1SVs/5/2022

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 19. februára 1992 podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia a od 1. januára 2004 bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistený. Za mesiace júl až december 2007 a január a február 2008 nezaplatil poistné na tieto poistenia, ani príspevky na starobné dôchodkové sporenie. Jeho živnostenské oprávnenie zaniklo 18. februára 2008 a k tomuto dňu sa tiež odhlásil z povinného sociálneho poistenia.

Po skončení konkurzu pobočka Sociálnej poisťovne v Galante rozhodnutím z 5. apríla 2018 predpísala žalobcovi penále z dlžného poistného za mesiace júl až december 2017 a január a február 2018 v sume 355,22 €, ktorého výpočet bol ozrejmený v prílohe rozhodnutia.

Za také príslušenstvo a sankcie sa malo podľa neho považovať aj penále podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím z 3. októbra 2018 toto odvolanie zamietla. Zdôraznila, že penále nie je príslušenstvom poistného a nárok naň vzniká až predpísaním, v dôsledku čoho naň konkurz nemal žiaden vplyv.

Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 43 Sa 26/2018-117 zrušil preskúmavané rozhodnutie, ako aj rozhodnutie pobočky z 5. apríla 2018 „ako nezákonné“, bez citácie konkrétneho písmena v § 191 ods. 1 SSP. Vyšiel z § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý sa podľa § 241 ods. 1 cit. zák. vzťahuje aj na penále a podľa ktorého sa právo predpísať penále zásadne premlčí za desať rokov odo dňa splatnosti poistného. Odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 7 Sžso 28/2016), podľa ktorej sa pod pojmom premlčanie fakticky rozumie preklúzia, na ktorú žalovaná mala prihliadať z úradnej povinnosti.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) v trojčlennom senáte [§ 22 ods. 1 písm. b) SSP] dospel pred rozhodnutím jednomyseľne k záveru, že existuje rozdielna rozhodovacia prax v otázke, či ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. normuje premlčanie či preklúziu a či má žalovaná na premlčanie prihliadať aj bez námietky dlžníka.

2013. V ďalšom rozsudku sp. zn. 7 Sžso 9/2010 z 9. júna 2011 však najvyšší súd vyslovil, že na premlčanie práva (na predpísanie poistného) sa prihliada len na námietku a bez nej správne orgány nie sú povinné skúmať premlčanie práva. Ak taká námietka v správnom konaní nebola vznesená, nemôže na ňu prihliadať ani súd prvého stupňa. Rozsudok sp. zn. 7 Sžso 28/2016 z 25. januára 2018, z ktorého vychádzal aj správny súd, opäť dospel k názoru, že premlčanie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. znamená fakticky preklúziu, pretože tento predpis neustanovuje, že by sa na premlčanie malo prihliadať len na námietku. Premlčacia lehota podľa § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. je tak v skutočnosti prekluzívnou lehotu.

9. O určitú syntézu jednotlivých názorov sa pokúsil najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 z 30. júna 2021, v ktorom podal aj prehľad dovtedajšej judikatúry (okrem posledne citovaného rozsudku sp. zn. 10 Sžsk 6/2019). Najvyšší súd vyšiel z toho, že názor vyjadrený v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 9/2010 bol prekonaný neskoršími rozhodnutiami, preto nepovažoval za potrebné predložiť vec veľkému senátu. Vecne najvyšší súd dospel k záveru, že premlčanie nemusí vždy znamenať preklúziu, rozlíšenie je však problematické, ak sa premlčanie ustanovuje v netypickej situácii (napr. § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje premlčanie nároku na dávku). Na rozdiel od § 85 Daňového poriadku (č. 563/2009 Z. z.) a § 60 Colného zákona (č. 199/2004 Z. z.), ktoré vyslovene vyžadujú, aby sa dlžník premlčania dovolal, zákon č. 461/2003 Z. z. takéto ustanovenie neobsahuje [ďalej citovaným ustanovením § 151 ods. 2 písm. h) tohto zákona sa najvyšší súd nezaoberal]. Žalovaná tak musí na premlčanie prihliadať aj bez námietky dlžníka.

