1Sžfk/40/2020

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 2S/44/2018-155 zo dňa 2. októbra 2019 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok („SSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 18822/2018 zo dňa 11.01.2018 spolu s prvostupňovým rozhodnutím Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto (ďalej aj ako „Správca miestneho poplatku za rozvoj“) č. 6290003040 zo dňa 24.10.2017, ktorým bol žalobcovi postupom podľa § 6, § 8 a § 9 ods. 1 zákona č. 447/2015 Z.z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o miestnom poplatku za rozvoj“), zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a všeobecne záväzného nariadenia mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 1/2017 o miestnom poplatku za rozvoj na území mestskej časti Bratislava - Staré mesto, vyrubený miestny poplatok za rozvoj vo výške 78351,- €. Žalobca sa spolu s podanou žalobou domáhal aj priznania odkladného účinku

Rovnaká podmienka sa premietla aj do záväzných podmienok uskutočňovania predmetnej stavby v stavebnom povolení č. 5999/12823/2017/STA/Kno-G/20 zo dňa 23.03.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.05.2017.

hmotný majetok alebo povinnosť poskytnúť finančné alebo nefinančné plnenie na ktorýkoľvek účel uvedený v § 11 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj alebo v súvislosti so stavbou bol pred 31. decembrom 2016 uzatvorený iný právny úkon, v ktorom obec v súvislosti so stavbou uložila povinnosť obstarať hmotný majetok alebo povinnosť poskytnúť finančné alebo nefinančné plnenie na ktorýkoľvek účel uvedený v § 11 ods. 2 citovaného zákona. Žalovaný dospel k záveru, že v územnom rozhodnutí absentuje uloženie povinnosti podľa § 14 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj na niektorý z účelov uvedený v § 11 ods. 2 tohto zákona, pretože požiadavku dotknutého orgánu vykonávať investičnú činnosť v súlade s všeobecne záväzným nariadením č. 8/1993 o starostlivosti o verejnú zeleň na území hlavného mesta SR Bratislavy (ďalej len „VZN č. 8/1993“) nemožno s takouto povinnosťou stotožniť.

Zároveň však bolo potrebné prihliadať na výnimku z poplatkovej povinnosti stanovenú v § 14 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku a to z dôvodu, keďže pri jej nerešpektovaní by mohlo dôjsť k duplicitnému uloženiu poplatkovej povinnosti stavebníkovi stavby. Výnimka sa totiž viaže na podmienku dátumu právoplatnosti vydaného územného rozhodnutia do 31.12.2016 a súčasného uloženia povinnosti na finančné alebo nefinančné plnenie na niektorý z účelov uvedených v § 11 ods. 2

6. Tým že splnenie podmienky právoplatnosti územného rozhodnutia pred sporným dátumom, t. j. pred 31.12.2016 bolo evidentné, krajský súd sa v ďalšom zameral na posúdenie výkladu ustanovenia § 14 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj a či žalobcovi bola v územnom rozhodnutí uložená taká povinnosť, ktorú možno subsumovať pod § 11 ods. 2 tohto zákona. 7.

8. Ustanovenie § 8 VZN č. 8/1993 sa týka vysadenia novej zelene v prípade, ak pri investičnej výstavbe došlo k likvidácii existujúcej zelene. V tom prípade je investor povinný v lokalite určenej miestnym úradom mestskej časti, a to minimálne v rozsahu zodpovedajúcom ploche zrušenej zelene vysadiť novú zeleň. Pri výstavbe sa musí zvoliť vhodný spôsob výstavby a pred začatím stavebnej činnosti vypracovať pre správcu zelene situačný plán existujúcej zelene sa vyznačením navrhovaných zásahov. Žalobca však takýto situačný plán existujúcej zelene, ktorá by mala byť zničená jeho investičnou výstavbou, nepredložil, tak aby mestská časť mohla postupovať podľa § 8 VZN č. 8/1993 a určiť lokality, v ktorých je žalobca povinný vysadiť novú zeleň. Žalobca navyše v žalobe netvrdí, žeby svojou investičnou činnosťou zničil akúkoľvek zeleň, žeby predložil situačný plán zničenej zelene, ktorá by mala byť nahradená novou zeleňou v konkrétnej lokalite. Z uvedeného vyplýva, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu, že mu mestská časť uložila povinnosť vysadiť novú zeleň v zmysle § 8 VZN č. 8/1993.

. Uzavrel, že žalobca bol povinný oznámiť Správcovi miestneho poplatku za rozvoj výmeru podlahovej plochy nadzemnej časti stavby podľa príslušného účelu využitia podlahovej plochy, tak ako to vyžaduje § 4 ods. 3 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj. Keďže tak neurobil, Správca miestneho poplatku za rozvoj pri vyrubení poplatok použil pomôcky, pričom zvolený postup bol v súlade s § 48 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a negatívne sa nedotkol sféry práv a právom chránených záujmov žalobcu.

