1SVs/2/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Fečíka, prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., JUDr. Petry Príbelskej, PhD., JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., vo veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ T. T., nar. XX. Y. XXXX, adresou trvalého pobytu V. X, XXX XX U., 2/ BAJI Trans, s. r. o., IČO: 35853581, so sídlom 925 26 Reca 715, obaja zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič, s. r. o., so sídlom Poľovnícka 4, Bernolákovo, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcov v rade 1/ a v rade 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Sa 51/2017-104 z 27. marca 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 4 Sa 51/2017-141 z 9. decembra 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Sa 51/2017-104 z 27. marca 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 4 Sa 51/2017-141 z 9. decembra 2019 sa vo výroku, ktorým bola žaloba žalobcu 1/ zamietnutá, mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava č. 2016/1153 z 8. decembra 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Inšpektorátu práce Bratislava na ďalšie konanie. II. Kasačná sťažnosť žalobcu 2/ sa zamieta. III. Žalobcovi 1/ sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred kasačným súdom, ako aj konania pred správnym súdom. IV. Žalobcovi 2/ sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

1. Rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava č. 2016/1153 z 8. decembra 2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca 1/ podľa § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 462/ 2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/ 2007 Z. z. (ďalej aj ako „zákon o organizácii pracovného času v doprave“ alebo „zákon č. 462/ 2007 Z. z.“) v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o priestupkoch“) a § 7 ods. 3 písm. j) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o inšpekcii práce“) uznaný za vinného zo spáchania priestupku a bola mu uložená pokutu vo výške 200 eur.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca 1/, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) žalobu vo vzťahu k žalobcovi 2/ odmietol. Dôvodil, že zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) vymedzuje žalobnú (aktívnu) legitimáciu žalobcu v ustanovení § 178 ods. 1. Správny súd pri posúdení, či žalobca 2/ mal aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, vychádzal z ustanovení zákona o priestupkoch, za použitia ktorého bola žalobcovi 1/ uložená pokuta. Poukázal na § 72 písm. a) zákona o priestupkoch, podľa ktorého je v konaní o priestupku účastníkom konania iba obvinený z priestupku, a teda žalobca 1/. Zdôraznil, že z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov jednoznačne vyplýva účastníctvo priestupkového (ako aj odvolacieho) konania výlučne žalobcovi 1/. Žalobca 2/ nebol obvineným z priestupku, pričom ani písm. b) až d) citovaného zákonného ustanovenia sa na žalobcu 2/ nevzťahujú.

Ak i napriek takémuto svojmu postaveniu podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia, správny súd konštatoval, že žalobca 2/ podal žalobu ako neoprávnená osoba. V dôsledku toho správny súd žalobu vo vzťahu k nemu odmietol postupom

Aj na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu deklaroval, že hlavným dôvodom podania žaloby nebolo to, že by mu išlo o pokutu ako takú, ale správnou žalobou chcel dosiahnuť to, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom správneho súdu (postupom podľa § 131 SSP) skonštatoval, že Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) si nesplnilo svoju povinnosť udeliť výnimku z nariadení Európskeho parlamentu a Rady pre vozidlá prepravujúce betón, tzv. „rakety“, pričom touto nečinnosťou uvedené ministerstvo priamo poškodzuje podnikateľov, pričom takýmto šikanóznym postupom tiež došlo k porušeniu zásady rovnosti.

Nejde teda o povinnosť členského štátu pristúpiť k udeleniu výnimiek. Preto nie je úlohou správneho súdu nahrádzať či iniciovať legislatívny proces, obzvlášť za situácie, keď vnútroštátne právne predpisy [v danom prípade zákon č. 461/2007 Z. z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave (ďalej „len „zákon č. 461/2007 Z. z.“), resp. zákon o organizácii pracovného času v doprave, resp. zákon o inšpekcii práce] boli prijaté v nadväznosti na európsku legislatívu.

v doprave, ktoré sú v článku 13 ods. 1 explicitne vymenované. Zo zákona č. 461/2007 Z. z. je podľa správneho súdu zjavné, že tento právny predpis nestanovil žiadnu výnimku pre inštalovanie a používanie tachografov vo vozidlách na prepravu betónu.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

