- eur, bolo zrušené nariadením vlády SR č. 297/2014 Z. z., a teda pri rozhodovaní o odškodnení v roku 2020 nemalo byť aplikované.

14. V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol, že ustanovenia zákona o obetiach trestných činov treba vykladať tak, aby obete trestných činov, ktorým vznikla rovnaká škoda v rovnakom čase, boli zo stranu štátu odškodnené v rovnakom rozsahu, bez ohľadu na to, kedy sa o ich nároku rozhoduje, teda aby výška odškodnenia bola kedykoľvek objektívne určiteľná a nemali na ňu vplyv rôzne subjektívne faktory, ako dĺžka trestného konania, deň uplatnenia nároku, prípadne deň rozhodnutia o nároku. Iba takýto výklad zákona zodpovedá princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí. Ak by tomu tak nebolo, už len v prípade žalobkyne by nárok na náhradu škody mal inú výšku v čase, keď o nej žalovaný rozhodoval (v napadnutom rozhodnutí) a inú výšku v čase, ak by o nároku mal žalovaný opätovne rozhodnúť v dôsledku zrušenia jeho rozhodnutia, pričom oba okamihy môžu byť teoreticky od seba vzdialené aj niekoľko rokov, čo by výšku nároku podstatne ovplyvňovalo.

rovnako. 16. Z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil žalobné argumenty ako nedôvodné a uzavrel, že žalovaný vec správne právne posúdil a postupoval podľa účinného právneho predpisu. Zároveň dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti a je z neho zrejmé, akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov, a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

17. Voči rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 18.

Pri svojich právnych úvahách krajský súd porovnával odškodnenie pre obete, na ktorých bol spáchaný trestný čin v rovnakom roku. Sťažovateľka sa nestotožnila s tým, že obete budú odškodnené rovnako, ak bol trestný čin na nich spáchaný v rovnakom roku, ale jedna z nich dostane odškodnenie od štátu až s odstupom niekoľkých rokov potom, ako ho dostala iná obeť - nie je tomu tak ani z dôvodu rýchlosti a ani z pohľadu inflácie, keď peniaze časom strácajú na hodnote.

19. Sťažovateľka mala veľmi limitované možnosti, kedy mohla požiadať žalovaného o odškodnenie. Podľa § 15 ods. 2 zákona o obetiach trestných činov mohla podať žiadosť až po právoplatnosti trestného rozsudku, ale najneskôr do jedného roka od nadobudnutia právoplatnosti trestného rozsudku. Žalobkyňa netaktizovala (ako naznačovali žalovaný a krajský súd, že by tak mohli obete robiť pri neskoršom podaní žiadosti o odškodnenie) a žiadosť o odškodnenie podala hneď, ako to bolo možné.

činu“. Takýto výklad žalovaného a krajského súdu narúša princíp právnej istoty. 21. Sťažovateľka poukázala tiež na rozpor napadnutého rozsudku s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, konkrétne s judikátom R 102/2011 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01.07.2010, sp. zn. 8 Sžp 1/2010), v zmysle ktorého Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.

IV. Právne posúdenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

24. Najvyšší správny súd SR začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Kasačná sťažnosť bola podaná dňa 17.06.2021, odo dňa 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR a dňa 10.09.2021 bola vec predložená krajským súdom Najvyššiemu správnemu súdu SR a bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR. 25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala sťažovateľka včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 26. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.03.2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

27. Podľa § 2 ods. 1 písm. d) bodu 1. prvá veta zákona o obetiach trestných činov, obeťou násilného trestného činu je fyzická osoba, ktorej bola úmyselným násilným trestným činom spôsobená ujma na zdraví. 28. Podľa § 2 ods. 1 písm. d) bod 2. zákona o obetiach trestných činov, obeťou násilného trestného činu je fyzická osoba, ktorej bola spôsobená morálna škoda trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. 29. Podľa § 11 ods. 1 zákona o obetiach trestných činov, nárok na odškodnenie obete násilného trestného činu podľa tohto zákona vzniká, ak v trestnom konaní nadobudol právoplatnosť rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým sa páchateľ uznáva vinným zo spáchania trestného činu, ktorým bola obeti násilného trestného činu spôsobená ujma na zdraví, alebo rozsudok, ktorým bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, pretože nie je trestne zodpovedný pre nedostatok veku alebo nepríčetnosť a ujma na zdraví nebola obeti násilného trestného činu plne uhradená inak. 30. Podľa § 12 ods. 1 zákona o obetiach trestných činov, na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. 31. Podľa § 12 ods. 3 zákona o obetiach trestných činov, pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia alebo trestnom čine sexuálneho zneužívania má obeť násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. 32. Podľa § 13 zákona o obetiach trestných činov, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. 33. Podľa § 15 ods. 1 zákona o obetiach trestných činov, o poskytnutí odškodnenia rozhoduje a odškodnenie vypláca na základe písomnej žiadosti obete násilného trestného činu rozhodovací orgán, ktorým je ministerstvo spravodlivosti. 34. Podľa § 15 ods. 2 zákona o obetiach trestných činov, žiadosť sa podáva orgánu podľa odseku 1 do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku alebo trestného rozkazu podľa § 11 ods. 1 alebo rozhodnutia podľa § 11 ods. 2. Uplynutím tejto lehoty nárok na odškodnenie podľa tohto zákona zaniká, ak odsek 3 neustanovuje inak. 35. Podľa § 35 zákona o obetiach trestných činov sa na konanie podľa tohto zákona nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. 36. Podľa § 1 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 321/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2014 (ďalej aj „nariadenie č. 321/2013 Z. z.“) suma minimálnej mzdy na rok 2014 sa ustanovuje na 352,00 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou. 37. Podľa § 1 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 324/2019 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020 (ďalej aj „nariadenie č. 324/2019 Z. z.“) suma minimálnej mzdy na rok 2020 sa ustanovuje na 580,00 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.

38. Sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP].

40. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľky uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

42. Zmyslom zákona o obetiach trestných činov je poskytnúť náhradné jednorazové odškodnenie zo strany štátu osobám poškodeným úmyselnými násilnými trestnými činmi, a to v prípade, že ich iné odškodnenie, najmä zo strany páchateľa trestného činu nie je možné alebo je podstatne sťažené.

Právna úprava tretej časti zákona, ktorá sa týka odškodňovania obetí násilných trestných činov, zodpovedá pôvodnej právnej úprave zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Pôvodne platný zákon č. 215/2006 Z. z. pri stanovení rozsahu odškodnenia v § 5 až 7 však rovnako vychádzal z minimálnej mzdy bez ďalšej špecifikácie. Odpoveď na riešenú otázku zákonodarca nedal ani v dôvodovej správe k pôvodnému zákonu č. 215/2006 Z. z.

činu. Podľa dôvodovej správy k predmetnému zákonu sa navrhovaným vymedzením zavádza legislatívna úprava už existujúcej aplikačnej praxe. 45. Kasačný súd za účelom výkladu predmetných sporných ustanovení § 12 ods. 3 a § 13 v otázke aplikovateľnej minimálnej mzdy v prvom rade prihliadal na citovanú dôvodovú správu zákonodarcu k zákonu č. 217/2021 Z. z. Teleologicky výklad (e ratione legis) je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy.

46. Kasačný súd ďalej v rámci komparatívneho výkladu poukazuje na doterajšiu prax civilných súdov, ktoré rozhodovali o určovaní výšky odškodnenia za nemajetkovú ujmu podľa pôvodného zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými

. ., podľa ktorého celková suma odškodnenia . . . nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej mzdy, keď vychádzal z výšky minimálnej mzdy platnej v čase jeho rozhodovania, t. j. v roku 2017. . ., a mal správne vychádzať z výšky minimálnej mzdy platnej v r. 2011, t. j. v čase kedy došlo ku škode na zdraví žalobcu.“ (9Co/267/2017); „.

47. Z hľadiska výkladu komparatívneho, uvedený výklad zodpovedá aj základným východiskám určovania výšky škody v trestnom konaní, kedy podľa § 126 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon sa pri určení výšky škody vychádza z ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom útoku, v čase a v mieste činu obvykle predáva.

sťažovateľke spôsobená rovnakým trestným činom v rovnakom čase a oba typy náhrad sledujú rovnaký cieľ - poskytnúť sťažovateľke jednorazové odškodnenie spôsobenej ujmy. Aj pri náhrade za bolesť sa teda jej výška odvíja od predvídateľnej pevne určenej sumy rovnakej pre všetky obete jedného trestného činu (hoci aj o odškodnení môže byť rozhodnuté v inom čase a môže na neho pôsobiť inflácia, ako namieta sťažovateľka), a nevariuje v závislosti od času rozhodovania žalovaného.

50. Podľa rozhodovacej praxe civilných súdov výška náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať všeobecné zdieľané predstavy o spravodlivosti, keď suma priznávanej peňažnej satisfakcie má plniť účel kompenzácie pre obete zásahu, zohľadňovať životnú úroveň krajiny, nemá vybočovať z právnej tradície a má zohľadňovať sumy priznané v porovnateľných konaniach (Najvyšší súd SR 3Cdo/137/08, 4Cdo/15/2003, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012, 3Cdo/19/2018).

52. Kasačný súd teda uzatvára, že na účely výpočtu maximálnej sumy náhrady za morálnu škodu (§ 12 ods. 3 zákona o obetiach trestných činov) a maximálnej celkovej sumy odškodnenia (§ 13 zákona o obetiach trestných činov) sa má vychádzať z minimálnej mzdy platnej v kalendárnom roku, kedy došlo k spáchaniu trestného činu, a to aj pred účinnosťou novely zavedenej zákonom č. 217/2021 Z. z.

54. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľky v kasačnom konaní nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP.

V Bratislave dňa 30. marca 2023