1Szak/4/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): S. T., nar. XX. C. XXXX, štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v Slovenskej republike pod č. Q. XXXXXXX, naposledy bytom G. G. XX, T., A., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV z 18. septembra 2024 o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024 tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- PO9-3-113/2024-AV z 18. septembra 2024 zrušuje a nariaďuje, aby bol sťažovateľ S. T., nar. XX. C. XXXX, štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v Slovenskej republike pod č. Q. XXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia. II. Sťažovateľovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na správnom súde.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tost 31/2023 z 24. januára 2024 (ďalej aj „rozhodnutie o neprípustnosti extradície“) podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Ntc/5/2022 z 10. novembra 2023 a podľa § 509 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že vydanie žalobcu ako vyžiadanej osoby do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne podľa § 506 ods. 3 písm. b) Trestného poriadku per analogiam žalobcu prepustil z vydávacej väzby. 2. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV z 20. marca 2024 podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny (pozn. bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky), pretože predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie

Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV z 20. marca 2024 v spojení s odvolacím rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk z 17. mája 2024 (ďalej spolu len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) nadobudli právoplatnosť 28. mája 2024. 3. Žalovaný ďalej rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20. marca 2024 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“) podľa § 125 ods. 2, § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4, 5 zákona č. 404/2011 Z. z. rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 20. júla 2024.

zamietol. 5. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z 18. júla 2024 (ďalej len „prvé rozhodnutie o predĺžení zaistenia“) podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. predĺžil zaistenie žalobcu, pričom stanovil dĺžku doby jeho zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 20. septembra 2024, pričom dôvod predĺženia zaistenia spočíval v zabezpečení náhradného cestovného dokladu a tiež v potrebe zabezpečenia jednotlivých odpovedí z krajín, ktoré boli oslovené ohľadom možného prijatia žalobcu.

žalobcu (viď zápisnice o podaní vysvetlenia z 18. júla 2024 a z 18. septembra 2024), ktorý vylúčil akúkoľvek spoluprácu v procese vybavovania náhradného cestovného dokladu a podmienil svoje vycestovanie z územia Slovenskej republiky len do krajín, ktoré sám určí, - k otázke vymazania záznamu v databáze SIS II, vloženého Nemeckom, žalovaný uviedol, že ide o logický následok a procesný postup, kedy po odovzdaní účastníka konania na územie Slovenskej republiky v rámci dublinského transferu bol tento záznam po určitej dobe zneplatnený, pretože pre územie Nemecka stratil význam a je povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť vyhostenie žalobcu z územia Európskej únie, - pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia z dôvodu, že zastupiteľský úrad Tadžickej republiky nevydal žalobcovi náhradný cestovný doklad. Tento zastupiteľský úrad však nie je pasívny a komunikuje so štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, preto žalovaný považoval vystavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu za reálne. Zároveň žalovaný poukázal na to, že prebieha proces komunikácie medzi ÚPZC Sečovce, Odborom vonkajších vzťahov Úradu

úseku pobytu. Preto mal žalovaný za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv žalobcu, teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia žalobcovi, - v danom prípade nie je možné aplikovať uloženie iných opatrení namiesto zaistenia (hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky) podľa § 89 ods. 1 písmena a) a b) zákona č. 404/2011 Z. z., a to s ohľadom na § 89 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého tieto opatrenia nie je možné uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona č. 404/2011 Z. z. Naliehavý právny záujem je daný aj v tom, že je potrebné, aby žalobca vycestoval z územia Slovenskej republiky v čo najkratšom čase.

