1Sžfk/23/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Hero Construct s.r.o., so sídlom Erenburgová 1595/13, 984 01 Lučenec, IČO: 50721992, právne zastúpený: JUDr. Ivo Babjak, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101900082/2018 zo dňa 25.09.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/163/2018-101 zo dňa 29. mája 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/163/2018-101 zo dňa 29. mája 2019 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 101900082/2018 zo dňa 25.09.2018 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde a na kasačnom súde.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Lučenec (ďalej ako „správca dane“) o žiadosti žalobcu o dobrovoľnú registráciu platiteľa dane z pridanej hodnoty podľa § 4 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „zákon o DPH“) rozhodol rozhodnutím č. 100882342/2018 zo dňa 04.05.2018 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), a to tak, že žiadosti nevyhovel a žalobcovi nevydal osvedčenie o registrácii pre DPH. Žalovaný rozhodnutím č. 1019000082/2018 zo dňa 25.09.2018 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie správcu dane v odvolacom konaní potvrdil.

Dôvodom pre zrušenie pôvodných rozhodnutí bola ich nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 4. Po vrátení veci na ďalšie konania krajským súdom, orgány verejnej správy rozhodli rozhodnutiami uvedenými v bode 2, t.j. rozhodnutiami, ktoré sú predmetom tohto súdneho prieskumu. Žalovaný vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane uviedol, že jediným zámerom žalobcu o registráciu bolo dosiahnutie vyššieho príjmu z predaja tejto spoločnosti, čo mal žalobca potvrdiť priamo v odvolaní, keď zakladateľ žalobcu uviedol, že úmyslom zakladateľa predmetnej spoločnosti bolo buď vykonávať podnikateľskú činnosť prostredníctvom založenej spoločnosti alebo predať obchodný podiel v tejto spoločnosti tretej osobe, ktorá prejaví záujem o vykonávanie podnikateľskej činnosti.

16.03.2017. 5. Podľa žalovaného, žalobca nepreukázal v konaní prípravnú fázu začatia ekonomickej činnosti podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH. Náklad vo výške 10 Eur, ktorý predstavuje ročný nájom poštovej schránky, nemožno považovať za investičný náklad, keďže tento nepreukazuje úmysel reálne vykonávať ekonomickú činnosť. Zhodne toto stanovisko akcentoval žalovaný aj vo vzťahu k prenájmu priestorov v sídle zakladateľa a zmluve o budúcej zmluve s neurčitými podmienkami jej plnenia. 6. Žalovaný mal za to, že status zdaniteľnej osoby žalobcu nebol reálny, správca dane vo vzájomnej súvislosti s ostatnými zisteniami konštatoval, že ide len o fiktívne postavenie žiadateľa ako zdaniteľnej osoby za účelom dosiahnutia vyššieho príjmu z predaja spoločnosti ako platiteľa DPH. Poukázal tiež na to, že v rámci veci došlo k posunu vo vyjadreniach dotknutých osôb. Kým v rámci prvého konania vo veci (k tomu pozri bod 3 tohto odôvodnenia) žiadateľ deklaroval, že obchodnú aktivitu spoločnosť vykonávať bude, v novom konaní (v ktorom boli vydané rozhodnutia tvoriace predmet tohto súdneho prieskumu) už tvrdil, že

8. Rozhodnutie žalovaného žalobca napadol žalobou na krajskom súde. Dôvodil najmä tým, že ak mal žalovaný pochybnosti, mal postupovať podľa § 67 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“), čo však neurobil a spoľahol sa len na verejne dostupné údaje.

v pôvodnom zrušujúcom rozsudku vo veci (bod 3 tohto odôvodnenia) krajský súd poukázal na to, že v napadnutých rozhodnutiach nedošlo k dostatočnému odôvodneniu toho, prečo v iných - obdobných veciach - žiadosti o registráciu vyhovené bolo a v tejto veci nie, orgány verejnej správy sa s touto námietkou nevysporiadali ani v novom konaní. Podľa názoru žalobcu nie je možné v tejto súvislosti akceptovať ako dôvod odchýlky v rozhodovaní to, že o iných veciach rozhodovala iná pobočka správcu dane, t.j. má za to, že v konaní došlo k porušeniu § 3 ods. 9 Daňového poriadku.

