1Sžak/3/2021

1. Rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa (ďalej aj „prvostupňový orgán“) č. PPZ-HCP-SO19-4-006/2019-ZAV z 30.6.2019 bol žalobca podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, ktorou je Bangladéš a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na jeden rok, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový orgán uviedol, že: - dňa 29.6.2019 v čase o 12.05 hod. bol žalobca kontrolovaný hliadkou v civilnom odeve na železničnej stanici v obci Stakčín, pričom nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť a bolo zrejmé, že ide o cudzinca. Šetrením bolo zistené, že tento sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čím sa jeho pobyt považuje za neoprávnený podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán mal za to, že žalobca naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, - zo zápisnice spísanej 29.6.2019 podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku vyplýva, že žalobca pricestoval na študentské víza do Poľska. Po tom, čo bolo zistené, že v Poľsku nebol a nemá platné víza, sa rozhodol uviesť pravdu a uviedol, v septembri 2017 vycestoval z Bangladéša do Indie, aby si vybavil víza na Ukrajinu, za ktoré zaplatil 4.000 USD.

Pred mesiacom odišiel do mesta Kyjev, kde potom cestoval spolu s osobami, s ktorými bol zadržaný. Išli autom, potom lesom pešo a po troch dňoch ich prevádzači nechali v lese a už sa nevrátili. Ďalej išli pešo a vydali sa smerom na západ. Pešo išli po malej cestičke až do Stakčína, kde ich zadržala polícia.

Daný záver bol zrejmý najmä zo správania žalobcu, keďže sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene a vstúpil naň mimo hraničný priechod vo večerných hodinách, aby tak znížil pravdepodobnosť zadržania. Jeho cieľovou krajinou je Nemecko alebo Španielsko.

jeden rok. Zároveň správny orgán zistil, že na území Slovenskej republiky nemá žiadne rodinné väzby a nemá žiadne finančné prostriedky, - vo vzťahu k prekážkam administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov je administratívne vyhostenie žalobcu v súlade s danými ustanoveniami, ako aj v súlade s článkom 3 a článkom 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), pričom neboli zistené žiadne prekážky jeho administratívneho vyhostenia.

3. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca včas odvolanie. 4. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO3-2019/044012-004 z 4.9.2019 (ďalej aj „preskúmavané alebo napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne vysídleným osobám, utečencom, vracajúcim sa utečencom, žiadateľom o azyl, osobám bez štátnej príslušnosti a ďalším osobám, ktorých sa to týka, - prvostupňový orgán vychádzal aj z existencie dokumentu vydaného Generálnym sekretariátom Rady EÚ 11951/7 „Návrh - Štandardné operačné postupy EÚ a Bangladéša na identifikáciu a návrat osôb bez povolenia na pobyt“, kde v rámci posilnenia vzťahov medzi EÚ a Bangladéšom v oblasti migrácie a v súvisiacich otázkach sa obe strany zaviazali rozvíjať spoluprácu v oblasti návratu a readmisie, - vychádzal z informácie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorú si prvostupňový orgán vyžiadal vo veci zaistenia, a to správy EASO, publikovanej ohľadne Bangladéšu v decembri 2017, ako aj z informácie z 27.5.2019, zverejnenej na webe

uviedol, že pri určovaní lehoty zákazu vstupu prihliadal na skutočnosť, že v prípade účastníka konania išlo o jeho prvý neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a túto uložil v intenciách zákona na dolnej hranici sadzby určenej zákonom, - ohľadne neuloženia lehoty na vycestovanie prvostupňový orgán správne aplikoval § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

žalobca popísal ako sa dostal na územie Slovenskej republiky a že jeho cieľom je dostať sa do Francúzska, pričom nemal pri sebe žiadne cestovné doklady, takže jeho totožnosť nebolo možné hodnoverne zistiť.

6. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou vo veci administratívneho vyhostenia z 27.9.2019 domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie prvostupňového orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu

aktuálne o krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený a tieto ani nie sú súčasťou administratívneho spisu žalovaného, - napadnuté rozhodnutie trpí aj vadou nedostatočného zistenia skutkového stavu a je preto predčasným rozhodnutím, v dôsledku čoho trpí aj nesprávnym právnym posúdením veci.

Bangladéši, - žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentmi v konaní pred vydaním napadnutého rozhodnutia a správami o krajine Bangladéš, čím zaťažil rozhodnutie nepreskúmateľnosťou aj z tohto dôvodu, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/31/2014, v zmysle ktorého správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, má mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený, - vyhostenie je neprijateľné z dôvodu možného porušenia článku 3 Dohovoru, keďže zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že situácia v Bangladéši je zlá.

8. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2Sa/26/2019 z 30.6.2020 správnu žalobu zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým nasledovným: - z výpovede žalobcu pred prvostupňovým orgánom z 29.6.2019 vyplýva, že ide o ekonomického migranta, keďže jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko, pričom dôvodom opustenia domovskej krajiny bol lepší život a kariéra. Žalobca rovnako potvrdil, že po vrátení do krajiny pôvodu mu nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Tento sa na územie Slovenskej republiky dostal mimo hraničný prechod vo večerných hodinách, aby sťažil svoje zadržanie, pričom nedisponuje ani dokladmi, z ktorých by bolo možné náležite zistiť jeho totožnosť, - povinnosťou správneho orgánu je získať podklady pre svoje rozhodnutie, pričom nemôže nahrádzať vyjadrenia žalobcu alebo tieto prispôsobovať inak, ako tieto boli z jeho strany prezentované. Žalobca pritom sám pri otázke zameranej na možné prekážky jeho

- prvostupňový orgán v otázke uloženia zákazu vstupu postupoval v súlade so zákonným ustanovením § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a zákaz pobytu uložil na dolnej hranici, pričom stanovenú dĺžku pobytu posudzoval na základe individuálne prístupu k žalobcovi, nakoľko zohľadnil, že u neho ide o prvý neoprávnený pobyt na území Slovenskej

III. Konanie na kasačnom súde

A) 9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.

10. Kasačnú sťažnosť sťažovateľ podal z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, pretože krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne pochybenia krajského súdu sťažovateľ vymedzil v sťažnostných bodoch obdobne ako v žalobných bodoch správnej žaloby, pričom namietal predovšetkým nasledovné: a) žalovaný pri skúmaní prekážok administratívneho vyhostenia vychádzal z dokumentu vydaného Generálnym sekretariátom Rady EÚ 11951/17-Návrh -Štandartné operačné postupy EÚ a Bangladéša a správy EASO k Bangladéšu z decembra 2017 ako aj správy z webu ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktoré však neboli aktuálne a tiež neboli súčasťou administratívneho spisu, b) žalovaný nepreskúmaval podmienky vyhostiteľnosti do Bangladéša týkajúce sa totožnosti sťažovateľa v domovskej krajine, preverenia spôsobu komunikácie s danou krajinou a zistenia, či táto vydá sťažovateľovi náhradný cestovný doklad potrebný na návrat do Bangladéša, c) krajský súd sa nevysporiadal riadne s námietkami sťažovateľa, čím zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou, d) krajský súd sa nevysporiadal s tým, že žalovaný nezisťoval podmienky panujúce v krajinách možného tranzitu sťažovateľa, napr. v Maďarsku. B) 11. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich tvrdeniach z napadnutého rozhodnutia a stotožniac sa s rozsudkom krajského súdu navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť od 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky od 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

14. Podstatou kasačnej sťažnosti bolo posúdenie otázok spojených s prekážkami administratívneho vyhostenia. Tieto sú normatívne upravené v § 81 zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 81 ods. 1 cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest.

Slovenskú republiku. 15. K sťažnostnému bodu a) je potrebné uviesť, že žalovaný pri skúmaní prekážok administratívneho vyhostenia vychádzal zo správy z Migračného úradu MV SR, odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce pod č. spisu PPZ-HCPSO3-2019/044014-002 a cestovného odporúčania z webovej stránky Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky ako i dokumentu vydaného Generálnym sekretariátom Rady EÚ 11951/17-Návrh-Štandartné operačné postupy EÚ a Bangladéša a správy EASO k Bangladéšu z decembra 2017. Správu z migračného úradu bola pritom vyhotovená k 1.8.2019 a cestovné odporúčanie bolo zabezpečené 13.8.2019. Jednalo sa teda o aktuálne informácie, keďže napadnuté rozhodnutie bolo vydané 4.9.2019. Nakoniec sťažovateľ v tomto sťažnostnom bode neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v čase rozhodovanie žalovaného alebo následne došlo k takej politickej, bezpečnostnej, resp. inej zmene situácie v Bangladéši, ktorá by mohla byť vyhodnotená ako prekážka administratívneho vyhostenia. Samotné poukazovanie na zlú bezpečnostnú situáciu neobstojí. Zo žiadnych podkladových

16. Je potrebné naopak zdôrazniť to, že sám sťažovateľ v zápisnici o vyjadrení účastníka konania spísanej dňa 29.6.2019 pri otázke zameranej na možné prekážky jeho administratívneho vyhostenia potvrdil, že mu po vrátení do krajiny pôvodu nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest.

17. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že dané dokumenty nie sú v administratívnom spise obsiahnuté, je potrebné uviesť, že tomu tak nie je. V administratívnom spise sa nachádza správa z migračného úradu ako aj cestovné odporúčanie z webovej stránky ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. Ďalšie dokumenty síce nie sú v administratívnom spise založené, avšak tieto nepredstavujú „klasické“ listinné dôkazy, ktoré by sa výhradne týkali daného administratívneho konania alebo jeho účastníka. Jedná sa dokumenty všeobecnej povahy týkajúce sa readmisnej a azylovej problematiky, ktoré sú v zásade verejne prístupné. Kasačný súd je na jednej strane toho názoru, že aj takéto dokumenty by mali byť pre úplnosť založené do administratívneho spisu, na strane druhej však ich nezaloženie práve vzhľadom na ich všeobecnú povahu a prístupnosť nespôsobuje automaticky nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

18. Sťažnostný bod b) bol formulovaný vo vzťahu k podmienkam vyhostiteľnosti, ktoré sa mali týkať totožnosti sťažovateľa a vydania náhradného cestovného dokladu jeho osobe. Aj v tomto rozsahu sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyjadril. Poukázal na to, že z dôvodu absencie Zastupiteľského úradu Bangladéša na území Slovenskej republiky a absencie cestovných dokladov sťažovateľa ÚPZC Sečovce všetky žiadosti o vybavenia náhradného cestovného dokladu zasiela ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku vybavovania náhradného cestovného dokladu, pričom počas doterajších skúseností dĺžka je približne 6 mesiacov, ak príslušná osoba spolupracuje, s tým, že v opačnom prípade je to dlhšie. V prípade nespolupráce je totiž potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne doplnené k žiadosti o náhradný cestovný doklad. Obdobne sa pritom k uvedenému vyjadril aj krajský súd. Takéto i keď stručné odôvodnenie sa javí kasačnému súdu ako dostačujúce, pretože žalovaný v čase vydania napadnutého rozhodnutia nemohol objektívne

otázky a skutočnosti týkajúce sa danej veci. 20. Predmetom sťažnostného bodu d) je obava z podmienok v krajinách možného tranzitu, pričom sťažovateľ výslovne menoval Maďarsko. Z vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti však vyplýva, že v čase vydania rozsudku krajského súdu nebolo ešte pristúpené k výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. To znamená, že sťažovateľom nastolená obava má vyslovene hypotetický charakter, pretože v danom čase nebolo zrejmé, cez ktoré tranzitné krajiny sa vyhostenie má zrealizovať. Štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je administratívne vyhostený a administratívne vyhostenie sa má uskutočniť leteckou cestou, môže policajný sprievod dopraviť až na územie štátu, v ktorom je zabezpečené jeho prijatie. Výkon vyhostenia leteckou cestou môže byť realizovaný bežným letom, teda bežnou leteckou linkou alebo osobitnou operáciou leteckého odsunu. Pri uskutočňovaní spoločných leteckých odsunov členské štáty Európskej únie zohľadňujú všeobecné pokyny k bezpečnostným predpisom na spoločné letecké odsuny, ktoré sú obsahom prílohy k Rozhodnutiu Rady 2004/

21. Kasačný súd záverom zdôrazňuje, že pri vyhodnocovaní dôvodnosti kasačnej sťažnosti a v nej obsiahnutých sťažnostných bodov bolo potrebné predovšetkým zohľadniť osobu sťažovateľa. Z jeho výpovedí pred správnym orgánom z 29.6.2019 jednoznačne vyplýva, že ide o ekonomického migranta, ktorý o azyl nepožiadal. Jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko, pričom dôvodom opustenia domovskej krajiny bol lepší život a kariéra. Sťažovateľ v týchto výpovediach súčasne sám a bez akéhokoľvek nátlaku na otázku správneho orgánu potvrdil, že po vrátení do krajiny pôvodu mu nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Sťažovateľ sa pritom na územie Slovenskej republiky dostal nelegálne a bez akýchkoľvek dokladov, z ktorých by bolo možné náležite zistiť jeho totožnosť.

merite veci. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov sťažovateľa, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli v konaní o kasačnej sťažnosti zistené. Tieto boli obdobné ako námietky, ktoré sťažovateľ namietal už v konaní pred krajským súdom, pričom krajský súd sa s nimi náležite vysporiadal.

O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a contrario, žalobca - sťažovateľ v kasačnom konaní nemal úspech, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania nevzniklo. Kasačný súd zároveň nezistil splnenie zákonných podmienok pre postup súdu pri náhrade trov kasačného konania podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP.

V Bratislave dňa 2. februára 2022