9. Žalobca sa správnou žalobou z 10. októbra 2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a zároveň žiadal, aby Správny súd nariadil žalovanému jeho bezodkladne prepustenie zo zaistenia a priznal mu náhradu trov konania. 10. Žalobca v žalobe namietal, že: - opakované predĺženie jeho zaistenia je obmedzením jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže obmedzenie osobnej slobody žalobcu nemôže naplniť účel a to výkon jeho administratívneho vyhostenia.

cieľovom štáte. Následne rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 28. februára 2024 nebolo povolené vydanie žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky, - jeho vyhostenie nie je reálne možné v kontexte s uvedeným záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci neprípustnosti extradície a to tak do Tadžickej republiky, ako aj do akéhokoľvek iného štátu, z ktorého by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj za porušenie zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011

Tento skutkový stav preto indikuje bez akýchkoľvek pochybností nevyhostiteľnosť žalobcu, - dňa 9. apríla 2024 požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky

2024 z 11. septembra 2024, sp. zn. 17Saz/3/2024 z 11. júla 2024 a sp. zn. 17Saz/3/2024 z 19. septembra 2024, - žalobca nebol vyhostený na územie Tadžickej republiky, takže žalovaný rešpektoval rozhodnutie neprípustnosti extradície, - celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov, pričom žalobcovi bolo zaistenie predĺžené iba na dobu 6 mesiacov, a teda zo zákonom povolenej doby žalovaný vyčerpal iba polovicu, - k predĺženiu lehoty zaistenia pristúpil výlučne zo zákonných dôvodov a to z dôvodu, že žalobca nespolupracoval v procese vybavovania náhradného cestovného dokladu ako aj z dôvodu, že žalobcovi nebol k danému dňu vystavený náhradný cestovný doklad zo strany

konania už osloveným štátom z dôvodu právnej istoty a zachovávania zákonnosti. Dňa 18. októbra 2024 ÚPZC Sečovce doručil žalovanému odpoveď č. PPZ-HCP-SE5-50- 227/ 2024-ZC, že od 2. júla 2024 ÚPZC Sečovce na základe pokynu riaditeľa ÚHCP P PZ Bratislava začal zasielať žiadosti o poskytnutie informácie o možnosti prijatia štátneho príslušníka Tadžickej republiky na územie oslovených krajín Oddeleniu vonkajších vzťahov ÚHCP P PZ Bratislava a je s ním v priebežnom kontakte o stave týchto žiadostí.

menovanej osoby. 13. Správny súd rozsudkom č. k. 8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 14.

sporná. Správny súd mal preto za preukázané, že je možné dôvodne predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia sa tento proces predĺži nad základnú dĺžku trvania zaistenia podľa § 88 ods. 4 prvej vety zákona č. 404/2011 Z. z. a preto osobitné podmienky pre predĺženie lehoty zaistenia posúdil ako splnené, - vo vzťahu k účelnosti a efektívnosti ďalšieho trvania zaistenia aj v nadväznosti na rozhodnutie o neprípustnosti extradície odcitoval Správny súd z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo dňa 11. septembra 2024, - k námietke žalobcu, že vyhostenie do akéhokoľvek iného štátu by založilo riziko, že by mohol byť následne vydaný do Tadžickej republiky na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia o neprípustnosti extradície žalobcu, ako aj porušenie zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., Správny súd uviedol, že ide len o dohady žalobcu, ktoré nie sú podložené žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami či dôkazmi a

takom prípade takéto úkony nebude možné považovať vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu zaistenia za účelné, - vo vzťahu k rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/7/2016 a sp. zn. 1Szak/1/2017 skonštatoval, že nevzhliadol konkrétny súvis so závermi tam uvedenými a prejednávanou vecou, keďže dané rozhodnutia obsahovali iba všeobecné ustálenie záveru, že rozhodnutie o zaistení, resp. obmedzení osobnej slobody musí byť účelné a efektívne, - posúdiac kritérium efektívnosti ďalšieho trvania zaistenia dospel k záveru, že vo veci administratívneho vyhostenia sú naďalej vykonávané konkrétne, cielené a adresné úkony smerujúce k ustáleniu štátu vyhostenia žalobcu, a tieto vyplývajú z informácií o vykonaných úkonoch poskytnutých ÚPZC Sečovce z 4. septembra 2024, resp. z 11. októbra 2024, - hoci zaslanie urgencii už osloveným štátom so stanovením lehoty na vyjadrenie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024 neodporučil, toto ani pri zachovaní podmienky jeho efektívnosti nevylúčil.

