1Sžfk/26/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu: G. T., narodený XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, XXX XX T., právne zastúpeného: JUDr. Mgr. Petrom Amrichom, usadeným euroadvokátom, so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 27, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100861361/2019, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/90/2019 zo 17. septembra 2020, ECLI:SK:KSKE:2020:7019200365.2, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania; postup správcu dane

na jeho zaplatenie. Identifikovaný nedoplatok žalobcu vznikol na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania vo výške 274,10 EUR za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Žalobca v lehote splatnosti svoj dlh neuhradil.

účely konkurzu. V zmysle základných pojmov definovaných v § 2 písm. b) Daňového poriadku sa úrok z omeškania považuje za samostatnú daň, preto istina sa v prípade jej neuspokojenia považuje za samostatnú pohľadávku podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku.

4. Ku kľúčovej odvolacej námietke žalobcu o existencii okolností spôsobujúcich zánik vymáhaného daňového nedoplatku uviedol, že zánik práva vymáhať daňový nedoplatok, s ktorým Daňový poriadok podľa § 84 ods. 1 písm. e) spája zánik daňového nedoplatku, nastane podľa § 85 ods. 4 Daňového poriadku po dvadsiatich rokoch po skončení kalendárneho roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Táto lehota je prekluzívna a jej uplynutím zanikne právo vymáhať daňový nedoplatok a v deň nasledujúci po tomto dni zanikne aj daňový

vymáhať. Oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov (§ 166e ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Pohľadávka, ktorá sa v dôsledku oddlženia stala voči dlžníkovi nevymáhateľná, je aj naďalej vymáhateľná voči ručiteľovi alebo inej osobe, ktorá pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečuje (§ 166e ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

02.01.2039.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu a namietal nesprávne právne posúdenie veci. Podľa žalobcu je predmetná pohľadávka (úroky z omeškania) nevymáhateľnou pohľadávkou podľa § 166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, preto k tejto pohľadávke zaniklo správcovi dane oprávnenie vydávať akékoľvek rozhodnutia. Žalobca mal za to, že v danej veci nie je rozhodným, že daňový nedoplatok vznikol právoplatným a vykonateľným rozhodnutím zo dňa 20.08.2018, ktorým bol vyrubený úrok z omeškania, teda, že vznikol až po rozhodnom dni, ani skutočnosť, že sa daňový nedoplatok, ktorý je úrokom z omeškania, považuje podľa § 2 písm. b/ Daňového poriadku za daň. Dôvodil, že úrok z omeškania je daňovým nedoplatkom, ktorý sa podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku na účely konkurzu a reštrukturalizácii považuje za pohľadávku, avšak podľa žalobcu ide o pohľadávku nevymáhateľnú. Mal za to, že ak by správca dane mohol vymáhať verejnoprávne peňažné

Takáto možnosť správcu dane by predstavovala absurdnú situáciu, keď štát jednou rukou fyzickú osobu zbavuje dlhov a druhou rukou jej ako následok dlhov, ktorých ju zbavil, tvorí dlhy nové. Zdôraznil, že pre posúdenie, či sa na predmetný úrok z omeškania (pohľadávku) vzťahuje nevymáhateľnosť podľa § 166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nie je rozhodným, či takáto pohľadávka vznikla pred rozhodujúcim dňom, ale či je verejnoprávnou peňažnou sankciou a či pred rozhodujúcim dňom bola porušená povinnosť zakladajúca právo uplatniť alebo uložiť takúto verejnoprávnu peňažnú sankciu.

V okolnostiach danej veci bolo podľa názoru správneho súdu nesporné, že predmetný úrok z omeškania bol vyrubený rozhodnutím zo dňa 20.08.2018, teda pohľadávka správcu dane vznikla až po rozhodujúcom dni v zmysle § 166a ods. 1 písm. a/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii, na druhej strane však ide o verejnoprávnu peňažnú sankciu (jej základ spočíva v príslušných ustanoveniach verejného práva ako dôsledok nezaplatenia dane z príjmov fyzickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013), a to na základe skutočnosti, ktorá nastala pred rozhodujúcim dňom (predo dňom oddlženia žalobcu) a založila právo uložiť verejnoprávnu peňažnú sankciu.

Vzhľadom na uvedené sa táto sankcia v procese oddlženia žalobcu podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii stala nevymáhateľnou podľa § 166b ods. 1 písm. b/ onoho zákona. Správny súd uzavrel, že z dôvodu nevymáhateľnosti uvedenej sankcie daňový nedoplatok zanikol v zmysle ustanovenia § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku dňom nasledujúcim po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok. Správny súd sa stotožnil aj s názorom žalobcu, že daňový poriadok nelimituje zánik daňového nedoplatku podľa označeného ustanovenia len na prípad zániku práva tento vymáhať v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty, ale stanovuje aj iné dôvody zániku práva vymáhať daňový nedoplatok.

7. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, v ktorej namieta nesprávne právne posúdenie veci. Má za to, že správny súd sa v odôvodnení rozhodnutia uchýlil len k prevzatiu argumentácie žalobcu, čo vedie k nepresvedčivosti a nedostatočnosti záverov v ňom uvedených. 8. Ďalej v kasačnej sťažnosti namieta, že: - sa nestotožňuje s právnym názorom správneho súdu, že keď došlo k samotnému porušeniu verejnoprávnej povinnosti žalobcu uhradiť daň z príjmov fyzickej osoby v lehote splatnosti pred rozhodujúcim dňom v zmysle definície podľa § 166a ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tak tým je naplnený aj druhý kvalifikačný znak nevymáhateľnosti predmetného úroku z omeškania podľa § 166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a

Vzhľadom na uvedené sa nestotožňuje so záverom správneho súdu, že pre kvalifikovanie pohľadávky ako vylúčenej z uspokojenia podľa dotknutých ustanovení stačí, že moment porušenia verejnoprávnej povinnosti žalobcom nastal pred rozhodujúcim dňom, a to bez existencie samotnej pohľadávky, ktorá mala vzniknúť

takúto pohľadávku, - správca dane do rozhodujúceho dňa neevidoval úrok z omeškania vyrubený samostatným rozhodnutím ani ako daňový nedoplatok, ani ako daňovú pohľadávku. Daňovým nedoplatkom sa stal úrok z omeškania až vykonateľnosťou rozhodnutia, ktorým bol vyrubený, t. j. 30.11.2018, čo z časového hľadiska spadá pod obdobie po rozhodujúcom dni (ktorým je posledný deň mesiaca predchádzajúceho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz na majetok

Opak podľa neho nevyplýva ani z právneho posúdenia obsiahnutého v napadnutom rozsudku. Žalobca však nesúhlasí s mylným názorom sťažovateľa, že ak má byť predmetný úrok z omeškania nevymáhateľnou pohľadávkou podľa § 166b ods. 1 písm. d) dotknutého zákona, musel by existovať už pred rozhodujúcim dňom a byť v podstate zároveň pohľadávkou podľa § 166a ods. 1 písm. a). Žalobca sa domnieva, že uvedený mylný názor sťažovateľa vyplýva z nesprávnej interpretácie názvu § 166b dotknutého

Podľa žalobcu sťažovateľ svojou argumentáciou v kasačnej sťažnosti nielenže nezohľadnil zmysel a účel oddlženia, ale svojou argumentáciou dezinterpretoval výslovné znenie § 166b ods. 1 písm. d) onoho zákona a popiera jeho zmysel a účel, ktorým je zabrániť opätovnému zadlžovaniu úpadcu ukladaním verejnoprávnych sankcií, ktoré sú až následkom porušenia (inej) povinnosti, kde k takému porušeniu (inej) povinnosti došlo pred rozhodujúcim dňom. Naviac nesprávnym výkladom sťažovateľa, ktorým argumentuje v kasačnej sťažnosti, dochádza podľa žalobcu k popretiu účelu a zmyslu oddlženia, a taká mylná argumentácia sťažovateľa činí oddlženie neefektívnym, neúčinným, obsolentným právnym inštitútom, nespôsobilým ukončiť dlhovú špirálu úpadcu.

IV. Právne závery kasačného súdu

10. Dňa 1. augusta 2021 začal činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ SSP). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 29. júna 2023 tento rozsudok. 11. Z hľadiska vymedzenia sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu najskôr posúdiť opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa, že pohľadávka štátu na úrokoch z omeškania v čase vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu neexistovala a preto nemohla byť vylúčená z uspokojenia v konkurze; a tiež že žalobca ju bol po prvýkrát oprávnený plniť až po jej vyrubení, ku ktorému došlo po rozhodujúcom dni.