10. Krajský súd sa stotožnil s orgánmi verejnej správy aj v tom, že v súdenej veci existuje podozrenie, že identifikačné číslo k DPH (ak by bolo vydané), by bolo zneužité na podvodné účely. Dospel k záveru, že ak žiadateľ v dotazníku pre registráciu DPH uviedol, že plánuje vykonávať podnikateľskú činnosť, pričom zamlčal, že účelom založenia spoločnosti je jej ďalší predaj, je samo osebe nepriamym dôkazom, že by mohlo dôjsť k zneužitiu identifikačného čísla

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie žalovaného k nej

13. Primárne pochybenie krajského súdu videl sťažovateľ v tom, že tento neprihliadal na skutočnosť, že podľa rozhodnutia ESD - C-527/11 (Ablessio) je možnosť odmietnutia dobrovoľnej registrácie pre účely DPH daná podľa uvedeného rozhodnutia len v prípade, ak existujú „vážne nepriame dôkazy umožňujúce dospieť k podozreniu, že pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu.“.

15. Poukázal ďalej na to, že v zmysle citovaného rozhodnutia ESD, nemožno odmietnuť registráciu k DPH takej spoločnosti v zmysle obchodného práva, ktorá nikdy nevykonávala podnikateľskú činnosť bez ďalšieho zdôvodnenia. Sťažovateľ tvrdil, že „nevykonávanie podnikateľskej činnosti v čase podania žiadosti o registráciu k DPH nie je dôvodom na odmietnutie registrácie.“. Naopak, mal za to, že dôvodom pre odmietnutie registrácie k DPH „je predsa zistenie vážnych nepriamych dôkazov umožňujúcich dospieť k podozreniu, že pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu.“. Poukázal na to, že je úlohou súdu posúdiť, či takéto vážne podozrenie orgány verejnej správy identifikovali.

Sťažovateľ napádal aj časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keď tento ako súčasť popisu rizika podvodného konania poukázal na možný cieľ - vyhnúť sa plateniu zábezpeky kupujúcim obchodnej spoločnosti. Tento záver krajského súdu považoval za nepreskúmateľný tvrdiac, že s účinnosťou od 01.01.2019 bol tento inštitút zo zákona o DPH odstránený, t.j. krajský súd sa v čase rozhodovania mal riadiť právnym predpisom, ktorý už v tom čase nebol účinný.

19. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 08.10.2019, v ktorom uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za správny, resp. že sa s ním stotožňuje. Odkázal na svoje skoršie podania vo veci a zároveň uviedol, že inštitút zábezpeky bol v čase podania žiadosti o registráciu k DPH súčasťou zákona o DPH, a preto argumentáciu krajským súdom aj týmto inštitútom považuje za dôvodnú, resp. aj túto námietku kasačného sťažovateľa považuje za neopodstatnenú. Žalovaný navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby žalobcu „zaviazal znášaním trov konania zo svojho“.

20. Prejednávaná vec bola dňa 25.02.2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1S - sp. zn. 1Sžfk/23/2021. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená technickými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej ako „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 22. Skôr ako kasačný súd pristúpil ku skúmaniu dôvodnosti námietok, oboznámil sa s pripojeným administratívnym spisom, z ktorého poukazuje na nasledovné relevantné skutočnosti: Dňa 16.03.2017 doručil žalobca správcovi dane žiadosť o registráciu k dani z pridanej hodnoty. K žiadosti priložil súhlas so zriadením sídla obchodnej spoločnosti zo dňa 04.01.2017, zmluvu o vedení účtovníctva (zo dňa 06.03.2017) - dodávateľ: Strong Group s.r.o., podnájomnú zmluvu (zo dňa 06.03.2017) - poskytovateľ: Strong Group s.r.o., faktúru č. 1036 zo dňa 16.3.2017 - faktúra za „administratívne služby/sídlo a preberanie pošty“ - dodávateľ: Strong Group Corporation s.r.o. a súvisiaci pokladničný doklad o úhrade (príjmový doklad a výdavkový doklad). Dotazník k žiadosti o dobrovoľnú registráciu pre DPH obsahuje vymedzenie predmetu činnosti „veľkoobchod, maloobchod rôzne druhy“. Dňa 21.03.2017 prebehlo vo veci ústne pojednávanie s konateľom žalobcu. Súčasťou podkladov je aj zmluva o budúcej zmluve so subjektom Makorex s.r.o., podľa ktorej by spoločnosť Makorex s.r.o. mala byť dodávateľom cukrárenských výrobkov pre žalobcu. 23. Keďže skutkové okolnosti veci z administratívneho konania nie sú medzi účastníkmi konania sporné, kasačný súd sa im detailnejšie v tomto rozsudku nevenuje.

