1Sžfk/114/2020

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 11.03.2019 č. 100609321/2019, č. 100609352/2019, č. 100609355/2019, č. 100609358/ 2019, č. 100609378/2019, č. 100609380/2019, č. 100609417/2019, č. 100609418/2019, č. 100609422/2019 a to za zdaňovacie obdobia január 2015 až september 2015, ktorými potvrdil prvostupňové rozhodnutia správcu dane: č. 102278472/2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 81.960,38,- €, rozhodnutia č. 102278892/2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 227.391,84,- €, rozhodnutia č. 102279165/2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 156.355,33,- €, rozhodnutia č. 102279350/2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 135.786,- €, rozhodnutia č. 102280486/ 2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 59.942,80,- €, rozhodnutia č.

2015) obchodná spoločnosť KOBA-DAYS 2015, s.r.o., Komárno. Zo strany správcu dane ako aj žalovaného bolo zistené, že zo strany žalobcu neboli predložené také dôkazy, resp. doklady, ktoré by potvrdzovali, že tovar bol dodaný tak ako to deklaroval žalobca.

dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého sa správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, pripadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.

3. V danom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené v predložených faktúrach. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach.

4. Podľa názoru správneho súdu správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul viaceré osoby, ktoré mali mať o dodávateľsko-odberateľských vzťahoch konkrétne informácie, resp. ktoré sa mali osobne podieľať na týchto deklarovaných plneniach. Treba tiež zdôrazniť, že zo strany správcu dane nebola vykonaná iba formálna kontrola dokladov, ale tento sa zameral predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. V súvislosti s

5. Podľa krajského súdu v prípade dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi obchodnou spoločnosťou DARIUM.SK, s.r.o. a žalobcom, tak tento tvrdil, že v zmysle dohodnutých prepravných podmienok prepravu tovaru mal zabezpečiť dodávateľ, čoho dôkazom majú byť dodacie listy k jednotlivým faktúram podpísané zástupcami kupujúceho, t.j. žalobcu a predávajúceho, t.j. dodávateľa. Na druhej strane však tvrdil, že prepravu tovaru od dodávateľa DARIUM.SK, s.r.o. hradil žalobca, prepravu objednal u K. Q. - PEGAZUS, ktorá bola realizovaná motorovým vozidlom v evidenčným číslom L. XXXL.

Tiež nevedela uviesť, od koho bol tovar prevzatý a komu bol následne odovzdaný, kto robil nakládku a vykládku tovaru. Okrem toho miestnym zisťovaním (viď zápisnica o miestnom zisťovaní č. 102129888/2018) vykonaným u E. K., vlastníka predmetného motorového vozidla, nebola preukázaná preprava tovaru od dodávateľskej spoločnosti DARIUM.SK, s.r.o. pre žalobcu motorovým vozidlom s evidenčným číslom L. XXXL. deklarovaným na faktúrach vystavených K. Q. pre žalobcu. Okrem toho bolo zistené, že p. K. p. Q. ani nepozná a p. Q.

podľa rámcovej zmluvy medzi spoločnosťou DARIUM.SK, s.r.o. a žalobcom mal byť namiesto dátumu 12.01.2014 uvedený správny dátum 12.01.2015, pričom pri rámcovej zmluve medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou KOBA - DAYS 2015, s.r.o. mal byť namiesto dátumu 01.03.2014 uvedený správny dátum 01.03.2015.

Tieto správcom dane zistené skutočnosti idú na ťarchu žalobcu ako daňového subjektu, ktorý tieto nezrovnalosti relevantným spôsobom neobjasnil. V danom prípade je potrebné pre právne posúdenie veci a následné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu zdôrazniť zásadnú skutočnosť a to, že správca dane, ako aj žalovaný nespochybnili, že by k dodaniu deklarovaných služieb uvedených na sporných faktúrach nedošlo, ale spochybnili, že tieto služby boli žalobcovi dodané dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach, t.j. spoločnosťami DARIUM.SK, s.r.o. a KOBA - DAYS 2015, s.r.o.

Dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie DPH v prípade žalobcu bola teda skutočnosť, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania nebolo hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi preukázané, že pri poskytnutých službách vznikla vyššie uvedeným spoločnostiam daňová povinnosť a preto žalobca, podľa názoru konajúcich orgánov verejnej správy, nesplnil podmienku pre odpočítanie dane uvedenú v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, keď si platiteľ môže odpočítať daň, ak je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané

že zdaniteľné obchody medzi žalobcom a COOP Jednota spotrebné družstvo boli zrealizované a zaúčtované a k týmto obchodom boli predložené súvisiace doklady. K odpočítaniu dane z faktúr vystavených dodávateľskými spoločnosťami pre žalobcu nebol preukázaný nákup tovaru od týchto spoločností. K tvrdeniu žalobcu, že nebola dodaná lehota na vykonanie daňovej kontroly, resp. že neboli splnené podmienky na predĺženie daňovej kontroly je potrebné konštatovať, že daňová kontrola bola začatá dňa 29.11.2016, prerušená bola od 21.09.2017 do 13.04.2018, t.j. 205 dní a ukončená bola dňa 02.05.2018. Znamená to, že daňová kontrola trvala celkom 315 dní, a teda bola dodržaná ročná lehota v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Prerušenie tejto daňovej kontroly bolo dôvodné, pretože v rámci žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii správca dane preveroval konanie konateľa dodávateľskej spoločnosti KOBA - DAYS 2015, s.r.o. p. Balázsa Kocsisa, ktorý mal trvalý pobyt v Maďarsku, a teda bol daný dôvod na prerušenie daňovej kontroly.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie, alebo aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

argumentoval, že na jednej strane správny súd vychádzal z toho, že daňové konanie nie je vyhľadávacím konaním, na druhej strane však považoval za správny postup, kedy žalovaný iniciatívne vyhľadával dôkazy a to výlučne v neprospech žalobcu. Sťažovateľ v priebehu daňového konania preukázal okrem iného svedeckou výpoveďou pani K. Q. uskutočnenie dodávok tovaru od obchodnej spoločnosti DARIUM.SK, s.r.o. Žalovaný však iniciatívne vyhľadal údajný dôkaz spochybňujúci tvrdenia pani Q. (viď. miestne zisťovanie u E. K.). Podobne to bolo aj v prípade prepravy vykonanej spoločnosťou DÉLEA, spol. s r.o., kedy žalobcom predložené, riadne podpísané dodacie listy boli spochybnené vyhľadaním spoločnosti DÉLEA, spol. s.r.o. a vyjadrením jej konateľa o údajnom nevykonaní prepravy. Uvedené znamená, že žalovaný jednoznačne uplatnil v daňovom konaní vyhľadávaciu zásadu (ktorá sa podľa názoru správneho súdu neuplatňuje), navyše jednostranne, až tendenčne v neprospech sťažovateľa. Ba čo viac, žalovaný nielen, že vyhľadával iba dôkazy svedčiace v

10. Ak aj správca dane je oprávnený rozhodnúť, ktorý z dôkazov vykoná a ako ich hodnotí, tento selektívny postup žalovaného nemôže znamenať svojvôľu. Nemôže viesť k porušeniu práv žalobcu a najmä povinnosti zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie, v súlade so zásadou objektívnej pravdy. Ak žalovaný vyhľadáva iba dôkazy vo svoj prospech (miestne zisťovania u E. K. a spoločnosti DÉLEA, spol. s r.o.), a takto zabezpečené dôkazy hodnotí spôsobom, že pritom ignoruje dôkazy svedčiace v prospech žalobcu (faktúry, podpísané dodacie listy, doklady o úhradách, potvrdenia o dodaní tovaru zo strany pani K. Q., spoločnosti COOP Jednota Dunajská Streda, spotrebné družstvo, bývalého konateľa spoločnosti žalobcu, a bývalého konateľa spoločnosti KOBA-DAYS 2015 s.r.o.), tak výsledkom nie je zistenie skutočného stavu veci čo najúplnejšie, ale stavu veci vyhovujúcej potrebám žalobcu.

stavu veci. 11. Daňovému úradu boli v daňovom konaní predložené dôkazy preukazujúce, a súčasne aj daňový úrad v rámci daňovej kontroly zistil, že medzi žalobcom ako kupujúcim a predávajúcimi DARIUM.SK, s.r.o., Šamorín a KOBA - DAYS 2015 s.r.o., Komárno boli vystavené faktúry so zákonnými náležitosťami, a tiež dodacie listy, na ktorých podpisom boli potvrdené dodávky tovaru. Tým došlo k naplneniu formálnej podmienky na vznik nároku na uplatnenie odpočtu dane. Nad rámec uvedeného, materiálne dodanie tovaru sťažovateľovi od spoločností DARIUM. SK, s.r.o. a KOBA - DAYS 2015 s.r.o. potvrdil bývalý konateľ sťažovateľa, pán Q. (do zápisnice o ústnom pojednávaní), pani K. Q., ktorá vykonávala prepravu tovaru, dokonca aj spoločnosť COOP Jednota Dunajská Streda, spotrebné družstvo, ktorej tovar bol určený v konečnom dôsledku. Dodanie tovaru potvrdil aj pán B. A., bývalý konateľ spoločnosti KOBA - DAYS 2015 s.r.o. Spoločnosť COOP Jednota Dunajská Streda, spotrebné družstvo, za dodaný tovar zaplatila žalobcovi v zmysle dodacích listov a vystavených faktúr, čo by zrejme neurobila, ak by jej tovar dodaný nebol.