10. V úvode kasačnej sťažnosti poukázali na absenciu procesnej spôsobilosti právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča, na ktorú správny súd nereagoval. Ďalej namietali zúženie aplikácie medzinárodnej normy a Ústavy Slovenskej republiky na zákon o priestupkoch, čo považovali za rozporné s princípom právnej istoty. Mali za to, že ustanovenie § 72 zákona o priestupkoch vlastníka a prevádzkovateľa vozidla a v ňom nainštalovaného zariadenia zaraďuje medzi účastníkov priestupkového konania, lebo záznamové zariadenie by mohlo byť zhabané. Podľa sťažovateľov nie je vylúčené, aby sa vlastník záznamového zariadenia mohol stať účastníkom konania v postavení poškodeného. Škoda mohla vzniknúť na záznamovom zariadení, avšak závažnejší následok hrozil pri vydaní zákazu jazdy a dokončenia vykládky betónovej zmesi (k znehodnoteniu zmesi po čase exspirácie a aj zatvrdnutiu zmesi v domiešavači). 11.

Spochybnili však jeho účastníctvo v správnom konaní týkajúcom sa dodržiavania povinnosti pravidelne kontrolovať činnosť a kalibrovať záznamové zariadenie, ktoré je pevnou výbavou ťahača. Naopak, práve vlastník vozidla (prevádzkovateľ licencie) je povinný súčasť výbavy, v ktorej je aj záznamové zariadenie, pravidelne kontrolovať. Zdôraznili, že kontrolou vozidla prevádzkovaného žalobcom 2/ je ohrozené právo účastníka ku kontrolnému orgánu kalibrujúcemu záznamové zariadenie. Žalobca 2/ je preto dotknutou osobou v konaní o priestupku.

Uznali, že peňažná pokuta sa žalobcu 2/ priamo nedotýka, avšak uloženie pokuty nie je hlavným dôvodom správnej žaloby. 12. Ďalej dôvodili, že členský štát musí vyňať vozidlá z nariadenia č. 561/2006 za predpokladu, že ich zaradenie „na dodržanie lehôt odpočinku“ je v rozpore s Ústavou

14. Dňa 24. augusta 2020 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručené vyjadrenie žalobcov 1/ a 2/, v ktorom poukázali na to, že došlo k zmene právneho stavu vzhľadom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2020/1054 z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, pokiaľ ide o minimálne požiadavky na maximálne denné a týždenné časy jazdy, minimálne prestávky a doby denného a týždenného odpočinku, a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy prostredníctvom tachografov (ďalej len „nariadenie č. 2020/1054“). 15. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

súd.

IV. Predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie

1. Má sa čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že členský štát vykonáva právo Únie, ak podľa vnútroštátneho práva udeľuje administratívnu sankciu za porušenie povinnosti, ak táto povinnosť vyplýva z práva Európskej únie a povinnosť postihovať jej porušenie je uložená členským státom, ako je tomu v prípade čl. 19 ods. 1 nariadenia č. 3821/85 a čl. 41 ods. 1 nariadenia č. 165/2014?

správnym súdom? 3. Ak je odpoveď na otázku č. 2 kladná: Má sa čl. 49 Charty základných práv Európskej únie a zásada lex posterior mitius v ňom obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na vnútroštátne administratívne konanie alebo súdne konanie bez ohľadu na jeho štádium?

19. Súdny dvor o návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodol dňa 1. augusta 2025 rozsudkom C-544/23 (ďalej aj ako „rozsudok C-544/23“). Súdny dvor na predložené prejudiciálne otázky odpovedal nasledovne: 1. Článok 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že: členský štát vykonáva právo Únie v zmysle tohto ustanovenia, ak na jednej strane v súlade s článkom 19 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 z 20. decembra 1985 o záznamovom zariadení v cestnej doprave, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 z 15. marca 2006, a článkom 41 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 165/2014 zo 4. februára 2014 o tachografoch v cestnej doprave, ktorým sa ruší nariadenie Rady (EHS) č. 3821/85 o záznamovom zariadení v cestnej doprave a mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, uloží vodičovi vozidla správnu sankciu z dôvodu, že tento vodič porušil povinnosti stanovené v týchto nariadeniach, a

rozhodnutia, bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnom práve sa toto rozhodnutie považuje za právoplatné. 20. Súdny dvor k prvej otázke uviedol, že z jeho ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát vykonáva právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) pri plnení povinnosti, ktorá je uvedená v akte práva Únie a ktorá spočíva v stanovení sankcie za porušenia uvedené v tomto akte [rozsudky z 26. februára 2013, Akerberg Fransson, C-617/10, bod 27 a z 19. októbra 2023, G. ST. T. (Primeranosť trestu v prípade falšovania), C-655/21, bod 43] (bod 50 rozsudku C-544/23). 21. Ďalej skonštatoval, že v prejednávanej veci pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 2020/1054 tak nariadenie č. 3821/85, ktoré sa uplatňovalo v čase porušenia, ktorého sa dopustil žalobca 1/, ako aj nariadenie č. 165/2014, bez možnosti výnimky vyžadovali, aby vozidlá, o ktoré ide vo veci samej, boli vybavené tachografom a aby sa vykonávala periodická prehliadka tohto tachografu. Naviac článok 9 ods. 1 nariadenia č. 3821/85 a článok 41 ods. 1 nariadenia

