1Sžfk/47/2020

1. Daňový úrad Žilina, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 56812/2018 zo dňa 26.01.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok") vyrubil žalobkyni rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012 v sume 858.393,79 €. 2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100925473/2018 zo dňa

10.05.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II. Konanie na krajskom súde

Krajský súd konštatoval, že žalobné body 5. až 14. sú všeobecné. Pokiaľ ide o bod 14., žalobkyňa namietala, že správca dane v daňovom konaní nevykonal všetky potrebné dôkazy o tom, aby mohol vyhotoviť protokol z daňovej kontroly, poukázala na § 46 ods. 8 Daňového poriadku, a že porušením citovaného ustanovenia protokol z daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazu, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť.

Vo vzťahu k bodom 15. - 18. krajský súd uviedol, že tieto žalobné dôvody sú všeobecné a nie je možné ich vyhodnotiť vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. 6. Vo vzťahu k bodu 19. v ktorom žalobkyňa namietala, že správca dane pri výkone daňovej kontroly neakceptoval právo žalobkyne vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a spôsobu ich zistenia a tiež právo navrhnúť, aby jej vyjadrenia boli zaznamenané v protokole, a zároveň správca dane neakceptoval prítomnosť žalobkyne pri prerokovaní jej vecí, pričom toto právo jej vyplýva z č. l. 48 ods. 2 Ústavy SR, krajský súd uviedol, že z výkonu daňovej kontroly predvolal na výsluch svedka D.. L. A. predvolaním zo dňa 30.07.2015 č. 1239189/2015 a o tejto skutočnosti bol upovedomený aj zástupca daňového subjektu upovedomením č. 1239340/2015 zo dňa 30.07.2015. Pojednávania sa zástupca daňového subjektu nezúčastnil a neúčasť na ústnom pojednávaní odôvodnil pracovnou neschopnosťou. Ospravedlnenie doručil správcovi dane e-mailom dňa 16.12.2016 o 14:11 hod.

Krajský súd uviedol, že tieto žalobné body sú všeobecné. 7. V bode 24. žalobkyňa uvádzala, že protokol neobsahuje kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku, a preto žalobkyňa považuje kontrolu za neskončenú. Žalobkyňa ďalej uviedla, že protokol neobsahoval zistené skutočnosti a vyhodnotenie dôkazov v súlade s § 47 písm. h) Daňového poriadku, a preto je protokol nezákonne získaným dôkazom, a preto nemôže byť v daňovom konaní použitý. Vo vzťahu k tomto žalobnému bodu správny súd uviedol, že protokol č. 9501402/5/1387101/2014/Šimk zo dňa 07.04.2014 obsahuje v bode 1.2. preukázané kontrolné zistenie a vyhodnotenie dôkazov, bod 1.2.1. Položky zvyšujúce výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami, bod 1.2.1.1. Výdavky (náklady), ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 zákona č. 595/ 2003 Z. z., alebo ktoré boli vynaložené v rozpore s § 19 zákona o dani z príjmov, bod 1.3. Vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu § 45 ods. 1 písm. f) Daňového

Správca dane sa námietkami a pripomienkami zaoberal a dostatočne ich zdôvodnil v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 16664103/2015 zo dňa 13.11.2015 ako aj v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 1759152/2015 zo dňa 10.12.2015.

Najviac správca dane zistil, že spoločnosť s podobným názvom sa nachádza v Taliansku. Bolo predsa v záujme žalobkyne, aby správcovi dane predložila dôkaz o právnej existencii spoločnosti na to, že žalobkyni fakturovala služby - manažérske poradenstvo v sume 4.162.011,90 €.

11. V bode 28. žaloby žalobkyňa uviedla, že podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 je povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tými subjektami, ktorým boli priznané. Zo žalobného dôvodu nie je zrejmé, o ktoré subjekty sa jedná. V bode 29. žaloby žalobkyňa namietala, že správca dane nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho orgánu zabezpečiť ústne pojednávanie so svedkom p. O. O., následkom čoho sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v odvolaní. Je v kompetencii súdu zrušiť takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. V rozhodnutí č. 1183289/2017 zo dňa 10.07.2017 zaviazal žalovaný správcu dane nie k zabezpečeniu svedeckej výpovede

12. Vo vzťahu k žalobným bodom 30., 31., 32., 34. a 35. žaloby krajský súd uviedol, že správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vypracoval dňa 26.01.2014 protokol o daňovej kontrole č. 9501402/5/1387101/2014/Šimk zo dňa 07.04.2014.