ktorý predkladajúci senát podal, je zrejmé, že rozhodovacia prax je rozdielna v otázke, či ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. normuje premlčanie či preklúziu a či má na ne žalovaná prihliadať aj bez námietky dlžníka. Na rozdiel od tvrdenia v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 nejde o ustálenú prax s ojedinelým vybočujúcim rozhodnutím, keďže odlišný právny názor bol znova potvrdený rozsudkom sp. zn. 10 Sžsk 6/2019 z 30. júna 2020 (teda menej než dva roky pred rozhodovaním predkladajúceho senátu). Preto senát podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP uznesením sp. zn. 9 Sžsk 83/2020 z 30. marca 2022 postúpil vec veľkému senátu.

vzťahoch. Naopak, vo verejnoprávnych vzťahoch táto zásada platí, len ak zákon viaže účinky premlčania na námietku. Zákon č. 461/2003 Z. z. takéto ustanovenie neobsahuje, a tak inštitút premlčania práva predpísať penále v skutočnosti zodpovedá preklúzii. Lehota ustanovená v § 147 tohto zákona je tak prekluzívnou lehotou, na ktorej uplynutie musí žalovaná prihliadnuť z úradnej povinnosti. Zákon č. 461/2003 Z. z. neobsahuje ani ustanovenia o spočívaní premlčacej doby, preto na jej plynutie nemajú vplyv úkony žalovanej v odvolacom konaní.

IV. Posúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu

13. Predmetom prerokúvanej veci je preskúmanie rozhodnutia organizačných zložiek Sociálnej poisťovne, ktorými bolo predpísané penále podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z. z., na základe správnej žaloby fyzickej osoby. Keďže rozhodovanie Sociálnej poisťovne je sociálnou vecou v zmysle § 199 ods. 1 písm. a) SSP, je táto správna žaloba správnou žalobou v sociálnych veciach v zmysle § 199 až 205 SSP.

V dôsledku toho správny súd nepochybil, keď sa v napadnutom rozsudku zaoberal otázkou, či právo predpísať penále bolo premlčané a aký vplyv mala táto okolnosť na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Správny súd túto otázku vyriešil tak, že právo predpísať penále bolo v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí premlčané a žalovaná na to mala prihliadať, aj keď to žalobca v konaní pred ňou nenamietol. Žalovaná s tým nesúhlasí a tvrdí, že ak žalobca premlčanie nenamietal v konaní pred ňou, nemôžu byť jej rozhodnutie nezákonné, aj keď sa ním predpísalo premlčané penále.

kontroly. Podľa § 241 ods. 1 cit. zák. na penále primerane platí okrem iného ustanovenie § 147 o poistnom. Podľa § 147 ods. 1 cit. zák. sa právo predpísať poistné (t. j. aj penále) premlčí za desať rokov od jeho splatnosti (t. j. od splatnosti poistného, kvôli ktorého neodvedeniu sa penále predpisuje, porov. v tomto smere aj rozsudok sp. zn. 9 Sžsk 63/2018).

15. Ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predovšetkým z jazykového hľadiska jednoznačne normuje, že právo predpísať poistné „sa premlčí“, a nie, že právo zaniká. Ako však naznačil už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a tiež generálny prokurátor vo svojom stanovisku, posúdenie povahy a konkrétnych účinkov takého „premlčania“ je otázkou komplikovanou, pretože v odvetví verejného práva neexistuje jednotná zákonná (legálna) definícia pojmu a účinkov premlčania. Účinky premlčania v súkromnom práve upravuje § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na premlčanie práva prihliadne, len ak to dlžník namietne; ani to však neplatí v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch, kde premlčanie práva vedie priamo na základe zákona k jeho nevymáhateľnosti (§ 54a Občianskeho zákonníka). Podľa § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka tento zákon upravuje v zásade majetkové vzťahy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, teda oblasť súkromného práva.

Neskoršia judikatúra, naopak, pripustila uplatnenie všeobecných zásad úpravy premlčania z občianskeho práva aj vo verejnom práve (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 58/ 1972, judikát R 1/1973). Podobne český Najvyšší správny súd vidí rozdiel medzi preklúziou a premlčaním v zásade zhodne so súkromným právom, podľa ktorého účinky premlčania nastávajú až tým, že sa ho povinný dovolá (porov. v tomto smere napr. rozsudok sp. zn. 5 Ads 188/2018, ods. 17, alebo rozsudok rozšíreného senátu sp. zn. 1 Afs 215/2014, ods. 24). Názor, že pojem „premlčanie“ sa má vykladať zhodne s jeho zaužívaným súkromnoprávnym významom, vyslovil aj tamojší Ústavný súd (porov. uznesenie sp. zn. III. ÚS 3551/13, ods. 10).