23. K druhej otázke Súdny dvor na úvod zdôraznil, že článok 49 ods. 1 posledná veta Charty stanovuje, že ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest. Toto ustanovenie tak zakotvuje zásadu retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho trestného zákona, ktorá je tiež zaručená v článku 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“). Z vysvetliviek k Charte týkajúcich sa jej článku 49 vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje v trestnoprávnej oblasti (body 60 až 62 rozsudku C-544/23). 24.

25. K prvému kritériu Súdny dvor uviedol, že toto sa týka právnej kvalifikácie porušenia vo vnútroštátnom práve, pričom z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom mu vyplynulo, že porušenie, o ktoré ide vo veci samej, sa podľa slovenského práva považuje za správny

26. K druhému kritériu Súdny dvor uviedol, že toto sa týka samotnej povahy porušenia, pričom sa overuje, či predmetné opatrenie sleduje najmä represívny účel, čo je vlastné sankcii trestnoprávnej povahy v zmysle článku 49 Charty, a to bez toho, aby samotná okolnosť, že sleduje tiež preventívny účel, bola takej povahy, že by ju zbavovala jej kvalifikácie ako trestnoprávnej povahy. Súčasne dodal, že opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu [rozsudky z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C-439/19, bod 89 a zo 14. septembra 2023, Vinal, C-820/21, bod 50].

sú splnené (rozsudok zo 14. septembra 2023, Vinal, C-820/21, bod 53 a citovanú judikatúru). Súčasne uzavrel, že pokuta, o ktorú ide vo veci samej, však zjavne takýto účel nemá (body 68 a 69 rozsudku C-544/23). 28.

29. Súdny dvor vo vzťahu k posudzovaniu vyššie uvedených troch kritérií upozornil, že ak vnútroštátny súd po preskúmaní všetkých relevantných okolností usúdi, že uložená pokuta nemá trestnoprávnu povahu, a teda že článok 49 ods. 1 posledná veta Charty sa na spor vo veci samej neuplatňuje, žiadne pravidlo práva Únie v prejednávanej veci neukladá povinnosť dodržiavať zásadu lex mitior. Teda vnútroštátny súd by sa nemohol oprieť o všeobecnú zásadu práva Únie zakotvujúcu retroaktívne uplatnenie miernejšieho trestu (body 73 a 74 rozsudku C-544/23).

31. Súdny dvor tiež uviedol, že požiadavky, ktorým článok 49 ods. 1 Charty podriaďuje prípadné použitie zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona zabezpečujú - vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP, 18. októbra 2022, Morck Jensen v. Dánsko, bod 52) úroveň ochrany tejto zásady, ktorá nie je v rozpore s úrovňou ochrany zaručenou článkom 7 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva.

Súčasne Súdny dvor uviedol, že výklad článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty nie je v rozpore s úrovňou ochrany, ktorú poskytuje článok 7 EDĽP a tiež, že hoci pravidlá trestného konania patria do právomoci členských štátov, za podmienky, že Únia neprijala právne predpisy v tejto oblasti, členské štáty sú pri výkone tejto právomoci povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, vrátane základných práv zakotvených v Charte (rozsudok z 30. apríla 2024, Procura della Repubblica presso il Tribunale di Bolzano, C-178/22, bod 44).

štátom. Preto okolnosť, že odsúdenie sa podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, nie je rozhodujúca na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty súdom, na ktorý bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým bolo toto odsúdenie vyhlásené (body 95, 96, 98 až 101 rozsudku C-544/23).