Pretože v odvolacom konaní odvolací orgán rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane môže pokračovať iba vo vyrubovacom konaní. Správca dane na základe rozhodnutia odvolacieho orgánu oznámil daňovému subjektu, že pokračuje v dokazovaní a vyzval daňový subjekt, aby predložil doklady a dôkazy týkajúce sa spoločnosti, ktoré je potrebné dodatočne preveriť. Zo znenia § 68 Daňového poriadku nevyplýva, že by správca dane nemohol v priebehu vyrubovacieho konania doplniť dokazovanie o skutočnosti, ktoré sa mu v priebehu daňovej kontroly nepodarilo aj z dôvodu na strane žalobkyne preveriť alebo zistiť.

reagovala. K spísaniu zápisnice o výsledku dokazovania a lehote na vydanie rozhodnutia správca dane oboznámil daňový subjekt s výsledkami zistení vo vyrubovacom konaní pri ústnom pojednávaní, z ktorého bola spísaná zápisnica č. 10262507/2017 zo dňa 20.12.2017. Správca dane pri ústnom pojednávaní vyzval žalobkyňu, aby v lehote do 10.01.2018 predložila pripomienky a dôkazy k zisteniam správcu dane. Z dôvodu, že žalobkyňa nepredložila nové dôkazy, spísal v zmysle § 19 v nadväznosti na § 68 ods. 5 Daňového poriadku dňa 18.01.2018 úradný záznam č. 100174595/2018 a dňa 26.01.2018 vydal rozhodnutie č. 56812/2018. Vzhľadom na uvedené krajský súd žalobné body vyhodnotil ako nedôvodné.

dôkazy. 14. K bodom 38., 39. žaloby krajský súd uviedol nasledovné. V prípade poskytnutia úveru si žalobkyňa daňovú povinnosť neznižovala, a teda ani správca dane nemohol zníženie daňovej povinnosti neuznať. V prípade poskytnutého úveru správca dane po preverení predložených zmlúv a účtovných dokladov konštatoval, že skutočnosť, že obchodná spoločnosť CARMEL Auto, s.r.o. poskytla úver spoločnosti Gefest FM, s.r.o. sídliacej na tej istej adrese ako spoločnosť CARMEL Auto, s.r.o. a následne vykonala vzájomný zápočet s postúpenou pohľadávkou so spoločnosťou Gefest FM, s.r.o. od spoločnosti ASIA AUTOMANAGEMENT COMPANY LIMITED dňa 31.12.2014 so splatnosťou 1800 dní nemá žiadne ekonomické opodstatnenie a ide o právny úkon, ktorého výsledkom je účelové určenie daňových povinností. Správca dane preto v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku na takýto právny úkon neprihliadol. Správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly nepreukázal fikciu ekonomickej kauzy, ale na základe skutočností zistených preverovaním predložených účtovných a iných dokladov a ďalším dokazovaním vykonaným v zmysle platných právnych

Vzhľadom na uvedené správny súd námietky vyhodnotil ako nedôvodné. 15. K bodu 40. žaloby správny súd uviedol, že správca dane v rozhodnutí o neuznaní nákladov vynaložených v súvislosti s rozoberaním motorových vozidiel uviedol, že sa jedná o škody pri rozoberaní automobilov na náhradné diely, čo umožňuje využitie preferenčnej colnej sadzby vo výške 5%. Ani z dokumentácie na CD nie je dostatočne preukázateľné, či sa jedná o odstrániteľné alebo neodstrániteľné poškodenie náhradných dielov. Na dokumentoch na CD sú však spomenuté reklamácie, z uvedeného dôvodu správca dane počas ústneho pojednávania preto položil splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu otázku, či vytvorila spoločnosť v roku 2012 rezervu na reklamácie a opravy. Daňový subjekt uviedol, že nie a nepredložil žiaden vypracovaný reklamačný poriadok. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil námietku ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o neuznané náklady vo výške 355.850,13 €, ktoré vznikali pri rozoberaní automobilov a sú objavené až na strane ruského odberateľa spoločnosti KIA. Nejde teda o vývoz náhradných dielov ani motorových aut, a teda ide o škody na náhradných dieloch.

