1Sžfk/54/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu: KLIMEX Hutnícky materiál s. r. o., Mikovíniho 2/A, 917 01 Trnava, IČO: 36255963, právne zastúpeného: HALADA advokátska kancelária, s.r.o., Kapitulská 21, 917 01 Trnava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100762344/2019 zo dňa 1. apríla 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/61/2019-183 zo dňa 23. januára 2020, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Žalobcovi sa pri z náva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. 2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ daňová kontrola trvá dlhšie ako jeden rok, súd je povinný skúmať dôvodnosť (zákonnosť) jej prerušenia.

Oznámením zo dňa 20.02.2017 správca dane pokračoval v daňovej kontrole, ktorú ukončil vydaním protokolu zo dňa 18.04.2017 (pozn. v napadnutom rozsudku je v dôsledku chyby v písaní uvedený dátum 18.04.2013) doručeným žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola v prejednávanom prípade, vrátane doby jej prerušenia, trvala celkovo 1308 dní (pozn. kasačného súdu: chyba v písaní, resp. počítaní: krajský súd uviedol, že celá daňová kontrola vrátane prerušenia trvala 951 dní, ale samotné prerušenie trvalo 951 dní, t.j viac ako dva a pol roka a celá daňová kontrola trvala 1308 dní, t.j. viac ako tri a pol roka).

4. Krajský súd uviedol, že je nevyhnutné, aby v prípade prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, daňové orgány v rámci rozhodnutí, ktoré sa vo svojich záveroch opierajú o zistenia získané počas kontroly (teda aj o informácie získané medzinárodnou výmenou informácií), náležitým spôsobom zdôvodnili, aké zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci.

5. Krajský súd v tejto súvislosti zdôraznil, že v napadnutom, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí absentuje špecifikácia dôvodov o tom, aký význam malo prerušenie predmetnej daňovej kontroly na dobu v trvaní vyše dvoch rokov, ako aj správna úvaha daňových orgánov použitá pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich zo zistení získaných medzinárodnou výmenou informácií.

6. Ako podstatnú v danej veci krajský súd označil skutočnosť, že odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov neposkytli odpoveď na otázku, aký význam mali skutočnosti zistené predmetnou medzinárodnou výmenou informácií na vyvodenie záverov obsiahnutých v ich rozhodnutiach. Z odôvodnenia rozhodnutí nie je taktiež zrejmé, čo viedlo správcu dane k prerušeniu konania a k medzinárodným výmenám informácií, a to aj vo svetle informácií, s ktorými disponoval už v čase prerušenia daňovej kontroly. V prejednávanej veci je podľa správneho súdu nepochybné, že správca dane využil ako podklad pre svoje rozhodnutie predovšetkým informácie získané pred začatím daňovej kontroly.

Krajský súd je názoru, že pokiaľ zákon stanovuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly, nie je dostatočne efektívne prerušenie konania na dobu vyše dvoch rokov, keď samotné Nariadenie stanovuje pre dožiadané orgány lehotu na vybavenie žiadosti obvyklou lehotou tri mesiace.

Krajský súd pri preskúmavaní spisového materiálu zistil, že námietka žalobcu vznesená ohľadne neúčelného prerušenia daňovej kontroly je dôvodná aj z toho titulu, že správca dane zaslal takmer všetky žiadosti o MVI v priebehu novembra 2013, pričom odpoveď na žiadosť ktorá mu bola zaslaná až 20.02.2017 (teda odpoveď na poslednú žiadosť o MVI, po ktorej správca dane pokračoval v daňovej kontrole), žiadnym spôsobom nezapracoval do protokolu o výsledku daňovej kontroly a v priebehu celého konania a ani v konaní pred súdom nevysvetlil súdu účel, pre ktorý bolo potrebné čakať na túto odpoveď o MVI od novembra 2013 do

9. Pokiaľ správca dane resp. žalovaný opiera svoje tvrdenia, že žalobca bol organizátorom reťazca spoločností s cieľom získať neoprávnený odpočet DPH o uznesenie ČVS: PPZ-891/ NKA-FP-BA-2013 zo dňa 07.11.2016, ktorým bolo vznesené obvinenie viacerým osobám, medzi ktorými je aj konateľ spoločnosti žalobcu Ľuboš Klimo, krajský súd poukázal prezumpciu neviny.

