1Sžfk/3/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:5020200010.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 30S/6/2020
- IČS
- 5020200010
- Citované
- 10× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): NeoTec Martin, s.r.o., so sídlom Brezová 13, 036 01 Martin, IČO: 31595375, právne zastúpený: Hronček & Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Kálov č. 1, 010 01 Žilina, IČO: 47248327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102446379/2019 zo dňa 28.10.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 30S/6/2020-123 zo dňa 29. septembra 2020, takto
rozhodol:
I. Návrh sťažovateľa zo dňa 12. novembra 2021 na prerušenie kasačného konania sa zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 30S/6/ 2020-123 zo dňa 29. septembra 2020 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102446379/ 2019 zo dňa 28.10.2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému plná náhrada trov konania pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozhodol tak, že v zmysle ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu a o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu nepriznal žalobcovi ani žalovanému. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102446379/2019 zo dňa 28.10.2019, ktorým tento potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 101345043/2019 zo dňa 04.06.2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 4.661,30 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2015. 2. Krajský súd v rámci konania o podanej správnej žalobe dospel k záveru o zákonnosti a správnosti žalobou napadnutých rozhodnutí. Mal najmä za to, že v priebehu daňovej kontroly nebolo dostatočne preukázané, že na strane žalobcu boli splnené zákonné podmienky na odpočet DPH. Dodávateľ žalobcu - spoločnosť MMBC Alfa s.r.o. - okrem iného - nepreukázala dodanie tovaru, ktorý bol predmetom príslušných faktúr. Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Poukázal tiež na všeobecnosť niektorých námietok žalobcu. Krajský súd argumentoval, že na žalobcu nebolo v priebehu daňovej kontroly kladené dôkazné bremeno v rozsahu väčšom, ako to vyplýva zo všeobecne záväznej právnej úpravy, resp. z rozhodovacej praxe súdov. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, podľa ktorej bolo povinnosťou správcu dane presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca porušil § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), či jeho porušením došlo k daňovému úniku, daňovému podvodu alebo zneužitiu práva a že sa nemôže obmedziť len na konštatovanie, že nebolo preukázané dodanie tovaru či služby. 3. V závere odôvodnenia poukázal krajský súd na to, že viaceré žalobné body boli žalobcom prezentované až po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby, preto na tieto nebolo možné prihliadať. V súvislosti so znaleckým posudkom, ktorý produkoval žalobca až v priebehu konania pred krajským súdom, tento uviedol, že ho nepovažuje za relevantný, keďže sa v ňom znalec vyjadroval k právnym otázkam - a nie ku skutkovým otázkam, na ktoré treba vedecké poznatky. Krajský súd meritórne neriešil ani námietku žalobcu smerujúcu k údajnému porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, keď dospel k záveru, že táto námietka bola vznesená po uplynutí zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby.
II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie
4. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) riadne a včas kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 5. V súvislosti s dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP (nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom) sťažovateľ namietal najmä: - nesprávne právne posúdenie argumentácie sťažovateľa v replike zo dňa 22.05.2020, keď sťažovateľ mal za to, že nešlo o nové žalobné body, ale o rozvinutie argumentácie a doplnenie právneho zdôvodnenia k už vzneseným žalobným bodom, - nesprávne právne posúdenie merita veci krajským súdom, keď tento sa úplne stotožnil s názorom orgánu verejnej správy o tom, že sťažovateľ ako daňový subjekt nepreukázal, že tovar uvedený vo faktúrach dodal subjekt označený v príslušných faktúrach, - nesprávne právne posúdenie procesu a úplnosti dokazovania a jednotlivých vykonaných dôkazov zo strany správcu dane, - nesprávne právne posúdenie prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní v nadväznosti na postup správcu dane a žalovaného v daňovom konaní, - nesprávne právne posúdenie právnych vzťahov na strane dodávateľa tovaru a jeho dodávateľov, ktoré nastali neskôr a vplyv týchto zistení na právo žalobcu na odpočítanie DPH v rokoch, kedy boli jednotlivé obchody vykonané. 6. Porušenie práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) videl sťažovateľ najmä v súvislosti s postupom krajského súdu viažucim sa k nevykonaniu znaleckého posudku, ktorý bol ním produkovaný v priebehu súdneho konania. Zároveň namietal, že správny súd sa dostatočne nevysporiadal s namietanou zásadou dvojinštančnosti konania. 7. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
III. Konanie pred kasačným súdom
8. Prejednávaná vec bola dňa 05.01.2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom (technickými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky) pridelená na rozhodnutie senátu 1S - sp. zn.: 1Sžfk/3/2021. S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom (technickými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky) pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 10. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Prvostupňovým rozhodnutím správca dane určil sťažovateľovi rozdiel dane v sume 4.661,30 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2015.
IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu
11. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
12. Podľa § 49 ods. 11 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 13. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ 1 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
14. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
15. Podľa § 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede,
znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 16. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 17.
Kasačný súd zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké sťažovateľom namietané právne otázky v obdobných veciach už právoplatne posúdené senátom 2S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/2/2021 zo dňa 27.04.2022 a v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/1/2021 zo dňa 27.04.2022. Kasačný súd v týchto veciach napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. 18. Kasačný senát 4S ako senát príslušný na konanie a rozhodovanie v tejto veci po preskúmaní kasačnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru o jej dôvodnosti, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Zároveň pritom postupom podľa § 464 Správneho súdneho poriadku odkazuje na podstatnú časť dôvodov uvedených v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - vydaného kasačným senátom 2S - sp. zn.
10Sžfk/1/2021 zo dňa 27. apríla 2022, keď tento už skôr rozhodoval obdobnú vec medzi tými istými účastníkmi konania (za zdaňovacie obdobie júl 2015): „14. Úlohou kasačného súdu bolo v zmysle obsahu kasačnej sťažnosti posúdiť, či správny súd správne právne posúdil nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov. Za nosný sťažnostný bod považoval otázku správnosti právneho posúdenia vykonaného dokazovania, teda zistenia skutkového stavu
správcom dane. 15. V prvom rade je podstatné zhrnúť v čom spočívajú podmienky uplatnenia odpočtu DPH. Právny základ je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“).
V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou
osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka) - tovar alebo služba musí byť dodaná zdaniteľnou osobou v zmysle smernice 2006/112 a súčasne tovar alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane, boli dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a aby zdaniteľná osoba tieto tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (materiálne podmienky)
16. Vyššie uvedené podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: 1. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH) 2. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o
DPH) 3. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH) 4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH).
17. Splnenie vyššie uvedených podmienok však platiteľ dane musí byť schopný preukázať spôsobom, aký predpokladá procesný predpis, teda v prípade uplatnenia odpočtu DPH zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o správe daní“). Rozsah a spôsob dokazovania je ustanovený v § 24
daňového poriadku. 18. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Dokazovanie, ktoré vykonáva správca dane následne slúži na verifikáciu skutočností a dokladov predložených daňovým subjektom. Správca dane sa však musí vyvarovať jednoduchých a nepodložených spochybnení pokiaľ ide o reálnosť uskutočnenia obchodných transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej faktúry. Správca dane musí teda dôvodne spochybniť tvrdenia a dôkazy predostreté daňovým subjektom za účelom odpočítania DPH.
V opačnom prípade by bola narušená zásada daňovej neutrality a právnej istoty. (rozsudok SD EÚ vo veci SC C.F_ SRL v. A.J.F_P_M_ a D.G_R_F_P_C so sp. zn. C-430/19 zo 04.06.2020).
