1Szak/1/2024

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-21-012/2024-AZ zo dňa 31.05.2024 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) zaistil dňa 31.05.2024 žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o pobyte cudzincov“) za účelom zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu na udelenie azylu. Dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrený, najviac do 30.09.2024.

Z dôvodu, že žalobcovo predošlé konanie o udelenie azylu bolo zastavené, opätovným vrátením žalobcu na územie Slovenskej republiky sa žalobca považuje za žiadateľa o medzinárodnú ochranu, teda žiadateľa o azyl. Žalovaný preto začal konanie o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 4. Žalovaný konštatoval, že zaistenie žalobcu je zákonné a spĺňa požiadavku efektívnosti a účelnosti.

5. Zároveň bolo v súčasnom konaní lustráciou v informačnom systéme IS CLK zistené, že na žalobcu sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v schengenskom informačnom systéme - Osoba (SIS2). V prvom prípade ide o pátrací záznam vytvorený Nemeckom zo dňa 18.04.2024, kde dôvodom pátrania je „pátranie po pobyte osoby pre orgány činné v trestnom konaní a súdy (čl. 34) a zároveň je v zázname evidované opatrenie, ktoré sa má vykonať: zistiť miesto pobytu osoby pre orgány činné v trestnom konaní a súdy, kontaktovať SIRENE. Ďalej je v zázname zaevidovaná aj informácia súvisiaca s trestným činom proti majetku. V druhom prípade ide o

6. Ďalej z obsahu administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol dňa 31.05.2024 vypočutý, pričom žalobca stručne zopakoval okolnosti súvisiace s jeho prvým vstupom na územie SR. Ďalej uviedol že v rámci predošlých azylových procedúr s ním boli vykonané len vstupné pohovory, že na území SR strávil necelé dva mesiace a potom ušiel do zahraničia. Jeho útek zo SR bola chyba a nevedomosť jeho procesného postavenia. K okolnostiam jeho druhej azylovej procedúry uviedol, že z územia SR ušiel do zahraničia z dôvodu, že disponoval informáciou, že mu azyl nebude udelený.

7. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ďalej vyplýva, že sa zaoberal zdravotným stavom žalobcu a konštatoval, že jeho zdravotná starostlivosť je zabezpečená a nezistil žiadne okolnosti na strane žalobcu, ktoré by bránili jeho umiestneniu v útvare policajného zaistenia. 8. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov pričom zistil, že žalobca na území SR nemá žiadne rodinné a sociálne väzby a suma finančných prostriedkov, ktorými žalobca disponuje nepostačuje na pobyt a ani zabezpečenie služieb na území SR. Žalovaný prijal záver, že u žalobcu neprichádza do úvahy uplatnenie alternatív k zaisteniu. 9. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobca v minulosti opakovane porušil povinnosti žiadateľa o azyl. Pri svojom rozhodovaní prihliadol na doterajšie chovanie a konanie žalobcu a usúdil, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa žalobca opäť pokúsi o útek z územia SR, čím dôjde k zmareniu zisťovania tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území SR.

Počas jeho pobytu na území SR neboli zistené skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, nakoľko v konaní o udelení azylu na území SR nedošlo k vydaniu konečného meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené by stanovenie kratšej doby zaistenia ako na štyri mesiace považoval žalovaný za neúčelné a neefektívne. Zaistenie žalobcu považuje žalovaný za cieľuprimeraný prostriedok, ktorým sa zabezpečí fyzická dispozícia žalobcu pre potreby azylového konania.

II. Konanie na správnom súde

12. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote na Správny súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a nariadenia bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia. 13. Správny súd rozsudkom č. k. 12Saz/3/2024 - 37 zo dňa 24. júna 2024 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 229 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) žalobu zamietol a nárok na náhradu trov konania žalobcovi nepriznal. 14. Správny súd považoval za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej rozhodovacej činnosti, tak ako aj súd kasačný zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v zákone o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. 15. Správny súd ďalej uvádza, že v zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rec(2003)5 Výboru ministrov Rady Európy o opatreniach spočívajúcich v zadržaní žiadateľov o azyl zo 16. apríla 2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“.