K bodu 46. žaloby, v ktorom žalobkyňa namietala, že vo výroku rozhodnutia je nesprávne aplikovaný právny predpis, a to § 68 ods. 5 Daňového poriadku je potrebné uviesť, že správca dane v rozhodnutí vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane.

20. K bodom 47. - 50. žaloby krajský súd konštatoval, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal všetkými námietkami žalobkyne uvedenými vo všetkých podaných odvolaniach. Žalobkyňa nedefinuje v čom správca dane resp. žalovaný nerešpektoval základné práva a slobody. Aj ďalšia námietka, že správca dane neakceptoval usmernenie odvolacieho orgánu pre dodržanie zákonného postupu krajský súd uviedol, že tieto námietky sú nezrozumiteľné, a preto tieto námietky posudzovať nebude.

uhradené. 22. S poukazom na obsah administratívneho spisu krajský súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že daňový subjekt bol podľa obsahu predloženého Záverečného stanoviska č. 321/ 2010-3.4/mv vydaného Ministerstvom hospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja SR založený výlučne pre spoločnosť KIA Motors Slovakia s.r.o., a to za účelom rozoberania, spracovania motorových vozidiel vyrobených v uvedenej spoločnosti z dôvodu 30% cla na vývoz motorových vozidiel do Ruska. Z predložených listinných dôkazov ďalej vyplývalo, že daňový subjekt vznikol dňa 04.04.2007, pričom zmluva so spoločnosťou Phoenix Automotive a spoločnosťou CARMEL Logistic s.r.o. bola uzatvorená dňa 07.11.2007, účinnosť nadobudla dňa 01.01.2008 a Zmluvou o poskytovaní manažérskeho poradenstva uzatvorenom medzi DYNAMIC GREATER CHINA LIMITED a daňovým subjektom zo dňa 30.12.2011 a jej dodatku č. 1 zo dňa 05.03.2012 bola zrušená. Z uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, že žalobkyňa bola zriadená pre spoločnosť KIA Motors Slovakia s.r.o. za presne určeným účelom a žalobkyňa nepredložila žiaden relevantný dôkaz o tom, že

práva (napríklad rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku a Ústavného súdu Slovenskej republiky) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale vždy je potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupoval a v rozhodnutí napadnutého žalobou v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vyšetril podstatu daňovo uznateľných výdavkov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov s tým, že žalobkyňa do daňových výdavkov zahrnula výdavky v sume 4.162.011,90 € na základe Zmluvy o poskytovaní manažérskeho poradenstva uzatvorenej medzi DYNAMIC GREATER

25. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g), písm. h) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a vec vráti správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. 26. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala, že skutočnosť, že spoločnosť ASIA AUTOMOTIVE MANAGEMENT COMPANY LIMITED so sídlom v Hongkongu má obchodné alebo iné vzťahy so spoločnosťou KIA Motors Slovakia, s.r.o. bola správcom dane, ako aj krajským súdom spochybnená len na základe svedeckých výpovedí dvoch splnomocnených zástupcov spoločnosti KIA Motors Slovakia, s.r.o. Čestné vyhlásenie p. O. O. však vyhodnotil správca dane ako nedostatočné a dožadoval dodanie ostatných dokumentov preukazujúcich vzťah medzi uvedenými spoločnosťami. Podľa názoru sťažovateľky správca dane nepristúpil k hodnoteniu dôkazov objektívne, keďže ústne výpovede zástupcov spoločnosti KIA Motors Slovakia, s.r.o. boli akceptované bez ďalšieho potrebného dokazovania, zatiaľ čo čestné vyhlásenie p. O. O. bolo ignorované. 27. Ďalej namietala, že pochybnosti správcu dane o spoločnosti Phoenix a predloženého certifikátu z obchodného registra v Hongkongu sú neopodstatnené a opierajúce sa o mylné skutočnosti. Rozdiel v názve spoločnosti Phoenix na zmluve a predloženom certifikáte spočíva v chybe v písaní. Slovo „corporation" je v anglickom jazyku frekventovane skracované ako „co", pričom skratka „LTD." predstavuje obmedzenie ručenia, a teda formu obchodnej spoločnosti. Rozdielne sídlo spoločnosti je dôsledkom regulárnej zmeny sídla spoločnosti v priebehu rokov 2007 až 2009. Správcovi dane boli poskytnuté dôkazy. Tvrdenie správcu dane, že dôkazné bremeno, a teda preverenie skutočností je na strane daňového subjektu neobstojí. Daňový subjekt dôkazné bremeno uniesol a svoju povinnosť predložiť relevantné dôkazy si splnil a ich hodnovernosť preukázal. 28. K zamietnutiu nákladov vo výške 355.850,13 € uviedla, že správca dane nesprávne právne a vecne posúdil vzniknutý náklad. Argumentácia správcu dane o zamietnutí vzniknutého daňového výdavku vychádza z neodôvodnenej prezumpcie správcu dane, že ide o škodu v zmysle § 21 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov. Takého posúdenie veci nie je správne, pretože v predmetnom prípade nejde o škodu spôsobenú v maloobchodnom predaji, ale o náklad vzniknutý v dôsledku veľkoobchodného predaja. 29. Podľa názoru sťažovateľky správca dane sa nevysporiadal so všetkými vznesenými námietkami sťažovateľky. Správca dane zároveň nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, opomenul uviesť skutočnosti, na základe ktorých sa nevysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľkou, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie správcu dane, rozhodnutie žalovaného ako aj rozsudok krajského súdu za nesprávne, nepreskúmateľné a nezákonné. 30. Žalovaný vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal.

31. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

32. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. februára 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

34. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

36. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

41. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovanými správnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. 43. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

47. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

48. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného

50. Z judikatúry kasačného súdu vo vzťahu k problematike daní vyplýva, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane.

52. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom kasačný súd na tomto mieste poukazuje aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 z 3.9.2019: „ Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom." 53.

54. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti má kasačný súd za potrebné uviesť, že správne súdnictvo je založené na zásade, že správny súd z vlastnej iniciatívy nepreskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy nad rámec vymedzený žalobcom, a teda nenahrádza žalobcovu iniciatívu (s výnimkou konaní, v ktorých posudzuje žalobu neformálne), čo sa primerane vzťahuje aj na konanie o kasačnej sťažnosti. Správny súd nie je súdom skutkovým, sám dokazovanie vykonáva len výnimočne. To platí osobitne aj pre kasačné konanie, keď z povahy kasačnej sťažnosti je zrejmé, že kasačný súd nerozhoduje o veci samej, ale najmä preskúmava závery krajského súdu, ktoré zaujal k jednotlivým skutkovým a právnym otázkam. Kasačný súd dokazovanie zásadne nevykonáva a na jeho rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Pre rozhodnutie kasačného súdu sú tak skutkovým podkladom iba tie skutočnosti a dôkazy, ktoré účastníci konania, prípadne jeho iné subjekty uviedli v konaní pred krajským súdom.

kasačné námietky), sekundárne „skutočnosti" (teda skutkové okolnosti), pričom zjavne platí, že konkrétny dôvod môže byť naplnený rôznymi „skutočnosťami" ako okolnosťami zásadne skutkovej povahy. Ustanovenie § 441 S.s.p. bráni tomu, aby spôsobilý dôvod riadne uplatnený (teda taká námietka, ktorá je prípustná v kasačnej sťažnosti) bol v kasačnej sťažnosti rozširovaný o skutočnosti prv neuvedené, resp. aby bol na týchto novotách dodatočne založený. Naproti tomu záver o neprípustnosti kasačnej sťažnosti podľa § 439 ods. 3 písm. a) a b) S.s.p. sa spája nie so skutočnosťami, ale s dôvodmi, z ktorých je kasačná sťažnosť podaná. To, že kasačný súd neprihliada v konaní o kasačnej sťažnosti k skutkovým novotám podľa § 441 S.s.p., sa premieta iba do vecného posúdenia dôvodnosti (resp. prípustnosti) tej-ktorej kasačnej námietky, nie do procesného posúdenia kasačnej sťažnosti ako neprípustnej. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8Afs 48/2006, podľa ktorého: „Ustanovení § 104 odst. 4 s. ř. s. nesleduje restrikci