12. V zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku má žalovaný prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a je povinný pri rozhodovaní zachovať zásadu nestrannosti. Tá spočíva v tom, že nie je možné prehliadať daňovým úradom zistené skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu a v zmysle § 63 Daňového poriadku rozhodnutie žalovaného musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Vo svetle toho, čo je uvedené v tomto bode Krajský súd Trnava nesprávne posúdil unesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadne splnenia formálnej i materiálnej podmienky vzniku nároku na odpočet dane resp. preukázania plnenia, keď podobne ako žalovaný ignoroval dôkazy preukazujúce faktické dodanie tovaru

Mala potvrdiť, alebo vyvrátiť skutočnosti, ktoré jej boli známe (§ 25 Daňového poriadku) a nie predkladať dôkazy. Samotná výpoveď svedka je dôkazom, pričom svedok nemá žiadnu povinnosť dokázať skutočnosti, ktoré sú mu známe, o ktorých vypovedá. Žalovaný a následne aj správny súd podľa názoru sťažovateľa si pomýlil postavenie pani K. Q. v daňovom konaní a vyvodil z toho nesprávne závery. 13.

Pre sťažovateľa bolo podstatné, aby tovar dorazil na miesto určenia (do skladu COOP Jednota Dunajská Streda, spotrebné družstvo), čo sa aj preukázateľne stalo. Je potrebné pritom zdôrazniť, že nielen prenášanie dôkazného bremena bolo nesprávne zo strany žalovaného, ale aj hodnotenie dôkazov. Informácie získané od pána E. K., ale aj od pána Karola Dégnera, konateľa spoločnosti DÉLEA, spol. s r.o. (vykonával prepravu tovaru od KOBA - DAYS 2015 s.r.o.), ktorými žalovaný sa snažil spochybniť skutočnosti tvrdené a preukázané sťažovateľom, síce môžu vzbudiť určité pochybnosti o pravdivosti tvrdení sťažovateľa, ale tieto pochybnosti v konkrétnom prípade žiadnym spôsobom nepreukazujú. Konkrétne z výpovede pána E. K. vôbec nie je možné jednoznačne vyvodiť, že by sa príležitostne jeho vozidlo nemohlo dostať k pani K. Q. (resp. k jej manželovi).

právne posúdil otázku prenesenia, a následného unesenia dôkazného bremena zo strany sťažovateľa. Závery vyvodené správcom dane z vykonaných dôkazov - čiastočne aj nezákonne vykonaných (viď. aj ďalej) - v žiadnom prípade nie je možné hodnotiť ako objektívne a vykonané vo vzájomných súvislostiach. Skôr ide o účelové hodnotenie s ignoranciou dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa.

Takýto postup daňového úradu, ktorým v skutočnosti vykonávané výsluchy svedkov boli zastierané miestnym zisťovaním, nemá oporu v zákone. V zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky a z toho dôvodu je správca dane povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. Námietky sťažovateľa, že nebol informovaný ani prizvaný k výsluchu svedka, žalovaný vyhodnotil tak, že pokiaľ daňový úrad úkon nazve miestnym zisťovaním, tak sa riadi ustanoveniami o miestnom zisťovaní, hoci v skutočnosti vykonáva výsluch svedka.

Uvedené znamená, že neobstojí, že by daňová kontrola bola prerušená do apríla 2018. Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu Trnava hoci je relatívne obšírne, v podstate sa vôbec reálne nevysporiada s argumentmi uvedenými v podanej žalobe. Krajský súd Trnava len kopíruje argumentáciu žalovaného z napadnutých rozhodnutí ako správne.

