1Sžfk/101/2020

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 2S/ 38/2019-80 zo dňa 16. júna 2020 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho

nepriznal. 2. Rozhodnutím č. 100919069/2019 zo dňa 18. apríla 2019 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Prešov č. 102530430/2018 zo dňa 10. decembra 2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie september 2014 rozdiel v sume 80882,93 €, t.j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 14779,48 € a vyrubil daň v sume 66103,45 €, po tom, čo si žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období september 2014 uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 30332014 zo dňa 8. septembra 2014, č. 30362014 zo dňa 8. septembra 2014, č. 30382014 zo dňa 11. septembra 2014, č. 30392014 zo dňa 11. septembra 2014, č. 30402014 zo dňa 16. septembra 2014, č. 30412014 zo dňa 18. septembra 2014, č. 30482014 zo dňa 25. septembra 2014 za mrazené kuracie prsia a č. 30492014 zo

Na základe výsledkov z daňovej kontroly správca dane vypracoval protokol č. 101571444/2018 zo dňa 14. augusta 2018, ktorý spolu s výzvou zaslal daňovému subjektu na vyjadrenie. Daňový subjekt sa v stanovenej lehote k výsledkom daňovej kontroly vyjadril podaním zo dňa 6. októbra 2018, v ktorom namietal, že ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28. novembra 2012 ako aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-354/03 a namietal, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe, povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. V danom prípade správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, pričom podľa jeho názoru predložil všetky dôkazy, ktorý mal a mohol disponovať, čím splnil svoju dôkaznú povinnosť a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

5. Proti rozhodnutiu správcu dane podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100919069/2019 zo dňa 18. apríla 2019 tak, že toto rozhodnutie potvrdil s poukazom na to, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, preto ani daňovému subjektu nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH.

súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Takýmito dôkaznými prostriedkami sú aj výpovede svedkov v iných daňových konaniach, resp. informácie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a orgánov činných v trestnom konaní.

9. Správny súd taktiež uviedol, že pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval na rozhodnutia ESD - rozsudky C-354/03, C-80/11, C-142/11 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/ 1/2011, tieto opatrenia môžu byť požadované len v rozumnej miere.

januára 2018. 11. K námietkam žalobcu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov správcu dane a žalovaného a k zistenému skutkovému stavu správny súd okrem iného uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne súm v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných

13. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí podrobne popísal zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a tieto aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa aj s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Rozhodnutie podľa správneho súdu spĺňa zákonom požadované kritéria a preto námietka žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s odvolacími námietkami podľa predstáv žalobcu nemôže byť dôvodom na vyslovenie nezákonnosti takéhoto rozhodnutia. 14. Čo sa týka žalobných námietok žalobcu ohľadom získania dôkazných prostriedkov z iných daňových kontrol krajský súd poukázal na to, že v rozhodnutí tak správcu dane, ako aj žalovaného je podrobne popísaný skutkový stav, pričom ohľadom namietanej výpovede svedka pána S. daňový subjekt Slovakia Food Trading, s.r.o. bol upovedomený o vypočutí svedka listom zo dňa 26. februára 2016, daňový subjekt nevyužil právo byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu otázky. Tento listinný dôkaz bol použitý z inej daňovej kontroly, preto

žalobca pozvaný. K uvedenej námietke reagoval správny súd v bode 60 tohto rozsudku. 15. Správny súd ďalej poukázal na to, že žalobca nepredložil v rámci daňovej kontroly také dôkazy, ktorými by preukázal, že zdaniteľný obchod sa reálne uskutočnil tak, ako ho deklaroval na faktúre od dodávateľa Slovakia Food Trading, s.r.o. a preto jeho námietky, že preukázal všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné na uplatnenie nároku na odpočítanie dane z faktúry od dodávateľa považoval za neopodstatnené. V tejto súvislosti poznamenal, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní zásadne na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane.

č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011). 16. Krajský súd konštatoval, že aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (5SŽ- o-KS 29/2005, 5Sžf/97/2009, 8Sžf/51/2010 alebo 8Sžf/9/2012) potvrdzuje, že ak správca dane spochybní reálnosť (preukázateľnosť) uskutočnenia zdaniteľných obchodov, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane

Tak je tomu v prípade, ak sa na podvodnom konaní vedome podieľa samotná zdaniteľná osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane, alebo ak vie alebo s ohľadom na všetky okolnosti má vedieť, že sa kúpou tovaru alebo prijatím služby zúčastňuje na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa na účely smernice 2006/112 považuje za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na

Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie tiež vyplýva, že nie je však v rozpore s právom EÚ požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. C-409/04 Teleos a i., C-499/10Vlaamse Oliemaatschappij, tiež C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling).