Premlčanie totiž nie je inštitútom typickým len pre občianske (resp. širšie súkromné) právo, z ktorého by bol prenesený do verejného práva (porov. v tomto zmysle ešte rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. Cz 119/58, judikát R 82/1958).

dovolávať. Už táto zásadne odlišná úprava v dvoch pododvetviach verejného práva svedčí proti tomu, aby sa pojem a účinky premlčania vo verejnom práve vymedzili analogickou aplikáciou ustanovení súkromného práva. Preto treba účinky premlčania vo verejnom práve riešiť predovšetkým na základe ustanovení tých právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávny nárok, o ktorého premlčanie ide, prípadne podľa ďalších právnych predpisov, ktorých použitie právny poriadok pre tento prípad normuje. Až zovšeobecním získaným z týchto ustanovení možno dospieť k názoru, či sa premlčanie v danom prípade viac blíži úprave v súkromnom alebo inom (napr. trestnom) práve a či na základe toho možno použiť zásady jedného z nich, prípadne či sú splnené základné predpoklady analogiae legis alebo iuris, najmä existencia nezamýšľanej medzery v práve (porov. podrobne Melzer, F. Metodologie nalezání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydanie.

Tieto ustanovenia neobsahujú výslovné ustanovenie o tom, či sa na účinky premlčania má prihliadať len na námietku dlžníka alebo bez nej. V prípade nárokov, ktoré sú svojou povahou nárokmi na náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia, by snáď prichádzala do úvahy ich kvalifikácia ako kvázi súkromnoprávnych a tým aj použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní.

18. Ustanovenie § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. samo výslovne nehovorí, že na premlčanie možno prihliadať len na námietku dlžníka, alebo že by jeho účinky nastávali až tým, že sa ho dlžník dovolá. Zároveň však podľa § 144 ods. 1 cit. zák. žalovaná predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné vždy, ak ho táto osoba neodviedla vôbec alebo v nesprávnej sume. Citované ustanovenie teda nenormuje, že by Sociálna poisťovňa nemala predpísať poistné len preto, že uplynula premlčacia doba podľa § 147, ako to ustanovuje napríklad citovaný § 87 ods. 1 Trestného zákona. To isté platí aj podľa

Jeden z prípadov, kedy žalovaná odpíše pohľadávku alebo jej neuhradenú časť, upravuje § 151 ods. 2 písm. h) cit. zák., v zmysle ktorého tak žalovaná urobí na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania dlžníka. Práve citované ustanovenie tak dostatočne jednoznačne normuje, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na poistnom alebo penále môže zaniknúť až potom, čo dlžník urobí voči nej prejav, z ktorého vyplynie jeho vôľa namietnuť premlčanie.

19. Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa ním zaoberá len na základe námietky dlžníka. Preto nemôže obstáť opačný právny názor vyjadrený v citovanom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a v stanovisku generálneho prokurátora. V prospech tohto výkladu ďalej svedčia tak systematické úvahy, ako aj účel, ktorý má plniť zaplatené poistné. Podľa už citovaného § 225e ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž námietka premlčania vyžaduje na to, aby sa zastavilo vymáhanie pohľadávky, ktoré je premlčané. Vymáhanie pohľadávky je pritom podľa § 225g a nasl. cit. zák. spojené s priamym núteným zásahom žalovanej ako nositeľa verejnej moci do rôznych majetkových hodnôt dlžníka (povinného). Medzi ne patrí napríklad prechod práva na výplatu mzdy, platu, služobného príjmu, odmeny z dohody alebo iného príjmu (porov. § 225h ods. 1) z dlžníka na Sociálnu poisťovňu, ktorej ho platiteľ tohto príjmu musí vyplatiť

20. Právny vzťah medzi žalovanou a poistencom v rámci jednotlivých odvetví sociálneho poistenia (§ 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) navyše nie je vzťahom jednostranným, z ktorého by občan (jednotlivec) mal len povinnosti a verejná moc len práva (nároky), akým je napr. vzťah štátu a daňovníka alebo štátu a colného dlžníka. Podľa § 13 tohto zákona má totiž poistenec za podmienok ustanovených uvedeným zákonom voči žalovanej nárok na nemocenské dávky, dôchodkové dávky, úrazové dávky, dávku garančného poistenia a dávku v nezamestnanosti. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) cit. zák. má povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba nárok na nemocenskú dávku zásadne len vtedy, ak do určitého obdobia zaplatili poistné na nemocenské poistenie.