V. Právne názory kasačného súdu

Predložená zmluva o budúcej zmluve, nájomná zmluva a doklad o zaplatení nájmu v sume 10,00 Eur spoločnosti s personálnym prepojením nie sú dôkazmi preukazujúcimi skutočnosť, že žiadateľ v čase podania žiadosti o registráciu vykonával ekonomickú činnosť.

27. Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy, správca dane dospel k záveru, že o žalobcu takáto činnosť (či už ekonomická alebo kvalifikovaná prípravná činnosť) v registračnom konaní preukázaná nebola. Sťažovateľom predložené doklady nepovažoval za objektívny dôkaz ani o preukázaní prípravnej činnosti. Nad rozsah informácií, ktoré mal zistené v pôvodnom konaní (k tomu pozri bod 3 tohto odôvodnenia), správca dane doplnil, že za rok 2017 sťažovateľ vo svojom daňovom priznaní uviedol výnosy v sume 60,00 Eur, náklady v sume 10,00 Eur a daňovú povinnosť v sume 10,50 Eur. Správca dane dospel k záveru, že sťažovateľ odo dňa svojho vzniku (21.02.2017) do 31.12.2017 podnikanie podľa § 3 zákona o DPH nevykonával.

29. Podľa názoru správcu dane, dôvodom na registráciu pre účely DPH je len „skutočný výkon podnikania podľa § 3 zákona o DPH“. V prípade, že registrovaná fyzická osoba alebo právnická osoba nevykonáva podnikanie, je to dôvod na zrušenie registrácie podľa § 81 ods. 4 písm. b) bod 1 zákona o DPH.

31. Odkazom na rozhodnutie ESD č. C-527/11 (Ablessio) poukázal správca dane na to, že je jeho povinnosťou overiť - pred registračným úkonom - či je žiadateľ zdaniteľnou osobou (bod 29. rozhodnutia ESD: „Okrem toho členské štáty musia zabezpečiť správnosť zápisov do registra zdaniteľných osôb na účely zabezpečenia riadneho fungovania režimu DPH.

32. Rozhodnutie správcu dane na základe odvolania sťažovateľa žalovaný potvrdil - fakticky - stotožniac sa s argumentáciou správcu dane uvedenej v texte prvostupňového rozhodnutia. 33. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že vlastné odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy pôsobia do určitej miery zmätočne (aj keď nie do takej, že by to malo spôsobiť ich nepreskúmateľnosť). Je totiž zrejmé, že orgány verejnej správy u sťažovateľa dospeli k záveru, že tento nevykonáva ekonomickú činnosť (ani prípravnú), čo znamená, že nemá postavenie zdaniteľnej osoby (pre účely zákona o DPH), čo samo osebe a bez ďalšieho je dôvodom pre to, aby sťažovateľovi nebolo vydané osvedčenie o registrácii pre účely DPH. To, že dôvodom nevyhovenia predmetnej žiadosti bola práve táto skutočnosť je zrejmé z viacerých odsekov rozhodnutia správcu dane, ako aj z rozhodnutia žalovaného.