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody sťažovateľa.

Z doterajšieho priebehu konania vyplynulo, že žalobca trpí epilepsiou, pričom krátko po jeho zaistení dňa 02.06.2024 prekonal epileptický záchvat. Podľa názoru správneho súdu však nemožno žalovanému vytýkať nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia v tejto otázke.

žalobcu, z ktorej skutočne nevyplynuli špecifické potreby a najmä ani skutočnosti, ktoré by bránili jeho zaisteniu. Žalobca prekonal epileptický záchvat až po vydaní napadnutého rozhodnutia, preto mu pochopiteľne nemožno vytýkať absentujúcu reakciu, ktorá by bola adekvátna k neskôr zisteným skutočnostiam, ani v tom čase pochopiteľné absentujúce posudzovanie žalobcu ako zraniteľnej osoby. Námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia (v otázke zdravotného stavu/zraniteľnosti) je tak podľa správneho súdu nedôvodná, keďže žalovaný preveroval zdravotný stav žalobcu a na jeho výpoveď primeraným spôsobom reagoval.

20. Preto podľa správneho súdu žalovaný správne poukázal (tak v rozhodnutí, ako aj následne vo vyjadrení k správnej žalobe) na skutočnosť, že v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, rovnako ako aj v ubytovacích zariadeniach pre žiadateľov o azyl je dostupná zdravotná starostlivosť - všeobecná, pričom špecializovaná starostlivosť je poskytovaná mimo týchto

Navyše, pokiaľ sa z vyššie popísaných dôvodov domáha presunu do iného zariadenia, takýto postup by žalobcovi neprivodil žiadnu zmenu pokiaľ ide o poskytovanie zdravotnej starostlivosti a zároveň žalobca ani raz nepopísal dôvod, pre ktorý by samotné umiestnenie žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach mal byť príčinou prípadného zhoršenia zdravotného stavu, resp. prečo by malo byť nevhodné pre osobu s predmetnou diagnózou.

Z obsahu rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca dňa 30.08.2020, počas prebiehajúceho konania o administratívnom vyhostení prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na Slovensku (zápisnica č. PPZ-HCP-BB4-49-008/2020-AV a dňa 31.08.2020 požiadal o udelenie azylu na Oddelení azylu Policajného zboru Humenné. Podstatou konania o azyle je zistenie, či žiadateľ potrebuje túto formu ochrany.

22. V tomto kontexte správny súd uvádza prvú vetu odôvodnenia 2 prijímacej smernice, v zmysle ktorej „spoločná azylová politika vrátane spoločného európskeho azylového systému predstavuje základnú časť cieľa Európskej únie, ktorým je postupné vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti otvoreného pre tých, ktorých okolnosti oprávnene donútili hľadať ochranu v Únii.“ Súdny dvor Európskej únie uznal, že zaistenie žiadateľa založené na dôvodoch stanovených v článku 8 ods. 3 písm. b) prijímacej smernice (svojim znením zodpovedajúceho zneniu § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) zodpovedá cieľu zabezpečenia riadneho fungovania spoločného európskeho azylového systému, keďže umožňuje identifikovať osoby žiadajúce o medzinárodnú ochranu a či tieto osoby spĺňajú podmienky nároku na takúto ochranu, a to s cieľom vyhnúť sa tomu, aby v prípade, že ich nespĺňajú, nezákonne vstúpili a zdržiavali sa na území Únie (viď rozsudok zo 14. septembra 2017, K., C-18/16, EU:C:2017:680, bod 36).

V tejto súvislosti správny súd považoval za dôležité poukázať na skutočnosť, že žalobca bol na území Slovenska zadržaný prvýkrát dňa 30.08.2020, pričom nasledujúceho dňa (po začatí konania o jeho administratívnom vyhostení) požiadal o udelenie azylu na území

25. Po transferovaní žalobcu na územie Slovenska dňa 25.08.2023 z územia Holandska sa opätovne začalo konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu (§ 4 ods. 6 zákona o azyle). Dňa 26.08.2023 bol zaznamenaný príchod žalobcu do záchytného tábora Humenné a dňa 12.09.2023 bol žalobca presunutý do pobytového tábora Rohovce, do ktorého sa dostavil dňa 13.09.2023.