prostriedku proti odsudzujúcemu rozsudku je znakom toho, že tento opravný prostriedok sa týka rozhodnutia, ktoré nemožno považovať za právoplatné na účely uplatnenia tohto ustanovenia (toto ale nebolo rozhodujúce). Z uvedeného preto vyplýva, že ak možno za vyššie uvedených podmienok podať kasačnú sťažnosť proti súdnemu rozhodnutiu, toto rozhodnutie môže nadobudnúť právoplatnosť na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty len vtedy, ak účastníci konania vyčerpali tento zákonný opravný prostriedok alebo nechali uplynúť lehotu na podanie takejto sťažnosti bez toho, aby ju podali. Z článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty teda vyplýva, že kasačný súd je v zásade povinný uplatniť na páchateľa trestného činu, ktorého sankcia patrí do výkonu práva Únie, trestnoprávnu úpravu, ktorá je pre tohto páchateľa priaznivá, aj keď táto právna úprava nadobudla účinnosť po vyhlásení súdneho rozhodnutia, ktoré je predmetom tejto kasačnej sťažnosti (body 102 až 106 rozsudku C-544/

35. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa po zistení, že postup predkladajúceho senátu bol súladný s ustanovením § 22 ods. 1 písm. a) SSP, oboznámil so spisovým materiálom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Asan/1/2020, majúc za to, že povaha veci pripúšťala rozhodnúť veľkému senátu vo veci samej, preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu jednak v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľmi (§ 453 ods. 2 SSP), ako aj nad rozsah sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP v spojení s § 195 písm. c) SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu 1/ je dôvodná. Kasačnú sťažnosť smerujúcu voči výroku, ktorým bola správna žaloba žalobcu 2/ odmietnutá z dôvodu, že bola podaná neoprávnenou osobou, veľký senát vyhodnotil ako nedôvodnú. 36. Hneď na úvod veľký senát zdôrazňuje, že otázku, či sa má zásada lex mitior, teda aplikácia priaznivejšej právnej úpravy, ku ktorej došlo v rámci kasačného konania uplatniť aj vo veciach, v ktorých nedošlo k vykonaniu práva Únie, neposudzoval, pretože táto v konečnom dôsledku nebola predmetom posudzovania veľkého senátu v danej veci. 37. Veľký senát bol pri svojom rozhodovaní viazaný rozsudkom C-544/23, ktorým ho Súdny dvor prostredníctvom vyššie vymedzených kritérií zaviazal posúdiť, či sankcia uložená žalobcovi 1/ má trestnoprávnu povahu. Od zodpovedania tejto kľúčovej otázky potom záviselo, či je veľký senát povinný uplatniť v prospech žalobcu 1/ priaznivejšiu právnu úpravu v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ktorou je § 2 ods. 2 zákona č. 461/2007 Z. z. v spojení s nariadením č. 2020/1054, a to bez ohľadu na to, že táto právna úprava nadobudla účinnosť až po vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Bratislave a rovnako bez ohľadu na to, že napadnutý

rozsudok

nadobudol právoplatnosť. Skutočnosť, že v predmetnej veci došlo k vykonaniu práva Únie nebolo medzi účastníkmi konania sporné (bližšie body 20 až 22 tohto rozsudku). 38. Na posúdenie trestnoprávnej povahy uloženej sankcie, vo vzťahu k uplatneniu článku 49 Charty sú relevantné tri kritériá (i) právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, (ii) samotná povaha porušenia a (iii) prísnosť sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (žalobcovi 1/). 39. K právnej kvalifikácii porušenia povinnosti, t. j. k prvému kritériu, veľký senát uvádza, že porušenie povinnosti podľa § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 462/2007 Z. z., t. j. viesť vozidlo so záznamovým zariadením, ktoré nemá periodickú prehliadku, ktorého sa žalobca 1/ dopustil dňa 4. novembra 2015, bolo kvalifikované ako priestupok, t. j. nejednalo sa o trestný čin. Táto skutočnosť však sama osebe ešte neznamená, že uložená sankcia nemá trestnoprávnu povahu (body 65 a 66 rozsudku C-544/23).

41. Veľký senát tak posudzoval účel uloženej sankcie - pokuty za porušenie povinnosti podľa § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 462/2007 Z. z. vo výške 200 eur, konkrétne či plnila represívny alebo preventívny účel, pričom dospel k záveru, že primárne mala uložená pokuta represívnu povahu. Teda potrestať žalobcu 1/ za porušenie vyššie uvedenej povinnosti. Súčasne nie je vylúčený ani jej preventívny účel, teda odradiť iných vodičov od porušovania tejto povinnosti. Účelom uloženej sankcie jednoznačne nebolo nahradiť škodu spôsobenú porušením vymedzenej povinnosti (bližšie bod 26 tohto rozsudku).

43. S poukazom na body 39 až 41 preto veľký senát zastáva názor, že druhé kritérium posudzovania uloženej sankcie na účely aplikácie článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty je splnené. Uvedený záver sa zdal (Súdny dvor použil výraz „sa zdá“ - poznámka veľkého senátu) aj Súdnemu dvoru, ktorý to priamo skonštatoval v bode 68 a 69 rozsudku C-544/23.

