1Szak/2/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): S. O., nar. XX.XX.XXXX., štátna príslušnosť: G. G. H., trvalý pobyt: G. G. H., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-4-047/2024-AV zo dňa 10. júla 2024, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 20Saz/4/2024 - 44 z 9. septembra 2024 o správnej žalobe vo veci nariadenia prepustenia zo zaistenia, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 20Saz/4/2024 - 44 z 09.09.2024 tak, že nariaďuje, aby bol sťažovateľ: S. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G., bez CD, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia. II. Sťažovateľovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na krajskom súde.

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-4-047/2024-AV zo dňa 10.07.2022 zaistil žalobcu dňa 10.07.2024 o 11.30 hod. podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte

Na základe uvedeného začal žalovaný dňa 10.07.2024 konanie vo veci zaistenia žalobcu ako žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, keďže mal za to, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

Prvé azylové konanie v roku 2019 bolo ukončené z dôvodu úteku žalobcu do zahraničia, čo žalobca odôvodnil tým, že pôvodne sa chcel dostať cez Nemecko do Kanady, ale bol vrátený na Slovensko kde nechcel zotrvať a nemal tu záujem ani o azyl, chcel sa dostať do Belgicka.

Na základe uvedeného boli dňa 23.04.2024 vydané rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Iránskej islamskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a o jeho zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

4. Na základe uvedeného vydal žalovaný rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO9-4-047/2024-AV zo dňa 10.07.2024, ktorým žalobcu zaistil podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 10.01.2025 a umiestnil žalobcu v zariadení podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. V uvedenom rozhodnutí, žalovaný podrobne zhrnul skutkový stav, teda priebeh udalostí od 29.04.2019, kedy bol žalobca vrátený z Nemecka na územie Slovenskej republiky až do vydania uvedeného rozhodnutia. Z uvedeného rozhodnutia vyplynulo, že

zohľadňoval pri zaistení žalobcu. Žalovaný konštatoval, že účel zaistenia v danom prípade bol naplnený, keďže žalobca je štátnym príslušníkom tretej krajiny, bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a podal v poradí už štvrtú žiadosť o udelenie azylu na

nemal zabezpečené žiadne ubytovanie, či zamestnanie a neboli zistené ani žiadne sociálne väzby. Žalovaný tiež konštatoval, že stále existuje vysoký predpoklad administratívneho vyhostenia žalobcu a záverom odôvodnil dĺžku doby zaistenia, pri ktorej vychádzal z praxe s tým, že kratšia doba by bola neefektívna na plynulé a bezproblémové vybavenie všetkých

II. Konanie na krajskom súde

6. V správnej žalobe uviedol, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je jeho ponechanie v zaistení, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelene azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov obsahovalo presvedčivé zdôvodnenie, že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia bude možné uskutočniť v zákonom stanovených lehotách.

7. Krajský súd v konaní podľa § 221 a nasl. S.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.07.2024 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného podľa § 226 ods. 1 písm. d) S.s.p., ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 4 a 6 S.s.p. a na pojednávaní konanom dňa 18.10.2024 postupom podľa § 229 S.s.p. zamietol žalobu ako nedôvodnú. 8.

Je nespochybniteľné, že inštitút zaistenia je inštitútom mimoriadnym, pri využití ktorého dochádza k obmedzeniu, prípadne pozbaveniu osobnej slobody príslušníka tretej krajiny alebo žiadateľa o azyl. Keďže sa jedná o tak zásadný zásah do osobnej slobody jednotlivca, k tomuto môže dôjsť len za splnenia prísnych podmienok stanovených v zákone o pobyte cudzincov a zároveň pri rešpektovaní ústavného poriadku a vzťahujúcich sa medzinárodných právnych predpisov. V protiklade k rešpektovaniu osobnej slobody jednotlivca stojí právo štátu kontrolovať vstup a pobyt cudzincov na svojom území. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/11/ 2022 z 28.09.2022, ktorý v bode č. 23 tohto rozsudku uviedol: „Na druhej strane, členské štáty Európskej únie majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie musí byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

9. Správny súd mal za to, že zákonodarca v ustanovení § 221 S.s.p. rozlišuje druhy správnych žalôb vo veciach zaistenia a napriek tomu, že konečný výsledok v podobe prepustenia zo zaistenia môže byť pre žalobcu v oboch prípadoch rovnaký, dôvody, ktorými žalobca môže tento výsledok dosiahnuť sú v prípade týchto dvoch druhov žalôb rozdielne.