26. Podľa správneho súdu je z vyššie popísaného správania žalobcu zjavné, že tento tak v Rumunsku ako aj na Slovensku nezotrval na území týchto krajín a nevyčkal na výsledok azylového konania, opustil územia týchto krajín a neoprávnene cestoval v rámci schengenského priestoru, pričom z ďalších zistení žalovaného, popísaných v bode 5 tohto rozsudku vyplýva podozrenie, že žalobca počas svojho pobytu v iných krajinách páchal rôznorodú protispoločenskú činnosť. Žalobca svojim počínaním už dvakrát preukázal, že nie je ochotný zotrvať na území Slovenskej republiky a vyčkať na meritórne rozhodnutie o jeho azylovej žiadosti. Vyššie uvedené skutočnosti sú aj podľa správneho súdu nielen závažnými indikátormi existencie rizika úteku žalobcu, ale zároveň odôvodňujú zaistenie žalobcu aj za vyššie prezentovaných špecifických okolností tohto prípadu.

Z rozhodnutia žalovaného totiž vyplýva, že tento vychádzal nielen zo skutočnosti, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu počas prebiehajúceho konania o návrate ale zároveň hodnotil minulé správanie žalobcu počas konaní o jeho predchádzajúcich žiadostiach o azyl. Napokon, za situácie kedy ešte so žalobcom nebol vykonaný vstupný pohovor podľa zákona o azyle, nemožno úspešne namietať neuvedenie konkrétnych skutočností, ktorých zistenie je potrebné v súvislosti s podanou žiadosťou o azyl. Vzhľadom na to, že žalobca bol zaistený krátko po realizácii jeho transferu na územie Slovenska, nemožno uvedenie týchto skutočností v rozhodnutí rozumne očakávať. V tejto situácii je potrebné žalobcu zaistiť minimálne za účelom vykonania vstupného pohovoru, prípadne doplňujúcich pohovorov k jeho žiadosti, ktoré sú (správnemu súdu je z jeho úradnej činnosti dobre známa aplikačná prax Migračného úradu) vykonávané aj opakovane, keďže v priebehu konania o azyle Migračný úrad aj takýmto spôsobom reaguje na zistenia vyplynuvšie z vykonaného dokazovania, prípadne odstraňuje prípadné nedostatky

Za daných okolností sa podľa správneho súdu nejedná o odklon od jeho ustálenej rozhodovacej praxe (viď rozsudok sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015), na ktorú sťažovateľ poukazoval. 28. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že podľa správneho súdu žalovaný postupoval správne, pokiaľ kontaktoval Migračný úrad za účelom získania informácie o predpokladanom priebehu azylového konania. Z odpovede č. MU-PO-285/2024-Ž zo dňa 31.05.2024 vyplynul odkaz na štandardnú lehotu na rozhodnutie o žiadosti, t. j. 6 mesiacov v zmysle § 20 ods. 1 zákona o azyle. Žalovaným stanovená doba zaistenia uvedenú lehotu nepresahuje, pričom konkrétny postup v azylovom konaní je samotným žalovaným, prípadne útvarom policajného zaistenia neovplyvniteľný. Je nepochybné, že dĺžka azylového konania je jednou zo skutočností determinujúcich dĺžku zaistenia žalobcu. Preto pokiaľ ide o odôvodnenosť ďalšieho zotrvania žalobcu v zaistení, tá bude závisieť práve od postupu Migračného úradu, pričom úlohou žalovaného ako aj útvaru policajného zaistenia pre