35. Sťažovateľ aj žalovaný vo veci argumentujú rozhodnutím ESD vo veci C-527/11 (Ablessio), ktorého výrok, resp. právna veta znie nasledovne: „Články 213, 214 a 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby daňový úrad členského štátu odmietol prideliť identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty spoločnosti len preto, že táto spoločnosť podľa uvedeného úradu nedisponuje hmotnými, technickými a finančnými prostriedkami na výkon prihlasovanej ekonomickej činnosti a že vlastníkovi podielov na základnom imaní tejto spoločnosti už bolo viackrát pridelené takéto číslo pre spoločnosti, ktoré v skutočnosti nikdy nevykonávali ekonomickú činnosť a ktorých podiely na základnom imaní boli prevedené krátko po pridelení uvedeného čísla, bez toho, aby dotknutý daňový úrad na základe objektívnych skutočností preukázal, že existujú vážne nepriame dôkazy umožňujúce dospieť k podozreniu, že pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu.

37. Hlavným rozdielom medzi vecou Ablessio a súdenou vecou je to, že dôvodom pre nezaregistrovanie spoločnosti Ablessio zo strany národných orgánov bolo to, že: a) táto spoločnosť nedisponuje „hmotnými, technickými a finančnými prostriedkami na výkon prihlasovanej ekonomickej činnosti“, t.j. nie je schopná vykonávať ekonomickú činnosť, o ktorej deklaruje, že ju vykonáva, resp. bude vykonávať (poznámka kasačného súdu: v súdenej veci sa nejedná o takúto okolnosť) a b) „že vlastníkovi podielov na základnom imaní tejto spoločnosti už bolo viackrát pridelené takéto číslo pre spoločnosti, ktoré v skutočnosti nikdy nevykonávali ekonomickú činnosť a ktorých podiely na základnom imaní boli prevedené krátko po pridelení uvedeného čísla.

39. Na strane druhej, spoločným znakom oboch prípadov je to, že sa javí, že tak ako u spoločnosti Ablessio, aj u zakladateľa spoločnosti v súdenej veci bolo identifikované konanie, ktoré smeruje k tomu, že tento zakladal obchodné spoločnosti a po tom, čo sa stali platcami DPH, previedol svoj obchodný podiel v nich na tretie osoby (zrejme na komerčnej báze). V súlade so sťažovateľom, aj kasačný súd má za to, že takáto činnosť nie je nezákonnou a zároveň má za to, že nie je sama osebe ani vážnym dôkazom toho, že by sa spoločnosť v budúcnosti využívala na podvodné aktivity (či už priamo aktuálnym spoločníkom alebo iným - budúcim spoločníkom).

. .] že existujú vážne nepriame dôkazy umožňujúce dospieť k podozreniu, že pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu.“. 41. Zjednodušene povedané - sama skutočnosť, že niekto zakladá tzv. „ready made“ spoločnosti, ktoré následne prevádza na tretie osoby, nie je bez ďalšieho prekážkou toho, aby spoločnosť založená subjektom, ktorý takéto úkony realizuje kontinuálne, príp. dlhodobo a systematicky, mohla byť zaregistrovaná ako dobrovoľný platca DPH.

42. Podľa názoru kasačného súdu, zakladanie obchodných spoločností pre účely následného predaja obchodného podielu v nich, nie je možné vnímať ako objektívne okolnosti, resp. vážne nepriame dôkazy indikujúce, že pridelené identifikačné číslo pre DPH bude použité s cieľom „dopustiť sa podvodu“. Za podvod v tomto zmysle nie je možné považovať to, že takéto spoločnosti niekto zakladá a následne ich prevádza na tretie osoby, ako ani to, že konateľ spoločnosti v priebehu registračného konania zmenil názor o ďalšom „osude“ spoločnosti (t.j. že najskôr tvrdil, že spoločnosť bude riadne podnikať a neskôr pripustil to, že okrem podnikania je možné aj to, že obchodný podiel v spoločnosti bude predaný).

43. Napriek uvedenému však v zhode s orgánmi verejnej správy a krajským súdom, aj kasačný súd dospel k záveru, že podklady, ktorými sťažovateľ preukazoval svoju ekonomickú, resp. prípravnú činnosť (a teda splnenie podmienky, že je zdaniteľnou osobou) sú tak z kvantitatívneho, ako aj kvalitatívneho hľadiska nepresvedčivé pre záver, že sťažovateľ vykonáva podnikateľskú činnosť. V predmetnej súvislosti nebolo možné neprihliadnuť na to, že dokumenty, ktoré sťažovateľ dodal v rámci registračného úkonu preukazovali aktivity sťažovateľa viažuce sa v určitých podobách priamo na zakladateľa spoločnosti a pod.