10. Vo vzťahu k žalobcom namietanej účelnosti jeho zaistenia spojenej s prepojenosťou jeho zaistenia s konaním o administratívnom vyhostení a s tým spojenou povinnosťou žalovaného skúmať vyhostiteľnosť žalobcu správny súd uvádza, že žalobca bol zaistený na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 10.07.2024, a to podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov, predpokladom ktorého je vyššie zmienený vznik osobitnej situácie, kedy štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov podá žiadosť o udelenie azylu a z predchádzajúceho správania tohto teraz už žiadateľa o azyl možno dôvodne predpokladať, že túto žiadosť podal výlučne s cieľom oddialiť alebo úplne zmariť svoje administratívne vyhostenie.

možno vyhodnotiť len vo vzťahu ku konkrétnemu správaniu a vyjadreniam zaisťovaného žiadateľa o azyl, v tomto prípade žalobcu. Správny súd mal rovnako ako žalovaný za preukázané splnenie aj tejto podmienky, a to z dôvodu rozporuplného a účelového správania žalobcu od podania jeho prvej žiadosti o udelenie azylu v roku 2019, keďže ako vyplýva zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 10.07.2024, od roku 2019 podal postupne štyri žiadosti o udelenie azylu, dvakrát z náboženských dôvodov, raz bez odôvodnenia v ostatnej žiadosti uviedol obavu o svoj život. Svojimi útekmi žalobca zapríčinil zastavenie dvoch z týchto azylových konaní, tretie z dôvodu späťvzatia zo dňa 10.04.2024, v ktorom výslovne uviedol, že: „.

Na tomto mieste musel správny súd konštatovať, že žalobca svojou žalobnou argumentáciou žiadnym spôsobom nepreukázal, že v čase podania správnej žaloby, prípadne v čase rozhodnutia správneho súdu došlo k takej zmene okolností, ktorá by odôvodňovala záver o nesplnení vyššie uvedených podmienok.

Ak by správny súd pripustil, že žalovaný mal v danom prípade skúmať vyhostiteľnosť žalobcu, je nevyhnutné uviesť, že žalobca ani v tomto prípade neuviedol konkrétne a relevantné dôvody, na ktorých základe by prípadne bolo možné konštatovať jeho nevyhostiteľnosť do krajiny pôvodu - Irán. Na tomto mieste správny súd opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „Najvyšší správny súd“) sp. zn. 2Sak/11/ 2022 z 28.09.2022, v ktorom Najvyšší správny súd uvádza: „Sťažovateľ bol preskúmavaným rozhodnutím zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na základe rozhodnutia zo dňa 19.04.2022, č. PPZ-HCP-BA5-258-009/2022-AV o jeho administratívnom vyhostení do

V tejto všeobecne dôvodil bezpečnostnou situáciou v Iráne, avšak nie vo vzťahu k sebe, čo podľa správneho súdu, aj s ohľadom na vyššie uvedené neobstojí. Navyše z obsahu administratívneho a súdneho spisu nevyplynulo, že by uvedené namietal napr. v odvolaní proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, či správnych žalobách proti rozhodnutiam o zaistení či už podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov alebo podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte

nespolupracoval a odmietol vypovedať. S ohľadom na uvedené správny súd túto žalobnú argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 12. Napriek konštatovanej nedôvodnosti žalobných námietok správny súd s ohľadom na neviazanosť žalobnými bodmi v rámci predmetného konania, vyplývajúcu z ust. § 206 ods. 3 S.s.p., hodnotil prípadnú nezákonnosť ďalšieho trvania zaistenia žalobcu aj nad rámec žalobných bodov a v danom prípade dospel k záveru, že v čase rozhodovania správneho súdu neboli splnené podmienky na prepustenie žalobcu zo zaistenia.