Ak by premlčanie práva predpísať poistné viedlo k tomu, že nárok žalovanej naň by zanikol bez prejavu vôle dlžníka - poistenca, znamenalo by to, že poistné za príslušné obdobia by už nebolo možné doplatiť, pretože by nebolo možné platiť na zaniknutý nárok. Naopak, naviazanie týchto účinkov až na námietku premlčania dlžníka, teda na aktívny prejav jeho vôle, na ňom ponecháva rozhodnutie, či tieto následky nastúpia alebo nie. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré nachádza svoje uplatnenie najmä v jednostranných (najmä daňových a colných) vzťahoch, aj to však spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4 Sfk 18/2022, ale osobitne v kontexte dane z pridanej hodnoty rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2020, C-401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až 209). V poistnom vzťahu medzi žalovanou a poistencom totiž nemožno jednoznačne ustáliť, že by zánik práva žalovanej na poistné (preklúzia) s nemožnosťou doplatiť

21. Konečne, aj historický vývoj právnej úpravy odvetvia sociálneho zabezpečenia (poistenia) poskytuje dostatok príkladov, že medzi premlčaním a preklúziou a ich účinkami sa dôsledne rozlišuje. Prvým unifikovaným predpisom, ktorý upravoval sociálne poistenie v Česko- Slovensku, bol zákon č. 221/1924 Zb. z. a n. o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1926 (§ 148 ods. 3 zákona č. 148/1925 Zb. z. a n.). Podľa § 136 cit. zák. platilo, že ak nebolo ustanovené niečo iné, premlčiavalo sa právo na priznanie poistnej dávky za päť rokov odo dňa, kedy nastala poistná udalosť, a nárok na výplatu jednotlivej dávky za jeden rok odo dňa jej nápadu. Podľa § 176 ods. 1 cit. zák. sa právo poisťovne vymerať poistné premlčiavalo za tri roky odo dňa splatnosti (§ 163). Podľa odseku 3 sa premlčanie prerušovalo úkonom, ktorého účelom bolo vymerať poistné, ak sa o tomto úkone dozvedela povinná osoba. Ani tieto predpisy bližšie neupravovali účinky premlčania, len dôvodová správa k § 195 o navrátení do predošlého stavu (Národné

22. Zákon č. 99/1948 Zb. o národnom poistení, ktorý s účinnosťou od 1. júla a 1. októbra 1948 nahradil zákon č. 221/1924 Zb. z. a n., takisto upravoval premlčanie dávok aj poistného. Podľa § 105 ods. 1 až 4 sa (v rôznych lehotách) premlčiavali nároky na peňažné nemocenské dávky, dôchodkové dávky, odškodnenie za pracovný úraz a chorobu z povolania, ako aj nárok na odškodnenie pozostalých. Podľa § 105 ods. 5 cit. zák. sa nárok na výplatu jednotlivej splátky peňažnej dávky premlčiaval za jeden rok od jej splatnosti. Podľa § 133 ods. 1 sa právo poisťovne vymerať poistné premlčiavalo v zásade za päť rokov odo dňa splatnosti.

V nadväznosti na to judikatúra vyslovila, že na premlčanie nároku na dávky nemožno prihliadať z úradnej povinnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. Cpo VII 287/51, judikát R 140/1951). 23. Účinnosťou zákona č. 55/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení (1. január 1957) sa zmenila pôvodná koncepcia sociálneho poistenia, založeného na odvádzaní poistného, na systém sociálneho zabezpečenia, financovaného zo štátneho rozpočtu bez odvádzania príspevkov (tak výslovne všeobecná časť dôvodovej správy - Národné zhromaždenie ČSR, II. volebné obdobie, tlač 85). Uvedený zákon tak upravoval len premlčanie dávok v § 47, podľa ktorého sa už nepremlčiaval nárok na dávku, ale na výplatu jednotlivej dávky za jeden rok od jej splatnosti. Podľa dostupnej judikatúry možno súdiť, že Štátny úrad sociálneho zabezpečenia uplatňoval premlčanie tým, že zamietol žiadosť o dávku (porov napr. rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 12 Co 524/61, judikát R 36/1962). Rovnakú úpravu v zásade prebral