20. V rozhodnutí vo veci C-277/14 Súdny dvor Európskej únie uviedol, že „Ustanovenia šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo dňa 7. mája 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo

súdu Slovenskej republiky. 22. Správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.8Sžf/ 12/2014 zo dňa 18. júna 2015, v ktorom zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ust. § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

23. V súvislosti s tvrdením žalobcu o dôkaznom bremene zaťažujúcom v tejto veci správcu dane (žalovaného), keďže žalobca svoju povinnosť splnil predložením dôkazov (dokladov), správny súd uviedol, že daňovým orgánom sa podarilo okolnosti, o ktorých predložené dôkazy svedčili, zásadne spochybniť (prípadne až vylúčiť), a tak pre odstránenie zistených pochybností mal ďalšie dôkazy predkladať opäť žalobca. Žalobca totiž má v súlade s § 24 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku povinnosť preukázať vierohodnosť evidencií a záznamov a táto povinnosť sa nevyčerpáva prostým predložením listín, ktorých vierohodnosť momentom predloženia ešte správca dane nemal ako spochybniť, pretože pochybnosti vznikli až na základe realizovaných zistení správcu dane. Preto tento spätný prechod dôkazného bremena na žalobcu neodporuje ani zákonu, ani rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie. Daňový orgán v takej situácii nie je zaťažený povinnosťou, pri zistených pochybnostiach, dokazovať k čomu v obchodnom reťazci reálne došlo, pre účely uplatnenia práva na odpočet dane postačovalo jeho zistenie, že predloženými

republiky. Príčinou stavu, aký bol v tomto konaní zistený, nemusí byť automaticky úmyselné (a z podstaty veci potom už trestnoprávne postihnuteľné) konanie žalobcu, jeho úmyselná účasť v daňovom podvode. Napokon v porovnaní so závermi v niektorých vyššie uvedených rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré pracujú s tézou, že k podvodu, chybe došlo medzi subjektmi zoradenými v reťazci s odstupom od daňového subjektu (žalobcu), pričom na tie vzťahy prirodzene daňový subjekt nemá, resp. nemusí mať dosah ani vedomosť o nich, uviedol správny súd, že v skúmanom prípade k určitému defektu došlo aj v poslednom vzťahu, pretože z dôkazov bolo zistené objektívne, že tento zmluvný a tovarový vzťah nemohol existovať v podobe, akú žalobca listinami

V tejto súvislosti správny súd zdôraznil, že tak správca dane ako aj žalovaný neuviedli, že sa dopustil žalobca podvodného konania, ale že dostatočným spôsobom nepreukázal, že vynaložil a prijal dostatočné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa ocitol v reťazci týchto fiktívnych zdaniteľných obchodov jednotlivých daňových subjektov. 25. Čo sa týka námietky žalobcu o nezákonnosti zistení, ktoré vychádzajú z daňových kontrol u iných daňových subjektov, na ktoré sa vzťahuje daňové tajomstvo, správny súd uviedol, že toto tvrdenie nemohol akceptovať, pretože z ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku vyplýva, že správca dane pri zabezpečovaní dôkazov je obmedzený iba tým, aby získaný dôkaz nebol získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pritom žalovaný v odvolacom konaní nezistil, aby niektorý z predložených dôkazov, ktoré správca dane použil v rámci daňovej kontroly získal v rozpore s predmetným zákonným ustanovením. Žalobná námietka žalobcu na jednej strane poukazuje na daňové tajomstvo a na druhej strane namieta, že nebol účastný samotného vypočutia svedkov v úkone, ktorý predchádzajúcej časti namietal, ako

Aj s ďalšími skutočnosťami, ktoré boli zistené v rámci daňovej kontroly bol žalobca oboznámený a to na ústnom pojednávaní dňa 3. júla 2018 čo zase vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101267276/2018. Na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania správcom dane boli výsledky vykonanej kontroly uvedené v protokole zo dňa 14. augusta 2018, ku ktorým výsledkom daňovej kontroly teda uvedených v protokole sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 6. októbra 2018 a námietky k protokolu boli zároveň prerokované s daňovým subjektom dňa 3. decembra 2018. Preto žalobnú námietku, že sa nemal možnosť vyjadriť ku niektorým kontrolným zisteniam považoval správny súd za neopodstatnenú.