44. V súdenej veci je preto zrejmé a podľa názoru kasačného súdu aj správne, že orgány verejnej správy primárne sťažovateľovi vytýkajú a ako zákonný dôvod pre nevyhovenie žiadosti o registráciu pre účely DPH uvádzajú, že nepreukázal, že je zdaniteľnou osobou, pretože nepreukázal ekonomickú činnosť, resp. prípravnú činnosť.

45. Orgány verejnej správy a následne aj krajský súd v napadnutom rozsudku detailne odôvodňujú, prečo dospeli k záveru, že sťažovateľ nevykonáva ekonomickú činnosť, resp. prípravnú činnosť, ktoré by predstavovali splnenie základnej podmienky pre registráciu (status „zdaniteľnej osoby“). V prvostupňovom rozhodnutí predmetné závery vyplývajú zo zistení a hodnotení uvedených napr. na str. 2 - 4, str. 6 a v rozhodnutí žalovaného, napr. na str. 8 -

46. V konkrétnostiach podanej kasačnej sťažnosti preto najvyšší správny súd uvádza, že je nedôvodný ten kasačný bod, v ktorom sťažovateľ namieta, že orgány verejnej správy neidentifikovali žiadne „vážne“ skutočnosti, resp. okolnosti, ktoré by krajský súd nesprávne interpretoval právnu úpravu vo vzťahu k tomu, či v súdenej veci existujú vážne okolnosti (nepriame dôkazy) indikujúce riziko podvodu. Je pravdou, že podľa názoru krajského súdu takýmto dôvodom pre vznik podozrenia môže byť už len to, že sťažovateľ, resp. jeho zástupcovia v registračnom konaní uviedli orgánu verejnej správy nepravdivé, resp. zavádzajúce údaje týkajúce sa činnosti spoločnosti (k tomu pozri bod 65 odôvodnenia rozsudku krajského súdu), podľa názoru kasačného súdu je však z dôvodov vyššie uvedených tento záver krajského súdu pre súdenú vec irelevantný. Tento záver by bol relevantný, keby orgány verejnej správy dospeli k záveru, že sťažovateľ je zdaniteľnou osobou, keďže v takomto prípade by bolo opodstatnené skúmať, či podozrenia o podvode sú dostatočné alebo nie, t.j. či

48. Ako dôvodný však vyhodnotil kasačný súd jediný bod podanej kasačnej sťažnosti, a to ten, v ktorom kasačný sťažovateľ namieta, že mu orgány verejnej správy nedali jednoznačnú odpoveď na to, prečo jeho žiadosti nebolo vyhovené a prečo správca dane v iných obdobných prípadoch obdobným žiadostiam vyhovel (pri dodaní tých istých podkladov a informácií). Sťažovateľ uvedené explicitne namietal tak v rámci konania pred orgánmi verejnej správy, ako aj pred krajským súdom.

50. Kasačný súd má za to, že takéto odôvodnenie v súvislosti s aplikáciou § 3 ods. 9 Daňového poriadku nie je postačujúce („(9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“). Z pohľadu sťažovateľa (ako daňového subjektu) je v kontexte aplikácie predmetnej zásady bezpredmetné, či určitým spôsobom rozhodovala jedna a tá istá pobočka alebo rôzne pobočky správcu dane.

subjektov. 52. Krajský súd preto pochybil, keď na túto námietku v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nereagoval, keď toto zároveň môže z pohľadu účastníka viesť aj k predpokladu, že sa ňou ani nezaoberal. Môže sa síce javiť, že ide o marginálnu námietku procesnej povahy, avšak podľa názoru kasačného súdu je táto relevantná práve vzhľadom na to, že ak by sa ukázala jej materiálna dôvodnosť, mohlo by to viesť k zmene v právnom postavení sťažovateľa. 53.

54. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov v konaní pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania podľa § 467 ods. 2 SSP. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

V Bratislave dňa 19. októbra 2022