1Svk/67/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu U.. U. U., bytom X. XXX/XX., P., proti žalovanému (sťažovateľovi): Mesto Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, Púchov, právne zastúpený JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o. advokátska kancelária so sídlom Treskoňova 816/1, Bytča, IČO: 47253223, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: KPRED2022/638/1005 z 27.1.2022, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/ 33/2022-48 z 17.8.2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému úplnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Mestský úrad Púchov (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodol o žiadosti žalobcu rozhodnutím č. KPRED2021/3308/32881 z 11.11.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že žiadosti žalobcu nevyhovel a požadovanú informáciu nesprístupnil v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade požadovaná informácia nesúvisí s nakladaním s majetkom mesta a verejnými prostriedkami, pretože závery predmetného odborného posudku nie sú podkladom, súčasťou ani obsahom žiadneho právneho úkonu, účastníkom ktorého by bolo mesto a predmetnom ktorého by bolo nakladanie s majetkom mesta alebo verejnými prostriedkami, peňažné alebo iné vecné plnenie zo strany mesta alebo v prospech mesta. Závery plynúce z požadovaného odborného stanoviska mesto zatiaľ žiadnym spôsobom nevyužilo ani nepoužilo a preto majú vyslovene len interný prevádzkový charakter. Nie je však vylúčené, že požadovaná informácia bude v budúcnosti predmetom vyjednávania so zmluvnými partnermi a bude slúžiť ako podklad pre uzatvorenie zmluvného vzťahu. Nakoľko informácia nebola použitá, je v záujme obyvateľov mesta nesprístupniť ju, pretože jej

3. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom predovšetkým namietal, že nesprístupnenie informácie nemožno podradiť pod žiadny zo zákonných dôvodov uvedených v § 8 až § 11 zákona o slobode informácií. 4.

rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou prvostupňového orgánu. Žalovaný dodal, že súhlasí s názorom, že je dôvodná potreba pri plnení úloh podľa § 7 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nesprístupniť informácie, ktorých zverejnením by mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k potencionálnym zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Žalovaný má ďalej za to, že požadovaný druh informácií nespadá pod pojem povinne sprístupňovanej informácie podľa § 3 zákona o slobode informácií, pretože sprístupnením informácie by bola ohrozená schopnosť zabezpečiť spôsobilosť mesta pri plnení úloh v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Požadovaná informácia má charakter vnútornej informácie, pretože nie je informáciou, ako mesto nakladalo s majetkom, ale má slúžiť pre ďalší postup v budúcnosti ako podklad interných porád a konzultácií. Požadovaná informácia je odborným stanoviskom týkajúcim sa vyčíslenia hodnoty pripokládky chráničky. Nie je informáciou o tom, čo sa uskutočnilo, ale o tom, čo by mohlo byť.

Rozhodnutie žalovaného vyhodnotil žalobca za arbitrárne, pretože nie je náležite a dostatočne odôvodnené, pričom sa žalovaný schoval za všeobecné frázy o zabezpečení spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy. Nezmyselnou bola žalovaného argumentácia o tom, že je v záujme obyvateľov mesta požadovanú informáciu nesprístupniť a že by mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Žalobca zdôraznil, že akékoľvek nakladanie s majetkom mesta sa musí uskutočniť v súlade so zákonnými pravidlami verejnej súťaže a podľa nich sa podmienky s potencionálnymi partnermi nedojednávajú individuálne, lebo musia byť určené vopred a sú voči všetkým potencionálnym partnerom od začiatku kogentne rovnaké, pričom tí partneri ani vopred nie sú známi, pretože sa zistia až po ich prihlásení sa do vyhlásenej verejnej súťaže. Žalobca dodal, že ak by sa pripustil názor žalovaného, tak by v princípe hocijaký dokument získaný za verejné finančné prostriedky mohol orgán verejnej správy kedykoľvek označiť za svoju „vnútornú konzultáciu a poradu“, aby tak zabránil jeho sprístupneniu a verejnej kontrole

nesprávneho rozhodnutia. 7. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí ako i jeho odôvodnení. Zopakoval argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutí a dodal, že posúdením princípu prevažovania verejného záujmu dospel k jednoznačnému záveru, že v tomto prípade je nutné obmedziť právo žalobcu (jednotlivca) na informácie (aj keď len dočasne) v dôsledku možného porušenia ochrany verejného záujmu (ohrozenia budúceho efektívneho využitia verejných prostriedkov v prospech obyvateľov mesta), ku ktorému by zverejnením požadovanej informácie došlo.

