1Sžfk/29/2020

1. Žalobca dňa 29.06.2012 podal daňové priznanie na daň z emisných kvót za rok 2011 a na dani celkovo uhradil sumu 278575 Eur. Dňa 11.04.2019 žalobca podal žiadosť o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011. 2. Na túto žiadosť vydal Daňový úrad Žilina (ďalej aj „správca dane“ alebo „žalovaný“) Oznámenie č. 101080989/2019 zo dňa 09.05.2019 (ďalej aj „oznámenie 1“), ktoré doručil žalobcovi. Uviedol v ňom, že lehota pre zánik práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo pre uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov uplynula dňa 31.12.2017 v zmysle § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj „Daňový poriadok“), pričom pred jej uplynutím nebol vykonaný úkon podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku. Na základe toho daň z emisných kvót za rok 2011 správca dane nemôže vrátiť po uplynutí stanovenej lehoty. Čo sa týka žiadaného úroku, správca dane žalobcovi oznámil, že Daňový poriadok neupravuje priznanie ním požadovaného úroku. 3. Na oznámenie 1 reagoval žalobca tak, že doručil žalovanému podanie nazvané ako Odvolanie zo dňa 29.05.2019. Žiadal, aby správca dane svoje rozhodnutie prehodnotil tak, že žiadosti v plnom rozsahu vyhovie, prípadne, aby odvolací orgán rozhodnutie zmenil tak, že žiadosti v plnom rozsahu vyhovie. 4. Na podanie žalobcu nazvané ako Odvolanie správca dane - žalovaný odpovedal žalobcovi podaním označeným ako Oznámenie č. 101525611/2019 zo dňa 21.06.2019 (ďalej aj „oznámenie 2“ alebo „napadnuté opatrenie“). Oznámil mu, že zo strany správcu dane nebolo vydané rozhodnutie, ale boli mu oznámené skutočnosti, na základe ktorých nie je možné vrátiť daň z emisných kvót za rok 2011, ako aj priznať úrok z oneskoreného vrátenia preplatku. Vzhľadom k tomu, že Daňový poriadok neupravuje možnosť odvolania voči oznámeniu, nie je možné aplikovať naň postup podľa § 73 Daňového poriadku, t. j. podaniu označenému ako Odvolanie vyhovieť správcom dane alebo ho postúpiť na rozhodnutie odvolaciemu orgánu.

5. Žalobou podanou na Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) zo dňa 03.07.2019 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil oznámenie 1 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne navrhol, aby súd zrušil oznámenie 2 v spojení s oznámením 1 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že správca dane oznámenie 1 formuloval ako obyčajný list, čím sa stalo neisté, či má žalobca možnosť proti rozhodnutiu podať odvolanie. Takéto odvolanie žalobcu z dôvodu právnej istoty podal. Správca dane však doručil žalobcovi oznámenie 2, ktorým „vybavil“ podané odvolanie tak, ako vyplýva z jeho obsahu.

6. Správny súd uznesením sp. zn. 30S/81/2019 zo dňa 03.09.2019 vyzval žalobcu, aby jednoznačne uviedol označenie rozhodnutia (opatrenia) žalovaného, ktorého zrušenia sa podanou žalobou domáha a uvedie návrh výroku rozhodnutia v súlade so zákonom.

2019. Predmetom súdneho prieskumu v konaní sp. zn. 30S/81/2019 zostalo oznámenie 2, t. j. napadnuté opatrenie, ktoré je predmetom tohto konania. 8. Krajský súd v konaní sp. zn. 30S/81/2019 o preskúmanie oznámenia 2 následne vydal uznesenie sp. zn. 30S/81/2019 zo dňa 12.11.2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie krajského súdu“), ktorým žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) ako podanú zjavne neoprávnenou osobou. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

10. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že v danej veci nebolo dňa 09.05.2019 vydané prvostupňové rozhodnutie, ktoré by bolo možné napadnúť odvolaním, ale bolo vydané opatrenie (rovnako ako to bolo konštatované pri oznámení zo dňa 21.06.2019).

Krajský súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý zistil v danej veci, a to, že žalovaný dňa 09.05.2019 nevydal rozhodnutie, ale opatrenie. Z uvedeného potom vyplýva, že podanie žalobcu zo dňa 29.05.2019, hoci nazvané ako odvolanie, nemožno vyhodnotiť ako odvolanie, o ktorom by bolo potrebné rozhodnúť odvolacím orgánom. Ak teda žalovaný následne vydal opatrenie zo dňa 21.06.2019, nerozhodoval ako odvolací orgán a ani ako prvostupňový orgán rozhodujúci autoremedúrou. Ide o opatrenie reagujúce na „odvolanie“ žalobcu voči opatreniu z 09.05.2019. Správny súd teda konštatuje, že opatrenia neboli vydané v inštančnom postupe.