svedka vykonaný pod rúškom miestneho zisťovania je porušením práva na spravodlivý proces, či na to, že nedostatky v správaní tretích osôb (napr. že vlastník motorového vozidla, ktorým pani Q. prepravu tovaru vykonal poprie výpožičku vozidla, aby z toho nemal problémy, alebo, že spoločnosti DÉLEA, spol. s.r.o. poprie vykonanie prepravy vyplatenej zrejme „na ruku“) môžu zasiahnuť sťažovateľa až tak, že to vedie k neuznaniu materiálnej podmienky vzniku nároku na odpočet dane, t.j. dodanie tovaru. O tom ani nehovoriac, že argumenty sťažovateľa o nezákonnom trvaní daňovej kontroly (najmä vo svetle úkonu správcu dane z marca 2018) boli úplne ignorované. 17. Žalovaný v písomnom podaní uviedol, že trvá na správnosti predmetných rozhodnutí a rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/75/2019-170 zo dňa 17.06.2020 považoval za vecne správny a zákonný. Pretože námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti sú obdobné, ako námietky uvedené v správnej žalobe, žalovaný odkázal na odôvodnenie žalovaného rozhodnutia i na vyjadrenie k žalobe, v ktorom sú podrobne uvedené všetky okolnosti

III. Konanie pred kasačným súdom

Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Trnave, ktorý podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 11.03.2019 č. 100609321/2019, č. 100609352/2019, č. 100609355/2019, č. 100609358/2019, č. 100609378/ 2019, č. 100609380/2019, č. 100609417/2019, č. 100609418/2019, č. 100609422/2019 a

2015, všetky boli vydané dňa 19.11.2018. 19. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve za účtovné obdobie roku 2015, dane z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie 2015, dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2015 až september 2015, dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015.

DIČ 2024085140, IČO: 47730862, IČ DPH SK2024085140 v zdaňovacom období marec 2015 v celkovej výške 156.355,33,- € za nákup tovaru na základe faktúr č. SK20150050 až SK20150073, v zdaňovacom období apríl 2015 v celkovej výške 135.786,00,- € za nákup tovaru na základe faktúr č. SK20150074 až SK20150102, v zdaňovacom období máj 2015 v celkovej výške 59.942,80,- € za nákup tovaru na základe faktúr č. SK20150103 až SK20150117, v zdaňovacom období jún 2015 v celkovej výške 135.077,20,- € za nákup tovaru na základe faktúr č. SK20150118 až SK20150142, v zdaňovacom období júl 2015 v celkovej výške 41.478,50,- € za nákup tovaru na základe faktúr č. SK20150143 až SK20150148, v zdaňovacom období august 2015 v celkovej výške 137.552,88,- € za nákup tovaru na základe faktúr č. SK20150149 až SK20150169, v zdaňovacom období september 2015 v celkovej výške 102.055,32,- € za nákup tovaru na základe faktúr č. SK20150170 až SK20150186.

20. Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 22. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 23. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 24. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 25. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 26. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 27. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 28. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 29. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. 30. Podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

V. právne posúdenie

Je zároveň potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP.

Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vydané v obdobnej veci pod sp. zn. 1Sžfk/43/2019 zo dňa 22.09.2020, ktoré ohľadom § 440 ods. 1 písm. f/ SSP konštatuje, že „prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku).

sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. 42. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť

tvrdením. 43. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014). Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým

44. Kasačný súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

45. K námietke sťažovateľa, že bolo pre neho nepochopiteľné, že správca dane žiadal od sv. K. Q. dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, resp. že zisťovanie vykonané v nadväznosti na výsluch pani K. Q. u pána E. K., vlastníka motorového vozidla, ktorým pani Q. (resp. jej manžel) vykonala prepravu tovaru pre žalobcu, bolo už nad rámec povinností žalovaného kasačný súd uvádza, že úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou.

subjektu. 46. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie k statusu osoby dodávateľa, je možno zhrnúť nasledovné: a) uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotno-právnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t.j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je. b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie. V danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iného dodávateľa zistené neboli.

spise dôvodne prijali záver, že nebolo preukázané dodanie a preprava tovaru žalobcovi od deklarovaných dodávateľov: spoločnosti DARIUM.SK, s.r.o. a KOBA-DAYS 2015, s.r.o. Orgány verejnej správy pritom vykonali rozsiahle dokazovanie, kde dôvody spochybnenia deklarovaných obchodov od dodávateľa DARIUM.SK, s.r.o. vychádzali zo svedeckých výpovedí (sv. K. Q., sv. E. K. - vlastník motorového vozidla s ev. č. L. XXX L.), vyhodnotením listinných dôkazov, ako aj dodacích listov k jednotlivým faktúram, ktoré nepotvrdili vyjadrenia konateľa sťažovateľa o dodávke tovaru. Konateľku dodávateľa DARIUM.SK, s.r.o. sa správcovi dane nepodarilo napriek opakovaným predvolaniam, ako aj žiadosti o predvedenie na výsluch vypočuť. V prípade dodávateľa KOBA-DAYS 2015, s.r.o. sa konatelia Balász Kocsis a Ing. Július Farkas nevedeli vyjadriť k deklarovaných obchodom, ani k preprave - k miestu nakládky, resp. vykládky tovaru. Nevedeli sa ani vyjadriť, s kým za sťažovateľa