skupinám štátov. Kým v súvislosti so žiadosťami zaslanými 18. októbra 2024 išlo o štáty určené s ohľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania ochrany života, zdravia a súkromného záujmu žalobcu, v prípade žiadostí z 28. októbra 2024 takéto vymedzenie dôvodov určenia oslovených štátov absentovalo a to s odkazom na záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/ 2024 z 11. septembra 2024.

efektívnosti, - uviedol, že je síce pravdou, že intenzita vykonávaných úkonov v porovnaní s obdobím pred vydaním rozhodnutia žalovaného je nižšia, avšak podľa názoru Správneho súdu nie je pre posúdenie zákonnosti druhého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia rozhodujúce len to, či a koľko úkonov správne orgány vo veci vykonali, ale je potrebné prihliadnuť aj na povahu týchto úkonov a to spôsobom, či možno určitý záver vyvodiť bezprostredne po ich vykonaní alebo naopak je plynutie času žiadúce. Správny súd zdôraznil, že administratívne vyhostenie predstavuje proces, nie časový okamih, ktorého časové limity sú presne určené a garantované zákonom č. 404/2011 Z. z. Zároveň je však potrebné administratívne vyhostenie vnímať ako zákonnú možnosť danú orgánom verejnej správy zo strany zákonodarcu na to, aby v tomto období v maximálnej možnej a prípustnej miere, s ohľadom na splnenie podmienok účelnosti a efektívnosti, prijímali všetky kroky smerujúce k riadnemu dosiahnutiu účelu zaistenia, čo je v tomto prípade administratívne vyhostenie žalobcu. Správny súd však nevzhliadol žalobcom tvrdenú nečinnosť orgánov verejnej správy vyvolávajúcu neefektívnosť ďalšieho trvania

žaloby, - dospel k záveru, že Tadžická republika napriek prvotnej nespolupráci sa v súčasnosti javí ako kontaktná, a teda možnosť zabezpečenia náhradného cestovného dokladu je reálna, - vyvodil účelnosť a efektívnosť druhého predĺženia lehoty zaistenia zo žalovaným vykonaného testu proporcionality. Prepustenie žalobcu zo zaistenia by totiž predstavovalo vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

- skonštatoval, že aj keď jednotlivé materiálne podmienky zákonnosti ďalšieho trvania zaistenia môžu samy o sebe, v izolovanej podobe, vyvolávať určitú mieru pochybností o ich naplnení, pokiaľ ide o účelnosť a efektívnosť, zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia je potrebné posudzovať v kontexte všetkých preukázaných skutočností, pričom konečný obraz v prospech zákonnosti predĺženia lehoty zaistenia dotvára v rozhodujúcej miere práve aplikovaný test proporcionality, - záverom poukázal na to, že pri posudzovaní primeranosti predĺženia lehoty zaistenia prihliadol na celkové okolnosti veci, teda na osobu žalobcu a špecifiká jeho prípadu, ako aj na úkony vykonávané vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu, ich početnosť, náročnosť a trvanie, pričom dospel k záveru, že lehotu 6 mesiacov možno považovať za primeranú a nevybočujúcu z medzí zákonnosti, pretože samotný zákon č. 404/2011 Z. z. umožňuje predĺžiť lehotu zaistenia až o 12 mesiacov, pričom táto maximálna lehota nebola prekročená.

15. Proti rozsudku Správneho súdu č. k. 8Saz/5/2024-126 z 29. októbra 2024 podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, pričom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že nariadi žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia, a priznal mu proti žalovanému plnú náhradu trov konania vrátane trov kasačného

Takýto postup by bol v skutočnosti obchádzaním rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 31/2023 z 24. januára 2024, keďže žalobcovi by v takom prípade hrozilo neľudské zaobchádzanie a mučenie zo strany príslušných orgánov Tadžickej republiky.