Aj vo vzťahu k nim judikatúra opakovanie riešila, akú povahu má premlčanie či už nároku na dávku (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 6 Co 391/71, judikát R 26/1973, alebo stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Sc 1/86, judikát R 34/1986), ale napríklad aj nároku správy dôchodkového zabezpečenia na vrátenie neprávom vyplatenej dávky (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 58/72, judikát R 1/1973).

dovolá. Pritom normotvorca vzal toto pravidlo za východisko napriek tomu, že žiaden z právnych predpisov na úseku sociálneho zabezpečenia dovtedy výslovne neustanovoval, že by sa premlčania bolo potrebné dovolávať. Táto časť dôvodovej správy tak podporuje záver, že napriek nedostatku výslovnej právnej úpravy boli účinky premlčania podľa predpisov účinných do 30. septembra 1988 predsa len závislé od toho, či povinná osoba namietla premlčanie.

zdôraznila, že právo predpísať poistné je obmedzené plynutím premlčacej lehoty a po jej uplynutí povinnosť zaplatiť dlžné poistné nemožno uložiť, ak povinná osoba námietku premlčania vzniesla. Podobne judikatúra zdôraznila, že zákon NR SR č. 274/1994 Z. z. v § 24 ods. 1 a § 24 ods. 2 (premlčanie práva vymáhať predpísanú pohľadávku) rozlišuje dve časové obdobia, ktoré zhodne vyžadujú pre účinnú obranu povinného vznesenie námietky premlčania (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 17/2017).

Zároveň z uvedeného prehľadu vyplýva, že ak tieto predpisy upravovali premlčanie, jeho účinky minimálne dôvodové správy a judikatúra spájali s námietkou premlčania, ktorú vznesie povinná osoba. Ako dosvedčuje znenie dnes účinného § 147 zákona č. 461/2003 Z. z., ale aj dôvodová správa k nemu, toto ustanovenie jasne nadväzuje na dovtedajšiu právnu úpravu premlčania práva predpísať poistné, a nie jeho preklúzie. Takéto rozlišovanie sa týkalo aj nároku na výplatu dávky, čo dôvodová správa k § 114 zákona č. 413/2002 Z. z. (citovaná vyššie) odôvodňovala tým, že ide o nárok na výplatu dávok podmienených platením poistného, a preto zánik nároku preklúziou v systéme dôchodkového zabezpečenia je voči poistencom neodôvodnený. V rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 tak ani premlčanie nároku na dávky nemožno považovať za žiadnu „netypickú situáciu“, ktorá by podporovala záver o tom, že v oblasti sociálneho poistenia sa premlčanie musí považovať za preklúziu.

Podľa § 177 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní penále rozhoduje v nedávkovom konaní pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím (§ 210 ods. 1). V zmysle § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v rozhodnutí, ktorým sa ukladá povinnosť na plnenie, musí určiť lehota na plnenie. Žiadne ustanovenie tohto zákona neviaže plynutie tejto lehoty na právoplatnosť, takže tá môže podľa § 213 ods. 2 cit. zák. uplynúť aj skôr než sa rozhodnutie stalo právoplatným.

Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané voči povinnej osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák., môže táto osoba uplatniť námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek počas odvolacieho konania (pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 213 ods. 1), nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie už predpísaného poistného.

Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne. Až vznesením takejto námietky sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné, ktoré je tým dotknuté. Prostredníctvom odkazu na § 147 ods. 1 v ustanovení § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej predpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk 6/2019.

29. Zostáva však vyrovnať sa s otázkou, či by k inému záveru nemala viesť aplikácia ustanovení Správneho súdneho poriadku o správnej žalobe vo veciach správneho trestania. Najvyšší súd totiž v minulosti ojedinele vyslovil právny záver, že konanie o vyrubení penále podľa § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je potrebné „vzhľadom na jeho sankčnú povahu chápať ako správne trestanie“ (porov. rozsudok sp. zn. 9 Sžsk 10/2017 s odkazom na predošlý rozsudok sp. zn. 9 Sžso 86/2014). Tento záver v nich však nebol nijako bližšie odôvodnený ani z hľadiska vymedzenia pojmu správneho trestania podľa § 194 ods. 1 SSP, ani z hľadiska pojmu trestného obvinenia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa § 195 písm. b) SSP vo veciach správneho trestania nie je súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutie prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty za iný správny delikt alebo za iné obdobné protiprávne konanie. Citované ustanovenie tak rozširuje kogníciu správneho súdu, ktorý vo