11. Krajský súd napokon uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa všetky atribúty zákonnosti a že žalovaný sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, nie je založené na náležitom zistení skutkového stavu, ktorý by zodpovedal obsahu administratívneho spisu.

12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP, v ktorej namieta jednak to, že v zmysle napadnutého rozsudku bola dĺžka prerušenia daňovej kontroly nezákonná, ako aj to, že dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane bola skutočnosť, že zo strany žalobcu došlo ku konaniu, ktoré bolo súčasťou daňového podvodu, ako uviedol krajský súd v napadnutom rozhodnutí. Rovnako sa ohradil voči konštatovaniam krajského súdu, ktoré poukazovali na to, že správca dane dostatočne neurgoval dožiadané orgány počas prerušenia daňovej kontroly, čo je podľa sťažovateľa v rozpore s predloženým spisovým materiálom.

Podľa sťažovateľa nebolo potrebné vec posudzovať z hľadiska práva EÚ a rozsudkov ESD, na ktoré poukazoval žalobca a ku ktorým sa priklonil v napadnutom rozsudku aj krajský súd, pretože v danom prípade neboli splnené prvotné podmienky stanovené zákonom o DPH pre uplatnenie práva na odpočítanie

materiálu je podľa sťažovateľa zrejmé, že si správca dane dôsledne plnil svoje povinnosti a podnikal opatrenia vyplývajúce z Nariadenia, preto tento nemal povinnosť vysvetľovať, aké opatrenia podnikol s tým, aby urgoval jednotlivé žiadosti o MVI. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poskytol aj zoznam žiadostí o MVI zasielaných v priebehu daňovej kontroly, ktorý podľa neho preukazuje, že prvostupňový orgán, ako aj dožiadaný orgán členského štátu, si svoje povinnosti plnili plne v súlade s Nariadením a zároveň vyvracia tvrdenie krajského súdu, že došlo len k dvom urgenciám.

Uviedol, že výsledky zistení vyplývajúcich z MVI, boli vyhodnotené nielen v neprospech, ale aj v prospech žalobcu. 16. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že žalobca vedel, ktoré zdaňovacie obdobia budú kontrolované a zhromaždil doklady, ktoré s daňovou kontrolou súviseli a ktoré sám vykazoval v podanom daňovom priznaní, preto je zrejmé, za akým účelom správca dane čakal na poslednú odpoveď na zaslanú žiadosť o MVI, pretože správca dane ňou preveroval žalobcom deklarované skutočnosti. V konečnom dôsledku výsledok tejto žiadosti o MVI nemal vplyv na určený rozdiel dane. Predmetná žiadosť nebola jedinou žiadosťou o MVI, žiadosti o MVI boli zasielané priebežne a rovnako priebežne prichádzali správcovi dane aj konečné odpovede na tieto žiadosti, ktorých výsledky boli vyhodnocované v neprospech, ako aj v prospech žalobcu, Sťažovateľ zároveň odmietol naznačenie, uvedené v napadnutom rozsudku, že by mohlo dôjsť k účelovému zneužitiu inštitútu prerušenia daňovej kontroly.

19. Súčasne sa žalobca ohradil voči tvrdeniam v kasačnej sťažnosti. Žalobca vyjadril presvedčenie, že správca dane prerušil daňovú kontrolu na viac ako dva a pol roka z dôvodu formálneho čakania odpovede na jedinú konkrétnu žiadosť o MVI.

Z uvedených dôvodov považuje žalobca za zavádzajúce tvrdenie sťažovateľa, že správca dane postupoval efektívne a že dôvodom prerušenia daňovej kontroly bolo čakanie na odpovede na 13 žiadostí. Podľa žalobcu dôvodom extrémneho trvania prerušenia daňovej kontroly bola len jediná žiadosť, pri ktorej bol správca dane absolútne nečinný.

20. Prejednávaná vec bola dňa 23.06.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1S - sp. zn. 1Sžfk/54/2020. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho

22. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva nasledovné, že správca dane začal s realizáciou daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013 dňa 19.09.2013, a to na základe oznámenia č. 9201402/5/4119547/2013/JA.

MVI. Rozhodnutím správcu dane č. 9201402/5/3407923/2014 zo dňa 11.07.2014, žalobcovi doručeným dňa 15.07.2014, správca dane prerušil daňovú kontrolu v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Daňového poriadku s odôvodnením začatia konania o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, a to z dôvodu podania 13 žiadostí o MVI týkajúcich sa DPH, na ktoré správca dane ku dňu prerušenia daňovej kontroly nedostal odpoveď.