V tejto súvislosti je zásadným referenčný rámec stanovený obdobím od 18. júla 2024 do 18. septembra 2024, kedy vydal žalovaný druhé rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia s osobitným prihliadnutím na závery, ktoré vyplývajú z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024. - z obsahu spisu žalovaného vyplýva, že ďalšie úkony nemožno považovať, ani za efektívne, ani za také, ktoré odôvodňujú taký zásadný zásah do osobnej slobody, akým nepochybne zaistenie žalobcu je. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe obsahuje jediný konkrétny údaj a to konštatovanie, že sa dňa 17. októbra 2024 písomne obrátil na ÚPZC Sečovce so žiadosťou o spracovanie a zaslanie urgencie v rámci vyhosťovacieho konania. Samotné toto konštatovanie nevypovedá nič o tom, aké úkony ÚPZC Sečovce a iné orgány vykonali od 18. júla 2024 do 18. septembra 2024, keďže dátum výzvy žalovaného ÚPZC Sečovce predchádza jeden deň vyhotoveniu podania žalovaného predloženého Správnemu súdu.

slobody žalobcu“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/ 8/2023 zo dňa 31. júla 2023). Vzhľadom na uvedené je napadnuté rozhodnutie žalovaného nezlučiteľné s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 5. decembra 2024 považujúc kasačnú sťažnosť žalobcu za plne nedôvodnú. Mal za to, že kasačná sťažnosť je podaná v rozpore s § 440 ods. 1 písm. g) SSP, keď sťažovateľ neuviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a tiež neuviedol, v čom vidí nesprávnosť tohto právneho posúdenia. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ iba všeobecne zhŕňa subjektívne názory vo vzťahu k reálnosti a prekážkam administratívneho vyhostenia, opomínajúc, že predmetom správneho súdneho prieskumu je druhé rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia.

úrovni, kde sú oslovované jednotlivé štáty prostredníctvom zastupiteľských úradov so žiadosťou o prijatie sťažovateľa na ich územie. Je preto logické a pochopiteľné, že takáto komunikácia je časovo náročná a zaberie oveľa viac času než akákoľvek iná bežná

IV. Právny názor kasačného súdu

Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. decembra 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). Citácia dotknutých právnych predpisov

nezákonné. Podľa článku 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov upravujúceho zákaz vyhostenia alebo vrátenia („refoulement“) 1. Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých

Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest.

Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

novembra 2024. Vzhľadom na to bolo podanie kasačnej sťažnosti vykonané elektronicky právnou zástupkyňou sťažovateľa dňa 29. novembra 2024 uskutočnené v zákonnej 7-dňovej lehote v súlade s § 443 ods. 2 SSP.

22. Predmetom kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok, ktorým Správny súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti druhého rozhodnutia žalovaného o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o 6 mesiacov, t. j. do 20. marca 2025.

23. Meritom prejednávanej veci vzhľadom na uplatnené a komplementárne prepojené kasačné námietky sťažovateľa bolo posúdenie, či boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie o predlžení lehoty zaistenia sťažovateľa, keď (i) sťažovateľ vo svojej podstate namietal, že administratívne vyhostenie v jeho prípade nie je možné reálne vykonať, pretože jednak nemôže byť z dôvodu rozhodnutia o neprípustnosti extradície vydaný do svojho domovského štátu - Tadžickej republiky a súčasne hrozí nebezpečenstvo, že v prípade vydania do tretieho štátu by mohol byť následne vydaný na trestné stíhanie do Tadžickej republiky a tiež, že (ii) žalovaný nevykonal účelné a efektívne úkony, ktoré by mohli viesť k administratívnemu vyhosteniu sťažovateľa do takého tretieho štátu, z ktorého by mu nehrozilo vydanie na trestné stíhanie do

25. Uvedené oprávnenie štátu vychádza z jeho imigračnej politiky a pramení zo štátnej suverenity. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze sp. zn. II. ÚS 557/2012 z 18. apríla 2013 „štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

26. Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie štátu alebo v súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t. j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, resp. v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom týmto zákonom je podľa slovenskej recentnej právnej úpravy práve zákon č. 404/2011 Z. z. (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 717/2016 z 24. januára 2017).