Daňového poriadku. 28. Čo sa týka európskej judikatúry a poukaz žalobcu na rozsudok ESD vo veci C-354/03 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/1/2011, správny súd poukázal na to, že správca dane sa pri daňovej kontrole zameral na skutkový stav veci a na realitu vecného plnenia a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

29. Krajský súd vyslovil názor, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predloženým dokladom absentuje reálny základ a pochybnosti správcu dane o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov sú opodstatnené, pretože ak spoločnosť PPWIN s.r.o. nedodala tovar spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o., potom spoločnosť Slovakia Food Trading, s.r.o. nemohla dodať predmetný tovar spoločnosti FOOD LOGISTICS s.r.o., teda predchodcovi spoločnosti žalobcu.

30. Správny súd taktiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf/52/2011, 5Sžf/52/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 78/2011, z ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 49 a § 51 zákona

dane a zisteniach, ku ktorým sa mohol daňový subjekt v rámci daňovej kontroly vyjadriť. 32. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1 písm. f/, g/, h/ S.s.p. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v bode I. popísal priebeh daňového konania ako i závery správcu dane a žalovaného, ktoré boli premietnuté do

Podľa názoru sťažovateľa použitie svedeckej výpovede z iného konania, resp. iných údajov z iných daňových konaní je v rozpore s ustanoveniami Daňového poriadku týkajúcimi sa daňového tajomstva podľa § 11 Daňového poriadku, ako aj so základnými zásadami daňového konania uvedenými v ust. § 3 Daňového poriadku, najmä ust. § 3 ods. 2 a 8.

34. Taktiež namietal konštatáciu krajského súdu, v zmysle ktorej nie je povinnosťou správcu dane upovedomiť ho o konaní výsluchu svedkov, ale iba oboznámiť ho s takto získaným dôkazom. Podľa sťažovateľa v tomto prípade bolo opätovne porušené právo daňového subjektu konfrontovať sa so skutočnosťami, ktoré vyplynú zo svedeckej výpovede. Akonáhle je výsluch ukončený, daňový subjekt síce môže predmetné tvrdenia svedkov spochybňovať, avšak správca dane nemusí takéto spochybnenie brať do úvahy. Nestotožnil sa ani s tvrdením krajského súdu, že je výlučne na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, resp. ako jednotlivé dôkazy vyhodnotí. Mal za to, že správca dane by mal brať do úvahy všetky relevantné informácie, ktoré sú mu poskytnuté daňovým subjektom, pričom musí zdôvodniť prečo jednotlivé dôkazy nepripustil, resp. z akých dôvodov niektorým dôkazom priznal vyššiu dôkaznú silu. Sťažovateľ poukázal aj na to, že správcovi dane poskytol potrebnú súčinnosť a predložil všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícii.

Daňový subjekt nemôže predvídať, za akým účelom vstupujú jednotliví zmluvní partneri do obchodných vzťahov, keďže má obmedzené možnosti na verifikáciu daných okolností, nemôže mú byť táto skutočnosť na ťarchu (tieto okolnosti nemôže vyčítať z verejne dostupných informácii). Nesúhlasil s krajským súdom, že nepreukázal, že vynaložil a prijal dostatočné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa ocitol v reťazci fiktívnych zdaniteľných obchodov, keďže sťažovateľ vykonal všetky opatrenia, ktoré mu okolnosti umožňovali. Krajský súd mal taktiež posúdiť, či vykonané dokazovanie vôbec umožňuje prijať záver vyslovený v rozhodnutí daňových

Bolo povinnosťou sťažovateľa predložiť všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícii, nakoľko dôkazné bremeno zaťažuje v daňovom konaní daňový subjekt, ktorý si odpočítanie dane uplatňuje. Taktiež zdôraznil, že správca dane bol oprávnený a povinný skúmať realizáciu zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale aj z hľadiska skutočného stavu. Správca dane v danom prípade jednoznačne preukázal účasť sťažovateľa v reťazci s obchodovaným tovarom za účelom získania daňovej výhody vo forme nadmerného odpočtu, pričom jednotlivé kontrolné zistenia podložil relevantnými dôkazmi a prijatý záver dostatočne odôvodnil. Žiadal preto, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

40. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100919069/2019 zo dňa 18. apríla 2019, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Prešov č. 102530430/2018 zo dňa 10. decembra 2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie september 2014 rozdiel na DPH v sume 80882,93 €, t.j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 14779,48 € a vyrubil daň v sume 66103,45 €.

42. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára 2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

. . Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 46. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie.

47. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to, že ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa.

Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. 48. Judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp.zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 705/2017.

. Táto bola vymazaná dňa 9. novembra 2016 ex offo). 50. Príslušný správca dane v rámci preverovania reálnosti dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre primárne preveroval existenciu dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi sťažovateľom a ním deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou Slovakia Food Trading, s.r.o. V rámci tohto preverovania vypočul ako svedka konateľa spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o., ktorým bol toho času V. K.. Z jeho výpovede vyplynulo, že nevedel identifikovať svojich dodávateľov, t.j. objasniť pôvod tovaru, ktorý mal následne dodať sťažovateľovi, s tovarom nenakladal, keď ani samotná spoločnosť nemala zamestnancov, či sklady, v ktorých by dochádzalo k manipulácii s tovarom. Rovnako neobjasnil okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k odberateľovi - sťažovateľovi. Nemal k dispozícii ani účtovné doklady vzťahujúce sa na preverované zdaniteľné obchody, nakoľko tieto mal pri zlúčení so spoločnosťou PIKNIK s.r.o. odovzdať novému konateľovi spoločnosti PIKNIK s.r.o., avšak na jeho meno si nespomenul, resp. nevedel uviesť, kde sa nachádzajú účtovné doklady spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o.

kuracích pŕs a iného mrazeného mäsa, syrov a rôzneho iného tovaru, ktorý bol však vykonaný výlučne s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu. Spoločnosti Cross Consulting s.r.o., PPWIN s.r.o., ACES LINE s.r.o., Procon s.r.o., Afrodita Slovakia s.r.o., boli založené na plnenie funkcie tzv. nárazníkových spoločností, pričom tieto spoločnosti nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť. Obvinený Z. O. v mene týchto spoločnosti vyhotovoval faktúry, ktorými mali tieto spoločností predávať ten istý tovar nadobudnutý z ČR od spoločnosti Kovář plus s.r.o., Made Group a.s., Arkileva s.r.o., a Diva Equilibrum s.r.o.

52. V súvislosti s prebiehajúcou daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty u daňového subjektu FEGA FROST s.r.o. za zaniknutý daňový subjekt FOOD LOGISTIC s.r.o. za zdaňovacie obdobia január až december 2014 boli správcovi dane poskytnuté informácie a dôkazy zo spisu daňovej kontroly na DPH u daňového subjektu FEGA FROST s.r.o. za zdaňovacie obdobie január až december 2014, o čom správca dane vyhotovil úradný záznam zo dňa 2. júla 2018. Dodávateľom tovaru, ktorý mal daňový subjekt Slovakia Food Trading, s.r.o. dodať daňovému subjektu FOOD LOGISTIC s.r.o. bol daňový subjekt PPWIN s.r.o.

53. Sťažovateľ bol oboznámený so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole na ústnom pojednávaní dňa 25. januára 2018. Zároveň bol sťažovateľ správcom dane oboznámený o pochybnostiach týkajúcich sa pravdivosti údajov v dokladoch predložených k výkonu daňovej kontroly s tým, že správca dane ho vyzval, aby tieto pochybnosti odstránil a pravdivosť údajov riadne preukázal. Sťažovateľ na výzvu správcu dane nereagoval, resp. nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by mali preukazovať, že došlo k reálnemu nákupu - dodaniu tovaru od spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o. S ďalšími skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole bol sťažovateľ oboznámený na ústnom pojednávaní dňa 3. júla 2018.

Z dôkazov získaných v predmetnom daňovom konaní, ale i ďalších dôkazov majúcich pôvod v iných konaniach (daňových, resp. trestných) vyplynuli závažné pochybnosti o reálnom uskutočnení sťažovateľom deklarovaných dodávok tovaru. Je potrebné uviesť aj to, že pokiaľ správca dane mal pochybnosti o fiktívnosti predmetného obchodu, mohol následne preverovať celý obchodný reťazec. Z výpovedi konateľov spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o. a PPWIN s.r.o. nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali reálne nakladanie s tovarom, keď jednotlivé spoločnosti zapojené do dodávok tovaru pre sťažovateľa nemali potrebné materiálno-personálne kapacity, t.j. zamestnancov, či sklady, v ktorých by dochádzalo k manipulácii s tovarom. Okrem uvedeného neboli preukázané ani ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli ozrejmiť okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k odberateľovi - sťažovateľovi. Nepreukázaním skutočných dodávateľov tovaru, tak nebol objasnený ani pôvod tovaru. Konateľ dodávateľa sťažovateľa pritom nepredložil ani účtovné doklady vzťahujúce sa na