9. Napadnutý rozsudok odôvodnil krajský súd predovšetkým tým, že: - rozhodnutie žalovaného je založené na nesprávnom právnom posúdení a na názoroch, ktoré absolútne nerešpektujú princípy dobrej verejnej správy, - žalobca sa domáhal zaslania odborného stanoviska, ktoré si žalovaný objednal a za ktoré aj zaplatil. Žalovaný ako povinná osoba v zmysle § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií jednoznačne pri svojej činnosti, ktorej výsledkom bolo zaobstaranie si predmetného odborného stanoviska, nakladal s verejnými prostriedkami, v dôsledku čoho nebol daný žiaden zákonný dôvod na nesprístupnenie odborného stanoviska, - dôvod nesprístupnenia uplatnený žalovaným nie je obsiahnutý ani v zákone o slobode informácií a ani v žiadnom inom právnom predpise, - je neudržateľná argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že žalovaný posúdením princípu prevažovania verejného záujmu dospel k jednoznačnému záveru, že v tomto prípade je nutné obmedziť právo žalobcu (jednotlivca) na informácie (aj keď len dočasne) v dôsledku možného porušenia ochrany verejného záujmu (ohrozenia budúceho efektívneho využitia verejných

III. Konanie na kasačnom súde

10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), pretože krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súčasne rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ kasačnému súdu navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. 11. Podanie kasačnej sťažnosti sťažovateľ odôvodnil vo vzťahu nesprávnemu právnemu posúdeniu predovšetkým tým, že: - krajský súd pochybil, keď na prejednávanú vec neaplikoval uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 514/2010 z 7.12.2010 a túto vec naopak posúdil formalisticky, - požadovaná informácia mala povahu vnútornej informácie, pričom vnútorné porady a konzultácie sú v zmysle predmetného rozhodnutia ústavného súdu výnimkou zo všeobecného práva na sprístupnenie informácií, pričom rozhodnutie žalovaného bolo v tomto smere dostatočne odôvodnené, - krajský súd nesprávne posúdil konflikt medzi súkromným záujmom žalobcu na sprístupnenie informácie a verejným záujmom sťažovateľa využiť odborné stanovisko pri vyjednávaní s potencionálnymi zmluvnými partnermi. 12. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ predovšetkým namietal nedostatočné, zmätočné, nejasné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku. 13. Žalobca sa vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi vyjadrenými v napadnutom rozsudku krajského súdu, na základe čoho navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Súčasne poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/ 5/2022 z 27.6.2022 týkajúci sa sčasti totožnej veci.

14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení,

15. Právo na informácie je neoddeliteľne spojené s materiálnym právnym štátom. Len v slobodnom, demokratickom a právnom štáte sa totiž verejná moc realizuje v informačne otvorenom priestore. Opakom uvedeného je kabinetný výkon verejnej moci spojený s obmedzeným informovaním o jeho obsahu. Rozdiel medzi uvedenými formami výkonu verejnej moci následne spočíva aj v tom, ako je prístup k informáciám normatívne upravený. S demokraciou a slobodou je totiž spojený princíp spočívajúci v tom, že všetky informácie sa považujú za verejne prístupné, okrem tých, ktoré sú výslovne označené ako utajené či neverejné. V uvedenom kontexte preto právo na informácie neznamená len právo jednotlivca vyhľadať a získať informáciu ale aj prostriedok kontroly výkonu verejnej moci zo strany verejnosti (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 830/2016 z 2.2.2017).

17. Na podklade uvedeného sa kasačný súd stotožňuje s názorom žalobcu ako i krajského súdu, že z prvostupňového rozhodnutia ako i rozhodnutia žalovaného a to, či už z ich záhlaví, výrokov alebo odôvodnení nevyplýva uvedenie žiadneho konkrétneho zákonného dôvodu upraveného v zákone o slobode informácií, resp. v osobitnom zákone, podľa ktorého nebola žalobcovi požadovaná informácia sprístupnená. Už len táto skutočnosť má za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť týchto rozhodnutí.

Zatiaľ čo žalobca prezentoval záver, že pre iné skutkové okolnosti nemožno dané rozhodnutie aplikovať a tento názor si osvojil v napadnutom rozsudku aj krajský súd, žalovaný prezentoval opačný záver a s poukazom naň odôvodnil aj kasačnú sťažnosť v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom.

Predmetom posudzovania zo strany správnych súdov ako i ústavného súdu bolo nesprístupnenie zvukového záznamu zo zasadnutia Vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) s odkazom na normatívne určenú neverejnosť schôdzí vlády v zmysle § 1a zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že znenie § 1a zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy výslovne ustanovuje, že schôdze vlády sú neverejné. Práve vo vzťahu k takejto normatívnej úprave následne ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 514/2010 z 7.12.2010 skonštatoval, že „orgány by mali mať možnosť chrániť svoje vnútorné konzultácie a porady tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy.“

V. Záver

29. Na podklade vyššie uvedeného preto kasačný súd nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti a v nej uplatnených sťažnostných bodov. 30. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 31. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal voči neúspešnému sťažovateľovi - žalovanému plnú náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP). 32. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. januára 2024