45. Pokiaľ má sankcia plniť represívny účel, aby odradila páchateľa priestupku, v danom prípade žalobcu 1/ od ďalšieho porušovania povinností, mala by zasiahnuť podstatným spôsobom do jeho majetkovej sféry. Inak povedané uložená sankcia by nemala byť sankciou len „nepatrnou“, nemajúcou citeľný dopad na bežný život priestupcu.

Rovnako ani výška maximálne možnej pokuty nie je zanedbateľnou sumou a tiež dopadá na majetkovú sféru osoby, ktorá sa porušenia povinnosti dopustila.

Veľký senát tak mal splnené prvé dve podmienky potrebné na aplikáciu článku 49 Charty, konkrétne (i) v predmetnej veci sa vykonáva právo Únie a (ii) uložená sankcia má trestnoprávnu povahu. Následne tak bolo potrebné posudzovať, či priaznivejšia právna úprava pre žalobcu 1/ spočíva v zmene trestnoprávnej kvalifikácii skutku, ktorého sa dopustil alebo v zmene trestu, ktorý sa má/mal uložiť.

50. V priebehu kasačného konania došlo nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2020/1054 z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, pokiaľ ide o minimálne požiadavky na maximálne denné a týždenné časy jazdy, minimálne prestávky a doby denného a týždenného odpočinku, a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy prostredníctvom tachografov, v jeho čl. 1 bode 12 písm. b), k novelizácii nariadenia č. 561/2006 rozšírením okruhu výnimiek podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 aj o vozidlá používané na dodávku transportného betónu uvedené v novom písm. r).

53. Uvedená zmena nariadením č. 2020/1054 sa s účinnosťou od 20. augusta 2020 automaticky premietla aj do ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 461/2007 Z. z., v zmysle ktorého sú vozidlá všetkých kategórií uvedených v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 oslobodené od povinnosti byť vybavené tachografom, t. j. aj vozidlá používané na dodávku transportného betónu [písm. r) čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006].

55. Veľký senát tak podľa inštrukcií Súdneho dvora dospel k záveru, že v prípade žalobcu 1/ (i) došlo k vykonaniu práva Únie a (ii) uložená sankcia má trestnoprávnu povahu. Z dôvodu, že právoplatnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a ani § 454 SSP nebráni podľa záverov Súdneho dvora (bližšie bod 34 tohto rozsudku) aplikácii priaznivejšej právnej úpravy v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, bolo potrebné v prípade žalobcu 1/ prihliadnuť na priaznivejšiu právnu úpravu, podľa ktorej skutok, o ktorom sa koná, už nie je priestupkom. Následok prijatého záveru vedie k potrebe zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s opravným uznesením v podobe zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude potrebné konanie zastaviť z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom [§ 79 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch].

57. Pokiaľ ide o kasačnú sťažnosť žalobcu 2/ táto je nedôvodná. Zákon č. 461/2007 Z. z. postihoval za porušenie povinnosti podľa § 38 ods. 1 písm. a) bod 1 výlučne vodiča vozidla, nie jeho majiteľa/prevádzkovateľa. Rovnako prvostupňovým rozhodnutím je preukázané, že nedošlo k uloženiu opatrenia v podobe zhabania veci a ani nebolo rozhodnuté o náhrade škody. Preto námietky žalobcu 2/, ktorými odôvodňoval svoju aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby boli čisto len hypotetické. Žalobcovi 2/ preukázateľne nesvedčalo účastníctvo v priestupkovom konaní podľa § 72 písm. b) a c) zákona o priestupkoch.

VI. Záver

59. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel veľký senát k záveru, že výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola správna žaloba vo vzťahu k žalobcovi 1/ ako nedôvodná zamietnutá vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Veľký senát preto postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a) v spojení s § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok v tomto výroku tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava zrušil a vec vrátil Inšpektorátu práce Bratislava na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude potrebné, ako už uviedol veľký senát v bode 55, priestupkové konanie zastaviť z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom [§ 79 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch]. 60. Súčasne veľký senát kasačnú sťažnosť žalobcu 2/ postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a) v spojení s § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 61. O nároku na náhradu trov konania rozhodol veľký senát podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi 1/ priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). Žalobcovi 2/ náhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní nepriznal. O výške náhrady trov konania vo vzťahu k žalobcovi 1/ rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 62. Toto rozhodnutie prijal veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 7:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.