V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov] je viazaný doterajšou judikatúrou svojho predchodcu, ktorú je treba pre účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného

účel, ktorým je ozdravenie predlženého subjektu (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2021 z 30. júna 2021 a sp. zn. 8Sžfk/15/2021 z 30. marca 2021). 14. Veľký senát Najvyššieho súdu SR v ním posudzovanej veci vychádzal z účelu reštrukturalizácie, ktorým je predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň čiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom zachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Účel oddlženia je v podstate rovnaký. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a transparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka, jeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do ekonomického života, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania nových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok zo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky,

Sadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 Daňového poriadku). Skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.

lege. 17. Z hľadiska povahy je pohľadávka na úrokoch z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2013 pohľadávkou z verejnoprávnej peňažnej sankcie, pričom povinnosť, ktorá založila právo na jej uplatňovanie, bola bezpochyby porušená pred rozhodujúcim dňom, čo napokon medzi stranami nebolo sporné. V zmysle § 166b ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda ide o pohľadávku, ktorá je voči oddlženému žalobcovi nevymáhateľná.

. .v prípade reštrukturalizácie zákonodarca výslovne stanovuje zánik daňových nedoplatkov, ktoré neboli v rámci reštrukturalizácie prihlásené, zatiaľ čo v?prípade konkurzu podľa IV. časti zákona o?konkurze zákonodarca zánik daňových nedoplatkov s vyhlásením konkurzu alebo určením splátkového kalendára výslovne nespája.

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 570/2016 zo dňa 10. januára 2017 účelom oddlženia „nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov, ktoré, hoci riadne prihlásené i zistené, boli v konkurze uspokojené iba čiastočne. Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy.“ Hoci „zrušenie“ časti dlžníkových pohľadávok nepochybne predstavuje negatívny zásah do práv a právom chránených záujmov veriteľov dlžníka, je legálny a legitimovaný dlžníkovou objektívnou situáciou a verejným záujmom na opätovnom začlenení dlžníka do ekonomicky aktívneho života, teda na „poskytnutí druhej šance“. Oddlženie a konkurz podľa IV. časti zákona o konkurze majú umožniť dlžníkovi urobiť „hrubú čiaru“ za minulosťou a začať

. . . 49. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Vs 3/2020 zo dňa 27. januára 2021, bod 43 uviedol, že „rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania.“ V prípade vyrubenia úrokov z omeškania ide teda nepochybne o procesný úkon smerujúci k vymáhaniu pohľadávky, ktorého vykonanie vo vzťahu k nevymáhateľnej pohľadávke by bolo v?rozpore s § 166e ods. 4 zákona o konkurze. 50.

. .“, ktoré by dostávali dlžníka do neistoty a popierali jeho legitímne očakávanie založené oddlžením.“ . . . 52. Umožnenie vyrubovania úrokov z omeškania (ako nevymáhateľnej pohľadávky podľa zákona o konkurze), aj po oddlžení dlžníka a?vyhlásení konkurzu na jeho majetok, a to len pre prípad zrušenia konkurzu, by správcu dane neprimerane zvýhodnilo v porovnaní s?inými veriteľmi. Umožnilo by mu to totiž zlepšiť svoju pozíciu vo vzťahu k potenciálnemu uspokojeniu svojej pohľadávky v prípade zrušenia konkurzu a?oddlženia (§ 166f ods. 2 a?4 či § 167v ods. 3 zákona o konkurze) získaním právoplatného a?vykonateľného exekučného titulu (deklaratórneho rozhodnutia) v čase, keď sa iní veritelia pre zákonnú prekážku takéhoto titulu

Nútil by na jednej strane správcu dane k vyrubovaniu pohľadávok, o ktorých už v čase vyrubenia vie, že ich vymoženie je fakticky nereálne, čo by na druhej strane vyvíjalo tlak na oddlžené osoby, aby sa proti takýmto rozhodnutiam „pre istotu“ bránili (aj formou domáhania sa súdneho prieskumu), čo je v?rozpore so zásadou hospodárnosti správneho ako aj súdneho konania.

19. S poukazom na vyššie uvedené kasačný súd uzavrel, že nakoľko posudzovaná daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vo výške 274,10 EUR za oneskorené zaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013, vyrubená rozhodnutím správcu dane č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018, vznikla pred vyhlásením konkurzu, ku ktorému došlo dňa 10. júla 2018 rozhodnutím Okresného súdu Košice I sp. zn. 32OdK/241/2018 z 15.06.2018 (kedy sa rozhodnutie stalo právoplatným a vykonateľným), ide o pohľadávku, ktorá je voči oddlženému žalobcovi nevymáhateľná. V zmysle § 166e ods. 4 zákona o?konkurze a reštrukturalizácii na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliada aj bez námietky dlžníka, pričom orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

2019. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 9.12.2021 zrušil rozhodnutie žalovaného, ktorým tento potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane o vyrubení úrokov z omeškania žalobcovi a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, a to odkazujúc práve na závery vyslovené veľkým senátom NS SR v spomenutom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27. januára

21. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti. 22. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov v tomto konaní. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

V Bratislave dňa 29. júna 2023