25. Na žiadosť o MVI č. 9201402/5/2163158/14/Šaf obdržal správca dane jednu čiastočnú odpoveď, jednu e-mailovú informáciu a jednu konečnú odpoveď zo dňa 12.11.2015, pričom v súvislosti s touto žiadosťou o MVI zaslal jeden e-mail a jednu urgenciu.

27. Na žiadosť o MVI č. 9201402/5/4909,92/13/Šaf,JA správca dane obdržal konečnú odpoveď dňa 20.02.2017, teda dva a pol roka od prerušenia daňovej kontroly. K tejto žiadosti správca dane urgoval dožiadaný orgán jeden raz pred prerušením daňovej kontroly a päťkrát v priebehu prerušenia daňovej kontroly. Dožiadaný orgán na predmetnú žiadosť zaslal správcovi dane jednu čiastočnú odpoveď pred prerušením daňovej kontroly a ďalších sedem čiastočných odpovedí priebežne doručoval v priebehu prerušenia daňovej kontroly, pričom v uvedených odpovediach dožiadaný orgán označil, že nebude schopný poskytnúť odpoveď v rámci stanovenej trojmesačnej lehoty a v odpovedi zo dňa 04.04.2016 uviedol, že v súvislosti s dopytom prebieha trestné vyšetrovanie.

29. Prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 26.11.2018 správca dane určil žalobcovi rozdiel dane v sume 409263,46 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 270510,34 eura a vyrubil daň v sume 138753,12 eura.

Správca dane dospel k názoru, že neboli splnené podmienky na uplatnenie práva na oslobodenie dane podľa § 43 zákona o DPH. 30. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal najmä to, že zo strany správcu dane nebola dodržaná maximálna jednoročná dĺžka daňovej kontroly a že podľa neho došlo k nezákonnému prerušeniu daňovej kontroly. Žalobca poukázal aj na to, že ak výsledky vykonanej kontroly naznačovali existenciu daňového podvodu v rámci reťazca dodávok predmetného tovaru, daňový subjekt o tejto skutočnosti nevedel a vzhľadom na okolnosti ani vedieť nemohol.

pokračoval. Samotná daňová kontrola trvala 357 dní. Uviedol, že zo spisového materiálu je zrejmé, že správca dane vyčerpávajúco a riadne preveroval skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné na správne určenie dane. A za účelom zistenia objektívnej pravdy šetril celý obchodný reťazec. Uviedol, že na základe zistených dôkazov boli niektoré skutočnosti vyhodnotené v prospech daňového subjektu - v prípade zdaniteľných obchodov uskutočnených spoločnosťou Ferocel s.r.o. Námietku žalobcu, že správca dane zaslal žiadosti o MVI za účelom získania irelevantných informácií a informácií, ktoré mal alebo získal z iných zdrojov, považuje za nedôvodnú a uviedol, že v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené dátumy prijatia odpovedí na niektoré zo žiadostí o MVI, (pozn. kasačný súd: z kontextu predmetného rozhodnutia a odvolacích dôvodov vyplýva, že sa jednalo najmä o poslednú odpoveď na žiadosť o MVI dňa 20.02.2017), pretože tieto neovplyvnili výšku dane po kontrole.

32. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

34. Podľa článku 10 Nariadenia, žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.

37. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

39. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje na a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

43. Podľa § 61 ods. 1 až 6 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. (2) Správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas. (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania.

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. (6) Ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom.

45. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal právne posúdenie zo strany správneho súdu a odklonenie sa od ustálenej judikatúry kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP), pričom podstatnú časť kasačnej sťažnosti venoval preukázaniu účelnosti prerušenia daňovej kontroly a uvedeniu úkonov, dožiadaní a urgencií správcu dane v súvislosti s predmetnými žiadosťami o MVI. V závere kasačnej sťažnosti tvrdil, že jeho rozhodnutie má presvedčivé a dostatočne štruktúrované odôvodnenie obsahujúce zistenia z MVI a že je z neho zrejmé, aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Sťažovateľ rovnako namietal, že nie je správna konštatácia krajského súdu, že mal v administratívnych rozhodnutiach odôvodniť, že žalobca bol jedným z článkov reťazca ktorý sa zúčastnil na podvodnom konaní s cieľom získať daňovú výhodu, pretože v danom prípade neboli splnené prvotné podmienky stanovené zákonom o DPH pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.