30. Podľa § 194 ods. 1 SSP sa správnym trestaním rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte (t. j. kárnom, disciplinárnom alebo inom správnom delikte, porov. leg. skratku v § 71 ods. 1 SSP) alebo sankcii za iné podobné protiprávne

Podľa veľkého senátu však penále nemožno považovať ani za „sankciu za iné podobné protiprávne konanie“. Pod takou sankciou totiž možno rozumieť len ujmu na majetku alebo právach zodpovednej osoby (porov. v tomto zmysle aj formuláciu čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky), ktorá nemá kompenzačný charakter, teda ktorej účelom nie je nahradiť škodu, ktorú povinný spôsobil inému, ani vrátiť neoprávnený majetkový prospech, ktorý povinný získal na úkor iného. Charakter sankcie za iné podobné protiprávne konanie v zmysle § 194 ods. 1 SSP tak zásadne nemajú platby, ktorých cieľom je najmä kompenzovať škodu, resp. vyrovnať majetkový prospech, ktoré vznikli tým, že platiteľ poistného a iných verejných dávok svoju platobnú povinnosť nesplnil včas. Hoci takáto platba je viazaná na porušenie povinnosti platiť (teda tiež na „protiprávne konanie“), svojou povahou sa viac blíži k úroku z omeškania v súkromnoprávnych vzťahoch (porov. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne § 369 Obchodného zákonníka).

Ide teda dôsledne len o obdobie, počas ktorého žalovaná nemá v príslušnom fonde (§ 158 cit. zák.) k dispozícii finančné prostriedky z poistného, pretože ich stále má u seba (a podľa okolností užíva) povinná osoba. Podľa veľkého senátu tak penále podľa citovaného ustanovenia predstavuje osobitný kompenzačný inštitút, ktorý má kompenzovať ujmu Sociálnej poisťovne a prospech povinnej osoby z oneskoreného zaplatenia poistného.

32. Pojem správneho trestania podľa § 194 ods. 1 SSP sa svojím rozsahom nekryje s pojmom trestného obvinenia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže sa zaň napríklad nepovažujú kárne a disciplinárne delikty (pozri trebárs vo vzťahu k advokátom rozsudok ESĽP z 19. februára 2013, Müller-Hartburg proti Rakúsku, sťažnosť č. 47195/06, ods. 42 až 49, a porov. s už citovaným rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 6 Asan 12/2020). V dôsledku toho tak nemožno pri výklade rozsahu aplikácie § 194 ods. 1 SSP bez ďalšieho vychádzať z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k pojmu trestné obvinenie. Napriek tomu však treba prihliadať na to, že účelom úpravy § 194 a 195 SSP je práve zabezpečiť záruky z čl. 6 Dohovoru, ktoré sa týkajú trestného obvinenia. Preto je v rámci možností žiaduce uprednostniť výklad citovaných ustanovení, ktorý nebude viesť k rozporu s Dohovorom. V súvislosti so sankciami v daňových veciach však treba zdôrazniť, že závery vyslovené v ods. 30 a 31 tohto rozsudku neodporujú ani judikatúre

K podobnému záveru dospel aj v rozhodnutí zo 6. septembra 2016, A. Lazauskas a D. Lazauskas proti Litve, sťažnosť č. 4964/11, kde za dôležitý faktor považoval aj okolnosť, že takýto úrok z omeškania sa vyruboval na základe objektívnych skutočností bez skúmania úmyslu alebo

rozhodnutia žalovanej judikatúra vykladala ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozporne. Zmena právneho názoru v judikatúre je totiž prejavom jej vývoja a adresát právnej normy v zásade nemôže legitímne očakávať, že sa judikatúra nezmení (porov. v tomto smere z ostatného obdobia napríklad uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2023).

V. Záver

34. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa bližšie neoznačeného písmena v § 191 ods. 1 SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 466 ods. 5 písm. a) SSP napadnutý rozsudok zrušil. Zároveň vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel výkon súdnictva z doterajšieho krajského súdu. 35. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). 36. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí. 37. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 5 : 2. Podľa § 465 SSP k nemu pripájajú svoje odlišné stanovisko JUDr. Marián Fečík a JUDr. Petra Príbelská, PhD.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. septembra 2023