Súčasťou kasačnej sťažnosti bol aj návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. 11. Namietal, že účelom prechodného ustanovenia § 14 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj je pamätať na fyzické a právnické osoby ktoré začali s investičnou výstavbou pred nadobudnutím účinnosti Zákona o miestnom poplatku za rozvoj, a vylúčiť prípadnú duplicitu plnení, retroaktivitu a tvrdosť Zákona, ktorý bol v čase podania žiadosti stavebníkom objektívne nepredvídateľný.

Tým, že stavebný úrad odkázal v Územnom rozhodnutí ako autoritatívnom a individuálnom správnom akte na VZN č. 8/1993, na základe čoho sa stala táto povinnosť pre žalobcu povinnosťou individuálnou. Odkazom na VZN č. 8/1993 sa táto povinnosť pre žalobcu zhmotnila v konkrétne uložené povinnosti.

14. Ku konštatovaniam krajského súdu o povinnosti investora vyplývajúcej z § 8 ods. 2 písm. b/ VZN č. 8/1993 vypracovať situačný plán existujúcej zelene s vyznačením navrhovaných zásahov uviedol, že splnenie tejto podmienky nie je významnou skutočnosťou pre posúdenie vzniku alebo výluky z poplatkovej povinnosti. Navyše, samotné VZN č. 8/1993 dostatočne exaktne stanovuje rozsah výsadby zelene a z ustanovenia § 8 vyplýva aj lokalita výsadby a údržba zelene. Na poplatkovú povinnosť nemá dopad ani prípadné nesplnenie povinnosti vypracovať situačný plán. Konštatovania krajského súdu v tomto smere preto označil za bezvýznamné.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) od 1. augusta 2021 začal svoju činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP prv preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce dôvody jej odmietnutia. Po konštatovaní jej včasnosti, ako aj splnení ostatných podmienok konania, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) pričom jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je podľa § 461 SSP nedôvodná a treba ju

Podľa § 11 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj výnos z poplatku za rozvoj sa použije na úhradu kapitálových výdavkov súvisiacich so stavbou vrátane vysporiadania pozemku na tento účel: zariadenia starostlivosti o deti (písm. a/), slúžiacou na poskytovanie sociálnych, športových a kultúrnych služieb (písm. b/), sociálneho bývania (písm. c/), školského zariadenia a zariadenia slúžiaceho na praktické vyučovanie (písm. d/), zdravotníckeho zariadenia (písm. e/), verejne prístupného parku, úpravou verejnej zelene (písm. f/), miestnej komunikácie, parkovacích plôch, verejného osvetlenia a technickej infraštruktúry (písm. g/). Podľa § 14 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj predmetom poplatku za rozvoj nie je stavba, na ktorú bolo vydané územné rozhodnutie o umiestnení stavby právoplatné 31. decembrom 2016, v ktorom obec v súvislosti so stavbou uložila povinnosť obstarať hmotný majetok alebo povinnosť poskytnúť finančné alebo nefinančné plnenie na ktorýkoľvek účel uvedený v § 11 ods. 2 alebo v súvislosti so stavbou bol pred 31. decembrom 2016 uzatvorený

19. Predmetom prieskumu v kasačnom konaní je rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného ako aj správcu miestneho poplatku za rozvoj dôvodiac, že poplatková povinnosť v podobe miestneho poplatku za rozvoj, mu bola uložená v rozpore s ustanovením § 14 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj. Sporným sa teda stalo posúdenie naplnenia podmienok stanovených v citovanom ustanovení a teda, či možno požiadavku vyjadrenú v územnom rozhodnutí č. 492/37169/2016/ STA/Kno zo dňa 16.08.2016 v znení „z hľadiska ochrany životného prostredia: vykonávať investičnú činnosť v súlade s ustanoveniami všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1993 o starostlivosti o verejnú zeleň na území hlavného mesta SR Bratislavy“ považovať za uloženie povinnosti poskytnúť finančné alebo nefinančné plnenie na účel uvedený v § 11 ods. 2 písm. f/ Zákona o miestnom poplatku za rozvoj. Kasačný súd sa plne stotožňuje s argumentami sťažovateľa v to rozsahu, že v prípade v prípade kladného zodpovedania nastolenej otázky by nastala situácia, kedy by mu bola uložená tá istá povinnosť tak na základe územného

21. Príslušný stavebný úrad do územného rozhodnutia ako aj stavebného povolenia pojal požiadavku nasmerovanú voči žalobcovi ako stavebníkovi vykonávať investičnú činnosť, ktorou je v danom prípade stavebná činnosť, a to v súlade s ustanoveniami VZN č. 8/1993 o starostlivosti o verejnú zeleň na území hlavného mesta SR Bratislavy. Z takto nakoncipovanej a prevzatej požiadavky nemožno vyvodiť akúkoľvek konkrétnu povinnosť uloženú žalobcovi, vonkoncom nie takú, pod ktorou by bolo možné rozumieť povinnosť poskytnúť finančné alebo nefinančné plnenie na účel úpravy verejnej zelene (§ 11 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj) tak, ako to tvrdí. Stanovením podmienky dodržiavať pri jeho stavebnej (investičnej) činnosti ustanovenia VZN č. 8/1993 bol sťažovateľovi zdôraznený iba rámec úpravy, z medzí ktorej sa nemá odchýliť a na ktoré má pri realizovaní stavebnej činnosti pamätať. Týmto VZN č. 8/1993 bol navyše sťažovateľ ako právnická osoba vykonávajúca investičnú výstavbu na území hlavného mesta SR Bratislavy viazaný bez ohľadu na to, či by túto záväznú podmienku v územnom resp. stavebnom povolení stavebný úrad určil.