Správny súd preto skonštatoval, že po vyhotovení oznámenia 2 ostali práva a povinnosti žalobcu rovnaké ako pred jeho vyhotovením, a to vzhľadom na to, že tieto boli zo strany žalovaného už konštituované oznámením 1. 12. Vzhľadom na to, že žalobca nebol napadnutým opatrením ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch a nemal žalobnú legitimáciu na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 1 SSP, krajský súd túto žalobu odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

14. V konaní sp. zn. 30S/122/2019 o preskúmanie oznámenia 1 krajský súd rozsudkom zo dňa 17.03.2020 zrušil oznámenie 1 a vec vrátil žalovanému (správcovi dane) na ďalšie konanie. Krajský súd oznámenie 1 zrušil z procesných dôvodov a hmotnoprávne námietky žalobcu

Krajský súd teda konštatoval, že oznámenie 1 je nepreskúmateľné z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia a ďalších náležitostí rozhodnutia, a preto je potrebné ho zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d)

V prípade, ak žiadosť takto neposúdi, bez ohľadu na spôsob vybavenia žiadosti vo veci vydá rozhodnutie s náležitosťami podľa Daňového poriadku.

15. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (pre nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom) a § 440 ods. 1 písm. j) SSP (pre nezákonné odmietnutie podania krajským súdom). Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a žalovaného zaviazal na náhradu trov kasačného konania. 16. Sťažovateľ namietal, že keď krajský súd posudzoval oznámenie 1 ako opatrenie a nie ako rozhodnutie, nevzal pritom do úvahy druhú časť definície rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP, a to „[...] alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu“. Sťažovateľ za takýto osobitný predpis považoval § 79 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého je vo veci nevyhovenia žiadosti o vrátenie daňového preplatku správca dane povinný vydať rozhodnutie. Voči takémuto rozhodnutiu je potom podľa § 72 ods. 1 Daňového poriadku prípustné odvolanie a o takomto odvolaní by žalovaný rozhodol práve oznámením 2. V uvedenom postupe videl sťažovateľ nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, následkom čoho so sťažovateľom konal ako so subjektom bez aktívnej legitimácie na podanie správnej žaloby. 17. Sťažovateľ tiež označil za sporné, či sa krajský súd vysporiadal s otázkou, či žalovaný postupoval v rozpore s Daňovým poriadkom, keď označil oznámenie 1 a oznámenie 2 ako oznámenia, pričom ustanovenie § 79 ods. 2 v spojení s § 63 Daňového poriadku ukladá správcovi dane vydať v danej veci rozhodnutie s predpísanými náležitosťami. Sám krajský súd podľa sťažovateľa zdôrazňuje princíp posudzovania podaní podľa ich obsahu a označenie podaní ako „rozhodnutí“ nemá vplyv na ich preskúmanie správnym súdom. 18. Sťažovateľ tiež poznamenal, že iný správca dane - Daňový úrad Trenčín vo veci vrátenia dane z emisných kvót za rok 2011 vydal rozhodnutie o nevyhovení žiadosti podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Sťažovateľ sa domnieval, že pre účely dosiahnutia právnej istoty v danej veci je potrebný aj súdny výklad charakteru oznámenia 2, teda či ide o rozhodnutie alebo opatrenie, čím sa však krajský súd odmietol zaoberať. Z uvedeného dôvodu preto požadoval takýto súdny výklad od kasačného súdu. Uvedená otázka podľa sťažovateľa v značnej miere ovplyvňuje zákonnosť procesného postupu žalovaného i iných správcov dane, ktorí podľa vedomosti sťažovateľa postupovali vydaním oznámenia. 19. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom. Podľa názoru žalovaného je prvoradým posúdenie zákonnosti oznámenia 1 a tvrdenie sťažovateľa, že oznámením 2 bolo zasiahnuté do jeho práv, nie je správne.