Pri absencii niektorej z podmienok nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Zaistenie má v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. jednak trvať po „čas nevyhnutne potrebný“ a súčasne podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia, či trvá účel zaistenia.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí o neprípustnosti extradície skonštatoval, že: „Miera pravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej osoby S. T. v cieľovej krajine - Tadžikistanskej republike („substantial ground test - test domnienok vážnych dôvodov“) a riziko porušenia čl. 3 a čl. 6 Dohovoru v prípade trestného stíhania menovaného v domovskej krajine sú mimoriadne vysoké, a tak nezlučiteľné s ochotou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o povolení vydania menovaného. Záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou Tadžickej republiky považuje najvyšší súd za všeobecné a vágne, nemožno očakávať, že sa nimi budú cítiť viazané miestne orgány. Záruky sú neoveriteľné, keďže orgány Tadžickej republiky nereagujú na žiadosti dožiadaného štátu, a tak najvyšší súd posúdil záruku Generálnej prokuratúry Tadžickej republiky za nedôveryhodnú.

Rozhodnutím najvyššieho súdu o tom, že povolenie vydania S. T. nie je prípustné, zanikol zákonný dôvod na ďalšie trvanie - obmedzenie jeho osobnej slobody, a preto rozhodol najvyšší súd o prepustení S. T. z vydávacej väzby.“

31. Pokiaľ totiž trestný súd dospeje k záveru o neprípustnosti extradície podľa § 501 alebo podľa § 510 ods. 2 Trestného poriadku, má toto rozhodnutie povahu predbežnej otázky v zmysle § 81 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. vo vzťahu k prítomnosti prekážok administratívneho vyhostenia vymedzených v § 81 ods. 1 a 3 zákona č. 404/2011 Z. z. Zo znenia § 84 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. súčasne vyplýva aj nemožnosť administratívne vyhostiť sťažovateľa do takého štátu, v ktorom by mu hrozil nútený návrat do Tadžickej republiky.

33. Práve tejto podmienke však nebola podľa názoru kasačného súdu zo strany správnych orgánov (žalovaného aj ÚPZC Sečovce) venovaná náležitá pozornosť. 34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024 skonštatoval určitú neefektívnosť v postupe administratívneho vyhostenia, keď uviedol, že „do budúcna by bolo vhodné, aby príslušný správny orgán v prípade obdobných žiadostí adresovaných iným krajinám súčasne určil primeranú lehotu, do ktorej by mali tieto dopytované krajiny oznámiť svoje stanovisko s doložkou, že ak sa v lehote nevyjadria, bude platiť, že súhlas s prijatím konkrétneho cudzinca udelený nebol.“

36. Takýto postup sa však nemôže kasačnému súdu javiť ako dostatočne účelný a efektívny, pretože v rámci neho bola odignorovaná požiadavka, že sťažovateľ nemôže byť vydaný na trestné stíhanie do Tadžickej republiky. Inak povedané dožiadané štáty neboli informované o výhrade Slovenskej republiky nevydať sťažovateľa, v prípade akceptácie administratívneho vyhostenia, na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.

38. Administratívne vyhostenie pritom nepredstavuje konkrétny časový moment alebo úsek ale administratívny proces, v rámci ktorého správny orgán v zákonom určenom rozsahu rozhoduje a následne aj vyhostenie vykonáva. Ak je ale administratívne vyhostenie spojené so zaistením štátneho príslušníka tretieho štátu, je potrebné jeho výkon realizovať takým spôsobom, aby zaistenie trvalo len nevyhnutný čas a tomu má zodpovedať aj realizácia potrebných úkonov zo strany správnych orgánov. Sťažovateľ je pritom v rámci zaistenia pozbavený na osobnej slobode od 20. marca 2024, čo predstavovalo ku dňu rozhodovania Správneho súdu dňa 29. októbra 2024 celkovo 223 dní a ku dňu rozhodovania kasačného súdu 274 dní. Za tento čas pritom správne orgány nedokázali nájsť žiaden štát, ktorý by bola ochotný sťažovateľa prijať na svoje územie, nieto ešte štát, ktorý by súčasne poskytol hodnovernú záruku, že sťažovateľ nebude následne vydaný na trestné stíhanie do Tadžickej republiky.

