1Sžfk/16/2019

1. Rozhodnutím č. 102306319/2017 z 06.11.2017 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie 1“) žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. 104523147/2016 z 21.12.2012 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie 1“), ktorým správca dane určil sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie marec 2012 rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“) v sume 795.610,43 €. Správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Mirbes, s.r.o. (predtým s obchodným menom SEBRIM TRADE s.r.o., ďalej len „dodávateľ Mirbes“) za dodávky tovaru a služieb spojených s prepravou. 2. Žalovaný v preskúmavanon rozhodnutí 1 uviedol, že dodávateľ Mirbes nebol skutočným nadobúdateľom intrakomunitárnych dodávok od dodávateľov z iných členských krajín, nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, vystupoval ako nárazník a deklarované obchody mali jediný účel, a to znižovanie daňovej povinnosti sťažovateľa v podobe odpočtu DPH, a teda deklarované obchody sú poznačené podvodom, pričom daň nebola nikdy odvedená do štátneho rozpočtu. Sťažovateľ mal podľa žalovaného vedomosť o týchto transakciách a priamo sa na nich podieľal tým, že v mene dodávateľa Mirbes ich dojednával a vykonával. Žalovaný mal za preukázané, že sťažovateľ si v príslušnom zdaňovacom období neoprávnene odpočítal daň na vstupe na základe dodávateľských faktúr vystavených v mene dodávateľa Mirbes, čím porušil § 49 ods. 1, 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). 3. Rozhodnutím č. 102306604/2017 z 06.11.2017 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie 2“, spolu s preskúmavaným rozhodnutím 1 aj „preskúmavané rozhodnutia“) žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 104523042/2016 z 21.12.2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie 2“), ktorým správca dane určil sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie apríl 2012 rozdiel na DPH v sume 271.062,95 €. Správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Mirbes za dodávky tovaru a služieb spojených s prepravou, a od dodávateľa SLOVAKIA FARMA s. r. o. (ďalej len „dodávateľ SLOVAKIA FARMA“, spolu s dodávateľom Mirbes aj „označení dodávatelia“) za nákup tovaru a prepravu tovaru. Žalovaný dospel v podstate k rovnakým záverom ako pri preskúmavanom rozhodnutí 1, ale tu svoje závery rozšíril aj na dodávateľa SLOVAKIA FARMA.

4. Sťažovateľovu správnu žalobu proti preskúmavanému rozhodnutiu 1 zamietol Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „S.s.p.“) rozsudkom č. k. 2S/8/2018-75 z 23.10.2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8018200077.4 (ďalej len „napadnutý rozsudok 1“). 5. Sťažovateľovu správnu žalobu proti preskúmavanému rozhodnutiu 2 zamietol krajský súd podľa § 190 S.s.p. rozsudkom č. k. 3S/8/2018-91 z 05.12.2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8018200079.4 (ďalej len „napadnutý rozsudok 2“, spolu s napadnutým rozsudkom 1 aj „napadnuté rozsudky“). 6. V napadnutých rozsudkoch krajský súd nevyhovel námietkam sťažovateľa o prekročení zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, poukazujúc aj na jej prerušenie kvôli medzinárodnej výmene informácií (ďalej aj „MVI“), ktorú považoval za objektívnu skutočnosť a nevidel v tomto smere porušenie sťažovateľových práv. Správny súd odmietol aj tvrdenie sťažovateľa, že za nepriznaním odpočítania dane je len nekontaktnosť dodávateľa Mirbes. 7. V napadnutom rozsudku 1 ďalej správny súd poukazoval na skutkové zistenia finančných orgánov, okrem iného na nesplnenie daňových povinností zo strany dodávateľa Mirbes, chýbajúce účtovné závierky, dispozičné oprávnenie k jeho účtom vystavené pre štatutárneho zástupcu sťažovateľa, návrh na zrušenie tohto dodávateľa z augusta 2012, čo spolu s inými zisteniami viedlo k záveru, že dodávateľ Mirbes nevykonával ekonomickú činnosť. Správny súd rovnako nevyhovel námietke o nedostatočnom vysporiadaní sa so svedectvom pani S. C., ktorá mala konať za dodávateľa Mirbes. Súd vychádzal aj zo zistení, že so subjektami, od ktorých nadobudli tovar označení dodávatelia sťažovateľa, konali C.. G. T. a C. I. (osoby prepojené na sťažovateľa - štatutár, zamestnanec). 8. K ďalším námietkam sťažovateľa správny súd uviedol, že o úkonoch v súvislosti so svedectvom pani C. správca dane sťažovateľa riadne upovedomoval. Správny súd nevidel ani tvrdené pochybenia pri hodnotení dôkazov či porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Napokon správny súd zopakoval už štandardné vysvetlenie o rozložení dôkazného bremena a následkoch jeho neunesenia. 9. V napadnutom rozsudku 2 správny súd rovnako poukazoval na vyššie uvedené čiastkové zistenia a súhlasil so žalovaným v tom, že preukazujú vedomosť sťažovateľa o obchodných transakciách označených dodávateľov so zahraničnými dodávateľmi, ktoré boli poznačené podvodom. Tieto zistenia dal do súvisu s ním citovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V ďalšom správny súd v podstate zopakoval vyššie uvedenú argumentáciu z napadnutého rozsudku 1.

