1Sžfk/14/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): STEEL MAXX, s.r.o., so sídlom Štós 209, 044 26 Štós, IČO: 44643322, právne zastúpený: Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s.r.o., Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, IČO: 36868221, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101443749/2018 zo dňa 26.07.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/97/2018-85 zo dňa 27. augusta 2020, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

Hys zo dňa 24.02.2014 a č. 9801403/5/739215/2014/Hys zo dňa 25.02.2014 o medzinárodnú výmenu informácií a že výsledok šetrenia je rozhodujúci pre ukončenie výkonu kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január - marec, máj - jún, august - december 2012 u sťažovateľa

3. Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 100708404/2018 zo dňa 10.04.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 105.562,30 eura na dani z pridanej hodnoty

žalovaného. 5. Krajský súd poukázal na úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“ alebo „daň“) - ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/ 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), resp. pri preukazovaní splnenia podmienok oslobodenia dodania tovaru v zmysle § 43 zákona o DPH, ako aj na to, že dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu.

6. Krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu ku skutkovým zisteniam správcu dane ohľadne jeho nároku na oslobodenie dodania betonárskej ocele. Krajský súd uviedol, že z výpovede svedkov nevyplýva, že tento tovar bol reálne dodaný, pretože svedkovia sa nevyjadrovali ku konkrétnym dodávkam, ale iba všeobecne k obchodovaniu s betonárskou oceľou. Poukázal na to, že reálnosť dodania predmetného tovaru správca dane preveroval aj rozsiahlym dokazovaním. Z výpisu mýtnych transakcií správca dane zistil, že z deklarovaných 32 prepráv - preverovaných 31 prepráv (1 CMR nebola nepredložená), v 18 prípadoch vozidlo vôbec neprešlo miestom nakládky Čadca a v 2 prípadoch miestom Kysucké Nové Mesto, v 11 prípadoch pre preverované vozidlá v daný deň neexistuje záznam v elektronickom mýtnom systéme na území SR. Už len na základe tohto dôkazu možno podľa krajského súdu konštatovať, že k dodaniu predmetného tovaru tak, ako ich deklaroval žalobca vo faktúrach a CMR dokladoch, nemohlo dôjsť.

8. Napokon ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil aj žalobnú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré podľa správneho súdu zodpovedá požiadavkám v zmysle § 63 ods. 3 a 5 Daňového poriadku.

K nedodržaniu lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií (čl. 7 Smernice Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS) krajský súd uviedol, že dôvodom prerušenia daňovej kontroly u žalobcu bola žiadosti o MVI, ktoré správca dane nevyhnutne potreboval v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Posledná odpoveď na žiadosť správcu dane o MVI bola doručená správcovi dane dňa 25.05.2015. Až týmto dňom došlo k pominutiu dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. 10.

11. Podľa krajského súdu z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu bola začatá 17.06.2013 a bola prerušená dňa 04.03.2014. V daňovej kontrole správca dane pokračoval dňa 26.05.2015 a ukončil ju dňom 24.08.2015. Sumárne doba trvania daňovej kontroly nepresiahla - s vylúčením doby prerušenia jej výkonu - zákonnú lehotu jedného roka.

13. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu. Žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok, keďže v danom prípade neboli splnené podmienky podľa § 168 SSP.

14. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) riadne a včas kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Kasačnú sťažnosť odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ SSP.

16. Sťažovateľ mal za to, že nezrovnalosti medzi dokladmi o preprave tovaru a vyjadrením Národnej diaľničnej spoločnosti nepreukazujú neuskutočnenie predmetných zdaniteľných plnení (dodania betonárskej ocele), pretože tento mohol vzniknúť administratívnou chybou. Rovnako tak ani zo zistení týkajúcich sa dodania kryštálového cukru nemožno podľa sťažovateľa vyvodiť záver, že sa neuskutočnilo. Pri svedkoch poukázal na to, že svedeckú výpoveď uvádzali v čase, keď v daných spoločnostiach nefigurovali, preto sa bez predloženia účtovných dokladov nemohli kvalifikovane vyjadriť.