Na základe uvedeného možno konštatovať, že preverované dodania tovaru sa neuskutočnili tak, ako to deklaroval sťažovateľ predloženými faktúrami, keď jednotlivé zistenia týkajúce sa daňových subjektov zapojených do reťazca dodávok tovaru (sťažovateľ - Slovakia Food Trading, s.r.o. a PPWIN s.r.o.) spochybnili už samotnú existenciu tovaru. Treba zdôrazniť aj to, že nebolo úlohou daňových orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, keďže je povinnosťou sťažovateľa, ktorý si uplatňuje odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar mu dodal dodávateľ uvedený na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. S poukazom na vyššie uvedené tak možno konštatovať, že správcom dane boli zistené také objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že ide o fakturačné obchodné transakcie s tovarom v reťazci dodávateľov a odberateľov umelého charakteru, ktorého cieľom je zabezpečiť si daňovú výhodu (získať odpočet DPH) a nie dosiahnuť daňovú neutralitu dane z pridanej hodnoty.

poukazuje na to, že ani potvrdenie konateľa dodávateľa o vyhotovení faktúry a dodaní tovaru, či realizácia úhrady nie sú dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu, ak tieto skutočnosti (po spochybnení reálnosti dodania tovaru správcom dane) neboli podporené ďalšími dôkazmi. Sťažovateľ však v tomto smere neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu, resp. nevyvinul procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov, ktorá by mala za následok prenos dôkazného bremena na správcu dane. Správca dane pritom nemal povinnosť sťažovateľovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne

reálne neobchodoval. 56. Kasačný súd taktiež poukazuje na to, že zistenia daňových orgánov viažuce sa k dodávateľskej spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o., (napr. absencia účtovných dokladov) neboli pripísané na ťarchu sťažovateľa tak, ako to naznačoval s odkazom na rozhodnutia

daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Bolo preto potrebné, aby sám sťažovateľ preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v dôkaznej núdzi pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú oprávnené. Je taktiež povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej). Sťažovateľ v posudzovanej veci

V danom prípade išlo o obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov a ktorý nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce sťažovateľa, spočívajúce v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako

Kasačný súd musel prisvedčiť správnosti argumentácie krajského súdu, ktorý možnosť použitia, resp. hodnotenia dôkazov z iných konaní odôvodnil poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku a požiadavkou na ich zákonnosť. Senát kasačného súdu v tejto súvislosti poukazuje na svoje už skôr vydané rozhodnutie sp.zn. 2Sžfk/47/2018 zo dňa 27. októbra 2021, v ktorom okrem iného konštatoval, že ,,listiny, obsahom ktorých je výpoveď z iných konaní môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane.

so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu ak ide o požiadavku vedenú snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie. V súvislosti s výkladom ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku kasačný súd uvádza, že k porušeniu práva daňového subjektu spočívajúceho v tom, že daňový subjekt vo vzťahu k výpovediam získaným v inom daňovom konaní nemohol uplatniť svoje procesné práva by mohlo dôjsť v prípade, ak by sa daňové orgány vykonaniu tohto dôkazu v daňovom konaní vyhýbali, resp. daňový subjekt by s týmto dôkazom nemal možnosť oboznámiť sa.“

s ktorými by sa následne musel správca dane vysporiadať. Inými slovami keďže išlo o výsluch svedka, majúci pôvod v inom konaní, správcovi dane nevyplývala povinnosť v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku, t.j. predvolať na výsluch tohto svedka aj sťažovateľa a teda nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho procesných práv vyplývajúcich mu z ust. § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Kasačný súd preto musel konštatovať, že daňové orgány v priebehu daňového konania sťažovateľovi umožnili realizovať jemu patriace procesné práva, resp. nedošlo k porušeniu dotknutých ustanovení Daňového poriadku, ktoré by odôvodňovalo záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a zakladalo dôvod na jeho zrušenie.

60. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevzhliadol dôvod na postup podľa § 168 S.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.