K alternatívam zaistenia správny súd uvádza, žalovaný zistil, že žalobca nie je schopný splniť podmienky pre ich aplikáciu. Zároveň podľa správneho súdu žalovaný prihliadal (§ 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) na pomery žalobcu a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Žalobca zároveň vo všeobecnosti poukazoval na možnosť jeho umiestnenia v ubytovacích zariadeniach, určených pre žiadateľov o azyl, avšak s prihliadnutím na jeho správanie v predchádzajúcich azylových konaniach (kedy žalobca voľný režim, spojený s umiestnením v pobytových táboroch zneužil) je odôvodnený predpoklad jeho úteku a opakovaného zmarenia azylového konania. Požiadavka žalobcu na jeho umiestnenie v pobytovom tábore tak nie je z tohto hľadiska podľa správneho súdu na mieste. Zároveň správny súd uviedol, že umiestnenie žalobcu do ubytovacích zariadení pre žiadateľov o azyl nie je v kompetencii žalovaného.

III. Konanie na kasačnom súde

32. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že nesúhlasil so svojim zaistením, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie žalovaného je čiastočne nepreskúmateľné.

Na základe uvedeného preto sťažovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav ohľadom jeho zdravotného stavu, v dôsledku čoho preto podľa jeho názoru dospel žalovaný k nesprávnemu skutkovému aj právnemu záveru o tom, že zaistením sťažovateľa nedôjde k zhoršeniu jeho zdravotného stavu a k zásahu do iných jeho práv ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Keďže podľa sťažovateľa žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu sťažovateľa ako zraniteľnej osoby, neboli podľa neho splnené základné podmienky pre jeho zaistenie a toto rozhodnutie je preto v tomto smere nepreskúmateľné a tým aj nezákonné.

35. V prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Sťažovateľ poukazuje na to, že pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. V tejto súvislosti poukazuje na odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) v zmysle ktorého sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Zaistenie sťažovateľa preto podľa jeho názoru nebolo nevyhnutné.

Týmto vec nesprávne právne posúdil. 37. Argumentoval pritom aj názorom UNHCR, že zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné ustáliť už v momente vstupného pohovoru so žiadateľom o azyl. Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov v Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl uvádza, že s ohľadom na dôvod zaistenia žiadateľa o azyl uplatnený v predmetnom prípade, „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zaistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl, a nemalo by byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej alebo iného rozhodnutia v

práva. Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že účel jeho zaistenia odpadá vykonaním vstupného pohovoru, kde žiadatelia o azyl najobšírnejšie rozvádzajú dôvody ich žiadosti o azyl. 39. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov neoprávňuje k zaisťovaniu žiadateľov o azyl na celú dobu azylového konania. Poukazuje pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015 a cituje: „v záujme presvedčivosti rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu nesmie absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali (na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa žiadosti o azyl.

sťažovateľ. 41. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti uvádza, že správny súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal preskúmaním splnenia podmienky rizika úteku sťažovateľa, ktorú vyhodnotil za splnenú, poukazujúc na predošlé azylové konania sťažovateľa a jeho svojvoľný odchod, pričom prijal záver, že ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaný dostatočne odôvodnil aj stanovenú dĺžku doby zaistenia.

44. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na jeho diagnózu - epilepsiu a prekonaný epileptický záchvat priamo v zariadení pre cudzincov sa domáhal svojho prepustenia. Uznáva, že žalovaný nemohol mať v čase rozhodovania o zaistení vedomosť o budúcom záchvate sťažovateľa, no pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu.

hľadiska za vhodné. 47. V kasačnej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že sťažovateľ prekonal v zaistení aj ďalšie záchvaty, síce už nie takej intenzity, aby bola privolaná rýchla lekárska pomoc. 48. Vzhľadom na výnimočnosť inštitútu zaistenia mal preto správny súd podľa sťažovateľa na základe týchto dôkazov pristúpiť k jeho prepusteniu zo zaistenia. Sťažovateľ je zraniteľnou osobou a v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov boli splnené podmienky pre nariadenie jeho prepustenia zo zaistenia vzhľadom na vykonané dokazovanie.

50. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho zdravotný stav a diagnóza preukázateľne odôvodňuje nariadenie prepustenia zo zaistenia, tak ako sa domáhal správnou žalobou, pričom poukazuje na odporúčanie lekára zariadenia pre cudzincov. Uvádza, že tvrdenie zariadenia, že zdravotný stav sťažovateľa má nepriaznivú prognostiku bol opodstatnený. 51. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v plnom rozsahu odmieta aj podanú kasačnú sťažnosť ako aj doplnenie dôkazu v konaní o kasačnej sťažnosti právnym zástupcom sťažovateľa a žiadal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok. K sťažovateľom doplnenému dôkazu v kasačnom konaní uviedol, že žiada kasačný súd aby na tento dôkaz neprihliadal. Žalovaný uvádza, že sa jedná o záznam o zhodnotení zdravotného stavu osoby zo dňa 02.07.2024 z ktorého vyplýva, že k sťažovateľovi bola privolaná rýchla zdravotná pomoc z dôvodu údajného epileptického záchvatu. 52. Žalovaný ďalej opisuje obsah tohto záznamu o zhodnotení zdravotného stavu a poukazuje

V oboch prípadoch žalovaný vyhodnotil, že v prípade sťažovateľa účel zaistenia aj naďalej trvá. 54. Záverom žalovaný uvádza, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je podaná v rozpore s § 440 ods. 1 písm. g) SSP, nakoľko v nej sťažovateľ neuviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň ani neuviedol v čom vidí, resp. v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia a nepoukázal v nej ani na také konanie, ktorým mal byť sťažovateľ napadnutým rozsudkom poškodený na jeho právach. Podaná kasačná sťažnosť podľa názoru žalovaného obsahuje len všeobecné uvádzanie právnych noriem a súdnych rozhodnutí, pričom takto postavená argumentácia obhajoby by nemala plošne ospravedlňovať sťažovateľove protiprávne konanie a jeho právne postavenie. Žalovaný je presvedčený, že zaistenie sťažovateľa je zákonné, účelné a efektívne, doplnenú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú a v rozpore s právnym stavom. Z tohto dôvodu preto žiada, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok.

55. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

57. V predmetnej veci bol predmetom prieskumu napadnutý rozsudok, ktorým správny súd potvrdil rozhodnutie žalovaného o zaistení sťažovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie tomuto rozhodnutiu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

Podľa sťažovateľa žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu sťažovateľa ako zraniteľnej osoby, neboli preto splnené základné podmienky na jeho zaistenie a rozhodnutie žalovaného je preto v tomto smere nepreskúmateľné, a tým aj nezákonné.

správnym súdom a veľmi strohý opis záverov z odôvodnenia napadnutého rozsudku než na oponentnú argumentáciu, ktorou by v rovine vecnej či právnej relevantne brojil proti konkrétnym záverom a dôvodom, na ktorých je napadnutý rozsudok postavený.

62. Sťažovateľ len všeobecne namietal, že správny súd vec nesprávne právne posúdil, a to bez uvedenia konkrétnych faktov, či vlastných právnych úvah a bez uvedenia skutočností v čom konkrétne tkvie nesprávne právne posúdenie správnym súdom. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neposkytol také tvrdenia a argumenty, ktoré by vyvracali závery správneho súdu a z ktorých by bolo zrejmé v čom konkrétne spočíva nezákonnosť napadnutého rozsudku.

64. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že v posudzovanom prípade nie je spochybňovaná diagnóza sťažovateľa, teda tá skutočnosť že sťažovateľ trpí epilepsiou. Spornou je otázka, či žalovaný a následne správny súd na základe dostatočne zisteného skutkové stavu správne posúdili, že sťažovateľ nie je zraniteľnou osobou v zmysle § 2 ods. 7 v spojení s § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu preto kasačný súd skúmal, či sa žalovaný dostatočne zaoberal zdravotným stavom sťažovateľa a s tým súvisiacou otázkou zraniteľnosti sťažovateľa a či sa správny súd s námietkami ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu v súvislosti so zdravotným stavom sťažovateľa riadne vysporiadal.