10. Sťažovateľ zastúpený advokátom podal (z hľadiska kvantity rozsiahle) kasačné sťažnosti, pričom v oboch sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie; alternatívne zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci správcovi dane.

12. Sťažovateľ tvrdil, že preskúmavané rozhodnutia sú pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné a vytýkal správnemu súdu, že sa tým podrobnejšie nezaoberal. Namietal, že neboli uvedené a vyhodnotené jednotlivé dôkazy, nekonalo sa o namietanom vadnom procesnom postupe a o nezákonnom dôkaze a odôvodnenia rozsudkov obsahovali len skutkový opis a konštrukcie prebraté od žalovaného.

14. Sťažovateľ spochybnil samotnú daňovú kontrolu tvrdiac, že pre ňu chýbal špecifikovaný dôvod, neboli vyhodnotené predložené doklady, správca dane podľa neho nepreukázal ich nepravdivosť, len spochybňoval v nich uvedené skutočnosti. Tvrdil, že nebolo vykonané náležité dokazovanie a úkony boli selektívne, aby vzbudili dojem nesplnenia jeho zákonných povinností. Rozhodnutia boli podľa jeho názoru postavené na domnienkach, nepreukázaných tvrdeniach a nepodložených argumentoch. Namietal spôsob vyhodnocovania dôkazov voľnou úvahou a tvrdil, že rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu. 15. Ďalej vyčítal finančným orgánom akúsi predpojatosť, keď na sťažovateľa hľadeli ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu daňového podvodu. Opakovane namietal, že súd sa sám nevysporiadal s podstatnými žalobnými námietkami a argumentáciou zo žaloby, čím je napadnutý rozsudok podľa jeho mienky nepreskúmateľný.

Kasačnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku 2 sťažovateľ rozšíril o argumentáciu proti záveru krajského súdu, že označení dodávatelia neboli vlastníkmi tovaru. Doplnil tiež námietky proti vyhodnoteniu výpovedí svedkyne C. tvrdiac, že finančné orgány neprihliadali na jej prvotné výpovede, ale len na jej výpovede z obdobia jej trestného stíhania, pričom spochybňoval jej hodnovernosť. V tejto súvislosti tvrdil, že nečinnosť dodávateľa Mirbes sa týka obdobia, kedy už s ním nespolupracoval.

Do druhej kasačnej sťažnosti sťažovateľ pridal aj argumentáciu o nedostatkoch v doručovaní (s. 24 a nasl.). 19. Žalovaný sa k obom kasačným sťažnostiam vyjadril v tom zmysle, že s argumentáciou sťažovateľa sa vysporiadal v preskúmavaných rozhodnutiach i vo vyjadreniach k správnym žalobám. Kasačné sťažnosti navrhol zamietnuť.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, na ktorý prešla od 01.08.2021 právomoc a príslušnosť na konanie o kasačných sťažnostiach, po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie rozsudkom vo ceci C-186/20 z 30.09.2021, ECLI:EU:C:2021:786 o uvedenej prejudiciálnej otázke, uznesením sp. zn. 1Sžfk/16/2019, 6Sžfk/65/2019 z 15.01.2022 rozhodol o pokračovaní v oboch konaniach, a zároveň ich spojil na spoločné konanie.

· V prípade, ak žiadaný orgán a žiadajúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu alebo len o lehotu definovanú v čl. 10 Nariadenia 904/2010? · Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným a žiadajúcim orgánom o predĺžení lehoty na poskytnutie informácií v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010? · Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010? · V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie Nariadenia 904/2010?