Nesprávne právne posúdenie veci zo strany krajského súdu má spočívať v tom, že tento nesprávne vyhodnotil splnenie zákonných podmienok pre priznanie práva na odpočet dane. Mal za to, že v priebehu daňovej kontroly predložil dôkazy, ktoré uskutočnenie zdaniteľných plnení preukazujú (CMR s faktúrou a dodacím listom, bezhotovostné prevody za tovar).

nepredstavuje len vlastné porušenie príslušného zákonného ustanovenia, ale je tiež porušením zásady primeranosti a zásady zákonnosti pri správe daní. 19. Podľa názoru sťažovateľa, k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces došlo tým, že krajský súd sa s jeho námietkami uvedenými v III. časti žaloby (týkajúcimi sa nedodržania, resp. prekročenia lehôt na poskytnutie informácií v režime MVI) dostatočne nevysporiadal. Vychádzajúc z názoru, že dĺžka daňovej kontroly prekročila zákonné časové parametre, sťažovateľ uviedol, že protokol z daňovej kontroly je potrebné považovať za nezákonný dôkaz, na čo mal správny súd ex offo prihliadať. Krajskému súdu vytýkal, že na tieto skutočnosti neprihliadal, resp. uvedeným aspektom namietanej nezákonnosti sa v odôvodnení rozsudku dostatočne nevenoval. 20. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 11.12.2020, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách o tom, že v danej veci neboli splnené všetky podmienky pre odpočítanie, resp. oslobodenia od dane. Z uvedených dôvodov navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

24. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).

27. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. (6) Ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom

Podľa § 43 ods.1, 5 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. 32.

34. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 35.

Kasačný súd v týchto veciach kasačnú sťažnosť zamietol. 36. Kasačný súd teda postupom podľa § 464 Správneho súdneho poriadku odkazuje na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/ 35/2019 zo dňa 28.06.2022, ktorý sa týka veci medzi tými istými účastníkmi konania, a to za kalendárny mesiac máj 2012, pričom skutkové a právne okolnosti sú v oboch veciach obdobné. Podľa názoru kasačného súdu rozhodujúceho v tejto veci, predmetné zistenia a závery v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/35/2019 sú aplikovateľné aj na túto vec, preto na ne postupom podľa § 464 SSP odkazuje: „ 34. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach a po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu nezistil dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré tak vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

36. Hlavnou podstatou kasačných bodov sťažovateľa je namietaná dĺžka daňovej kontroly pri prerušení daňového konania z dôvodu žiadosti o MVI, pričom subsidiárne sťažovateľ namietal aj rozsah svojho dôkazného bremena.

38. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu teda vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení zákonnosti prerušenia daňovej kontroly. V zmysle ustálenej súdnej praxe, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti názorov a záverov súdu (II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).

Ani rozhodnutie Ústavného súdu SR, na ktoré sťažovateľ odkazuje v bode 6. kasačnej sťažnosti (sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29. júna 2010) neneguje dlhodobo formulovaný právny názor kasačného súdu pri prerušení daňovej kontroly v dôsledku realizácie MVI.

Na strane druhej, keďže v súdenej veci zákonný časový úsek na uskutočnenie daňovej kontroly dodržaný bol, je predmetné rozhodnutie ústavného súdu vo veci irelevantné. 40. Kasačný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sžf/46/2015 z 27.07.2016) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016 - pod č. 60, v zmysle ktorého: „prerušenie výkonu daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií nemožno chápať tak, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva, ani nepožaduje od neho plnenie povinnosti vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly.

42. Rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. septembra 2021 vo veci C-186/20 (HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky), ktorý rozhodol, že „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“

a v nadväznosti na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu, resp. že márne uplynutie lehôt na poskytnutie informácie v režime MVI (podľa príslušných prameňov práva EÚ) má za následok pominutie prekážok pokračovania v daňovej kontrole. 44. Čo sa týka námietok sťažovateľa, že sa krajský súd dostatočne nevysporiadal s jeho žalobnými námietkami a dôkazmi, ktoré sa mali týkať preukázania dodania tovaru, sťažovateľ neuviedol, či namieta aj nesprávne právne posúdenie týchto skutočností (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) alebo len nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). Právne posúdenie hodnotenia dôkazov krajským súdom sťažovateľ namietal vo všeobecnej rovine, a to s nízkou mierou špecifikácie.