Pokud tak neučiní, je legitimní, že z hlediska možnosti uplatnění argumentace v dalším stupni ponesou případné nepříznivé následky s tím spojené. 57. V kasačnom konaní je prípustné uplatniť len tie skutkové tvrdenia, ktoré preukazujú včasnosť podanej kasačnej sťažnosti, tu zákon pamätá na prípady preukázania skutočnosti, že kasačná sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote, ak vzniknú pochybnosti. Včasnosť, resp. oneskorenosť podania kasačnej sťažnosti posudzuje správny súd i nad rámec tvrdení sťažovateľa. Ustanovenie § 441 S. s. p. by mohlo byť celkom výnimočne prelomené za situácie, ak sťažovateľ bez svojej viny nemohol skutkové novoty uplatniť v predchádzajúcich

58. Z kasačnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľkine námietky (uvedené v odsekoch 26 - 28 tohto rozsudku) sú nové, teda také, ktoré sťažovateľka neuviedla v podanej žalobe. Z obsahu námietok je zrejmé, že ide o námietky, ktoré mohla sťažovateľka uviesť už v žalobe, nič

59. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľky neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Ku kasačným námietkam sťažovateľky, ktorými vyčítala krajskému súdu nesprávne právne posúdenie veci, kasačný súd uvádza, že sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pretože sťažovateľka neuviedla, ktoré právne posúdenie, a v čom vlastne sťažovateľka vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci krajským súdom.

60. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu sa rozhodovacia prax kasačného súdu ustálila na tom, že sťažovateľ sa môže s úspechom domáhať nesprávneho posúdenia veci krajským súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.) vtedy, keď správny súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a) až f)) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/12/2016, sp. zn. 1Sžfk/10/2018, sp. zn. 1Sžfk/9/2020). V tomto smere kasačný súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/12/2016 zo dňa 20.02.2018 konštatoval, že: „V súvislosti s uvedeným musí kasačný súd zdôrazniť, že hore uvedená nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom normy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia." V kontexte uvedených skutočností kasačný súd považoval uplatnené sťažnostné body za nedôvodné, pretože sú len vo všeobecnej rovine a nesmerujú voči žiadnym konkrétnym skutkovým a právnym záverom krajského súdu, ktorých posúdením by sa mal kasačný súd zaoberať.

„Aby tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci malo oporu v zákone, bol sťažovateľ zaťažený povinnosťou v zmysle § 440 ods. 2 S.s.p. uviesť aj konkrétnu právnu normu a vykonať jej rozbor na prospech svojho tvrdenia..." K vymedzeniu dôvodov kasačnej sťažnosti kasačný súd analogicky poukazuje tiež na R 38/2008, podľa ktorého „Pokiaľ v dovolaní nie sú uvedené konkrétne okolnosti svedčiace o tom, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, samotné uvedenie ustanovenia § 241 <https://www.beck- online.sk/bo/document-view.seam?documentId=pj5f6mjzgyzv6ojzfzygc4tbm5zgczrngi2dc> ods. 2 písm. c) O. s. p. nemožno považovať za dostatočné naplnenie dôvodov, pre ktoré sa dovolanie podáva, lebo dovolaním napadnuté rozhodnutie nemožno preskúmať z hľadiska jeho opodstatnenosti." 62. Čo sa týka ďalších kasačných námietok kasačný súd dáva do pozornosti, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Kasačný sú po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré aj náležite odôvodnil. 63. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol. 64. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p. 65. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.