IV. Výber z relevantnej právnej úpravy

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“), na ktorý prešiel výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol do 31.07.2021 príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ S.s.p.), preskúmal rozsudky správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačné sťažnosti boli podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutia, proti ktorým je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačné sťažnosti sú nedôvodné a preto ich podľa § 461 S.s.p. zamietol. 24. Sťažnostné body kasačnej sťažnosti sa dajú rozdeliť do viacerých okruhov. Sťažovateľ najprv tvrdil, že krajský súd v napadnutých rozsudkoch neuvádzal vlastné úvahy, a neodpovedal na jeho podstatné námietky. Rozsudky dokonca považoval za nepreskúmateľné.

Napokon sa sťažovateľ domáhal záveru, že krajský súd nerešpektoval aplikovateľnú skoršiu judikatúru. 25. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ síce podal rozsiahle kasačné sťažnosti, ale ich obsah bol na mnohých miestach neurčitý a so súdenými vecami až zjavne nesúvisiaci (napríklad citácie zo Správneho poriadku). Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi ponosami sťažovateľa, že sa jeho námietkami nezaoberal správny

26. V sťažnostných bodoch uvedených vyššie v bode 18, ktoré neboli obsahom žaloby, videl kasačný súd neprípustnú novotu (§ 439 ods. 3 písm. b/ S.s.p.), preto im ani nevenoval bližšiu pozornosť. Kasačný súd len poznamenáva, že reakcia správneho súdu na námietky proti vyhodnoteniam svedeckých výpovedí svedkyne C. sa mu javí ako primeraná a zrozumiteľná.

Záver krajského súdu, že v prejednávanom prípade nedošlo k prekročeniu maximálnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, je preto podľa názoru kasačného súdu správny. V tomto zmysle nedošlo ani k porušeniu zásady proporcionality, čo vyplýva aj z úvah krajského súdu v napadnutom rozsudku 1 (body 57-59) a v napadnutom rozsudku 2 (body 57-75), s ktorými sa kasačný súd stotožňuje.

veciach. Súdny dvor Európskej únie dal na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky odpoveď: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ Kasačný súd odkazuje na tento výklad nariadenia, ktorý považuje za záväzný z dôvodu príslušnej právomoci Súdneho dvora. Kasačný súd tým má za zodpovedanú argumentáciu sťažovateľa o porušovaní lehôt na vykonanie MVI stanovených európskym právom, čo malo podľa neho spôsobiť nezákonnosť daňovej kontroly a jej výstupov kvôli jej nezákonnému prerušeniu. Kasačný súd preto nevidí ani dôvod iniciovať ďalšie konanie o prejudiciálnych

jednoznačne podporujú čiastkový záver žalovaného, s ktorým sa stotožnil i krajský súd, že označení dodávatelia plnili funkciu „nárazníka“, ktorý umožnil sťažovateľovi profitovať z daňovej výhody vo forme odpočítania dodávateľom neodvedenej dane, pričom deklarovaní dodávatelia nevykonávali skutočnú ekonomickú činnosť, a podľa správneho súdu ani nenadobudli tovar a tento nedodali sťažovateľovi. Kasačný súd poznamenáva, že aj keď sťažovateľ citoval európsku judikatúru k problematike daňového podvodu (hoci bezprostredným dôvodom na nepriznanie odpočítania bolo nesplnenie hmotnoprávnej podmienky dodávateľského vzťahu podľa zákona o DPH) tvrdiac, že dôkazné bremeno leží na žalovanom, nijako tým nespochybnil závery z preskúmavaných rozhodnutí, pretože tie sú podložené práve dôkazmi a ich vyhodnotením. 30. Ďalej v tejto súvislosti kasačný súd poznamenáva, že aj keby žalovaný uznal, že označení dodávatelia naozaj tovar sťažovateľovi dodali, závery o podvodnom charaktere týchto obchodov by práve v zmysle judikatúry vnesenej samotným sťažovateľom postačovali na

irelevantné. Tu môže sťažovateľ hľadať aj odpoveď na námietky o nepochopení charakteru ich podnikateľskej spolupráce. 31. K námietke sťažovateľa, že začatie daňovej kontroly musí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, kasačný súd uvádza, že takéto pravidlo z Daňového poriadku ani judikatúry nevyplýva, s výnimkou opakovanej daňovej kontroly podľa § 44 ods. 4 Daňového poriadku.