22. Všeobecne záväzné nariadenie obce, mesta, mestskej časti a samosprávneho kraja možno definovať ako normatívny správny akt, ktorý je vydávaný vo veciach územnej samosprávy alebo prenesenej (delegovanej) štátnej správy a ktorý je záväzný pre všetky osoby na území obce, mesta, mestskej časti a samosprávneho kraja, ktorý ho vydal. Záväznosť VZN sa prejavuje v tom smere, že zaväzuje všetky osoby, fyzické i právnické, bez ohľadu na ich trvalý pobyt alebo sídlo na území obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja, ktorý ich vydal. Je pritom irelevantné, či sa tieto osoby na tomto území zdržujú trvale, prechodne alebo prvýkrát, a či je im obsah všeobecne záväzného nariadenia známy.

VZN č. 8/1993 pritom v § 8 jasne určuje, že je to výlučne miestny úrad príslušnej mestskej časti, ktorý určuje lokalitu, kde sa bude nová zeleň, ako reparácia tej zlikvidovanej, zriaďovať, pričom nesmie určiť zriadenie menšej plochy zelene ako bola zlikvidovaná.

24. Bez ohľadu na konštatovanú skutočnosť, že pojatím záväznej podmienky v podobe povinnosti dodržiavať VZN č. 8/1993 nebola sťažovateľovi uložená akákoľvek vykonateľná povinnosť, kasačný súd má za to, že VZN č. 8/1993 sleduje svojimi ustanoveniami úplne iný účel ako účel, na ktorý sa vyberá miestny poplatok za rozvoj. Práve tento dôvod je pre posúdenie prejednávanej veci tým podstatným.

26. Z VZN č. 8/1993 možno pre osoby investorov vyvodiť iba povinnosť ochraňovať už existujúcu zeleň, teda jej udržanie, zachovanie a prípadnú reparáciu, ak došlo k jej poškodeniu v súvislosti s realizovanou investičnou činnosťou. V neposlednom rade upravuje sankcie za porušenie vymedzených povinností. Je len prevtelením všeobecnej prevenčnej povinnosti zakotvenej v § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a osobitnej povinnosti chrániť rastlinstvo, vyjadrenej v § 3 ods. 1 a 4 a § 4 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a

27. Konkrétne povinnosti vyplývajúce z VZN č. 8/1993 sa aktivujú (v podobe uloženia vykonateľného rozhodnutia) za predpokladu, že investor pri investičnej činnosti poškodí alebo zlikviduje existujúcu zeleň. Tieto povinnosti sú pritom priamym následkom konania investora, ktoré sám zavinil.

29. S konkretizáciou na prejednávanú vec, aj keď by kasačný súd prijal sťažovateľovu argumentáciu, že mu bola uložená reparačná povinnosť v súlade s § 8 ods. 1 VZN č. 8/1993 (čo však s ohľadom na zistený skutkový stav nebolo možné konštatovať), nemalo by to za následok zánik jeho poplatkovej povinnosti. Povinnosť reparačná a povinnosť podieľať sa miestnym poplatkom na rozvoji obce podľa názoru kasačného súdu existujú popri sebe a jedna druhú nevylučujú. Tu sa síce závery kasačného súdu mierne rozchádzajú so závermi krajského súdu vyjadrenými v bodoch 25 a 26 napadnutého rozsudku krajského súdu, to však nemá za následok jeho nezákonnosť ako celku. Ustanovenie § 11 ods. 2 písm. f/ Zákona o miestnom poplatku totiž počíta s vytvorením nového verejne prístupného parku alebo úpravy verejnej zelene a to bez ohľadu na skutočnosť, či v minulosti predchádzalo zo strany stavebníka k akémukoľvek zničeniu drevín pri jeho investičnej činnosti. 30. V zmysle uvedeného preto kasačný súd dospel k záveru, že bez ohľadu na drobné diskrepancie v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu tento ako celok obstojí. Naopak, námietky sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti nemohol vyhodnotiť ako relevantné, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť správnosť záveru, že poplatková povinnosť mu bola správcom miestneho poplatku za rozvoj uložená správne a nemôže sa dovolávať výnimky ustanovenej v § 14 ods. 2 Zákona o miestnom poplatku za rozvoj. 31. Záverom kasačný súd dodáva, že hoci sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti navrhoval priznať jej odkladný účinok, tento nastáva v zmysle § 446 ods. 2 písm. a/ SSP momentom podania kasačnej sťažnosti, čím bol jeho návrh skonzumovaný a nie je potrebné o ňom samostatne rozhodovať. Na účely konania pred správnymi súdmi možno správcu miestneho poplatku za rozvoj považovať za správcu dane resp. za správcu miestnej dane, na ktorého pamätá vyššie citované ustanovenie § 446 ods. 2 písm. a/ SSP. 32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.