V odseku 59 správny súd uviedol nasledovné: „Záverom správny súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa všetky atribúty zákonnosti. Žalovaný sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane nie je založené na náležitom zistení skutkového stavu, ktorý by zodpovedal obsahu administratívneho spisu a preto krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.“ Krajský súd následne neuviedol, čo bude úlohou správcu dane v ďalšom konaní. Z textu napadnutého rozsudku vyplýva, že podľa správneho súdu boli dôvodné žalobné námietky, že 1/ prvostupňové a napadnuté rozhodnutie trpia vadou nepreskúmateľnosti, pretože v nich nie je špecifikované, „aký význam malo prerušenie daňovej kontroly.

47. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd nezrušil napadnuté a prvostupňové rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, alebo z dôvodu, že toto prerušenie bolo nedostatočne odôvodnené v napadnutom, prípadne prvostupňovom rozhodnutí.

49. Kasačný súd v zhode s názorom krajského súdu dospel v rámci rozhodovania vo veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie napadnuté rozhodnutie sťažovateľa neobsahuje dostatočné odôvodnenie ohľadom toho, aké konkrétne zistenia vyplynuli z viacerých žiadostí MVI, (ktoré boli opodstatnením prerušenia daňovej kontroly na 951 dní) na konečné posúdenie veci.

51. Kasačný súd nepochybuje, že nie každé zistenie z procesu MVI sa nakoniec ukáže ako relevantné pre účely daňovej kontroly, resp. pre výrok rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, avšak práve takáto situácia kladie na správcu dane ešte väčšie bremeno kvality odôvodnenia, keďže potom je od neho možné spravodlivo očakávať, aby presvedčivo a s opodstatnenou argumentačnou bázou daňovému subjektu ozrejmil, prečo uplatnil konkrétny nástroj MVI a prečo bolo dôvodné čakať na závery dožiadaného orgánu (hoci tieto sa nakoniec ukázali ako nepodstatné pre výrok rozhodnutia správcu dane).

53. Správca dane preto v protokole alebo v rozhodnutí z vyrubovacieho konania musí venovať adekvátny priestor nielen tým zisteniam z MVI, ktoré opodstatňujú výrok rozhodnutia z vyrubovacieho konania v merite, ale aj tým záverom z MVI, ktoré nemali dopad na meritórnu stránku rozhodnutia správcu dane alebo sťažovateľa. V týchto prípadoch odôvodňuje správca dane opodstatnenosť jeho požiadavky o MVI k časovému okamihu, kedy k uplatneniu tohto inštitútu pristúpil, t.j. musí presvedčivo vysvetliť, prečo formuloval predmetnú požiadavku a prečo čakal na závery dožiadaného orgánu (aj keď sa neskôr ukázali, že tieto neboli pre výrok rozhodnutia vo vyrubovacom konaní relevantné).

55. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že v súdenej veci nekonštatuje nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu prekročenia zákonnej dĺžky jej trvania (jeden rok od začatia), keď túto otázku kasačný súd ani neskúmal, a to práve pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správcu dane, resp. kasačného sťažovateľa. Správny súd a kasačný súd budú môcť dôvodnosť uplatnených nástrojov MVI a nadväzujúceho prerušenia konania verifikovať až po tom, čo z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov vyplynú právne a skutkové okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu jednotlivých nástrojov MVI. Relevancia nástrojov MVI môže byť v konkrétnej veci v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu daná buď tým, že zistenia z MVI sa stanú integrálnou súčasťou rozhodnutia správneho orgánu ako okolnosť, ktorou správne orgány meritórne odôvodňujú výrok svojho rozhodnutia (vydaného vo vyrubovacom konaní) alebo tým, že správne orgány zdôvodnia, prečo o MVI požiadali, a to v prípadoch, ak sa neskôr zistenia z konkrétnych MVI nepoužili na vecnú argumentáciu v rámci vyrubovacieho konania.

57. Sťažovateľ na strane 39 napadnutého rozhodnutia uviedol, že odpovede na konkrétne žiadosti o MVI nie sú uvedené v administratívnych rozhodnutiach, pretože zistenia uvedené v týchto neovplyvnili výšku dane po kontrole. Kasačný súd na jednej strane súhlasí s názorom sťažovateľa, že pri žiadosti o MVI nemôže správca dane vedieť, či výsledná odpoveď na túto žiadosť bude vyhodnotená v prospech alebo v neprospech daňového subjektu.