20. Dňa 01.01.2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01.08.2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci. V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 1S a je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

22. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 23. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP: „Na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.“

25. Primárnou úlohou kasačného súdu bolo posúdiť, či krajský súd postupoval správne, keď odmietol správnu žalobu podanú sťažovateľom na preskúmanie zákonnosti oznámenia 2 ako podanú neoprávnenou osobou z dôvodu absencie ujmy na jeho subjektívnych právach. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že oznámením 1 správca dane listom oznámil sťažovateľovi, že nevyhovie jeho žiadosti o vrátenie neoprávnenej dane z emisných kvót a príslušných úrokov z tam uvedených dôvodov. Proti oznámeniu 1 podal sťažovateľ „odvolanie“, pričom správca dane oznámením 2 sťažovateľa informoval, že proti oznámeniu odvolanie nie je prípustné. Krajský súd obe oznámenia označil za opatrenia, pričom ako spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry účastníka konania na účely vzniku jeho aktívnej legitimácie označil len skoršie oznámenie 1 a žalobu na preskúmanie oznámenia 2 odmietol.

27. Kasačný súd k tejto sťažnostnej argumentácii uvádza, že aj keby vo veci nevyhovenia žiadosti o vrátenie neoprávnenej dane bolo potrebné vydať rozhodnutie s jeho zákonnými náležitosťami stanovenými v § 63 ods. 2 Daňového poriadku, uvedené v tomto prípade nemôže mať za následok preklasifikovanie oznámenia 2 na rozhodnutie, ktoré by mohol správny súd vecne preskúmať. Je potrebné zobrať na zreteľ, že jednak oznámenie 2 (ako aj oznámenie 1) neobsahovalo predpísané náležitosti rozhodnutia vrátane výroku, odôvodnenia a poučenia o opravnom prostriedku, a jednak a predovšetkým oznámenie 2 nebolo vydané odvolacím orgánom, ale prvostupňovým orgánom, ktorý oznámením 2 len informoval sťažovateľa o neprípustnosti odvolania a po vecnej stránke oznámenie 1 na základe odvolania ani nepreskúmal.

V tejto súvislosti treba totiž podotknúť, že rozsah, v akom správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy, je užší (zameriava sa na preskúmanie zákonnosti a to v zásade len v medziach uplatnených žalobných bodov), než je rozsah prieskumu prvostupňového rozhodnutia odvolacím správnym orgánom.

Napadnuté rozhodnutie môže odvolací orgán potvrdiť, zrušiť ale aj zmeniť. Takéto kompetencie Správny súdny poriadok správnemu súdu nepriznáva, pretože úlohou správneho súdu je len posúdiť, či vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade so zákonom alebo nie, a podľa okolností ho zrušiť alebo žalobu zamietnuť. Musí ísť každopádne o rozhodnutie právoplatné a konečné, po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov (§ 7 písm. a) SSP).

31. Z uvedeného dôvodu sa kasačný súd preto nestotožnil s názorom sťažovateľa, že samotná skutočnosť, že vo veci nevyhovenia žiadosti malo byť podľa Daňového poriadku vydané rozhodnutie, mala za následok to, že oznámenie 1 je nutné považovať za prvostupňové rozhodnutie a oznámenie 2 za druhostupňové rozhodnutie, ktoré by bolo možné podrobiť vecnému prieskumu v správnom súdnictve. Krajský súd rozhodol správne, keď žalobu o preskúmanie oznámenia 2 odmietol ako podanú neoprávnenou osobou. Kasačný súd pre úplnosť dopĺňa, že uvedený nedostatok formy vydaného oznámenia môže odôvodniť jeho zrušenie správnym súdom z dôvodu podstatného porušenia procesných pravidiel a vrátenie veci na ďalšie konanie administratívnym orgánom, čo však bolo predmetom iného konania pred krajským súdom, a to konania pod sp. zn. 30S/122/2019.

donútil sťažovateľa podať proti napadnutému uzneseniu kasačnú sťažnosť, ktorú, ako sám uvádza, podal z dôvodu opatrnosti, pretože v čase jej podania bol v stave právnej neistoty, ako správny súd rozhodne v konaní na preskúmanie zákonnosti oznámenia 1.

ak by krajský súd veci nevylučoval na samostatné konania. V čase podania kasačnej sťažnosti na krajskom súde totiž stále prebiehalo konanie o preskúmanie zákonnosti oznámenia 1, o výsledku ktorého sťažovateľ nemohol mať vedomosť, hoci vo výsledku sťažovateľ napokon už (aspoň sčasti) dosiahol zamýšľaný cieľ vrátiť vec do štádia administratívneho konania (hoci bez vyslovenia právneho názoru v merite veci krajským súdom).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.