Kasačný súd kladúc dôraz na právom chránené záujmy sťažovateľa uplatnil vo veci materiálne hodnotenie obsahu kasačnej sťažnosti a nie výklad formalistický, ktorý by mohol viesť ku konštatovaniu, že tieto kasačné body nespĺňajú kvalitatívne kritériá (náležitosti) v zmysle § 440 ods. 2 SSP, t.j. špecifikáciu toho, v čom považuje sťažovateľ výklad, resp. právne názory krajského súdu za nesprávne a - naopak - aký výklad považuje za správny.

46. Kasačný súd sa v prvom rade stotožňuje s názorom krajského súdu, že sťažovateľ v podanej žalobe pri nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru (cukor) spoločnostiam ARZANO, s. r. o., a OPTAR, s. r. o. iba konštatoval zistenia správcu dane k nepriznaniu práva na odpočítanie dane, ale v súvislosti s týmito obchodmi žiadne žalobné námietky nevzniesol. Rovnako jednoduché vyslovenie nesúhlasu ohľadom zistení správcu dane týkajúcich sa zdaniteľného plnenia - cukru - v kasačnej sťažnosti, bez akejkoľvek špecifikácie, nie je spôsobilé byť kasačným dôvodom, o to viac, že dodanie tohto tovaru sťažovateľ nedostatočne spochybnil už v samotnej správnej žalobe.

. C., M.. O. a M.. Z.. K týmto výpovediam krajský súd uviedol, že z nich nevyplýva, že dodávky tovaru boli reálne, pretože svedkovia sa nevyjadrovali ku konkrétnym dodávkam, ale vypovedali iba všeobecne o obchodovaní s betonárskou oceľou.

ostatných vykonaných dôkazov, keď tieto výpovede nadobudli (vo svetle iných dôkazov), marginálny dôkazný význam. Z dôvodu, že svedkovia (k tomu pozri bod 47. odôvodnenia) dostatočne nešpecifikovali dodávky predmetného - konkrétneho tovaru, ich výpovede potom dostatočne nepreukazujú ani skutočnosti relevantné v zmysle § 43 zákona o DPH.

Tieto dôkazy sťažovateľ nevedel vyvrátiť a ani všeobecné výpovede svedkov ich nemohli účinne negovať. Rovnako nie je zrejmé, akým spôsobom mala byť sťažovateľom tvrdená - nešpecifikovaná - administratívna chyba, spôsobilá vyvrátiť dokazovanie žalovaného a správcu dane ohľadom prepravy betonárskej ocele.

50. Kasačný súd poukazuje na to, že podstatou nepriznania oslobodenia od dane nebolo výlučne preukazovanie skutočností, ktoré majú vplyv na určenie dane u iných subjektov tak, ako to namieta sťažovateľ. Ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, sťažovateľ si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pokiaľ ide o preukázanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane - pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, ktoré boli správcom dane relevantne spochybnené (a to najmä preprava tohto tovaru). Preukázanie splnenia týchto podmienok tvorí dôkazné bremeno sťažovateľa ako daňového subjektu.

. .dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi, primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene, za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

52. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie.“ 53. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane, ako aj oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik týchto nárokov súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad obsahuje všetky náležitosti účtovného, resp. daňového dokladu a že je riadne zaúčtovaný v účtovníctve daňového subjektu (v zmysle príslušnej právnej úpravy), nie je automaticky a bez ďalšieho dôkazom toho, že daňový subjekt má právo na odpočítanie dane, resp. na oslobodenie dane v rozsahu ako to vyplýva z predmetného dokladu. 54. Kasačný súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 zo dňa 18.09.2008, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác, resp. dodanie tovaru a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená.“ 37. Z vyššie uvedených dôvodov, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť proti rozsudku krajského je nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 38. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada dôvodne vynaložených trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP, § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.