19. K otázke rozloženia dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane sa už v minulosti vyjadril napríklad Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017: „Preto v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov na vstupe sa ako jeden z kľúčových problémov od počiatku javí otázka rozloženia dôkazného bremena, teda posúdenie, ktoré skutočnosti významné pre správne posúdenie práva uplatneného žalobcom ako daňovým subjektom preukazuje daňový subjekt a kedy naopak dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane. Túto otázku si musí správca dane vyriešiť už pri prvých skutkových zisteniach, ktoré naznačujú, akú právnu daňovú normu pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH z preverovaných zdaniteľných obchodov správca dane chce ďalej uplatniť.“
20. K problematike presúvania (tzv. prelievania) dôkazného bremena sa už v minulosti viackrát vyjadril aj Ústavný súd SR príkladmo v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
21. Z vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu.
Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.“
19. Kasačný súd sa s vyššie uvedenými závermi senátu 2S kasačného súdu úplne stotožňuje. Je zrejmé, že v predmetnej veci dospeli zhodne žalovaný a správca dane k záveru, že vecné plnenie z faktúr nenastalo a predložené dôkazy sa podľa názoru orgánov verejnej správy ukázali ako nedôveryhodné a vystavené bez reálneho podkladu. Nepodarilo sa preveriť účtovníctvo daňového subjektu (dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o.), a preto podľa orgánov verejnej správy nebolo možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, pretože nie je možné zistiť, či má daňový subjekt (dodávateľ MMBC Alfa, s.r.o.) vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú.
Sťažovateľ podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno. S týmto záverom však kasačný súd nesúhlasí. 20. Kasačný senát v zhode so senátom 2S najmä nepovažuje za dostatočne konkretizované výhrady správcu dane, pretože tento vo svojom rozhodnutí (ako aj žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí) len všeobecne dôvodil, že všetky získané informácie a podklady popierajú uskutočnenie zdaniteľného plnenia príslušným dodávateľom pre sťažovateľa.
Preto nie je možné usudzovať, že správca dane v predmetnej veci uniesol svoje dôkazné bremeno, teda že by dôvodne spochybnil tvrdenia sťažovateľa. 21. Vo vyššie citovanom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/1/2021 zo dňa 27. apríla 2022, kasačný súd v tomto kontexte uviedol: „28. Správca dane sa tiež odmietol zaoberať následným predajom tovaru nadobudnutým sťažovateľom od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. ďalším odberateľom. Uvedené odôvodnil tým, že nepopiera, že sťažovateľ tovar ďalej dodával svojim odberateľom, ale spochybňuje, že sa malo jednať o tovar, ktorý bol predmetom faktúr vystavených dodávateľom MMBC Alfa, s.r.o., keďže sa nepreukázalo, že tento tovar bol označeným dodávateľom skutočne dodaný.
V tomto kontexte vidí kasačný súd jednu zásadnú nezrovnalosť v odôvodnení správcu dane a to v tom, že správca dane síce vyslovil, že sťažovateľ síce tovar mal a ďalej dodával, avšak nenadobudol ho od deklarovaného dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o.
. Ako už kasačný súd uviedol v bode 21. tohto rozsudku, správca dane musí pri odmietnutí odpočtu DPH spochybniť tvrdenia daňového subjektu o tom, že boli splnené podmienky odpočtu DPH. Spochybnenie však tiež musí dosahovať určitý kvalitatívny štandard, aby mohlo byť považované za dôvodné. Za dôvodné je možné považovať len zmysluplne a logicky odôvodnené spochybnenie skutočností a dôkazov predložených daňovým subjektom. Pokiaľ sa jedná o odôvodnenie neprihliadnutia správcu dane na následný predaj tovaru, ktorý mal sťažovateľ nadobudnúť od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., kasačný súd je toho názoru, že toto odôvodnenie pochybností správcu dane nevykazuje príslušnú kvalitu, keď len uzavrel, že nepopiera, že sťažovateľ mohol skutočne tovar dodať svojim odberateľom, ale nemal za preukázané skutočné dodanie tohto tovaru dodávateľom MMBC Alfa, s.r.o. sťažovateľovi.“, pričom aj s týmito zisteniami a právnymi názormi senátu 2S sa plne stotožnil aj kasačný senát 4S najvyššieho správneho súdu - rozhodujúci v tejto právnej veci [§ 464 SSP].