40. Záver kasačného súdu o tom, že úkony spojené s administratívnym vyhostením sa mu nejavia ako účelné a efektívne pritom nie je v rozpore s predchádzajúcim rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024, podľa ktorého „pokiaľ nie je ustálená krajina, do ktorej by mohol byť žalobca vyhostený, je potom zbytočné polemizovať nad obavou možného vrátenia žalobcu do krajiny pôvodu z inej krajiny.“ Dôvodom je predovšetkým iný časový moment posudzovania rozhodných

41. Táto obava z možnej nevyhostiteľnosti sťažovateľa je nakoniec spojená aj s potrebou posudzovania hodnovernosti akceptácie výhrady o nevydaní sťažovateľa na trestné stíhanie do Tadžickej republiky. Pri materiálnom chápaní § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. v nadväznosti na čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov nie je totiž rozdiel medzi posudzovaním štátu, v ktorom by bol sťažovateľ ohrozený v rozsahu stanovenom v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z. z. a štátu, v ktorom by sťažovateľovi hrozilo vydanie do predmetných štátov. Podľa názoru kasačného súdu by takéto preverovanie malo svoje opodstatnenie najmä vtedy, ak by s prijatím sťažovateľa na svoje územie vyslovil súhlas niektorý z tých oslovených štátov, ktorý má z pohľadu Slovenskej republiky iný štandard vnímania demokracie a ľudských práv. Aj keď všetky oslovené štáty sú zmluvnými stranami Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 ako aj doplnkového Protokolu k nemu z roku 1967, nemožno ignorovať nadštandardné politické a kultúrne vzťahy medzi bývalými najmä stredoázijskými republikami Sovietskeho zväzu, pričom medzi oslovenými štátmi boli

43. Prípady pozbavenia osobnej slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť

S poukazom na uvedené je v konaní potrebné počkal' na odpovede z krajín, ktoré boli ÚPZC Sečovce a Odborom vonkajších vzťahov UT ICP P PZ Bratislava oslovené z dôvodu, či účastníka konania v rámci vyhosťovacieho konania prijmú na ich územia. Ako už správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, k dnešnému dňu bolo dovedna oslovených 57 krajín, pričom len zo šiestich z nich bola doručená negatívna odpoveď. Na odpovede zvyšných krajín sa stále čaká.“

46. V tomto smere možno citovať aj záver z predchádzajúceho rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 z 11. septembra 2024, že v opačnom prípade by „hypoteticky, by bolo možné cudzinca „držať“ v zaistení až do konca zákonom stanovenej maximálnej lehoty zaistenia“ a to v (márnom) očakávaní odpovede zo strany osloveného štátu. Inými slovami, ak by správne orgány požiadali oslovené štáty účelným a efektívnym spôsobom, teda aj s doložkou, že ak sa dotknutý štát v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím administratívne vyhosťovaného sťažovateľa na svoje územie nesúhlasí a súčasne s výhradou, že sťažovateľ nebude vydaný na trestné stíhanie do Tadžickej republiky, bolo v určitom čase a bez ďalšieho zrejmé, či je administratívne vyhostenie sťažovateľa objektívne uskutočniteľné a či je v nadväznosti na to zotrvávanie sťažovateľa v zaistení dôvodné a zákonné. V rozhodovanej veci však tomu tak nebolo.

48. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôvodom predĺženia výkonu administratívneho vyhostenia musí byť buď nespolupráca zaisteného alebo nevydanie náhradného cestovného dokladu. Hoci je v rozhodovanej veci nespolupráca sťažovateľa preukázaná, primárnym dôvodom potreby predĺženia výkonu administratívneho vyhostenia bolo neúčelné a neefektívne oslovovanie štátov zo strany správneho orgánu vo vzťahu k prijatiu sťažovateľa na ich územie.

a súčasne i (ii) výhradu, že vyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.