66. Z obsahu administratívneho spisu ako aj z napadnutého rozsudku a rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný v prejednávanom prípade vychádzal pri posudzovaní prípadnej zraniteľnosti sťažovateľa z vyjadrení získaných od sťažovateľa, konkrétne zo zápisnice č. PPZ-HCP-PO9-21-011/2024-AZ zo dňa 31.05.2024, ktorý na otázku žalovaného v súvislosti so zdravotným stavom sťažovateľa uviedol, že sa cíti celkovo zdravo pokiaľ užíva lieky na jeho chorobu. Sťažovateľ ďalej dodal, že v súvislosti s jeho liečbou trpí aj rednutím kostí. V súvislosti so zdravotným stavom sťažovateľa kasačný súd dáva do pozornosti aj zápisnicu č. PPZ-HCP-BB4-49-008/2020-AV zo dňa 30.08.2020, ktorá s ním bola spísaná po jeho prvotnom zadržaní na území Slovenska. Sťažovateľ počas jeho výpovede na otázku, či má nejaké zdravotné ťažkosti, alebo užíva lieky, ktoré by ovplyvnili jeho výpoveď, a či žiada o lekárske vyšetrenie uviedol, že nemá a že môže vypovedať.

Kasačný súd k otázke zdravotného stavu a zraniteľnosti sťažovateľa navyše konštatuje, že žalovaný prvotne vychádzal z informácií poskytnutých sťažovateľom. Pokiaľ teda sťažovateľ na výslovnú otázku „Uveďte, aký je Váš zdravotný stav. V prípade, ak trpíte zdravotným ochorením alebo akýmikoľvek zdravotnými ťažkosťami, uveďte akými“ uviedol, že celkovo sa cíti zdravo pokiaľ užíva lieky na jeho chorobu, je logické že žalovaný nemal dôvod predpokladať závažnejšie zdravotné ťažkosti sťažovateľa. V prípade, ak nič neindikovalo závažný zdravotný stav sťažovateľa, možno považovať zistený skutkový stav za dostatočný a odôvodnenie rozhodnutia žalovaného za dostatočné.

70. Pre úplnosť možno dodať, že kasačný súd sa stotožňuje aj s argumentáciou správneho súdu, v ktorom poukázal na fakt, že sťažovateľ v žiadnom prípade, kedy bol dopytovaný na svoj zdravotný stav, neuviedol žiadne obmedzenia, ktoré by konkrétne jemu toto ochorenie spôsobovalo. Žalobca navyše uviedol, že sa cíti celkovo zdravo pokiaľ užíva lieky.

72. V kontexte vyššie uvedeného preto žalovaný správne dospel k záveru, že sťažovateľ nie je zraniteľnou osobou. Kasačný súd preto túto námietku smerujúcu proti rozhodnutiu žalovaného, rovnako ako správny súd, vyhodnotil ako nedôvodnú.

74. Kasačný súd totiž po posúdení skutkového stavu rovnako dospel k záveru, že sťažovateľ nie je zraniteľnou osobou v zmysle § 2 ods. 7 v spojení s § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, pričom kasačný súd, rovnako ako správny súd, zohľadnil aj následné zdravotné ťažkosti sťažovateľa.

V tejto súvislosti je zároveň nutné dodať, že sťažovateľ opäť len všeobecne tvrdil, že nakoľko trpí závažným ochorením - epilepsiou, tak je zraniteľnou osobou. Sťažovateľ nikdy priamo netvrdil, že je potrebné ho klasifikovať ako zraniteľnú osobu z konkrétnych dôvodov uvedených v § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, napríklad že je slobodným rodičom s maloletým dieťaťom, je obeťou obchodovania s ľuďmi alebo je osobou so zdravotným postihnutím. 76.

Tomu zodpovedá podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov jedine zraniteľná osoba z dôvodu zdravotného postihnutia. 77. Podľa kasačného súdu však v konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ je osoba so zdravotným postihnutím.

79. Sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal dlhodobé telesné, mentálne, intelektuálne alebo zmyslové postihnutie, ktoré by mu bránilo sa plne a účinne zapojiť do života spoločnosti, prípadne sa prispôsobiť bežným nárokom života. Inak povedané, u sťažovateľa neboli zistené také funkčné obmedzenia, ktoré by mu bránili prispôsobovať sa bežným nárokom života. Kasačný súd prijal tento záver po prvé s ohľadom na zápisnicu č. PPZ-HCP-PO9-21-011/ 2024-AZ zo dňa 31.05.2024 a zápisnicu č. PPZ-HCP-BB4-49-008/2020-AV zo dňa 30.08.2020, z ktorých vyplýva, že zdravotný stav sťažovateľa je dobrý. Po druhé s ohľadom na podklady a informácie, ktoré žalovaný získal počas aktuálneho konania, ale aj počas predchádzajúcich konaní so sťažovateľom, z ktorých možno zostaviť pomerne podrobný osobný profil o osobe sťažovateľa, vrátane jeho zdravotnej a osobnej situácie.

80. Z vyššie uvedeného je viac ako zrejmé, že zdravotný stav sťažovateľa mu nebránil jeho prispôsobovaniu sa bežným nárokom života, hoci aj spôsobom ktorý odporuje zákonu a verejnému poriadku. S ohľadom na tieto skutočnosti je preto kasačný súd toho názoru, že sťažovateľ nie je zraniteľnou osobou v zmysle § 2 ods. 7 v spojení s § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. 81.

v zariadení, zariadenie mu zabezpečí túto starostlivosť v zdravotníckom zariadení mimo zariadenia, čím je zabezpečené, že o zdravie sťažovateľa bude riadne postarané. O uvedenom pritom svedčí Záznam o zhodnotení stavu osoby zo dňa 02.07.2024, ktorý sťažovateľ doplnil ako dôkaz v kasačnom konaní dňa 08.07.2024 a ktorý má preukazovať, že sťažovateľovi bola dňa 02.07.2024 opakovane privolaná rýchla zdravotná pomoc. Ako však vyplýva z tohto záznamu sťažovateľ „odmietol prevoz“.

skutočnostiam. 83. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

tri roky. 85. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. 86. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Z tohto dôvodu preto žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Podľa názoru kasačného súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

91. Rozhodnutie žalovaného, ktorým podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení sťažovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa kasačného súdu za riadne odôvodnené.

93. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že voľba miernejších opatrení ako je zaistenie sťažovateľa je viazaná na predpoklad, že žiadateľ o azyl bude pri ich realizácii spolupracovať, a že ich aplikácia je dostatočná k zabezpečeniu jeho účasti v konaní vo veci medzinárodnej ochrany.

95. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).

97. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré žalovaný aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika.

99. Dôvod pre zaistenie sťažovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože v prípade sťažovateľa existuje reálne riziko jeho úteku.

1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015. Právny názor vyjadrený v uvedenom rozsudku však nebol aplikovateľný na tento prípad, pretože v prípade žiadateľa o azyl vo veci sp.zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015 nešlo o prípad žiadateľa, ktorý by bol vrátený na územie Slovenskej republiky potom, ako opustil jej územie po podaní žiadosti o azyl a dôvodom zmeny rozsudku krajského súdu a zrušenia veci bola zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu o zaistení

101. K stanovenej dĺžke doby zaistenia kasačný súd uvádza, že zo súdneho spisu má za preukázané, že žalovaný priebežne skúma účel zaistenia sťažovateľa. O tejto skutočnosti žalovaný predložil úradný záznam č. PPZ-HCP-PO9-21-029/2024-AZ zo dňa 28.06.2024, z ktorého vyplýva že dňa 25.06.2024 bol so sťažovateľom vykonaný vstupný pohovor.

Bolo teda preukázané, že účel zaistenia naďalej trvá. 102. Kasačný súd však v tejto súvislosti dáva žalovanému do pozornosti ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 103.

intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88). 104.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

99. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že sa s opakovanými právnymi námietkami sťažovateľa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 100. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 1. augusta 2024