58. Sťažovateľ sa však v predmetnej veci len vo všeobecnej rovine v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s námietkou, že prerušenie daňovej kontroly bolo neprimerane dlhé na strane 38 a v prvom odseku strany 39 napadnutého rozhodnutia. Kasačný súd poukazuje na individuálne okolnosti prípadu, keď bola daňová kontrola prerušená 951 dní, pričom posledné dve odpovede na žiadosti o MVI neboli zapracované do prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia a preto nie je zrejmý dôvod, pre ktorý bolo potrebné čakať na poslednú odpoveď o MVI od novembra 2013 do februára 2017 a predposlednú odpoveď do júla 2016.

prerušenie daňovej kontroly a aké boli zistenia z medzinárodnej výmeny informácií uskutočnených počas tohto prerušenia daňovej kontroly, na základe ktorých by bolo možné posúdiť účelnosť sporného prerušenia daňovej kontroly, prišiel kasačný súd k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov nie sú v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku, a teda trpia vadou nepreskúmateľnosti.“

. .že prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so zákonom, t.j. musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré nie sú správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly známe a ktoré majú relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola

61. Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie, kasačný súd poukazuje na to, že z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tento nesprávne konštatoval pasivitu správcu dane, keď je zrejmé, že správny súd komplexne nepreskúmal celý obsah administratívnych spisov.

sťažovateľom a z kasačnej nebol ani implicitne namietaný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP. Rovnako uvedené nič nemení na tom, že rozhodnutia správcu dane a sťažovateľa nespĺňajú požiadavku riadneho odôvodnenia a trpia tak vadou nepreskúmateľnosti.

V administratívnom konaní nebolo podľa sťažovateľa preukázané, že boli deklarované plnenia skutočne dodané zo strany dodávateľov uvedených na sporných faktúrach. Kasačný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že z prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že ním správca dane určil žalobcovi rozdiel dane v sume 409263,46 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 270510,34 eura a vyrubil daň v sume 138753,12 eura z dôvodu, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na odpočítanie dane ustanovené zákonom o DPH. Toto nepochybne vyplýva (okrem častí venujúcich sa jednotlivým preverovaniam nadobudnutia tovaru) aj zo zhrnutia dôkazov na str. 40 a nasl. prvostupňového rozhodnutia. Preto kasačný súd nesúhlasí s tým, že mal správca dane, resp. sťažovateľ dostatočne odôvodniť podvodné konanie, v intenciách právneho názoru vysloveného krajským súdom. Rovnako k výhrade zo strany krajského súdu ohľadom nerešpektovania zásady prezumpcie neviny kasačný súd uvádza, že táto sa uplatňuje v trestnom

63. K námietke sťažovateľa ohľadom odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, kasačný súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nešpecifikuje žiadne rozhodnutia kasačného súdu, vo vzťahu ku ktorým by mal kasačný súd verifikovať, že sa krajský súd v rámci rozhodovania vo veci žalobcu odklonil od tzv. ustálenej rozhodovacej

65. Nakoľko krajský súd v zrušujúcom rozsudku neuviedol aká bude úloha správcu dane v ďalšom konaní, kasačný súd dopĺňa, že v ďalšom konaní bude úlohou správcu dane náležite poukázať na to, aké konkrétne zistenia vyplynuli z tých 13 žiadostí o MVI, ktoré boli dôvodom prerušenia daňovej kontroly a ktoré správca dane opomenul uviesť v prvostupňovom rozhodnutí. V danom prípade je nevyhnutné sa zamerať najmä na žiadosť o MVI 9201402/ 5/4814685/13/Šaf zo dňa 11.11.2013 (konečnú odpoveď na uvedenú žiadosť zaslal dožiadaný orgán správcovi dane dňa 20.07.2016) a žiadosť o MVI č. 9201402/5/4909,92/13/Šaf,JA (správca dane obdržal konečnú odpoveď dňa 20.02.2017), keď prvostupňové rozhodnutie správcu dane bolo vydané až 09.08.2018. 66. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní priznal úspešnému žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania pred kasačným súdom. 67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 23. marca 2022