22. Kasačný súd zároveň prisvedčil sťažovateľovi aj v tom, že prístup, resp. nadväzujúce odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa sťažovateľom predloženého dôkazu (súkromný znalecký posudok) - tak, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku - javia známky formalizmu, resp. mohli predstavovať zásah do procesných práv sťažovateľa, a to najmä s prihliadnutím na kvalitatívne pravidlá tvorby znaleckých posudkov (podľa všeobecne záväznej právnej úpravy) a prípadnú relevanciu takéhoto dôkazu ako celku - v rámci súdneho konania. Kasačný súd najmä poukazuje na to, že nie je vylúčené, aby sa znalec v posudku venoval aj okolnostiam, ktoré môžu byť pre súdenú vec relevantné (a to napr. aj zo skutkového hľadiska).
Skúmanie splnenia hmotno-právnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty (k tomu pozri vymedzenie zadania pre znalca tak, ako je toto uvedené v bode 34. odôvodnenia rozsudku krajského súdu) síce primárne neindikuje riešenie „vedeckých“, resp. „skutkových“ otázok (k tomu pozri bod 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku), kasačný súd však prezumuje, že týmto sa znalec v posudku venoval, skúmal a hodnotil ich ako okolnosti relevantné pre poskytnutie odpovede na zadanie. Toto by v konečnom dôsledku mohlo viesť aj k právnej, resp. procesnej relevancii predmetného posudku v rámci konania pred krajským súdom.
23. Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhovel kasačnej sťažnosti, nepovažoval za účelné a hospodárne venovať ďalšiu pozornosť vedľajším sťažnostným bodom, keďže vec bude opätovne vrátená žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, a teda aj na opätovné riadne zistenie skutkového stavu.
24. Sťažovateľ v konaní o kasačnej sťažnosti podaním zo dňa 12. novembra 2021 navrhol prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-154/20 - Kemwater ProChemie. 25. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nie je
absolútna. Naopak, z povinnosti položiť prejudiciálnu otázku existujú výnimky, ku ktorým Súdny dvor EÚ dospel svojou judikatúrou. Jednou z uvedených výnimiek je existencia predchádzajúcej ustálenej judikatúry alebo rozsudku ohľadom identickej otázky.
Prejudiciálne otázky, ktoré sťažovateľ navrhol predložiť Súdnemu dvoru EÚ, sú vo svojej podstate materiálne identické s prejudiciálnymi otázkami, ktoré Najvyšší správny súd ČR položil Súdnemu dvoru EÚ vo veci C-154/20 - Kemwater ProChemie. V tejto súvislosti senát kasačného súdu poukazuje na to, že Súdny dvor EÚ vo veci C-154/20 - Kemwater ProChemie rozhodol, a to dňa 09.12.2021. Vzhľadom na uvedené, kasačný súd nepovažoval za potrebné kasačné konanie prerušiť, ani obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s navrhnutými prejudiciálnymi otázkami. Kasačný súd z tohto dôvodu o predmetnom návrhu rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a kasačné konanie neprerušil, keď dospel k záveru, že pre rozhodnutie vo veci nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Uvedené je v konečnom dôsledku súladné aj s procesným postupom senátu 2S kasačného súdu v obdobných veciach (rozsudok NSS SR sp.zn. 6Sžfk/2/2021 zo dňa 27.04.2022 a rozsudok NSS SR sp.zn. 10Sžfk/1/2021 zo dňa 27.04.2022).
26. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Kasačný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 462 ods. 2 SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nenaplnenia hmotno-právnych podmienok odpočítania dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný bude v ďalšom konaní a rozhodovaní viazaný právnym názorom kasačného súdu v zmysle § 469 SSP. V ďalšom konaní bude najmä potrebné doplniť dokazovanie v smere naznačenom v tomto rozhodnutí kasačného súdu a následne vydať rozhodnutie, ktoré bude aj náležite odôvodnené úvahami správneho orgánu, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia. 27.
O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov v konaní pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania podľa § 467 ods. 2 SSP. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 3. augusta 2022