Maximálnu prípustnú dobu zaistenia cudzinca na účel podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov odvíja od predpokladu, že dôvody pre zaistenie žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov trvajú a zároveň toto zaistenie

Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že podanie žiadosti o udelenie azylu má významný vplyv nielen na procesné postavenie žalobcu ale aj na konanie o administratívnom vyhostení. V zmysle ustanovení § 77 ods. 5 až 7 zákona o pobyte cudzincov sa podaním žiadosti o udelenie azylu buď konanie o administratívnom vyhostení prerušuje, prípadne dochádza k faktickému znemožneniu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a v prípade ak bol cudzincovi udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, dochádza k zastaveniu konania o administratívnom vyhostení. Na základe uvedeného a ustanovení § 88 ods. 4 a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov mal správny súd za to, že doby zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a zaistenia podľa § 88a ods. 1písm. c) zákona o pobyte cudzincov sa nespočítavajú, napriek tomu ani v prípade ich spočítania by doba zaistenia žalobcu od 05.04.2024 do rozhodnutia správneho súdu o predmetnej žalobe dňa 09.09.2024 nepresiahla maximálnu dobu zaistenia, t. j. šesť mesiacov. Na základe uvedeného správny súd nezistil dôvod nezákonnosti zaistenia žalobcu z dôvodu presiahnutia maximálnej doby zaistenia.

ju zamietol.

15. Proti rozsudku správneho súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a h) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 16. Sťažovateľ trvá na tom, že z rozhodnutia o zaistení sťažovateľa zo dňa 10.07.2024 nie je zrejmá žiadna právna úvaha žalovaného v zmysle čl. 3 Európskeho dohovoru ohľadom reálnosti a prípustnosti vykonania následného administratívneho vyhostenia sťažovateľa na územie Iránu. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný pre rozpor s čl.3 Európskeho dohovoru, nie je prípustné ani zaistenie pre jeho rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 17. Poukázal na skutočnosť, že informácie o zlej bezpečnostnej situácii v Iráne je možné získať z bežného spravodajstva. 18. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti uviedol, že v súčasnosti je jeho držanie v zaistení aj neúčelným. Táto skutočnosť vyplýva najmä z toho, že samotný migračný úrad nerozhodol vo veci sťažovateľa v lehote 60 dní odo dňa začatia azylového konania t. j. do 30.08.2024, a teda nezamietol žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú a po tejto lehote už ani nemôže v zmysle zákona o azyle. V azylovej veci sťažovateľa je zrejmé, že rozhodnutie o jeho žiadosti o azyl (a to aj v prípade, že by nebolo pozitívne), už bude môcť mať iba odkladný účinok voči vyhosteniu. 19. Sťažovateľ mal za to, že správny súd vec nesprávne právne posúdil a pochybil, keď sa so zaistením sťažovateľa na základe rozhodnutia žalovaného stotožnil a považoval zaistenie sťažovateľa za vecne správne a zákonné a za súladné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Správny súd sa napadnutým rozhodnutím zároveň odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď napriek neúčelnosti držania sťažovateľa v zaistení pre existenciu právnej prekážky vyhostenia, ktorá bude trvať ešte niekoľko mesiacov počas trvania konania pred súdom v azylovej veci, rozhodol ho ponechať v zaistení a nenariadil jeho prepustenie. 20. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v plnom rozsahu odmieta kasačnú sťažnosť. Žalovaný ďalej uviedol, že ako žalovaný sa už vyjadril vo svojom vyjadrení pod č. p. PPZ-HCP-PO9-4-051/2024-AV zo dňa 30.08.2024, na ktorom trvá i naďalej.