spoločnosti. Konateľ sťažovateľa p. Tamas Szalai tvrdil, že prepravu mal zabezpečovať dodávateľ na základe prepravných podmienkach, ktoré mali byť súčasťou písomných objednávok. Správcovi dane však žiadne dohody o prepravných podmienkach nepredložil. V danom prípade daňový orgán nezamietol sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty iba z dôvodu absencie materiálneho a personálneho vybavenia, resp. ani z dôvodu nezrovnalosti predchádzajúcich transakcií, kedy v priebehu daňovej kontroly preverovaním predložených dokladov a tvrdení sťažovateľa bolo spochybnené uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných plnení, ktoré boli fakturované deklarovanými dodávateľmi.

48. Kasačný súd sa nestotožnil ani s námietkou sťažovateľa v tom smere, že správca dane si mal svojím procesným postupom zamieňať inštitút výsluchu svedka (§ 25 Daňového poriadku) a inštitút miestneho zisťovania (§§ 37 a 39), ktoré majú stanovené vlastné podmienky a postupy v zmysle Daňového poriadku. Podľa sťažovateľa de facto pracovníci daňového úradu nevyhľadávali dôkazy, ani nepreverovali skutočnosti, ale vykonávali výsluchy označených

Ide o poskytnutie súčinnosti a podanie potrebných vysvetlení. Zároveň je možné súhlasiť s krajským súdom v tom zmysle, že v prípade miestneho zisťovania sú procesné práva daňového subjektu podrobené inému režimu, ako je to v prípade výsluchu svedka. Daňový subjekt má rovnako právo prístupu k obsahu administratívneho spisu a môže na obsah zápisnice o miestnom zisťovaní reagovať, resp. má právo navrhnúť aj výsluch osoby ako svedka, ak to považuje za potrebné. Treba však zo strany kasačného súdu doplniť, že ak správca dane v rámci miestneho zisťovania pristúpi k vypočúvaniu dotknutých osôb v rámci tzv. podania potrebného vysvetlenia a daňový subjekt počas daňovej kontroly namieta relevantné skutočnosti a navrhuje vypočutie takej osoby ako svedka, správca dane by mal dôsledne posúdiť, z akých dôvodov by takémuto návrhu daňového subjektu nevyhovel.

lehoty. Kasačný súd zároveň uvádza, že daňová správa členského štátu „môže“ požiadať daňovú správu iného členského štátu o informácie, ktoré nemôže sama získať, čomu zodpovedá povinnosť príslušného orgánu dožiadaného členského štátu odpovedať na takú žiadosť a v procese zisťovania odpovedí uplatní svoje vnútroštátne právo a najmä svoje vlastné procesné pravidlá. Táto smernica naproti tomu daňovníkovi nepriznáva nijaké osobitné práva (rozsudok Twoh International C-184/05, bod 31) a nestanovuje príslušným orgánom členských štátov nijakú povinnosť konzultácie s dotknutým daňovníkom. Táto procesná situácia je rovnaká aj za účinnosti nariadenia č. 904/2010. Správny súd nemohol konštatovať, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly nerešpektoval zákonom stanovenú dĺžku daňovej kontroly, resp. že porušil takto aj dôležitú zásadu proporcionality a zákonnosti pri správe

Súdny dvor sa v rozsudku zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly. Súdny dvor EÚ konštatoval, že uvedené nariadenie sa týka umožnenia administratívnej spolupráce na účely výmeny informácií, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov EÚ.

50. Pre kasačný súd nezrozumiteľne vzišla námietka sťažovateľa, ktorá poukazovala ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP, teda že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Z textu kasačnej sťažnosti bolo možné dedukovať, že uvedené sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok na nesprávny. Kasačný súd musí konštatovať, že orgány verejnej správy, ako aj krajský súd dostatočne zdôvodnili v rozhodnutiach svoje právne závery, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, t.j. nebolo preukázané, že nešpecifikované služby dodal subjekt, ktorý vystavil nadväzujúce faktúry.

51. Najvyšší správny súd sa na základe uvedených skutočností (s odkazom na príslušnú judikatúru) stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že bolo predovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali deklarované zdaniteľné plnenia a odstránil tak pochybnosti finančných orgánov v tomto smere. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.

SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 22. marca 2023