21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

22. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.10.2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. 25. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.

30. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

32. Sťažovateľ má v podstate za to, že už v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa musí policajný správny orgán náležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a za tým účelom si stanoviť krajinu vyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia, pretože v opačnom prípade by nezákonne zasiahol do základného práva na osobnú slobodu jednotlivca už v čase, kedy vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci mal resp. mohol mať vedomosť o možných prekážkach zrealizovania účelu zaistenia, napr. z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie, pretrvávajúceho ozbrojeného konfliktu v krajine pôvodu zaisťovaného cudzinca.

33. Kasačný súd zdôrazňuje, že zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na osobnú slobodu, ktorá je v zmysle ústavy SR a medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov zaručená a prakticky zaistenie znamená pozbavenie osobnej slobody. V tejto súvislosti sú na správne orgány rozhodujúce o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny kladené nároky, aby každé pozbavenie slobody spadalo pod niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) Dohovoru a bolo „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73).

akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov). Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať, pričom následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení. Avšak v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia.

37. K skúmaniu prekážok vyhostenia kasačný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je potrebné posúdiť, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G_ proti Švédsku ([GC], §§ 110-127), J.K_ a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov proti Rusku ([GC], §§ 93-116].

38. Kasačný súd má za to, že žalovaný pochybil, keď sa nezaoberal skúmaním prekážok administratívneho vyhostenia sťažovateľa do krajiny pôvodu, či už z pohľadu všeobecnej situácie v krajine pôvodu a osobnej charakteristiky sťažovateľa, keď mu tieto prekážky boli známe a vyšli v konaní najavo. Žalovaný ustálil štátnu príslušnosť sťažovateľa, ďalej s ňou pracoval a žiadnym spôsobom ju v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o zaistení nespochybňoval. V takej situácii bol žalovaný povinný možné prekážky pred rozhodnutím o zaistení cudzinca predbežne posúdiť a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné.

40. Aby bolo zaistenie v súlade s druhou časťou článku 5 ods. 1 písm. f), musí existovať reálna vyhliadka, že sa vyhostenie uskutoční. 41. Kasačný súd preskúmaním rozsudku krajského súdu, ako i súdneho a administratívneho spisu dospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď nenariadil bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Vyhostenie sťažovateľa do krajiny pôvodu - Iránu nie je možné a nie je daný ani predpoklad vyhostenia do inej bezpečnej krajiny. S poukazom na uvedené má kasačný súd za to, že v prejednávanom prípade neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun sťažovateľa, jeho zaistenie tak nie je účelné a efektívne, čím nie je splnený predpoklad zákonnosti jeho zaistenia a ďalšie zotrvanie v zaistení je tak v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 42. Podľa čl. 15 ods. 4 návratovej smernice sa dotknutá osoba bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. Kasačný súd poukazuje na názor SD EÚ, podľa ktorého sa normotvorca Únie neobmedzil na stanovenie spoločných hmotnoprávnych noriem, ale zaviedol aj spoločné procesné normy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý umožňuje príslušnému súdnemu orgánu, aby po preskúmaní ex offo prepustil dotknutú osobu hneď po tom, čo sa ukáže, že jej zaistenie nebolo alebo už nie je zákonné C-704/20 - Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Examen d'office de la rétention) para 86). 43. Kasačný súd berúc do úvahy závažný zásah do osobnej slobody sťažovateľa, ktoré predstavuje jeho zaistenie, s poukazom na záver, že zaistenie sťažovateľa je v rozpore s ústavným poriadkom, Dohovorom a právom EÚ, rozhodol v zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a nariadil bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Právomoc rozhodnúť o prepustení sťažovateľa zo zaistenia z dôvodu rozporu s právom EÚ, odvodil kasačný súd zo zásady prednosti práva Únie, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu zaručenú článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. 44. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, priznal právo na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.